znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 309/07-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti K. B., M., zastúpenej advokátom Mgr. J. G., Advokátska kancelária, K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/01 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   K.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin je p o v i n n ý   uhradiť K. B. trovy právneho zastúpenia v sume 8 910 Sk (slovom osemtisícdeväťstodesať slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu Mgr. J. G., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti K. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 309/07-11 zo 7. novembra 2007 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. B., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/01 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   11.   novembra   2007 predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadrila a oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej   sťažnosti,   a aby   zaslala   súdny   spis.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení z 28. januára 2008 (sp. zn. Spr. 68/08 doručenom ústavnému súdu 4. februára 2008)   okrem   podrobného   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   vo   veci   uviedla: „... konštatujem,   že   čo   do   celkovej   doby   konania   je   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní opodstatnená.   Na   celkovú,   zjavne   neprimeranú   dĺžku   konania   však   mali   vplyv   viaceré skutočnosti a to ako na strane súdu, tak na strane účastníkov konania. Išlo najmä o

-neustále   žiadosti   a návrhy   na   zmenu   petitu,   popieranie   vlastných   tvrdení   na predchádzajúcich pojednávaniach, vzájomné osočovanie a invektívy

-z dôvodu predkladania nových návrhov na doplnenie dokazovania boli pojednávania odročené, niektoré na žiadosť účastníkov (19.1.2005, 7.3.2005, 25.9.2006).“

V závere vyjadrenia predsedníčka okresného súdu súhlasila, aby ústavy súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 20. februára 2008 okrem iného uviedol: „Nemožno súhlasiť s tvrdeniami uvedenými vo vyššie   uvedenej   správe   OS   Martin   pokiaľ   ide   o tvrdenie   o tom,   že   prieťahy   v konaní spôsobujú účastníci sami. Sťažovateľka je stále nútená iba reagovať k stále novým a novým návrhom odporcu, ktoré príslušný sudca pripustil a nechal zbytočne odporcu manévrovať so   sporom   do   neriešiteľnej   situácie.“ Právny   zástupca   vo   vyjadrení   ďalej   oznámil,   že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a upravil požadovanú náhradu trov právneho zastúpenia na sumu 8 910 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Ústavný   súd   uznáva,   že   takéto   spory   sú skutkovo   zložitejšie a svojou   povahou   náročné na dokazovanie,   najmä v prípade   ako je tento, keď zistenie skutkového stavu je závislé od zabezpečenia znaleckých posudkov, resp. ďalších dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku môže spôsobiť predĺženie konania. Skutkovú stránku   veci   ústavný   súd   obvykle   posudzuje   ako   zložitú   aj   s prihliadnutím   na   predmet konania, pretože pri vyporiadaní BSM treba zohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov   konania,   tak   ako   to   bolo   aj   v posudzovanom   konaní   (napr.   rozhodnutia III. ÚS 298/04, III. ÚS 97/05, III. ÚS 192/05). Na druhej strane ide o konanie, ktoré nie je právne   zložité.   Uplatňovanie   tejto   úpravy   je   stabilizované   v rozsiahlej   judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania takých majetkových sporov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Ústavný súd spomínanú skutkovú zložitosť veci, ktorá v tomto   prípade   prispela   k predĺženiu   predmetného   konania,   pri   svojom   rozhodovaní zohľadnil.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Podľa názoru ústavného súdu správanie sťažovateľky v predmetnej veci čiastočne prispelo k predĺženiu konania. Ústavný súd zároveň pripomína, že predmetom jeho hodnotenia nie je správanie odporcu ako účastníka konania, ktorý rovnako prispel k neefektívnosti konania. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zistil,   že   sťažovateľka   podala   na   okresnom   súde   návrh na vyporiadanie   BSM   4.   júla   2000,   avšak   pre   neúplnosť   návrhu   na   začatie   konania   ju okresný súd vyzval 13. júla 2000 na jeho doplnenie. Sťažovateľka následne 31. júla 2000 doručila   okresnému   súdu   dodatok   k   návrhu   a 11.   októbra   2000   právna   zástupkyňa sťažovateľky doručila návrh na začatie konania o vyporiadanie BSM. Okresný súd opätovne vyzval 31. januára 2001 sťažovateľku, aby doplnila návrh na začatie konania, následne 14. februára 2001 bol návrh prevedený do oddelenia „C“ a je vedený pod sp. zn. 6 C 40/01. Uvedené obdobie (od 4. júla 2000 do 14. februára 2001), v ktorom sa v merite veci ani nezačalo konať, preto možno pripísať na ťarchu sťažovateľky. Ústavný súd zo súvisiaceho spisu ďalej zistil, že sťažovateľka 30. januára 2002 podala návrh na nariadenie znaleckého dokazovania, 19. júna 2002 doplnila návrh na začatie konania, 24. septembra 2002 doručila návrhy   na   doplnenie   dokazovania   a návrh   na   vyriešenie   sporu,   3.   júna   2003   doručila vyjadrenie k veci s novým návrhom na vyporiadanie BSM, 24. novembra 2004 doručila okresnému súdu ďalší návrh na vyporiadanie BSM na základe záverov znaleckého posudku, 17.   januára   2005   doručila   podanie   s návrhom   na   ďalšie   dokazovanie,   6.   júna   2005 okresnému súdu doručila podanie vo veci, 27. septembra 2006 okresnému súdu doručila žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu a 4. októbra 2007 bolo okresnému súdu doručené čiastočné   späťvzatie   návrhu   na začatie   konania   (v súvislosti   s predajom   bytu   z BSM). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   využitie   možností   daných účastníkom   konania   procesnými   predpismi   [Občianskym   súdnym   poriadkom   (ďalej   len „OSP“)] na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom súdnom konaní spôsobujú síce predĺženie priebehu konania, nemožno ich však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 270/05). Pre úplnosť treba dodať, že na druhej strane   účastník   konania   musí   počítať   s tým,   že   ich   využitie   môže   mať   za   následok spomalenie   postupu   všeobecného   súdu   pri   prerokovaní   veci   samej   a že   tento   dôsledok (predĺženie konania) nemožno v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne   pripísať   výlučne   postupu   konajúceho   súdu.   Uvedené   skutočnosti   ústavný   súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označeného práva, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, resp. konal neefektívne.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd   pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní.

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu zistil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/01 nepostupoval vždy v zmysle uvedených zásad, pričom v určitých obdobiach sa jeho procesná činnosť obmedzila len na vzájomné doručovanie vyjadrení, stanovísk, resp. nových   návrhov   na   vyporiadanie   BSM   účastníkom   konania   bez   toho,   aby   vykonal akýkoľvek iný procesný úkon, ktorý by viedol k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd   ďalej   zistil,   že   predovšetkým   zo   strany   odporcu   boli   okresnému   súdu   opakovane doručované   podania   obsahujúce   nové   návrhy   na   vyporiadanie   BSM,   na   doplnenie dokazovania, resp. vyjadrenia bez toho, aby bol okresným súdom na ne vyzvaný, a ktoré okresný súd bez ďalšieho prijal, čo v konečnom dôsledku viedlo k predĺženiu konania. Tak to   bolo   v období   od   29.   marca   2001,   keď   vyzval   odporcu,   aby   sa   k návrhu   vyjadril, do 13. februára   2002,   keď   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   20.   marec   2002, a v nasledujúcom období   od 20.   marca   2002   do   24.   septembra   2003,   keď   nariadil pojednávanie na 10. október 2003. Rovnako v období od 27. augusta 2004, keď okresný súd vydal   uznesenie   o priznaní   odmeny   znalcovi,   do   9.   decembra   2004,   keď   nariadil pojednávanie   vo   veci   na 19.   január   2005,   a v období   od   8.   marca   2007,   keď   rozhodol o úhrade   nákladov   banke   za   poskytnuté   údaje,   do   15.   novembra   2007,   keď   uznesením zamietol   žiadosť   odporcu   o oslobodenie   od platenia   súdnych   poplatkov   a ustanovenie právneho   zástupcu. Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   13.   októbra   2003   sa   vo   veci   konalo pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania,   avšak   znalecké   dokazovanie   okresný   súd   nariadil   svojím   uznesením   až 30. marca 2004, teda po uplynutí viac ako piatich mesiacov. Všetky uvedené časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom. Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako pomalé, neúčinné a neefektívne, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Navyše   ústavný   súd   zistil,   že   v čase   jeho   rozhodovania   nebola   predmetná   vec právoplatne skončená, pričom okresný súd od   vrátenia spisu ústavným súdom (3. marca 2008) nevykonal v napadnutom konaní žiadny úkon.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj takým konaním,   ktoré   nevedie   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníka   konania (II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99, mutatis mutandis II. ÚS 9/01), pričom zdôraznil, že zbytočné prieťahy v konaní môžu vzniknúť tak neefektívnou činnosťou, ako aj celkovou nečinnosťou súdu. Podľa právneho názoru ústavného súdu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezodpovedá akýkoľvek postup súdu, ale len ten, do ktorého   sa   premieta   procesná   zásada   hospodárnosti   súdneho   konania,   ktorej rešpektovanie   je   nevyhnutným   predpokladom   rýchleho   a účinného   poskytnutia   právnej ochrany.   Nerešpektovanie   zásady   hospodárnosti   v   konaní   všeobecného   súdu   je   preto spôsobilé   porušiť   základné   právo   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   a celkovej   dĺžky   konania   pred   okresným súdom   (takmer   osem rokov   bez   toho,   aby   vo   veci   bolo   vydané   meritórne   rozhodnutie) dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 40/01 došlo   k zbytočným   prieťahom, a tým   aj k   porušeniu   základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (1. bod výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 40/01 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 160 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (3. bod výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (5. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením advokátom Mgr. J. G. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich vyčíslil v sume 8 910 Sk (za tri úkony právnej služby).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška ministerstva spravodlivosti“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za dva   úkony právnej   služby   uskutočnené v roku   2007 (prevzatie   a príprava   zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume 6 296 Sk vrátane režijného paušálu a za jeden úkon uskutočnený   v   roku   2008   (vyjadrenie   z   20.   februára   2008)   v   sume   3   367   Sk   vrátane režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 9 663 Sk.

Vzhľadom   to,   že   suma   8 910 Sk   uplatnená   právnym   zástupcom   sťažovateľky neprevyšuje uvedenú sumu určenú podľa vyhlášky ministerstva spravodlivosti, ústavný súd priznal uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume tak, ako to je uvedené vo 4. bode výroku nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008