znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 309/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. L. – E., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 110/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. L. – E., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 110/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Zvolen p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. Cb 110/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. L. – E., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Zvolen p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Zvolen j e   p o v i n n ý   uhradiť M.   L.   –   E., trovy   právneho zastúpenia   v sume 6   296 Sk (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 309/06 z 21. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. L. – E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 110/01.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 6. októbra 2000 podal okresnému súdu návrh na začatie konania o náhradu škody vo výške 380 446 Sk s príslušenstvom.

Okresný   súd   v máji 2003   nariadil   vypracovanie   kontrolného   znaleckého   posudku a od tejto doby vo veci nepojednával.

Sťažovateľ sa podaniami z 24. augusta 2005, 18. septembra 2005, 3. septembra 2005 a 20.   marca   2006   adresovanými   predsedníčke   okresného   súdu   sťažoval   na   prieťahy v predmetnom   konaní.   Predsedníčka   okresného   súdu   na   jeho   sťažnosť   reagovala „s odvolaním sa na nečinnosť súdneho znalca“.

Ostatný úkon vo vzťahu k sťažovateľovi okresný súd vykonal 21. apríla 2006 a opäť do dňa podania ústavnej sťažnosti v tejto veci nekoná.

Podľa sťažovateľa okresný súd svojím postupom v tejto veci porušuje jeho právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v predmetnej veci „bezdôvodne nekoná po dobu skoro troch rokov, a keď spor trvá už šesť rokov“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 110/01 porušené, a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

3. Podanú sťažnosť doplnil právny zástupca sťažovateľa podaním zo 14. septembra 2006,   v ktorom   požadované   primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodnil   tým,   že „sťažovateľ podnikal výhradne s predmetným motorovým vozidlom. Za nekvalitnú opravu zaplatil   odporcovi   čiastku   62   324,-   Sk.   Poškodením   vozidla   v   zahraničí   nekvalitnou opravou   vznikla   mu   škoda   v   rozsahu   380   445,-   Sk.   Vozidlo   bolo   zakúpené   z   úveru a z dôvodu opravy bolo prevádzky neschopné a nezarábalo na splátky. Sťažovateľ, pre mimosúdne nepokonanie sa, hradil súdne poplatky a znalecké trovy. Tieto skutočnosti značne   ovplyvnili   jeho   podnikateľské   aktivity, ale   i   život   v   rodine,   keď   musel   riešiť spôsobené finančné straty, ktoré mu vznikli už v roku 1999.“.

Právny zástupca   sťažovateľa súčasne v tomto podaní požiadal aj o priznanie trov právneho zastúpenia v sume 15 900 Sk.

4.   Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 18.   októbra   2006   zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr 2308/06 z 24. októbra 2006 (doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2006), v ktorom uviedol, že „Spis Cb 110/01 Okresného súdu vo Zvolene sa od 1. 8. 2003 nachádza na Ústave súdneho inžinierstva Ž., kde bol zaslaný na vypracovanie znaleckého posudku.

Preto sa k sťažnosti neviem v súčasnosti vyjadriť a nemôžem zaslať ani spis. Vrátenie spisu z Ústavu súdneho inžinierstva Ž. vyžiadam a po oboznámení sa s jeho obsahom sa k veci vyjadrím.“.

5.   Právny   zástupca   sťažovateľa   zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu podaním z 5. decembra 2006 (doručeným ústavnému súdu 7. decembra 2006), v ktorom sa uvádza:

„...   V   plnom   rozsahu   trváme   na...   prijatej   sťažnosti.   Do   dnešného   dňa   od   jej podania...   sa   nič   nové   v   spore   neudialo.  ...   Okresný   súd   od   podanej   žaloby   ponechal navrhovateľa v právnej neistote, keď vo veci do dnešného dňa právoplatne nerozhodol. K doručenej   nám   odpovedi   predsedkyni   Okresného   súdu...   chceme   uviesť   nasledovné: Úlohou Okresného súdu bolo zabezpečiť znalecké dokazovanie. Za nečinnosť znalca súd nesie plnú zodpovednosť s možnosťou využitia procesných prostriedkov... i určenia iného znalca.... Dodnes sú podľa nás naplnené podmienky v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a konanie súdu je podľa nás možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v spore. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca....“

6.   Okresný   súd   podaním   sp. zn. Spr   2308/06   z 13.   marca   2007   (doručeným ústavnému súdu 26. marca 2007) oznámil ústavnému súdu, že „... vyjadrenie k sťažnosti Vám v súčasnosti nemôžem zaslať, nakoľko Znalecký ústav Ž. náš spis Cb 110/01 stratil a musí sa vykonať rekonštrukcia spisu. Po rekonštrukcii spisu sa k sťažnosti vyjadrím....“. Uvedené   doložila   listom   riaditeľka   znaleckého   ústavu...   z 2.   marca   2007,   z ktorého vyplýva,   že „...   uvedenej   veci   Vám   bohužiaľ   musíme   oznámiť,   že   predmetný   spis   bol stratený.   Náš   ústav   vyvinul maximálne úsilie,   aby   tento spis   bol nájdený,   ale bohužiaľ sa nám to nepodarilo. Z tohto dôvodu v tejto veci ani zatiaľ nemôžeme vypracovať znalecký posudok. Ďalej Vám oznamujeme, že náš ústav nevlastní žiadne podklady, ktoré by mohli viesť alebo napomôcť k rekonštrukcii predmetného spisu.“.

7.   Na   urgenciu   ústavného   súdu   z 13.   augusta   2007   okresný   súd   v podaní sp. zn. Spr 529/07   z 3.   septembra   2007   uviedol,   že „žiadaný   spis   Cb   110/01...,   ani vyjadrenie k veci Vám zatiaľ doručiť nemôžem. Tak ako som oznámila v liste z 13. 3. 2007 spis stratil Znalecký ústav súdneho inžinierstva..., čo nám oznámil 7. 3. 2007. V súčasnosti stále   prebieha   rekonštrukcia   spisu   a   účastníci   boli   vyzvaní...   na   zaslanie   všetkých rovnopisov podaní a rozhodnutí vydaných v konaní.

Doposiaľ   žiadne   podklady   súdu   doručené   neboli.   Po   rekonštrukcii   spisu sa k sťažnosti vyjadrím a spis Vám zašlem. Vybavovanie veci sledujem.“.

8.   Ústavný   súd   (súdna   tajomníčka   senátu,   pozn.)   v rámci   úradného   záznamu z 3. januára 2008 u odporcu zistil, že „... v súčasnosti ešte prebieha rekonštrukcia spisu sp. zn. Cb 110/01. Posledným úkonom okresného súdu, ktorý bol v uvedenej veci vykonaný, je urgencia právneho zástupcu zo 14. novembra 2007 na doloženie chýbajúcich dokladov. Právny zástupca urgenciu v odbernej lehote na pošte neprevzal a zásielka bola vrátená okresnému   súdu,   ktorý   opätovne   vyzve   právneho   zástupcu   na   zaslanie   chýbajúcich dokladov.“.

9.   Ústavný   súd   (súdna   tajomníčka   senátu,   pozn.)   v rámci   úradného   záznamu z 26. marca 2008 u odporcu zistil, že „...v uvedenej veci... právnemu zástupcovi – JUDr. D. K. bola uznesením uložená poriadková pokuta za nedoručenie dokladov pri rekonštrukcii spisu... JUDr. D. K. sa odvolal... v priebehu 13. týždňa t. r. bude zaslaný spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici z dôvodu odvolania JUDr. D. K.“.

10.   Podaním   z 9.   júna 2008   (doručeným   ústavnému   súdu   13.   júna 2008)   právny zástupca sťažovateľa oznámil ústavnému súdu, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 55/2008 z 30. apríla 2008 bolo zrušené rozhodnutie   o   uložení   pokuty   okresným   súdom,   čo   doložil   aj   predmetným   uznesením krajského súdu.

11. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu škody tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   nemožno   ich po právnej   stránke   hodnotiť   ako   zložité. Ústavný   súd   pripúšťa   skutkovú   zložitosť   veci s poukazom na to, že vo veci bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Žiadna skutková zložitosť veci však v danom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania, navyše keď od nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania (do rozhodovania ústavného súdu) uplynulo viac ako 5 rokov.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa neovplyvnilo doterajšiu dĺžku predmetného konania. Naopak sťažovateľ na nečinnosť okresného súdu viackrát okresný súd upozornil a žiadal zjednať nápravu.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z   priebehu   napadnutého   konania,   tak   ako   je   opísaný   v sťažnosti, jej   prílohách a vyjadreniach okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ 6. októbra 2000 podal okresnému súdu   návrh   na   začatie   konania   o náhradu   škody   v   sume   380   446   Sk   s príslušenstvom. Okresný   súd   v máji   2003   nariadil   vypracovanie   kontrolného   znaleckého   posudku. Sťažovateľ sa viacerými podaniami (z 24. augusta 2005, 18. septembra 2005, 3. septembra 2005 a 20. marca 2006) adresovanými predsedníčke okresného súdu sťažoval na prieťahy v predmetnom konaní, avšak bezvýsledne. Znalecký ústav súdneho inžinierstva podaním zo 7.   marca   2007   oznámil   okresnému   súdu,   že   predmetný   spis   sa   stratil.   Od   tej   doby okresný súd vykonáva rekonštrukciu spisu (ktorá nebola v čase rozhodovania ústavného súdu ukončená, pozn.).

V súhrne konanie na súde   prvého stupňa trvá   zatiaľ takmer osem   rokov,   pričom od mája 2003, keď okresný súd nariadil vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, sa konanie   vyznačuje   nečinnosťou   vo   veci   spôsobenou   nečinnosťou   znalca, následnou stratou   predmetného   súdneho   spisu   a jeho   následnou   rekonštrukciou,   ktorá   ku   dňu rozhodovania   ústavného   súdu   nebola   ukončená.   Strata   súdneho   spisu,   pokiaľ   vyplýva z činnosti štátneho orgánu, t. j. nielen súdu, ale tiež napr. znalca, nemôže ísť „objektívne vzaté“   na   ujmu   účastníka,   ktorý   sa   v súdnom   konaní   domáha   ochrany   svojich   práv. Rovnako potom ani obdobie, počas ktorého je spis rekonštruovaný, nesmeruje zo strany súdu „objektívne vzaté“ k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej tých práv, kvôli ktorým sa osoba (sťažovateľ) obrátila na súd, aby o jej veci rozhodol.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon   zveruje   aj   vo   vzťahu   k súdnemu   znalcovi. Všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie efektívneho postupu znalca vrátane správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy (III. ÚS 111/01). O prieťahoch v súdnom konaní možno podľa názoru ústavného súdu hovoriť aj vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne   ak   k ich   použitiu   siahne   vtedy,   keď   je   ich   skutočný   príspevok   (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98, I. ÚS 70/03).

Podobne   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   správanie   štátneho   orgánu,   ktoré zapríčiňuje   zbytočný   prieťah,   sa   obvykle   prejavuje   nečinnosťou   orgánu   s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (II. ÚS 33/99, III. ÚS 174/02).

Uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania, a to od mája 2003 (nečinnosť znalca a následná strata súdneho spisu) nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania, a teda bol konaním so zbytočnými prieťahmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postup okresného súdu spočívajúci   v nečinnosti   a neefektívnej   činnosti   viedol   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu (čl. 127 ods. 2 ústavy), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 200 000 Sk   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   (jej   doplnení).   Poukázal   najmä   na   to, že škodou, ktorá mu vznikla a ktorej náhrady sa domáha v namietanom súdnom konaní, mu bola   spôsobená   materiálna   ujma,   ale   uvedené   „... skutočnosti   značne   ovplyvnili   jeho podnikateľské aktivity, ale i život v rodine, keď musel riešiť spôsobené finančné straty, ktoré mu vznikli už v roku 1999“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod sp. zn. Cb 110/01, ktorá, ako už bolo uvedené, predstavuje ku dňu vydania tohto nálezu takmer osem rokov, z ktorej bol okresný súd nečinný viac ako päť rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 150 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. K., ktoré si vyčíslil a uplatnil za dva právne úkony po 7 950 Sk v sume 15 900 Sk (uvedený výpočet nebol správny, pozn.). Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Trovy právneho zastúpenia vrátane režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.

Ostatné   podania   právneho   zástupcu   v predmetnej   veci   doručené   ústavnému   súdu 14. septembra 2006 (malo byť súčasťou sťažnosti, pozn.), 25. októbra 2006, 7. decembra 2006, 11. januára 2008 a 25. marca 2008 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008