znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 309/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   akademickej   maliarky   E.   G.,   bytom   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 646/02 zo 16. februára 2004, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 98/2004 z 30. septembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť akademickej maliarky E. G.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2005 doručená sťažnosť (z 8. augusta 2005) akademickej maliarky E. G., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   4   Co   646/02   zo   16.   februára   2004,   ako   aj   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 98/2004 z 30. septembra 2004. Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedla,   že Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 7 C 699/99-287 z 27. októbra 1999 (správne malo byť uvedené zo 17. septembra 2002) vyhovel jej žalobe, ktorou sa domáhala určenia, že do dedičstva po J. G., patrí nehnuteľnosť vila „Eva“ č. s. 2007 postavená na parcele č. KN 4079, zapísaná na LV č. 9 katastrálneho územia B.

Na   základe   odvolania   podaného   žalovaným   v predmetnej   veci   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   646/04   (správne   malo   byť   uvedené   sp.   zn.   4   Co   646/02)   zo 16. februára 2004 zmenil uvedený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľka   podala   dovolanie   domáhajúc   sa   zrušenia   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 646/02 zo 16. februára 2004 a vrátenia veci tomuto súdu na ďalšie konanie, namietajúc   nesprávnosť   právneho   záveru   odvolacieho   súdu,   že   vydania   spornej nehnuteľnosti   sa   mohla a mala domáhať podľa   zákona č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“), zdôrazniac, že k právoplatnému znárodneniu spornej nehnuteľnosti nikdy nedošlo, v dôsledku čoho bolo zachované vlastnícke právo právneho predchodcu sťažovateľky k tejto nehnuteľnosti až do jeho smrti v roku...

Najvyšší súd (ako súd dovolací) rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 98/2004 z 30. septembra 2004 dovolanie sťažovateľky zamietol okrem iného uvedúc: „(...) Skúmať, či vec prešla na štát   znárodnením   vykonaným   v rozpore   s vtedy   platnými   predpismi   (...)   môže   súd   iba v konaní o žalobe o vydanie veci z dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Záver o znárodnení vykonanom v rozpore s vtedy platnými predpismi   (...) je   teda   významný   len potiaľ,   že zakladá naplnenie príslušnej reštitučnej skutkovej podstaty, čo napokon vo svojich dôsledkoch vedie k povinnosti vydať (vrátiť) vec oprávnenej   osobe.   (...)   Ak   teda   žalobkyňa   v priebehu   konania   zmenila   svoju   žalobu   na reštitúciu vlastníckych práv tak, že sa domáhala určenia, že do dedičstva po poručiteľovi J. G.   patrí   nehnuteľnosť   vila   Eva,   súpisné   č.   2007,   postavená   na   parcele   KN   č.   4079, zapísaná   na   liste   vlastníctva   č.   9   katastrálneho   územia   B.,   z dôvodu,   že   na   základe znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi menovaný nestratil svoje vlastníctvo   k sporným   pozemkom,   odvolací   súd   jej   žalobu   správne   zamietol.   Pretože dovolací súd nezistil ani inú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, ani vady uvedené v ustanoveniach § 237 O. s. p. (...), dovolanie žalobkyne, smerujúce proti správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p. (...)“

Sťažovateľka namietala, že tento právny názor najvyššieho súdu sa odchyľuje od právneho názoru vysloveného už skôr najvyšším súdom v priebehu predmetného konania v dovolacom rozsudku sp. zn. 4 Cdo 111/99 z 27. októbra 1999, v ktorom uviedol, že „(...) žaloba žalobkyne je procesne prípustná aj napriek existencii možnosti žalobcu domáhať sa ochrany   práv   inak   (str.   8   dovolacieho   rozsudku).   Rovnako   dovolací   súd   považoval   za potrebné   zdôrazniť,   že   pokiaľ   ide   o možnosť   žalobkyne   domáhať   sa   v danom   prípade vlastníctva žalobcov určením, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jej otcovi [§ 80 písm. c) O. s. p.] táto problematika je upravená v § 123 a nasl. OZ. Zákon č. 87/1991 Zb., ktorý túto problematiku neupravuje, preto z hľadiska ochrany vlastníckeho práva žalobkyne nemožno považovať za lex specialis“. Sťažovateľka pred ústavným súdom namietala, že rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   98/2004   z 30.   septembra   2004   je   nezákonný a navyše   vo   veci   nekonal   zákonný   sudca   (senát),   pretože „(...)   v zmysle   poriadku elektronickej podateľne mal byť pridelený pôvodnému senátu, ktorý vo veci rozhodoval. Tak došlo k inému rozhodnutiu a k podstatne inému záveru ako bol právny názor pôvodne rozhodujúceho dovolacieho senátu. Máme za to, že naším dovolaním sa NS SR v poslednom rozhodnutí o dovolaní ani nezaoberal dôkladne“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol: „(...) rozsudkami Krajského súdu v Prešove čís. 4 Co 646/04 (správne malo byť uvedené sp. zn. 4 Co 646/02) zo dňa 16. 2. 2004 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave čís. 2 Cdo 98/2004 zo dňa 30. 9. 2004 bol porušený článok 46 Ústavy SR – právo na súdnu a inú právnu ochranu a priznal žalobkyni primeranú náhradu škody.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky, jej právnej zástupkyne, ako aj zástupcov orgánov verejnej moci, proti ktorým sťažnosť smerovala.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka   namieta   zásah   do   svojho   základného   práva na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 646/02 zo 16. februára   2004,   ako   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   98/2004 z 30. septembra 2004, resp. postupom najvyššieho súdu (otázka zákonného sudcu), ktorý vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   predchádzal   a o ktorom   sa   sťažovateľka   musela dozvedieť   najneskôr   pri   doručení   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 98/2004 z 30. septembra 2004.

Z obsahu   oznámenia   okresného   súdu   (ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal)   a z   k nemu pripojených listinných dôkazov (predovšetkým z kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí s vyznačenou   doložkou   právoplatnosti   a doručeniek   potvrdzujúcich   okamih   doručenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 98/2004 z 30. septembra 2004), ako aj z obsahu podania   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z 30.   septembra   2005   (odpovede   na   výzvu ústavného súdu z 28. septembra 2005) a z k nemu pripojených kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí s vyznačenou doložkou právoplatnosti považoval ústavný súd za preukázané, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 646/02 zo 16. februára 2004 nadobudol právoplatnosť   25.   marca   2004   a napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 98/2004 z 30. septembra 2004 nadobudol právoplatnosť 18. novembra 2004.

Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila sťažnosťou z 8. augusta 2005 podanou na poštovú prepravu v ten istý deň (8. augusta 2005), t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napádaných rozhodnutí, ktorými malo dôjsť (resp. postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal) k porušeniu jej základných práv.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej, sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005