SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 308/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10,Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Dvorskou, Vietnamská 48, Bratislava,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduTrenčín č. k. 17 Ro/349/2014-21 z 10. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konanípred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Ro/349/2014-21z 10. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhusťažovateľky okresný súd vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu – fyzickú osobuna úhradu sumy 300 € s príslušenstvom a trov konania pozostávajúcich zo zaplatenéhosúdneho poplatku za návrh v sume 18 € a z trov právneho zastúpenia v sume 13,18 €. Protivýroku platobného rozkazu týkajúceho sa trov konania podala sťažovateľka v zmysle § 174ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie, v ktorom namietala, žetrovy právneho zastúpenia jej neboli priznané v požadovanej sume 65,88 € pozostávajúcejz odmeny za dva úkony právnej služby po 24,90 € a z dvoch režijných paušálov po 8,04 €.Sťažovateľka argumentovala, že „znížením trov právneho zastúpenia pod minimálnu zákonom určenú sadzbu, ktorá náleží advokátovi, súd navrhovateľa sankcionuje za to, že sa domáha nároku v súdnom konaní, hoci samotné konanie bolo iniciované správaním odporcu, ktorý odmietal mimosúdne uhradiť svoj dlh“, a že „rozsah zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je nespravodlivý a neprimeraný“. Okresný súd napadnutýmrozhodnutím platobný rozkaz vo výroku o náhrade trov konania potvrdil, pričom poukázalna to, že základným kritériom pri jeho rozhodovaní bolo skúmanie účelnosti vynaloženýchtrov konania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanoveniami § 150 ods. 2 a § 200eaods. 1 OSP.
Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala svoje odvolacie argumenty a opätovne uviedla,že „považuje aplikáciu § 150 ods. 2 OSP za nesprávnu, keďže rozsah zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je nespravodlivý a neprimeraný, čím konajúci súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojim správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň jeho nesprávnym a necitlivým uplatnením bolo zasiahnuté do ústavných práv sťažovateľa. K porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy SR a článkom 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd došlo postupom súdu, nakoľko nepriznaním trov bolo závažným spôsobom zasiahnuté do majetkových práv sťažovateľa. Pri uplatňovaní Ústavou garantovaného práva na právnu pomoc a právne zastúpenie pred súdom navrhovateľovi vznikli účelne vynaložené náklady. Jedným z týchto nákladov boli trovy právneho zastúpenia, ktoré boli medzi sťažovateľom a jeho právnym zástupcom dohodnuté v minimálnej výške podľa Vyhlášky. Nepriznaním trov sťažovateľovi bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry, pretože priznanie trov súdom bolo pri riadnej starostlivosti očakávateľné...“.
Citujúc z konkrétnej judikatúry ústavného súdu sťažovateľka vyjadrila presvedčenie,že „závery konajúceho súdu... sú zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie neudržateľne zasahuje do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces... Ak by Okresný súd Trenčín aplikoval citované ustanovenia správe a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by dôjsť k neúspechu sťažovateľa v konaní. Extrémnou interpretáciou označených ustanovení OSP súdom došlo zjavne k zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu,toto rozhodnutie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveňžiada, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresnéhosúdu č. k. 17 Ro/349/2014-21 z 10. februára 2015, ktorým na základe odvolaniasťažovateľky potvrdil platobný rozkaz vo výroku o náhrade trov konania. Napadnutérozhodnutie považuje sťažovateľka za arbitrárne z dôvodu, že okresný súdnesprávnou/extrémnou interpretáciou ustanovenia § 150 ods. 2 OSP na daný prípad,neprimerane a neadekvátne rozhodol o znížení trov jej právneho zastúpenia, ku ktorémumusela pristúpiť z dôvodu, že „sťažovateľ nie je objektívne schopný samostatne zabezpečiť uplatnenie svojich práv na súde“.
Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa oprávneniapreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu práv,porušenie ktorých v sťažnosti namieta, nepovažoval v danom prípade za účelné tútoduplicitne citovať a v podrobnostiach na ňu odkazuje.
Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci všeobecným súdom samaosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti nímvydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právona spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k záveru, žez ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na spochybnenie, resp. korekciu právnehozáveru okresného súdu o znížení trov konania v predmetnom (drobnom) spore v zmysle§ 150 ods. 2 OSP, ktorý tak rozhodol so zreteľom na princíp účelného uplatňovania alebobránenia práv vyplývajúci z § 142 ods. 1 OSP. Okresný súd citované zákonné ustanoveniaaplikoval ústavne konformným spôsobom, odvolaním sťažovateľky sa riadne zaoberala svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím sťažovateľkeposkytol ochranu zodpovedajúcu obsahu práva na spravodlivý súdny proces. Obavysťažovateľky, že „nie je možné spravodlivo očakávať, že by nejaký advokát poskytoval právne služby za odplatu nižšiu na akú má právo podľa Vyhlášky pri takýchto drobných sporoch“, považuje ústavný súd za neopodstatnené.
Vzhľadom na problematiku nastolenú sťažovateľkou, resp. jej právnou zástupkyňou,ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo spočívaťv komplikovanom riešení banalít (III. ÚS 337/2013), ako je to v danom prípade. Predstava,že by sa v tomto type konania pred všeobecnými súdmi nepriznanie požadovanej sumy trovprávneho zastúpenia účastníkovi konania mohlo materiálne dotknúť niektorého z jehoústavou garantovaných práv, je absurdná, pretože len následné náklady spojené s prevzatímprávneho zastúpenia a so spísaním a podaním sťažnosti ústavnému súdu mnohonásobneprevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného prípadu pre sťažovateľku „v hre“. Inýmislovami, v danom prípade nemožno hovoriť ani o takom zásahu okresného súdu, ktorý bydosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením okresnéhosúdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právnu zástupkyňu sťažovateľky na to,že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyplývajúcejz § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nestačí uviesť v sťažnosti dátum, kedy sťažovateľ,resp. jeho právny zástupca rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým sa porušili základnépráva alebo slobody, prevzal. Zákonnej požiadavke vyplývajúcej z § 50 ods. 1 a 2 zákonao ústavnom súde zodpovedá, ak je napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu riadneopatrené doložkou právoplatnosti.
Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľovústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015