znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 308/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10,Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Dvorskou, Vietnamská 48, Bratislava,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súduTrenčín č. k. 17 Ro/349/2014-21 z 10. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Mikroúvery   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konanípred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Ro/349/2014-21z 10. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   na   základe   návrhusťažovateľky okresný súd vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu – fyzickú osobuna úhradu sumy 300 € s príslušenstvom a trov konania pozostávajúcich zo zaplatenéhosúdneho poplatku za návrh v sume 18 € a z trov právneho zastúpenia v sume 13,18 €. Protivýroku platobného rozkazu týkajúceho sa trov konania podala sťažovateľka v zmysle § 174ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie, v ktorom namietala, žetrovy právneho zastúpenia jej neboli priznané v požadovanej sume 65,88 € pozostávajúcejz odmeny za dva úkony právnej služby po 24,90 € a z dvoch režijných paušálov po 8,04 €.Sťažovateľka   argumentovala,   že „znížením   trov   právneho   zastúpenia   pod   minimálnu zákonom určenú sadzbu, ktorá náleží advokátovi, súd navrhovateľa sankcionuje za to, že sa domáha   nároku   v súdnom   konaní,   hoci   samotné   konanie   bolo   iniciované   správaním odporcu, ktorý odmietal mimosúdne uhradiť svoj dlh“, a že „rozsah zníženia priznaných trov   právneho   zastúpenia   je   nespravodlivý   a   neprimeraný“.   Okresný   súd   napadnutýmrozhodnutím platobný rozkaz vo výroku o náhrade trov konania potvrdil, pričom poukázalna to, že základným kritériom pri jeho rozhodovaní bolo skúmanie účelnosti vynaloženýchtrov konania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanoveniami § 150 ods. 2 a § 200eaods. 1 OSP.

Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala svoje odvolacie argumenty a opätovne uviedla,že „považuje aplikáciu § 150 ods. 2 OSP za nesprávnu, keďže rozsah zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je nespravodlivý a neprimeraný, čím konajúci súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojim správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň jeho nesprávnym   a necitlivým   uplatnením   bolo   zasiahnuté   do   ústavných   práv   sťažovateľa. K porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v spojení   s článkom 46   ods. 1   Ústavy SR,   článkom   36 ods.   1 Listiny základných   práv a slobôd, v spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy SR a článkom 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd došlo postupom súdu, nakoľko nepriznaním trov bolo závažným spôsobom zasiahnuté do majetkových práv sťažovateľa. Pri uplatňovaní Ústavou garantovaného práva na právnu pomoc a právne zastúpenie pred súdom navrhovateľovi vznikli účelne vynaložené náklady.   Jedným   z týchto   nákladov   boli   trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   boli   medzi sťažovateľom a jeho právnym zástupcom dohodnuté v minimálnej výške podľa Vyhlášky. Nepriznaním trov sťažovateľovi bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry, pretože priznanie trov súdom bolo pri riadnej starostlivosti očakávateľné...“.

Citujúc z konkrétnej judikatúry ústavného súdu sťažovateľka vyjadrila presvedčenie,že „závery   konajúceho   súdu...   sú   zjavne   arbitrárne,   v dôsledku   čoho   jeho   rozhodnutie neudržateľne zasahuje do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces... Ak by Okresný súd Trenčín aplikoval citované ustanovenia správe a v súlade s ich skutočným   významom,   nemohlo   by   dôjsť   k neúspechu   sťažovateľa   v konaní.   Extrémnou interpretáciou označených ustanovení OSP súdom došlo zjavne k zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu,toto rozhodnutie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveňžiada, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresnéhosúdu   č.   k.   17   Ro/349/2014-21   z 10.   februára   2015,   ktorým   na   základe   odvolaniasťažovateľky   potvrdil   platobný   rozkaz   vo   výroku   o náhrade   trov   konania.   Napadnutérozhodnutie   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárne   z dôvodu,   že   okresný   súdnesprávnou/extrémnou   interpretáciou   ustanovenia   §   150   ods.   2   OSP   na   daný   prípad,neprimerane a neadekvátne rozhodol o znížení trov jej právneho zastúpenia, ku ktorémumusela pristúpiť z dôvodu, že „sťažovateľ nie je objektívne schopný samostatne zabezpečiť uplatnenie svojich práv na súde“.

Keďže   sťažovateľke   je   známa   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa   oprávneniapreskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu práv,porušenie   ktorých   v sťažnosti   namieta,   nepovažoval   v danom   prípade   za   účelné   tútoduplicitne citovať a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť   sťažovateľky   s   právnym   posúdením   veci   všeobecným   súdom   samaosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti nímvydaného   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   3/97,I. ÚS 225/05,   II. ÚS 56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právona spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z   čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   dospel   k záveru,   žez ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na spochybnenie, resp. korekciu právnehozáveru okresného súdu o znížení trov konania v predmetnom (drobnom) spore v zmysle§ 150 ods. 2 OSP, ktorý tak rozhodol so zreteľom na princíp účelného uplatňovania alebobránenia práv vyplývajúci z § 142 ods. 1 OSP. Okresný súd citované zákonné ustanoveniaaplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   odvolaním   sťažovateľky   sa   riadne   zaoberala svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   v   zmysle   §   157   ods.   2   OSP,   čím   sťažovateľkeposkytol   ochranu   zodpovedajúcu   obsahu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Obavysťažovateľky, že „nie je možné spravodlivo očakávať, že by nejaký advokát poskytoval právne služby za odplatu nižšiu na akú má právo podľa Vyhlášky pri takýchto drobných sporoch“, považuje ústavný súd za neopodstatnené.

Vzhľadom na problematiku nastolenú sťažovateľkou, resp. jej právnou zástupkyňou,ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo spočívaťv komplikovanom riešení banalít (III. ÚS 337/2013), ako je to v danom prípade. Predstava,že by sa v tomto type konania pred všeobecnými súdmi nepriznanie požadovanej sumy trovprávneho   zastúpenia   účastníkovi   konania   mohlo   materiálne   dotknúť   niektorého   z jehoústavou garantovaných práv, je absurdná, pretože len následné náklady spojené s prevzatímprávneho   zastúpenia   a   so spísaním   a podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   mnohonásobneprevýšia   sumu,   ktorá   je   v okolnostiach   daného   prípadu   pre sťažovateľku   „v hre“.   Inýmislovami, v danom prípade nemožno hovoriť ani o takom zásahu okresného súdu, ktorý bydosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením okresnéhosúdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právnu zástupkyňu sťažovateľky na to,že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyplývajúcejz § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nestačí uviesť v sťažnosti dátum, kedy sťažovateľ,resp. jeho právny zástupca rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým sa porušili základnépráva alebo slobody, prevzal. Zákonnej požiadavke vyplývajúcej z § 50 ods. 1 a 2 zákonao ústavnom   súde   zodpovedá,   ak   je   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   riadneopatrené doložkou právoplatnosti.

Nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľovústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonompredpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05,III. ÚS 789/09,   III.   ÚS   280/2013).   Povinnosti   advokáta   vylučujú,   aby   ústavný   súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015