znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 308/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 prerokoval sťažnosť občianskeho združenia K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2011 a konaním, ktoré mu prechádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu Slovenskej republiky (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a konaním, ktoré mu prechádzalo.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 C 10/2005 z 31. marca 2008 zamietol žalobu   podanú   žalobkyňou   Mgr.   R.   Š.   20.   októbra   2004,   ktorou   sa   domáhala   proti sťažovateľovi ako žalovanému určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany sťažovateľa.

Na   základe   odvolania   žalobkyne   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   122/2008 zo 4. decembra   2008 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   a v plnom   rozsahu sa   stotožnil s jeho právnymi závermi.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „najvyšší súd“) v konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   krajského   súdu   tomuto mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu aj   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu,   ktorý rozsudkom po vykonanom dokazovaní vyhovel žalobkyni a rozsudkom sp. zn. 17 C/4/2011 z 9. mája 2011 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

Krajský súd sa následne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2012.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že rozsudok krajského súdu «vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom...

Pre danú právnu vec, bolo rozhodné posúdenie a riešenie nasledovného právneho problému. A to, či pre zamestnanca ktorého pracovný pomer bol založený vymenovaním za účinností zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2003, sa vzťahuje nové ustanovenie §   42   ods.   2   ZP   účinného   od   1.   júla   2003.   Inými   slovami   povedané,   či   takýmto zamestnancom ak stratí predpoklad pre výkon svojej funkcie, napr. odvolaním z funkcie, je možné ukončiť pracovný pomer, alebo či ho je potrebné naďalej zamestnávať v časovo neobmedzenom   období   a   platiť   mu   mzdu   bez   toho,   aby   zamestnanec   vykonával   prácu vyplývajúcu mu z titulu vymenovania.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení (1 M Cdo/13/2009) zo dňa 21. 10. 2010, ktoré predchádzalo   napadnutému   rozhodnutiu,   v   danom   prípade   zaujal   zjavne   neodôvodnený názor, ktorý možno považovať za absurdný.

Najvyšší   súd   SR   mal   za   to,   že   ak   v   danom   prípade   zamestnanec   (protistrana sťažovateľa)   bol   odvolaný   z   riadiacej   funkcie   Nitrianskym   samosprávnym   krajom..., ktorému táto kompetencia vyplývala zo zákona a jednalo sa o jeho výsostné právo, je ďalej povinný zamestnávať zamestnanca a platiť mu mzdu bez toho, aby zamestnanec vykonával akúkoľvek prácu a takýto stav je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné hodnotiť ako prekážku   na   strane   zamestnávateľa.   Takéto   odôvodnenie   postráda   akékoľvek   logické zdôvodnenie a z materiálneho hľadiska popiera a porušuje právo NSK na obsadzovanie riadiacich funkcií vyplývajúce mu zo zákona. Takýto výklad práva nie je možné v právnom štáte akceptovať. Máme za to,   že ak zamestnanec prestal spĺňať predpoklad pre výkon dohodnutej práce, t. j. v danom prípade výkon funkcie, tak je povinný pokúsiť sa dohodnúť so zamestnávateľom na zmene druhu práce a ak k dohode nedôjde a zamestnávateľ nemá pre zamestnanca inú vhodnú prácu, tak zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi podľa § 43 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP. Správanie zamestnanca, ktorý po tom čo bol odvolaný z funkcie, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre výkon práce, jednoducho prestane chodiť do práce bez   akejkoľvek   snahy   o   dohodu   so   zamestnávateľom   na   zmenu   druhu   práce.   Takýto zamestnanec nemôže používať právnu ochranu. Vo veci je právne výstižné i to, že takýto zamestnanec má zníženú právnu ochranu oproti ostatným zamestnancom čo sa prejavuje aj tým, že v prípade výpovede podľa § 43 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP mu neprináleží odstupné. Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   „mlčalo“   aj   v   otázke   aplikovateľnosti ustanovenia § 42 ods. 2 ZP na daný skutkový stav...».

Ďalej   sťažovateľ   nesúhlasí   s   názorom   generálneho   prokurátora,   ktorý   podal mimoriadne dovolanie, a vyslovuje svoj právny názor k veci, ktorý opiera aj o judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. K tomu okrem iného uvádza:

«Výklad prezentovaný generálnym prokurátorom nemá v tomto smere žiadny logický a účelný podklad, keďže jeho mechanická aplikácia by znamenala to, že vedúci zamestnanci (t. j. tí, ktorých predpokladom výkonu pracovnej činnosti je voľba alebo vymenovania), ktorým by vznikol pracovný pomer do účinnosti novely č. 210/2003 Z. z. (t. j. do 01. 07. 2003), by nemohli byť z funkcie nikdy odvolaní, a to len z dôvodu časového momentu vzniku pracovného pomeru.

Takýto výklad by obmedzoval zamestnávateľov a v danom konkrétnom prípade by aj zasahoval do výkonu práv zriaďovateľov zamestnávateľov, ktoré im vyplývajú priamo zo zákona (t. j. v danom prípade z ustanovenia § 11 ods. 2 písm. h zákona č. 302/2001 Z. z.). Inými slovami povedané, navrhovateľka by mala mať absolútne a časovo neobmedzené právo   na   výkon   vedúcej   funkcie   u   odporcu,   a   to   aj   napriek   skutočnosti,   že   v   zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, je práve Nitriansky samosprávny kraj priamo zákonom oprávnený realizovať svoje právo na vymenovanie alebo odvolanie vedúceho odporcu. Z   uvedeného   máme   preto   za   to,   že   ústavne obhájiteľný výklad   je taký,   v zmysle ktorého bol Nitriansky samosprávny kraj oprávnený odvolať z funkcie navrhovateľku. Na tomto závere nič nezmení ani prípadný jazykový výklad, keďže jazykový výklad je „len prvotným   priblížením   k   obsahu   aplikovanej   právnej   normy.   Je   len   východiskom   pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúžia ďalšie postupy, ako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atď.) Mechanická aplikácia abstrahujúca, resp, neuvedomujúca si, a to buď úmyselne alebo v dôsledku nevzdelanosti zmysel a účel právnej normy činí z právnej normy nástroj odcudzenia a absurdity.“ (Nález ÚS ČR,   spis.   zn. IV. ÚS 1133/07 zo dňa 20. 12. 2007).

Za procesnej situácie, kedy Nitriansky samosprávne kraj mal rozhodnúť na podklade hmotného   práva   rozhodol   o   odvolaní   navrhovateľky   z   funkcie   vedúcej   odporcu   a predmetom tohto konania je určenie neplatnosti vzniku pracovného pomeru, je otázne, či sa v   danom   prípade   nejedná   o   nedeliteľný   predmet   konania,   t.   j.   či   v   danom   prípade neprichádza do úvahy tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo, a teda či v danom prípade nemal byť v tomto účastníkom tohto konania aj Nitriansky samosprávny kraj. Inými slovami povedané, nemôže byť v tomto konaní riešená neplatnosť skončenia pracovného pomeru bez toho, aby účastníkom konania bol Nitriansky samosprávny kraj, ktorý rozhodol o odvolaní navrhovateľky z funkcie.

Generálny prokurátor taktiež prehliada tú skutočnosť, že prechodným ustanovením § 252   ods.   1   Zákonníka   práce   nedošlo   len   k   zmene   pracovného   pomeru   založeného vymenovaním   na   pracovný   pomer   založeného   zmluvou,   ale   aj   k   tomu,   že   súčasne   s účinnosťou tohto prechodného ustanovenia (a teda i celého Zákonníka práce), bol prijatý samostatný Zákona o verejnej službe - Zákon č. 313/2001 Z. z., ktorý bol v danej veci doplnený   aplikáciou   Zákona   č.   552/2003   Z.   z.   o   výkone   prác   vo   verejnom   záujme.   Z vykonaného dokazovania (a nakoniec aj samotného tvrdenia navrhovateľky a jej právneho zástupcu) vyplýva, že odporca bol najprv v zriaďovateľskej pôsobnosti Okresného úradu a nasledovne Nitrianskeho samosprávneho kraja, a teda v danom prípade bolo v prvom rade treba aplikovať tieto zákonné predpisy, ktoré subsidiárne pripúšťali aplikáciu ustanovení Zákonníka   práce.   V   zmysle   ustanovení   §   2   ods.   1   písm.   e)   Zákona   č.   313/2001   Z.   z. v rozhodnom   znení   predpokladom   na   vykonávanie   verejnej   služby   je   aj   voľba   alebo vymenovanie tak to osobitný predpis ustanovuje), pričom zamestnanec vo verejnej službe musí podľa § 2 ods. 9 toho zákona spĺňať predpoklady po celý čas vykonávania verejnej služby.

Nemenej dôležitým aspektom je aj oprávnenie zamestnávateľa odvolať zamestnanca vo verejnej službe, ak poruší ustanovenia zákona o verejnej službe § 10 ods. 3 Zákona o výkone prác vo verejnom záujme, pričom uvádzame, že toto znenie platilo pred účinnosťou novely Zákonníka práce 210/2003 Z. z. Ak by sme prijali názor generálneho prokurátora o „absolútnom trvám“ pracovného pomeru, tak do účinnosti novely ZP (t. j. od 01. 07. 2003) by síce zamestnávateľ mal hmotné právo odvolať zamestnanca z funkcie, avšak nemohol by s ním ukončiť pracovný pomer s dojednaným druhom práce - výkon vedúceho zamestnanca, keďže ustanovenie $ 42 ods. 2 ZP v danom prípade neplatilo. Takéto výklady by prinášali absurdné dôsledky a boli v rozpore a so zmyslom právnej normy a v rozpore s právom účastníka na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Nad   rámec   týchto   úvah   sa   generálny   prokurátor   dôsledne   nevysporiadal   ani   s prípadnou aplikáciou prechodných ustanovení § 54 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 313/2001 Z. z. v rozhodnom znení, ktoré môžu mať v danej veci zásadný význam.“

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia teda vykazuje vady, ktoré sú takej intenzity, že porušujú práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, a teda aj článok 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Majúc na zreteli všetky vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že Krajský súd v Nitre vydaním napadnutého rozhodnutia a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a to konkrétne práva na prístup k súdu, ako i práva na nezávislý a nestranný súd.

Máme za to, že ak zamestnanec prestal spĺňať predpoklad pre výkon dohodnutej práce,   t.   j.   v   danom   prípade   výkon   funkcie,   tak   je   povinný   pokúsiť   sa   dohodnúť   so zamestnávateľom na zmene druhu práce a ak k dohode nedôjde a zamestnávateľ nemá pre zamestnanca inú vhodnú prácu, tak zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi podľa § 43 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP. Správanie zamestnanca, ktorý po tom, čo bol odvolaný z funkcie, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre výkon práce, jednoducho prestane chodiť do práce bez akejkoľvek snahy o dohodu so zamestnávateľom na zmene druhu práce, máme za to, že takýto zamestnanec nemôže požívať až takúto právnu ochranu. Takýto zamestnanec má zníženú právnu ochranu oproti ostatným zamestnancom čo sa prejavuje aj tým, že v prípade výpovede podľa § 43 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP mu neprináleží odstupné. Čo sa týka tohto ustanovenia a jeho „neaplikovanie“ na daný prípad, teda znamená, že takýto pracovný pomer je vlastne nevypovedateľný.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:«1. Základné právo sťažovateľa K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre, spis. zn. 8 Co/247/2011 zo dňa 08. 03. 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre,   spis.   zn. 8 Co/247/2011 zo dňa 08. 03. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi K. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P. R.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a ich porušenie tkvie v právnych záveroch vyjadrených v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 z 21. októbra 2010 (nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2010), ktorým boli zrušené pôvodné rozhodnutia okresného   súdu   a krajského   súdu   v   prospech   sťažovateľa,   s   ktorými   zásadne   nesúhlasí (ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 66/2011 vo vzťahu k najvyššiemu súdu jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo ak by v prípade   opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym rozhodnutím.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2011 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 17 C/4/2011 z 9. mája 2011)   obsahuje dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   ich   výroky   a   ústavný   súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Okresný súd a krajský súd z dôvodu zrušenia ich rozhodnutí najvyšším súdom konali vo veci   samej   opätovne   a   určili,   že „okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   dané navrhovateľke listom odporcu zo dňa 29. 09. 2004 je neplatné...“.

Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie   odôvodnil „s   poukazom   na   vykonané dokazovanie a citované ustanovenia Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z., § 42 ods. 2 v znení od 01. 07. 2003, § 47 ods. 1 písm. d) v znení od 01. 04. 2002, § 47 ods. 3 písm. a) v znení od 01. 04. 2002, § 54 v znení od 01. 04. 2002, § 68 ods. 1 písm. b) v znení od 01. 07. 2003 a § 81 písm. b) v znení od 01. 04. 2002) tým, že na základe zisteného skutkového stavu a záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave ako odvolacieho (správne   dovolacieho)   súdu   mal   za   to,   že   návrh   navrhovateľky   bol   podaný   dôvodne, v dôsledku čoho tomuto návrhu v celom rozsahu vyhovel...

Navrhovateľka pracovala u odporcu ako vedúca Krízového strediska v Hurbanove na základe vymenovania do funkcie, z ktorej funkcie bola dňom 30. 06. 2004 odvolaná, avšak medzi ňou a odporcom nedošlo k žiadnej dohode ohľadom výkonu inej (jej) práce a z tohto titulu - do práce nenastupovala a odporcovi oznámila, že jej bola vytvorená prekážka v práci na strane zamestnávateľa! Nakoľko medzi účastníkmi konania nedošlo k žiadnej dohode, ani k skončeniu pracovného pomeru, mal súd za to, že ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa a teda od navrhovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby sa dostavovala na pracovisko, na tomto zotrvávala celý pracovný čas a toto jej správanie nemožno   považovať   za   porušenie   pracovnej   disciplíny,   odôvodňujúce   s   ňou   okamžité skončenie pracovného pomeru. K dohode účastníkov nedošlo ani po rozhodnutí dovolacieho súdu,   pričom   dohodnutý   obsah   pracovnej   zmluvy   možno   zmeniť   len   vtedy,   ak   sa zamestnávateľ   a   zamestnanec   dohodnú   na   jeho   zmene,   k   čomu   však   zamestnávateľ zamestnanca nemôže nútiť a zároveň zamestnanec nemá povinnosť dohodnúť sa na zmene druhu práce. Navrhovateľka od 01. 07. 2004 do práce nenastúpila, keď listom zo dňa 30. 06. 2004 oznámila Nitrianskemu samosprávnemu kraju to, že trvá na svojom zamestnávaní na   základe   platného   pracovného   pomeru   v   pracovnom   zaradení   vedúcej   Krízového strediska v Hurbanove...“.

Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol sťažovateľ, ktorý poukázal na to,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa „postráda   akékoľvek   logické   zdôvodnenie   a   z materiálneho hľadiska popiera a porušuje právo Nitrianskeho samosprávneho kraja na obsadzovanie riadiacich funkcii, vyplývajúce mu zo zákona...“.

Podľa   neho   v   danom   prípade   mal   byť   účastníkom   konania „aj   Nitriansky samosprávny kraj“ a „ prvostupňový súd nevykonal iné dokazovanie vo veci a vychádzal iba z uznesenia Najvyššieho súdu...“.

Krajský súd následne vec prejednal a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdiť, pričom sa v „celom rozsahu stotožnil so všetkými skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí...“.

Navyše k tomu dodal, že «správnym názorom dovolacieho súdu o tom, že odvolaním navrhovateľky z funkcie vedúcej Krízového strediska Hurbanovo bola vytvorená prekážka v jej práci zo strany zamestnávateľa bol viazaný aj odvolací súd, ktorý rovnako ako súd prvého   stupňa   nemohol   preto   tento   „nekriticky“   preberať.   Nakoľko   nesporne   pracovný pomer   navrhovateľky   ako   zamestnanca   po   jej   odvolaní   z   funkcie   trval   u   odporcu   ako zamestnávateľa, ktorý s ňou pracovný pomer okamžitým skončením ukončil, nebol žiadny dôvod   pre   tzv.   nerozlučné   procesné   spoločenstvo   na   strane   odporcov   a   teda   účasť Nitrianskeho samosprávneho kraja v konaní nebola pre konanie rozhodovanie v tejto veci potrebná».

Ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že   krajský   súd   na   argumentáciu   sťažovateľa   v   odvolaní   reagoval   hoci   stručne,   ale primeraným   spôsobom,   pričom   bol   viazaný   právnym   názorom   najvyššieho   súdu vyplývajúcim z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 z 21. októbra 2010.

Hoci   sťažovateľ   má   na   vec   iný   právny   názor   ako   všeobecné   súdy,   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci a dostatočne sa vysporiadali s otázkou neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom na danú   vec   ústavne   konformným   spôsobom   aplikovali   príslušné   právne   predpisy (predovšetkým Zákonník práce a Občiansky súdny poriadok).

V   danom   prípade   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C/4/2011 z 9. mája 2011 podľa názoru ústavného súdu spĺňajú kritériá   kladené na rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktoré   vyplývajú z ústavných   záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie boli v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych právnych názorov sťažovateľa.

Sťažovateľova   nespokojnosť   s   obsahom   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (aj najvyššieho súdu, ktorý predtým vyhovel mimoriadnemu dovolaniu podanému generálnym prokurátorom) ešte nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09, IV. ÚS 501/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil také pochybenia, ktoré   by   dosahovali   ústavný   rozmer,   a   v   nadväznosti   na   to   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu   porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   čl.   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie preskúmať spojitosť medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením označených práv. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012