znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 308/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti E. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1717/2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   E.   M.   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1717/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 49 Er 1717/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia E. M. v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej advokátky JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   308/2011-16 z 28. júna 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť E. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1717/2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Exekučnému konaniu predchádzalo konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. E 877/98. Už v tomto konaní, teda v konaní o výkon rozhodnutia na vypratanie bytu,   sťažovateľka   preukázala,   že   zabezpečila   pre   povinného   bytovú   náhradu   v   zmysle rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 892/96. Toto konanie sa viedlo od roku 1998 do roku 2006 bez toho, aby bol povinný vyprataný z bytu.

Dňa   11.   5.   2007   sťažovateľka   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   pretože rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 892/96 zo dňa 2. 7. 1997, bola povinnému uložená   povinnosť   vysťahovať   sa   z   bytu   nachádzajúceho   sa   v Košiciach...   a   povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu uložilo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie.

Súdny exekútor...   vydal upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 0478/07 dňa 29. 4. 2008.

Proti   exekúcii   podal   povinný   námietky   dňa   22.   5.   2008,   s   tým   že   Okresný   súd Košice II   uznesením   sp.   zn.   49   Er   1717/2007   zo   dňa   10.   9.   2008   námietky   povinného zamietol, pretože neboli podané v lehote.

Dňa   10.   6.   2009   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   mimoriadne dovolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   49   Er   1717/2007   zo   dňa 10. 9. 2008.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   4   M   Cdo   9/2009   zo   dňa 27. 8. 2009 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 49 Er 1717/2007 zo dňa 10. 9. 2008 a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Poukázal na to, že Okresný súd Košice II postupoval nesprávne, keď námietky povinného zamietol.

Dňa 21. 10. 2010 sťažovateľka podala sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II pre prieťahy v konaní.

Dňa 2. 11. 2010 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie predsedu Okresného súdu Košice II, ktorý sťažnosť sťažovateľky považoval za čiastočne dôvodnú.

Dňa 16.   11.   2010   bol Okresnému   súdu   Košice II   doručený návrh na   zastavenie exekúcie.

Dňa 21. 4. 2011 bola sťažovateľke doručená výzva na vyjadrenie sa k návrhu na zastavenie exekúcie.

Ako už bolo uvedené, doposiaľ toto konanie nie je právoplatne skončené... Sťažovateľka je presvedčená o tom, že konanie Okresného súdu Košice II nesmeruje k odstráneniu jej právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim postupom   a   rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodné   predlžuje   a   odďaľuje   tým poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľke.   Neprimeraná   dĺžka   konania pritom   nie   je   odôvodnená   právnou,   resp.   faktickou   zložitosťou   veci   alebo   správaním sťažovateľky.

Je   potrebné   uviesť,   že   exekučné   konanie   je   druhom   vykonávacieho   konania. O právach a povinnostiach sťažovateľky bolo meritórne rozhodnuté v pôvodnom konaní sp. zn. 14 C 892/96. Dĺžka vykonávacieho konania má byť kratšia, pretože vykonávacie konanie zabezpečuje iba realizáciu práv priznaných v pôvodnom konaní, ktoré nie sú plnené dobrovoľne.

Keďže Okresný súd Košice II nesprávne právne posúdil námietky povinného proti exekúcii, došlo k prieťahom, ktoré trvajú už takmer 4 roky. Je nepochybné, že v postupe exekútora nedochádza k prieťahom,   ale práve Okresný súd Košice II   svojou činnosťou spôsobil prieťahy, ktoré viedli k tomu, že dodnes nieje vec právoplatne skončená.“

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1717/2007 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 4 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/275/2011 z 18. mája 2011 vyjadril podpredseda okresného súdu, ktorý okrem iného uviedol:„...   som   toho   názoru,   že   v   konaní   sú   úkony   vykonávané   priebežne,   s   výnimkou obdobia od 29. 10. 2009 do 23. 5. 2011, posúdenie zbytočnosti prieťahov ale ponechávam na zváženie ústavnému súdu.

Sťažovateľka podala dňa 22. 10. 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní, jej sťažnosť bola   vybavená   v   súlade   so   zákonom   č.   757/2004   Z.   z.   listom   Spr.   171/2010   zo   dňa 2. 11. 2010 ako čiastočne dôvodná.

Sťažovateľkou   požadované   finančné   zadosťučinenie   nie   je   podľa   môjho   názoru dôvodné,   jeho   výška   nie   je   v   sťažnosti   odôvodnená   relevantnými   skutočnosťami, aj s poukazom na dĺžku prieťahov...

Zároveň uvádzam, že vo veci sa vykonávajú procesné úkony za účelom rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie.“

Rovnaké skutočnosti zistil z obsahu súdneho spisu aj ústavný súd, pričom konštatuje že   ku   dňu   rozhodovania   nebolo   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 49 Er 1717/2007 právoplatne (meritórne) ukončené.

Podpredseda   okresného   súdu   v podaní   z 18.   mája   2011   a právna   zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 11. júla 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1717/2007.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní (III.   ÚS   15/03,   III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   143/02,   IV.   ÚS   292/04),   pričom   ústava   v   čl.   48   ods.   2   takéto   konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6   dohovoru   (III.   ÚS   15/03, III. ÚS 229/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd v zhode s tvrdením sťažovateľky konštatuje, že neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietané exekučné konanie ako právne alebo fakticky zložité. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení neoznačil namietané konanie ako skutkovo alebo právne zložité.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súdu o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v správaní sťažovateľky nezistil žiadnu prekážku, ktorá by bránila plynulému postupu okresného súdu vo veci. Okrem toho, okresný súd vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní sp. zn. Spr. 171/2010 z 2. novembra 2010 uznal, že táto sťažnosť je čiastočne dôvodná.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   postup   okresného   súdu   bol   neefektívny a nesústredený, a to najmä pokiaľ ide o jeho rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii, keď jeho predchádzajúce rozhodnutie č. k. 49 Er 1717/2007-37 z 10. septembra 2008   bolo   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   M   Cdo   9/2009 z 27. augusta 2009 zrušené. Vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Z ustanovenia § 50 ods. 2 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   pritom   vyplýva,   že   o   námietkach   proti   exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia. V danom prípade ide pre okresný súd o poriadkovú   lehotu   pri   rozhodovaní   o námietkach   proti   exekúcii.   Ani   túto   zákonom stanovenú   poriadkovú   lehotu   okresný   súd   nedodržal,   čo   možno   spájať   s   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu.   Nesústredenou   a neefektívnou   činnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na rozhodnutie o porušení označených práv sťažovateľky, ako aj na to, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 49 Er 1717/2007 dosiaľ nebolo právoplatne (meritórne) ukončené, ale pokračuje rozhodovaním okresného súdu o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   49 Er   1717/2007   konať   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 500 €, čo odôvodnila neprimeranou   dĺžkou   napadnutého   konania   a stavom   právnej   neistoty,   v ktorom   sa nachádza.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   posudzovaného   konania   pri   zohľadnení   ostatných okolností   prípadu   (najmä   nedodržania   zákonom   ustanovenej   lehoty   na   rozhodnutie okresným súdom) ústavný súd považoval priznanie sumy 800 € sťažovateľke za primerané zadosťučinenie, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   v podaní   z   11.   júla   2011   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia v celkovej sume 314,18 €.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v ňou požadovanej sume 314,18 €, a to za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011