znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 308/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C/948/1998 z 25. novembra 2009 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/37/2010 z 26. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C/948/1998 z 25. novembra 2009 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/37/2010 z 26. februára 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na okresnom súde „sa vedú dva spory v ktorých obidvoch sa koná o tých istých nehnuteľnostiach“, ktoré nadobudol do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy zo 7. júla 1998.

V prvom spore vedenom pod sp. zn. 7 C/948/1998 žalobcovia žiadali určiť, že do dedičstva po poručiteľke, ktorá zomrela v roku v roku 1981 patria aj sporné nehnuteľnosti, a v ďalšom spore vedenom pod sp. zn. 4 C/49/2008 sťažovateľ žiadal na okresnom súde určiť, že je ich výlučným vlastníkom.

Sťažovateľ poukazuje na to, že kým v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/948/1998 je možné rozhodnúť len o vlastníctve ku dňu smrti poručiteľky, a nie je možné určiť, kto je jej súčasným   vlastníkom,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/49/2008   okresný   súd   môže rozhodnúť o vlastníctve nehnuteľností ku dňu vyhlásenia rozhodnutia (čím sa podľa neho rozhodovanie o vlastníctve sporných nehnuteľností k roku 1981 stane celkom zbytočným).

Sťažovateľ sa domnieva, že je v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov, ale aj elementárnou logikou, že okresný súd a tiež krajský súd jeho návrh na prerušenie konania sp. zn. 7 C/948/1998 zamietli, a podľa neho rozhodnutie krajského súdu nie je ani riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné.

Spor, ktorý sa vedie pod sp. zn. 7 C 948/98, prebieha už viac ako dvanásť rokov a sťažovateľ sa o uznesení okresného súdu z 18. mája 1999, ktorým pripustil sťažovateľa do konania ako žalovaného, dozvedel až 15. októbra 2003, keď mu bolo doručené. V tomto konaní okresný súd už dvakrát vo veci samej rozhodol, ale krajský súd jeho rozhodnutia zrušil a do dnešného dňa nie je konanie právoplatne skončené.

Dňa 27. júna 2009 sťažovateľ podal i podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky   na   preskúmanie   rozhodnutia   o   nevylúčení   zákonného   sudcu   a   podanie mimoriadneho dovolania. Ten mu však oznámil, že podmienky na podanie mimoriadneho dovolania   nie   sú   splnené,   ale   že   časť   jeho   podania   bola   posúdená   ako   podozrenie z korupčného konania, a preto bola postúpená na riešenie Úradu špeciálnej prokuratúry. Obvinenie voči konkrétnej osobe však nebolo vznesené.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že 1. decembra 2008 podal žalobu o určenie vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   nielen   preto,   že   sa   domnieval,   že   zákonný   sudca   koná zaujato,   ale   tiež   preto,   že   okresný   súd   odmietol   pribrať   do   konania „štát   zastúpený Ministerstvom   hospodárstva,   ktoré   o   nehnuteľnostiach   rozhodovalo   v   privatizačnom procese ako aj správcu konkurznej podstaty štátneho podniku od ktorého som nehnuteľnosti kúpil“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že «Konanie 4 C/49/2008 súd opakovane prerušil /v súčasnosti je rozhodnutie preskúmavané krajským súdom/, bez toho, aby sa vyporiadal s mojou argumentáciou, prečo v tejto veci je potrebné konať. Ako dôvod uviedol len to, že krajský súd potvrdil týmto podaním napadnuté uznesenie súdu 7 C 948/1998-328 zo dňa 25. 11. 2009, ktorým súd zamietol môj návrh na jeho prerušenie. Ani v jednom z prípadov sa súd vôbec nevysporiadal s mojou argumentáciou prečo je potrebné prednostne vyriešiť konanie 4 C/49/2008. Na moju argumentáciu opierajúcu sa o súdnu prax a judikatúru, že ak sa vedú dva spory, v ktorých v obidvoch sa rieši otázka, ktorá pre rozhodovanie v „tom druhom“ môže mať význam, primárne je potrebné riešiť spor, ktorý môže vyriešiť problém vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam definitívne, súd vôbec nereagoval...

Uprednostňovaním   a   neprerušením   sporu   v   ktorom   sa   vec   vlastníctva   k nehnuteľnostiam definitívne skončiť nemôže, ale založí len ďalšie konania a spory, ako aj opakovaným   vydávaním   rozhodnutí,   v   ktorých   súdy   opakovane   nereagovali   na   mojou argumentáciou   prečo   treba   uprednostniť   konanie,   ktorého   ukončením   sa   vlastníctvo   k Nehnuteľnostiam môže určiť natrvalo sú porušené jednak moje práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tiež právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj právo na súdnu ochranu poskytnutú nestranným súdom podľa čl. 46 Ústavy SR, ako aj právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy SR...

V konaní vo veci 7 C/948/1998 prvostupňový súd tiež opakovane porušil aj zásadu rovnosti   účastníkov   konania   garantovanú   mi   v   čl.   12   Ústavy   SR,   čo   však   len poznamenávam...

Za dôležité pre posúdenie tejto sťažnosti považujem aj porušenie môjho práva na ochranu vlastníctva, pokojné užívanie majetku a na včasné prejednanie veci ku ktorému došlo postupom a nateraz neprávoplatným rozhodnutím súdu sp. zn. 4 C/49/2008-90 zo dňa 22.   05.   2010,   ktorým   súd   prerušil   konanie   vo   veci   určenia   vlastníckeho   práva   k Nehnuteľnostiam. V rámci odvolacieho konania ho preskúmava Krajský súd v Žiline. Kým vo veci   7   C/948/1998   súd odmietol pribrať do   konania Slovenskú republiku   a správcu konkurznej podstaty podniku od ktorého som Nehnuteľnosti kúpil, v konaní 4 C/49/2008 sú žalovanými   spolu   s   tými   istými   účastníkmi,   ktorí   sú   vo   veci   7   C/948/1998   žalobcami. Poukazujem na to preto, že v konaní 4 C/49/2008 okrem ochrany môjho osobného záujmu súd bude konať tiež o záujmoch žalobcov vystupujúcich v konaní 7 C/948/1998 a meritórne prejednanie tejto veci je tiež v záujme Slovenskej republiky. Záujem Slovenskej republiky považujem za dôležitý preto, že zakladateľom spoločnosti od ktorej som Nehnuteľnosti kúpil bol bývalý Fond národného majetku Slovenskej republiky, ktorý do jej základného imania vložil Nehnuteľnosti v rámci privatizačného procesu ako nepeňažný vklad, ktorý schválilo bývalé Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku 29. 05. 1992. /Pôsobnosť bývalého Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku v súčasnosti vykonáva Ministerstvo hospodárstva SR./ Ak by teda v konaní bolo preukázané, že nie som vlastníkom Nehnuteľností,   nastúpila   by   zodpovednosť   štátu   za   škodu   bez   toho,   aby   príslušní predstavitelia Slovenskej republiky mali možnosť o konaní o Nehnuteľnostiach byť čo i len vypočutí.   Naviac,   toto   rozhodnutie   by   bolo   precedentné   a   mohlo   by   vyvolať   „lavínu“ ďalších obdobných špekulatívnych sporov /„skrytých reštitúcií“/ a následne zodpovednosť SR   za   škody.   Konanie   4   C/49/2008   teda   podstatným   spôsobom   presahuje   moje   osobné záujmy.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva Ing. J. K... na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,   právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy SR,   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.:   5   Co/37/2010-341   zo   dňa   26.   02.   2010   a uznesením Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C/948/1998-328 zo dňa 25. 11. 2009 porušené boli.

2. Zrušujú sa uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.: 7 C/948/1998-328 zo dňa 25. 11. 2009 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 5 Co/37/2010-341 zo dňa 26. 02. 2010 a vec sa vracia Okresnému súdu Dolný Kubín na nové konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť Ing. J. K. trovy právneho zastupovanie a sume 303,31 eur na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. P. Š... do 15 dní od právoplatnosti nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Znamená   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom subsidiárna, ak má účastník konania pred všeobecným súdom k dispozícii účinné právne prostriedky   na zabezpečenie ochrany svojich   základných   práv alebo slobôd,   na ktorých použitie   je oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   [§   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)],   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   (II.   ÚS   250/03, III. ÚS 51/07, IV. ÚS 276/08) musí ich predtým, ako sa obráti so svojou sťažnosťou na ústavný súd, vyčerpať; inak ústavný súd jeho sťažnosť odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá právomoc na jej prerokovanie, že sťažnosť nemá   náležitosti   predpísané   zákonom,   že   je   neprípustná   alebo   podaná   niekým   zjavne neoprávneným, alebo podaná oneskorene. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne ustanovených v tomto zákone. Význam tohto ustanovenia pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je zvýraznený aj povinným právnym zastúpením sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a rozhodovaní o nej vychádzal z týchto zistení:

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na   takto   vymedzený   účel   označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v   čase,   keď   k   namietanému   porušovaniu   práva   ešte   mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ústavnej   ochrany   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (navyše uzneseniami a nie postupmi okresného súdu a krajského súdu) domáha až v čase, keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať (rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorými bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý,   nadobudli   právoplatnosť   22.   apríla   2010).   Navyše   ústavný   súd   dodáva,   že okresný   súd   o   prerušení   konania   rozhodol   25.   novembra   2009   a   krajský   súd   vo   veci rozhodol 26. februára 2010. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že už táto sama skutočnosť   nesignalizuje   možnosť   vysloviť   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Je jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd v čase, keď už vec bola rozhodnutá na krajskom súde (18. júna 2010) a v petite namietal iba uznesenia všeobecných súdov (nie ich postup), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   k   tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   navyše   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom nepredložil ani žiaden dôkaz o tom, či využil   ako účastník konaní pred všeobecnými súdmi právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy do 1. apríla 2005 poskytoval zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších predpisov v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až § 23 a od 1. apríla 2005 poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanoveniach § 62 až § 68, a svoju sťažnosť vo vzťahu k postupu všeobecných súdov v tomto smere ani riadne neodôvodnil.   Preto   ústavný   súd   mohol   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   aj   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C/948/1998 z 25. novembra 2009

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania, konštatuje, že pre nedostatok právomoci nie je príslušný   na   rozhodnutie   o   tejto   časti   jeho   sťažnosti.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   totiž zakotvená zásada subsidiarity ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, podľa ktorej je ústavný súd oprávnený rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd iba vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. V danom prípade o uznesení okresného súdu (odvolaní sťažovateľa   proti   nemu)   rozhodoval   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   t.   j.   sťažovateľ   sa domáhal   ochrany   svojich   práv   právnymi   prostriedkami   v   systéme   všeobecných   súdov. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co/37/2010 z 26. februára 2010

K   porušeniu   ústavou   garantovaného práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu je umožniť každému   reálny prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne   procesné garancie v   súdnom   konaní. Obdobne čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   čl.   48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   vykladať a uplatňovať s ohľadom   na príslušnú   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj v ďalších rozhodnutiach ESĽP, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, konštatoval, že podľa   štandardnej   judikatúry   súdu   reflektujúcej   princíp   riadneho   chodu   spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa   s každým   argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle v.   Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania)   v   princípe   môže   obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   súdu   nižšieho   stupňa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu uznesenia okresného súdu sp. zn. 7 C/948/1998 z 25. novembra 2009 a krajského súdu sp. zn. 5 Co/37/2010 z 26. februára 2010, ktorými rozhodli tak, že jeho návrh na prerušenie konania zamietli.

Po preskúmaní predmetných rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorým sa navyše plne stotožnil s uznesením okresného súdu a jeho skutkovými a právnymi závermi (pretože ho považoval za vecne správne podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku), síce nedalo odpovede na všetky argumenty sťažovateľa uvedené v odvolaní, ale jeho právny záver vychádzajúci z odôvodnenia okresného súdu na s. 2, že „v predmetom konaní bude nevyhnutné prejudiciálne posudzovať platnosť kúpnych zmlúv   a   až   po   vyriešení   uvedenej   otázky   v   merite   veci   rozhodnúť“,   je   podľa   názoru ústavného súdu v danom prípade podstatný, logický a správny a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľa.

Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde uzavrel, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co/37/2010 z 26. februára 2010 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 7 C/948/1998 z 25. novembra 2009) je zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru a namietané uznesenie nemožno v žiadnom prípade dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mohla byť prípadne predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozhodnutím všeobecných súdov o prerušení konania vo veciach ochrany vlastníckeho práva ústavný súd uvádza, že porušenie základného práva priznaného týmto článkom ústavy nemôže samo osebe nastať rozhodnutím   štátneho orgánu, ktorým   tento   orgán   uplatní svoju   právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo nie je však prípad   sťažovateľa,   pretože   konanie,   kde   je   sťažovateľ   účastníkom,   nie   je   právoplatne skončené.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   preto   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010