znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 308/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. F. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd   a v čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3   Co   267/04-200   z 22.   septembra   2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. F. M. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva   na   slobodu   prejavu   zaručeného   v čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky, v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť Mgr. F. M. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2006 doručená sťažnosť (z 28. júla 2006) Mgr. F. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   Z.,   B.,   v   ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na slobodu   prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a v čl. 10 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002 v spojení s rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 267/04-200 z 22. septembra 2005.

Z obsahu sťažnosti   a príloh,   ktoré   k nej sťažovateľ   pripojil   (rozsudkov   okresného súdu a krajského súdu týkajúcich sa predmetnej veci) vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 16. novembra 1998 v predmetnej veci domáhal proti S., B. (ďalej aj „žalovaný“), určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy.

Sťažovateľ pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 1. januára 1995 v regionálnom   štúdiu   B.   ako   vedúci   odborovej   redakcie   spravodajstva   a publicistiky (od 1. apríla 1998 so zaradením ako redaktor – moderátor) v riadnom pracovnom pomere. Listom žalovaného z 20. októbra 1998 (doručeným 21. októbra 1998) bola sťažovateľovi daná výpoveď z pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal   dopustiť   18.   septembra   1998,   24.   septembra   1998   a   25.   septembra   1998   tým,   že bezdôvodne   poskytol   iným   masovokomunikačným   prostriedkom   nepravdivé   informácie o cenzúre v S., čím postupoval v rozpore s čl. 7 Štatútu redaktora S. poškodiac dobré meno S. tým, že v období pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky mohol dôvodne vyvolať vo verejnosti pochybnosti o objektívnosti a pravdivosti vysielaného spravodajstva. Podľa žalovaného „... nepravdivá informácia o cenzúre v S....“ bola zverejnená v dňoch

24. a   25.   septembra   1998   v   denníkoch   P.,   N.,   B.,   v   rozhlasovej   stanici   T.   a   v   S. Neopodstatnenosť tvrdení sťažovateľa bola podľa žalovaného „... preukázaná tým, že S. správu týkajúcu sa pracovníkov D. (ktorá mala byť cenzurovaná) odvysielal dňa 17. 9. 1998, čím splnil svoju informačnú povinnosť, čím sú vyvrátené tvrdenia o cenzúre, ktoré zverejnil navrhovateľ o niekoľko dní neskôr. (I. skutok) Dňa 18. 9. 1998 sa navrhovateľ správal   urážlivo   voči   predstaviteľom   vedenia   S.   a   bezdôvodne   pred   ostatnými zamestnancami   ich   urážal,   čim   neoprávnene   znížil   ich   autoritu   a   vážnosť   v   očiach spolupracovníkov, čím sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny (II. skutok)“. Pracovný pomer účastníkov mal skončiť uplynutím výpovednej doby 31. decembra 1998.

Sťažovateľ   listom   z   29.   októbra   1998   vyjadril   svoj   nesúhlas   s   výpoveďou z pracovného pomeru s tým, že pokračovanie pracovného pomeru trvá aj po 1. januári 1999 a žiada o prideľovanie práce.

Sťažovateľ   22.   septembra   1998   napísal   otvorený   list   adresovaný   PhDr.   J.   R., ústrednému riaditeľovi S., v ktorom ho upozorňuje, že na pôde S. dochádzalo a dochádza k porušovaniu zásad slobody prejavu a k neetickej selekcii informácií. Naposledy sa tak podľa sťažovateľa stalo 16. septembra 1998, keď riaditeľ štúdia S. „zhabal“ faxovú správu o vstupe   zamestnancov   firmy   D.   do   denného   hodinového   štrajku   za   slobodu   slova, myslenia,   dodržiavania   ľudských   práv,   za   bezpečnosť   a   právo,   za   demokratické a spravodlivé voľby. Zároveň vydal svojej sekretárke zákaz vydávať redaktorom faxové správy o dianí v D. Ani fax zo 17. septembra 1998 sa nedostal do redakcie spravodajstva, ale skončil v zásuvke pracovného stola riaditeľa, ako aj opakovane odfaxovaná správa D. dňa 18. septembra 1998. Poukázal na prekročenie kompetencií vedúcich pracovníkov S., zneužitie ich funkcie na zasahovanie do výkonu novinárskej profesie, čím porušili právo na nestranné informácie a týmto cenzorským zásahom konali proti zneniu tlačového zákona a ústavy. Záverom poukázal na to, že cenzúra v štúdiu S. nie je výnimočným javom.

Na   základe   otvoreného   listu   sťažovateľa   boli   v   tlači   uverejnené   viaceré   články. V denníku V. 25. septembra 1998 článok s názvom „Iskrenie v S.“ (redaktor štúdia S. F. M. sa   sťažuje   na   cenzúru),   v   denníku   P.   24.   septembra   1998   článok   s   názvom   „Cenzúra v rozhlase“,   v   denníku   N.   24.   septembra   1998   článok   s názvom   „Vládne   v...   rozhlase cenzúra?“ Dňa 24. septembra 1998 bol v relácii T. odvysielaný rozhovor so sťažovateľom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   17   C   162/98-132   z 12.   júna   2002   žalobu   v celom rozsahu   zamietol.   Sťažovateľ   tento   rozsudok   napadol   odvolaním,   na   základe   ktorého krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 3 Co 20/03-170 z 18. septembra 2003 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   výpoveď   z pracovného   pomeru   daná sťažovateľovi listom žalovaného z 20. októbra 1998 je neplatná, pričom v časti týkajúcej sa uplatneného práva na náhradu mzdy a trovy konania prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dôvodom neplatnosti výpovede bolo podľa krajského súdu pochybenie žalovaného pri skutkovom vymedzení údajného hrubého porušenia pracovnej disciplíny sťažovateľom nesprávnym označením   dní,   keď k nemu malo dôjsť   (namiesto „25.   9.   1998“   žalovaný uviedol   „25.   10.   1998“)   čo   by   podľa   krajského   súdu   znamenalo,   že „...   odporca nepostihoval uvedeným spôsobom uplynulé, ale potenciálne budúce konanie sťažovateľa, čo právny poriadok neumožňuje...“

Žalovaný napadol rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 20/03-170 z 18. septembra 2003 dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 41/2004 z 29. júna 2004 označený druhostupňový rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, vysloviac právny názor, že nesprávne uvedenie dátumu v skutkovom vymedzení výpovedného dôvodu, ktoré má charakter chyby v písaní (pričom v ďalšom texte výpovede je dátum, v ktorom sa chyba vyskytla uvedený správne) nemôže založiť právny následok neplatnosti výpovede.

Krajský   súd   následne   rozsudkom   č.   k.   3   Co   267/04-200   z 22.   septembra   2005 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ sa preto obrátil na ústavný súd namietajúc porušenie svojho základného práva   na   slobodu   prejavu.   Navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, v čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a v čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna   2002   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   267/04-200 z 22. septembra 2005, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002 ako aj rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 267/04-200 z 22. septembra 2005, a aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

2.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Cenzúra sa zakazuje (čl. 26 ods. 3 ústavy).

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 2 listiny má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Cenzúra je neprípustná (čl. 17 ods. 3 listiny).

Podľa čl. 17 ods. 4 listiny slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia,   ktoré   sú   v   demokratickej   spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10 ods. 2 dohovoru).

Sloboda   prejavu   je   jedným   z hlavných   základov   demokratickej   spoločnosti, s obmedzeniami vyplývajúcimi z čl. 10 ods. 2 dohovoru sa vzťahuje nie len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú pokladané za neškodné, alebo sa k nim   zastáva   ľahostajný   postoj,   ale   aj   na   také,   ktoré   urážajú,   šokujú,   či   znepokojujú. Sloboda prejavu tak ako je vymedzená v čl. 10 dohovoru, podlieha viacerým výnimkám, ktoré   je   potrebné   vykladať   reštriktívne   a nevyhnutnosť   každého   obmedzenia   musí   byť presvedčivo   dokázaná   [napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“) vo veci Handyside v. Spojené kráľovstvo, zo 7. decembra 1976].

Štát nezodpovedá len za tie obmedzenia, ktoré voči slobode prejavu vykonali jeho orgány,   ale v niektorých   prípadoch   aj   za   zásahy   do   slobody   prejavu,   ku   ktorým   došlo zo strany   iných   subjektov.   Vyplýva   to   z pozitívnej   zodpovednosti   štátu   vytvárať   také podmienky,   aby   nedochádzalo   k obmedzeniu   práva   na   slobodu   prejavu   ani   medzi subjektami odlišnými od orgánov štátu navzájom (obdobne napr. rozsudok ESĽP vo veci Fuentes Bobo v. Španielsko, z 29. februára 2000).

Novinári   sú   pri   šírení   informácií   a myšlienok   z hľadiska   „povinnosti a zodpovednosti“   ako   určitého   korelátu   slobody   prejavu   viazaní   aj   lojalitou   k svojmu zamestnávateľovi (napr. rozsudok ESĽP vo veci Jacubowski v. Nemecko, z 23. júna 1994).

2.2 Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata   ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v namietanej   nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a následne krajského   súdu,   obsiahnutých   v napádaných   rozhodnutiach   (v rozsudku   okresného   súdu č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002 a v rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 267/04-200 z 22. septembra 2005).

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že okresný súd vykonal dokazovanie „... síce obsiahlo, avšak nedôsledne, z čoho rezultovalo, že skutkový stav zistil neúplne a následne jednotlivé   dôkazy   vyhodnotil   vo   vzájomných   súvislostiach   nesprávne...“,   že   krajský   súd „... opomenul   dôsledne   venovať   svoju   pozornosť   meritu   veci,   vziať   do   úvahy   v   súlade s Ústavou   SR   aplikovateľné   ustanovenia   medzinárodných   dokumentov,   predovšetkým Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale tiež znenie Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd, tlačového zákona a iných zákonných noriem, ale aj sťažovateľom predloženej   európskej   judikatúry   v tejto   oblasti,   na   ktorú   poukazoval...“ Sťažovateľ poukázal taktiež na skutočnosť, že zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov „... nezakazuje len cenzurovanie činnosti redaktorov, resp. novinárov zo strany štátu, resp. orgánov verejnej moci, ale akékoľvek iné formy nátlaku, ktorých cieľom je marenie ich činnosti, teda aj cenzúru v širšom pojme slova zo strany iných subjektov, rozdielnych od štátnych, resp. samosprávnych orgánov“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002 žalobu sťažovateľa zamietol dôvodiac: «... Podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi   výpoveď   ak   sú   u   zamestnanca   dané   dôvody,   pre   ktoré   by   s   ním zamestnávateľ   mohol   okamžite   zrušiť   pracovný   pomer   alebo   pre   závažné   porušenie pracovnej disciplíny.

V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona bolo potrebné v konaní v prvom rade skutkovo ustáliť, či sa navrhovateľ dopustil konania zakladajúceho výpovedný dôvod, či toto konanie možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, a na základe toho posúdiť dôvodnosť rozviazania pracovného pomeru odporcom s navrhovateľom.

(...) V   konaní   bolo   preukázané,   že   navrhovateľ   poskytol   iným   masovokomunikačným prostriedkom otvorený list adresovaný ústrednému riaditeľovi S. zo dňa 22. 9. 1998 na základe ktorého boli uverejnené články v denníku P., N. a B. a rozhovor navrhovateľa v S., ktoré poskytli informáciu o cenzúre v S. V nadväznosti na uvedené sa súd zaoberal obsahom pojmu „cenzúra" a následne na výklad tohto pojmu posúdením dôvodnosti a pravdivosti informácie o jej existencii v S.

Podľa čl. 26 ods. 3 Ústavy SR sa cenzúra zakazuje. Z hľadiska ústavnoprávneho predstavuje cenzúra osobitný spôsob obmedzenia slobody prejavu zo strany orgánu verejnej moci v snahe obmedziť politický pluralizmus (teda z politických dôvodov).

Podľa   §   17   ods.   1,   2   tlačového   zákona   č.   81/1966   Zb.,   cenzúrou,   ktorá   je neprípustná, sa rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami.

Štatút redaktora S., ktorý upravuje pravidlá správania sa redaktorov S. a zaručuje ochranu proti každému porušovanie ich práv (čl.   I), zabezpečuje redaktorovi právo na ochranu pred cenzúrou t. j. akýmkoľvek zásahom štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy proti slobode prejavu a právu na informácie (čl. 23).

Vzhľadom   na   takto   vymedzený   pojem   cenzúry   v   našom   právnom   poriadku,   súd zisťoval pravdivosť informácie navrhovateľa o cenzúre v S., a teda či bolo porušené právo navrhovateľa ako redaktora resp. iných redaktorov S. na ochranu pred cenzúrou, ktorú im zabezpečuje čl. 23 štatútu.

Výsledky   vykonaného   dokazovania   pre   takýto   záver   o   existenciu   cenzúry   v S. neposkytujú dostatočný podklad.

Navrhovateľ   sa   vyjadroval   k   cenzorským   zásahom   predovšetkým   v   súvislosti s informovaním S. o vstupe zamestnancov D. do štrajku vo vysielaní jeho štúdia. V takomto smere bola uverejnená aj správu vo V., N. a P. na základe otvoreného listu navrhovateľa. Preto   bolo potrebné   posúdiť,   či   v tomto prípade bolo   porušené   právo   navrhovateľa   na ochranu pred cenzúrou a či išlo o cenzorský zásah proti slobode prejavu.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 16. 9. 1998 prišla na sekretariát riaditeľa štúdia S. Mgr. L. H. faxová správa o vstupe zamestnancov firmy D., s.r.o. do denného   hodinového   štrajku.   Svedkyňa   G.,   sekretárka   riaditeľa   uviedla,   že   so   správou naložila   podľa   zaužívanej   praxe,   a   keďže   nebola   na   meno   redaktora,   komu   má   byť adresovaná, tak zašla so správou za riaditeľom s tým, komu z redaktorov má fax odovzdať. Riaditeľ reagoval tak, že všetky správy dostávajú z T. overené a tieto sa odvysielajú. Preto sa vyjadril, že sa počká na správu z T. a s upozornením „Predvolebné moratórium - nedá sa“   poslal   ju   odovzdať   fax   do   redakcie,   kde   ho   odovzdala   programovej   pracovníčke. Faxové správy, ktoré prichádzali na sekretariát a boli označené menom redaktora, ktorému sú určené, odovzdala do rúk uvedeného redaktora.

Svedkyňa   potvrdila,   že   17.   9.   1998   prišiel   ďalší   fax,   bez   hlavičky,   podpisu a obsahoval informáciu o podpore štrajku Úniou živnostníkov a podnikateľov Slovenska. Správu   odovzdala   riaditeľovi,   ktorý   povedal,   že   už   sa   o   štrajku   D.   vysielalo. Dňa 18. 9.   1998   prišla   presná   fotokópia   predchádzajúceho   faxu,   ktorý   tiež   odovzdala riaditeľovi. Keď sa navrhovateľ dožadoval u riaditeľa faxu z 18. 9. 1998, tak sa našla v odvysielanej „papke“, v redakcii spravodajstva, čo značí obal, kde sú uložené všetky správy „povoľujem vysielať“, ktoré podpisuje pred odvysielaním vedúci redakcie.

Navrhovateľ potvrdil vo svojej výpovedi existenciu faxových správ, ktorých obsah sa do   vysielania   nedostal,   a   to   najmä   pokiaľ   ide   o   rozširovanie   štrajku   na   druhý   deň   aj o pracovníkoch v P. a o podpore Únie živnostníkov a podnikateľov. V nadväznosti na jeho rozhovor s p. M. bola zaslaná dňa 18. 9. 1998 ďalšia faxová správa pre ktorú si išiel na sekretariát   riaditeľa,   kde   mu   sekretárka   povedala,   že riaditeľ   jej   dal   príkaz   nevydávať redaktorom správy ohľadne štrajku pracovníkov D. Keďže sa nemohol dopátrať informácie o   štrajku   cestou   riaditeľa,   osobne   nahral   rozhovor   s   p.   M.   a použil   ho   vo   vysielaní. Zdôraznil, že informovať o štrajku verejnosť sa mala ihneď v súlade s pravidlami (strana 6) (Pravidlá spravodajstva a publicistiky S., pozn.) a nie až na druhý deň 17. 9. 1998 v Ž. V nadväznosti   na to   navrhovateľ napísal   otvorený   list   J.   R.,   kde ho   slušným a   ráznym spôsobom upozornil na prejavy cenzúry a to aj v minulosti. Dňa 17. 9. 1998 odvysielal navrhovateľ v relácii... rozhovor s p. M., ktorá relácia nepodlieha schváleniu vedúceho, po jej odvysielaní rozhovoru mu nebolo nič vytýkané.

Z výpovede svedka Mgr. L. H., ktorý bol v roku 1998 riaditeľom regionálneho štúdia S., súd zistil, že štrajk vyhlásený firmou D. dňa 16. 9. 1998 bol oficiálne potvrdený až na druhý deň správou T., na základe ktorej dňa 17. 9. 1998 bola ráno dodatočne odvysielaná informácia a poobede rozhovor navrhovateľa s pánom M. Ďalšie dve faxové správy boli odložené   vzhľadom   na   predchádzajúce   odvysielanie   informácie,   pričom   faxové   správy neobsahovali   nové   skutočnosti   a   neboli   overené   T.   Fax   sa   dostal   do   „papky“,   čo   je pracovný scenár, ktorý predstavuje obal scenára relácie a odkladá sa do archívu po relácii, redaktori mohli mať k faxu zo dňa 16. 9. 1998 založenom do „papky“ prístup. Nepamätal si, či dal sekretárke zákaz vydávať faxové správy týkajúce sa diania v D. Uviedol, že za overené informácie považuje vydané tlačovými agentúrami T. alebo S., novinár má právo prijímať informácie aj z iného informačného zdroja.

Z prepisu záznamu vysielania zo dňa 17. 9. 1998 súd zistil, že redaktorka J. M. odvysielala   dňa 17.   9.   1998   správu   o štrajku   zamestnancov   D.   s.r.o.   za   slobodu   slova a dodržiavanie ľudských práv s tým, že štrajkovať bude vyše 600 pracovníkov všetkých šiestich dcérskych spoločností firmy.

Z prepisu relácie... zo dňa 17. 9. 1998 súd zistil, že dňa 17. 9. 1998 odvysielal navrhovateľ rozhovor s Ing. M. o štrajku zamestnancov D. vyhlásenom v 27 prevádzkach po celom Slovensku týkajúce sa zhruba 600 zamestnancov D. a jej dcérskych spoločností s tým, že sa pridali aj živnostníci a Únia živnostníkov a podnikateľov Slovenska.

Dňa 25. 9. 1998 podpísali pracovníci odbornej redakcie spravodajstva a publicistiky štúdia   S.   v B.   vyhlásenie   ku   kauze   „Cenzúra   v S.“,   v   ktorom   sa   vyjadrili,   že   počas predvolebnej kampane,   ani   v predchádzajúcom   období v   ich   práci   neboli   obmedzovaní cenzúrou a cenzorskými zásahmi zo strany vedenia rozhlasu.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru,   že konaním zo strany riaditeľa Mgr. H. nedošlo vo vzťahu k navrhovateľovi k cenzorskému zásahu resp. k politicky - motivovanému zásahu do slobody prejavu navrhovateľa. Keďže prvá faxová správa zo dňa 16. 9. 1998 nebola zaslaná na meno konkrétneho redaktora, bolo s ňou naložené   spôsobom   obvyklým,   bola   odovzdaná   do   redakcie   programovej   pracovníčke a následne skončila v „papke“ (redaktorom prístupnej) a teda nemožno z toho vyvodiť, že bola „zhabaná“ resp. nejakým spôsobom zničená, utajená a podobne. Táto faxová správa taktiež sama o sebe nebola dostatočným zdrojom na informovanie a podliehala ďalšiemu prevereniu aspoň v dvoch nezávislých zdrojoch na rozdiel od informácií poskytovaných oficiálnymi tlačovými agentúrami (čl. 14 štatútu, čl. III, bod 1 pravidiel). Postup riaditeľa Mgr. H. bol v medziach pravidiel spravodajstva a publicistiky a štatútu redaktora v rámci jeho   kompetencie   a   zodpovednosti   vymedzenej   popisom   práce   z   31.   3.   1998.   Žiadne skutočnosti   nenasvedčujú   tomu,   že   postupoval   ako   vedúci   pracovník   v   súlade s požiadavkami orgánov verejnej moci zamedziť odvysielanie informácie a že by tým tak svoju   funkciu   politicky   zneužil.   V   dôsledku   cenzorského   zásahu   dochádza   k   tomu,   že informácia nie je uverejnená vôbec, alebo len v obmedzenom rozsahu alebo následne je redaktor za jej odvysielanie postihovaný. Správa bola ráno dňa 17. 9. 1998 odvysielaná na základe   agentúrnej   správy   z   čoho   vyplýva,   že   výhrady   zo   strany   vedenia   k   obsahu informácie   neboli   a   faxové   správy   dňa   17.   a   18.   9.   1998   neobsahovali   ďalšie   nové a spoločensky   závažné   fakty   (čl.   III   bod   2,   6   pravidiel)   pretože   o   rozsahu   štrajku informovala   redaktorka   J.   M.   ako   aj   navrhovateľ   v   rozhovore   spolu   s   podporou živnostníkov,   v   skutočnosti   nedošlo   neodovzdaním   faxových   správ   navrhovateľovi   ako službukonajúcemu redaktorovi k zásahu do jeho slobody prejavu a práva na informácie. Po posúdení takto zisteného skutkového stavu súd uzavrel, že zo strany vedenia S. (riaditeľa   štúdia)   nedošlo   k   cenzorskému   zásahu   do   práce   navrhovateľa   resp.   iných redaktorov,   a   preto   z   toho   hľadiska   sa   javí   informácia   navrhovateľa   o   cenzúre   v S. poskytnutá   iným   masovokomunikačným   prostriedkom   v   prevažnej   miere   v   súvislosti s informovaním S. o kauze D. ako nepravdivá, nedôvodná a neopodstatnená.

V priebehu konania vyšlo najavo, že navrhovateľ pokiaľ sa zmieňoval o cenzúre v S., tak   tým   chápal   porušovanie   slobody   prejavu,   manipuláciu   s   informáciami,   selekciu informácií, ku ktorým dochádza zo strany vedenia S. do práce spravodajských redaktorov. V nadväznosti na takéto ponímanie cenzúry súd posúdil aj samotný prípad navrhovateľa, či teda postupom zo strany vedenia S. došlo k porušeniu práva navrhovateľa ako redaktora na slobodu vyjadrovania v zmysle čl. 23 štatútu.

Zhodne   súd   dospel   k   záveru,   že   postup   riaditeľa   štúdia   nebol   v snahe   zamedziť odvysielanie informácie, naloženie s faxovou správou nebolo ničím výnimočným a taktiež ničím   neobvyklým   nebolo,   že   čakal   až   na   informáciu   oficiálnej   tlačovej   agentúry. Navrhovateľ nebol žiadnym spôsobom postihovaný, že odvysielal rozhovor s p. M. ani za jeho obsah, ktorý bol zhodný s faxovými správami. Zapojenie sa zamestnancov D. v P. do štrajku   sa   nedotýkalo  ...   regiónu   a nepriamo   bolo   obsiahnuté   v   informácii   o   počte zamestnancov a rozsahu zapojenia sa do štrajku. Z uvedeného vyplýva, že nešlo o snahu selektovať či zmeniť nejaké informácie. Navrhovateľ v tomto smere namietal, že informácia o štrajku bola odvysielaná s časovým odstupom, až na druhý deň, teda v rozpore s článkom IV.   bod   3.   písm.   c)   pravidiel,   podľa   ktorého   treba   informovať   verejnosť   ihneď.   Túto „lehotu“   však   treba   vykladať   jednotlivo   u každé   osobitého   prípadu   v   nadväznosti   na princípy tvorby zakotvené v čl. lll pravidiel s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Základnými   princípmi   vychádzajúcimi   aj   z poslania   spravodajstva   a   publicistiky   (ČI.   I pravidiel) sú pravdivosť, dôslednosť, vyváženosť, aktuálnosť. Časové hľadisko vyjadruje zásada aktuálnosti, ktorá ukladá prinášať nové informácie pri zachovaní predstihu pred inými masovokomunikačnými prostriedkami a prestíže vo verejnosti. Avšak aj táto zásada zdôrazňuje, že aktuálnosť sa má spájať dôsledne s pravdivosťou a nesmie byť na jej úkor, pričom   pravdivosť   predpokladá   preverenie   informácie.   S   prihliadnutím   na   okolnosti prípadu (predvolebné   obdobie,   faxová správa   nebola   adresovaná   žiadnemu   redaktorovi a žiaden zo svedkov fax neuviedol ako obvyklý informačný zdroj) súd uzavrel, že nebol porušený žiaden z princípov tvorby uvedených v čl. III pravidiel konaním zo strany riaditeľa štúdia S. a nebolo porušené právo navrhovateľa na zaručenú slobodu vyjadrovania, takže verejná   informácia   navrhovateľa   o   cenzúre   v S.   v   takto   širšom   chápaní   z   hľadiska informovania S. o štrajku zamestnancov D., nebola dôvodná.

Z   obsahu   znenia   výpovede   z   pracovného   pomeru,   otvoreného   listu   navrhovateľa a článkov   publikovaných   v   jeho   nadväznosti   je   zrejmé,   že   výpovedný   dôvod   vo   svojom prvom   vymedzenom   skutku   sa   vzťahuje   na   informácie   o   cenzúre   v S.,   ktorú   poskytol navrhovateľ na základe neopodstatnených tvrdení ohľadne odvysielania rozhlasom správy týkajúcej sa pracovníkov D. Tieto skutočnosti boli aj podstatným obsahom otvoreného listu a publikovaných článkov, ktoré sa len v nepatrnej miere dotkli existencie cenzúry či zásahov do   vysielania   redaktorov   S.   v   minulosti   a   na   ktoré   tvrdenia   sa   výpovedný   dôvod nevzťahoval.

(...) Z   výsluchu   navrhovateľa   súd   zistil,   že   dňa   18.   9.   1998   navštívil   navrhovateľ sekretariát riaditeľa Mgr. H. a domáhal sa vydania faxovej správy z 18. 9. 1998. V tejto súvislosti zašiel za riaditeľom, ktorý mal mať podľa informácie sekretárky správu v zásuvke stola, a upozornil ho na to, že porušuje pravidlá vysielania v S., a či si uvedomuje, že pôsobí ako cenzor, na čo riaditeľ reagoval tak, že v S. nie je možné podporovať štrajk. Svedok Mgr. H. potvrdil, že ho navštívil navrhovateľ v kancelárii, keďže hľadal tretí fax,   bol   rozrušený   a   povedal,   že   mu   znemožnil   zverejniť   dôležité   informácie.   Urážlivé správanie   vnímal   v   tom,   že   padli   zo   strany   navrhovateľa   slová   o   cenzúre   a   v   jeho neschopnosti.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že prítomné v tom čase v kancelárii boli jemu   podriadené   pracovníčky   Ing.   B.,   vedúca   ekonomického   oddelenia,   Ing. Š.,   vedúca ekonomického oddelenia a správy regionálneho štúdia B. a Ing. G., ekonomická riaditeľka. Svedkyne   zhodne   uviedli,   že   neboli   použité   vulgárne   výrazy,   nadávky,   len   zvýšený   tón, svedkyňa Ing. G. potvrdila, že navrhovateľ obviňoval riaditeľa z cenzúry.

Na   základe   týchto   skutkových   zistení   súd   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ   sa skutočne správal voči riaditeľovi štúdia S. ako voči nadriadenému za prítomnosti ďalších, jemu podriadených pracovníkov, urážlivo, čo bolo vyvolané nie tak formou komunikácie, ale obsahom prejavu navrhovateľa, ktorý obvinil riaditeľa Mgr. H. z cenzúry v súvislosti s jemu   nepredloženou   faxovou   správou,   ktoré   tvrdenie   navrhovateľa   ako   sa   preukázalo nebolo opodstatnené, a to jednak čo do obsahu ako aj z hľadiska časovaného, po tom ako došlo k odvysielaniu informácie.

Podľa § 73 ods. 1 písm. a) d) Zákonníka práce, pracovníci sú povinní dodržiavať zásady spolupráce s ostatnými pracovníkmi, nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa.

Podľa   článku   7   štatútu (Štatút   redaktora   S.,   pozn.),   redaktor   S.   sa   zaväzuje nepoškodzovať dobré meno S., nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami S.

Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré mu vyplývajú z pracovnej   zmluvy,   kolektívnej   zmluvy,   pracovného   poriadku,   zo   všeobecne   záväzných právnych predpisov a iných predpisov, s ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie takejto   povinnosti   má   potom   za   následok   porušenie   pracovnej   disciplíny,   ktoré   môže zamestnávateľ   postihnúť   niektorým   zo   zákonom   stanovených   spôsobov.   Môže   ísť o niekoľkonásobné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne dosahuje intenzitu závažného porušenia alebo môže ísť o ojedinelé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré túto intenzitu dosahuje. Vždy treba prihliadnuť aj na osobu zamestnanca, dôležitosť druhu ním vykonávanej   práce,   intenzitu,   charakter,   následky   porušenia   pracovnej   disciplíny   a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

Navrhovateľ uverejnením informácie o cenzúre v S., ktorá ako sa preukázalo že už v jej   užšom   alebo   širšom   ponímaní,   v danom   časových   a vecných   súvislostiach   bola nedôvodná, poškodil dobré meno odporcu a konal v rozpore s jeho oprávnenými záujmami, ktoré sú dané poslaním S. v oblasti spravodajstva a publicistiky v zmysle čl. I pravidiel. Postup   navrhovateľa   v   rozpore   s   čl.   7   štatútu   súd   zhodne   kvalifikoval   ako   porušenie pracovnej disciplíny, ktorého závažnosť je daná osobou navrhovateľa, ktorý už dlhý čas pôsobí profesionálne v novinárskej oblasti, čítanosťou periodík, v ktorých bola uverejnená informácia (celoslovenská regionálna pôsobnosť, orientácia na určitý druh čitateľov) a teda ich pôsobenie a vplyv na verejnú mienku, ako aj obdobím, ktoré bolo pred voľbami, kedy je zvlášť podstatné zachovanie si nestrannosti a objektívnosti vysielania, ktoré je v tomto čase veľmi   citlivo   vnímané   a   posudzované   zo   strany   poslucháčskej   verejnosti.   Práve   tieto atribúty vysielania S. boli prinajmenšom spochybnené a odôvodnene tým mohli narušiť dôveru v nezávislé a nestranné a vyvážené informovanie vo vzťahu k verejnosti.

Navrhovateľ konal v rozpore s povinnosťou,   ktorá mu ukladá dodržiavať   zásady spolupráce s ostatnými pracovníkmi, čím sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, ktoré vyššie uvedenému závažnému porušeniu pracovnej disciplíny pridáva na intenzite. Zásady spolupráce   predpokladajú   korektnosť   vzťahov   na   pracovisku,   vzájomnú   ústretovosť, rešpektovanie   rozdelenia   kompetencií   a   dodržiavanie   zásad   slušnosti,   z   ktorých   medzí navrhovateľ svojím prejavom správania vybočil.

Na základe vyššie uvedených právnych záverov, ku ktorým súd dospel na základe nadobudnutých   skutkových   zistení,   považoval   súd   rozviazanie   pracovného   pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce zo strany odporcu za opodstatnené a preto návrh zamietol.

Záverom   je   ešte   potrebné   podotknúť,   že   sloboda   prejavu   nie   je   absolútna,   je obmedzená v záujme ochrany práv a slobôd iných, pričom sloboda prejavu redaktora je determinovaná   obsahom   jeho   pracovnoprávneho   vzťahu   a   je   regulovaná   v   medziach vnútorných predpisov zamestnávateľa. Ako bolo preukázané svedeckými výpoveďami práca redaktorov   v   rozhlase   podlieha   určitému   spôsobu   organizácie   a   systému   práce,   ktorú popísal svedok PhDr. D. a čo do obsahu je daná pravidlami spravodajstva a publicistiky a štatútom redaktora, ktoré redaktora zaväzujú a musí rešpektovať z hľadiska pracovno- právneho vzťahu. Postup odporcu ako zamestnávateľa, ktorý rozviazal pracovný pomer s navrhovateľom ako zamestnancom za to, že poskytol určité informácie v rámci realizácie jeho   slobody   prejavu,   bol   scela   legitimný,   nemožno   ho   vnímať   ako   určitú   sankciu   za poskytnutie   informácií,   pretože   zamestnávateľ   má   výsostné   právo   obmedziť   právo   na slobodu prejavu zamestnancov vtedy ak poškodzuje jeho dobré meno a je v rozpore s jeho záujmami, ktorých naplnenie potom zakladá pracovno-právnu zodpovednosť...»

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 3 Co 267/04-200 z 22. septembra 2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: «(...) V konaní pred súdom prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom medzi účastníkmi   nebolo   sporné,   že   navrhovateľ   poskytol   iným   masovokomunikačným prostriedkom otvorený list z 22. 9. 1998 adresovaný PhDr. J. R., ústrednému riaditeľovi S., v ktorom ho upozorňuje, že na pôde rozhlasu dochádzalo a dochádza k porušovaniu zásad slobody prejavu a k neetickej selekcii informácii, na základe ktorého boli uverejnené články v denníku P., N. a B. a rozhovor v S., ktoré poskytli informáciu o cenzúre v S.. Základom tejto informácie bola skutočnosť, že 16. 9. 1998, riaditeľ štúdia S. L. H. zhabal faxovú správu o vstupe zamestnancov firmy D. do hodinového štrajku a vydal svojej sekretárke zákaz vydávať redaktorom spravodajstva správy o diani v D., ďalej, že dňa 17. 9. 1998 navrhovateľovi   ako   službukonajúcemu   moderátorovi   relácie   S.   zo   stredného   Slovenska, nebol odovzdaný ďalší fax o podpore Únie živnostníkov a podnikateľov a ani následná odfaxovaná správa z D. zo dňa 18. 9. 1998 s vysvetlením, že „pán riaditeľ zakázal o D. vysielať.“ Sporná bola medzi nimi len skutočnosť, či informácia navrhovateľa o cenzúre v S. je pravdivá.

Súd prvého stupňa v tomto smere vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel k záveru, že   konaním   zo   strany   riaditeľa   H.   nedošlo   vo   vzťahu   k   navrhovateľovi   k   cenzorskému zásahu, resp. k politicky motivovanému zásahu do slobody prejavu. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v tomto smere odkazuje na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. V konaní bolo preukázané, že oficiálna správa zo zdroja T. týkajúca sa štrajku pracovníkov D. bola odvysielaná redaktorkou J. M. dňa 17. 9. 1998 v raňajšej relácii Ž., k tejto téme bol odvysielaný aj rozhovor navrhovateľa a riaditeľom D., teda S. svoju informačnú povinnosť, danú mu zákonom, splnil. Preto pokiaľ navrhovateľ   následne   celú   záležitosť   medializoval   a   v   rámci   medializácie   obvinil   S. z cenzúry, porušovania zásad slobody prejavu a z neetickej selekcií informácii, bezdôvodne poskytol   iným   masovokomunikačným   prostriedkom   nepravdivé   informácie.   Navrhovateľ konal v rozpore s čl. 7 Štatútu redaktora S., podľa ktorého ako redaktor S. sa zaviazal nepoškodzovať dobré meno S. a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami S. a dôvodne preto odporca toto konanie posúdil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože touto   informáciou   mohol   dôvodne   vyvolať   vo   verejnosti   pochybnosti   o   objektívnosti a pravdivosti vysielaných správ.

Aj pokiaľ išlo o ďalší výpovedný dôvod závažné porušenie pracovnej disciplíny tým, že   dňa   18.   9.   1998   navrhovateľ   urážlivo   sa   správal   voči   predstaviteľom   vedenia   S. a bezdôvodne   pred   ostatnými   zamestnancami   ich   urážal,   je   záver   súdu prvého   stupňa správny a zákonu zodpovedajúci. Navrhovateľ konal v rozpore s povinnosťou, ktorá mu ukladá dodržiavať zásady spolupráce s ostatnými spolupracovníkmi.

Súd   prvého   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí   riadne   sa   vysporiadal   so   všetkými podstatnými argumentmi. Navrhovateľom uvádzané dôvody v odvolaní v tom, zmysle, čo pod   cenzorskými   praktikami   v S.   myslel,   sú   pre   posúdenie   veci   bez   právneho   významu a nemožno na ne prihliadnuť inak ako účelovú snahu navrhovateľa dosiahnuť pre seba priaznivé   rozhodnutie   vo   veci,   nakoľko   v   médiách   nevysvetľoval   v   akom   zmysle   pojem cenzúra použil.

Z   uvedených   dôvodov   a   vo   zvyšku   poukazujúc   na   vyčerpávajúce   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. (...)»

2.3 Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   (vrátane   sporov   vyplývajúcich   z pracovných   vzťahov)   patrí   do   právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o namietaných   porušeniach základných   práv   a slobôd   sťažovateľov   garantovaných   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou   je podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy daná v prípade,   ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napádanému rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002 mohol podľa zákona účinne domáhať a aj sa domáhal   využitím   opravných   prostriedkov   (odvolania)   v občianskom   súdnom   konaní. V tomto kontexte bol krajský súd súdom oprávneným poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa   porušenie   ktorého   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   (z   ohľadom   na   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy)   bezprostredne vo vzťahu k rozsudku okresného súdu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 1 výroku uznesenia).

2.4 V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa (rozsudkom č. k. 3 Co 267/04-200 z 22. septembra 2005), sú zlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným právom sťažovateľa na slobodu prejavu, vrátane práva   slobodne   vyhľadávať,   prijímať   a   rozširovať   idey   a informácie.   V rámci   tohto posúdenia   však   ústavný   súd   prihliadal   aj   na   dôvody   uvedené   v odôvodnení rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 162/98-132 z 12. júna 2002, pretože odvolací súd sa s nimi stotožnil a poukázal na ne.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   267/04-200 z 22. septembra 2005 (s prihliadnutím k obsahu rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 162/98

-132 z 12. júna 2002, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   vo   vzťahu k základnému právu sťažovateľa na slobodu prejavu.

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí (najmä z rozsudku okresného súdu na dôvody ktorého   odvolací   súd   poukázal)   je   zrejmé,   že   oba   súdy   konajúce   vo   veci   sa   právne významnou   otázkou   ochrany   základného   práva   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu, vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií, zaoberali.

Súdy   skúmali,   či   zo   strany   vedenia   regionálneho   štúdia   rozhlasu   išlo   o pokus o cenzúru (politicky motivovaný zásah do slobody prejavu, šírenia a prijímania informácií redaktora), pretože v takomto prípade by bolo jeho konanie sledujúce obranu označených základných práv a slobôd legitímne. Zaoberali sa tiež otázkou, či reakcia sťažovateľa (jeho inkriminované konanie kvalifikované ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny zakladajúce zákonný   dôvod   výpovede)   mala   „dostatočný   faktický   podklad“   v udalostiach,   na   ktoré sťažovateľ reagoval (aj v prípade ak konal v dobrej viere v záujme ochrany slobody prejavu, slobody   šírenia   a prijímania   informácií,   ako   fundamentálnych   atribútov   demokratickej spoločnosti, vyjadriac sa k pomerom vo verejnoprávnej inštitúcii, ktorej hlavným poslaním je ich dôsledné, nezávislé a nestranné napĺňanie). Vo svetle týchto faktov bolo napokon nevyhnutné posúdiť (v rámci riešenia otázky, či konanie sťažovateľa naplnilo zákonný znak „hrubého   porušenia   pracovnej   disciplíny“)   primeranosť   zásahu   do   základného   práva sťažovateľa   na slobodu   prejavu   v podobe   výpovede   zo   strany   žalovaného s dôrazom   na zachovanie spravodlivej rovnováhy medzi záujmami na ochrane práva na slobodu prejavu a prijímanie   a šírenie   informácií,   ako   základu   slobodnej   a demokratickej   spoločenskej diskusie   o otázkach   verejného   záujmu   a medzi   požiadavkou   ochrany   práv   a právom chránených záujmov „iných“, v danom prípade dobrej povesti a dôveryhodnosti S. v období prebiehajúcich parlamentných volieb.

V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu súdy na základe konkrétny faktov zrozumiteľne   a bez   zjavných   logických   protirečení   vysvetlili   svoj   záver,   podľa   ktorého zo strany vedenia S. (riaditeľa... štúdia) nedošlo v danom prípade k cenzorskému zásahu do práce   sťažovateľa,   resp.   iných   redaktorov   v dôsledku   čoho   považovali   informácie navrhovateľa   o   cenzúre   v S.,   poskytnuté   iným   masovokomunikačným   prostriedkom v súvislosti s informovaním „o kauze D.“ za nepravdivé, nedôvodné a neopodstatnené.

Podľa okresného súdu aj krajského súdu boli sťažovateľom uverejnené informácie o cenzúre v S. (tak v užšom, ako aj v širšom ponímaní významu tohto pojmu) v daných časových a vecných súvislostiach nedôvodné a spôsobilé poškodiť dobré meno žalovaného. Sťažovateľ teda konal v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného spôsobom, ktorý s prihliadnutím   k daným   okolnostiam   uvedeného   prípadu   bolo   možné   kvalifikovať   ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny.

Označené   závery   krajského   súdu,   ktorý   sa   v podstate   stotožnil   so   závermi   súdu prvého   stupňa,   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné, opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci, pričom zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľa v podobe rozviazania pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, opierajúci sa o legitímny dôvod ochrany práv a právom chránených záujmov iných subjektov nemožno považovať za daných okolností za neprimeraný sledovanému legitímnemu cieľu.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy,   listiny a dohovoru,   teda,   že   by   zo   strany   orgánov   súdnej   moci   nebola   sťažovateľovi   ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana vo vzťahu jeho základnému právu na slobodu prejavu, vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   (bod   2   výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006