znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10,Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Bránikom,   K.   Marxa   10,   Levice,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľačl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôduzneseniami   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   20   Ro/311/2014-12   z 3.   februára   2015(Rvp 7239/2015) a č. k. 17 Ro/312/2014-13 zo 6. februára 2015 (Rvp 7894/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o. vedené pod sp. zn. Rvp 7239/2015a sp. zn. Rvp 7894/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 307/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o. o d m i e t a   pre nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. mája 2015a 27. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného právavlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného právana súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   36 ods.   1 listiny a základného právana právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listinyuzneseniami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Ro/311/2014-12z 3. februára 2015 a č. k. 17 Ro/312/2014-13 zo 6. februára 2015 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia“).

Z   obsahu   sťažností   a   príloh   k   nim   pripojených   vyplýva,   že   na   základe   návrhovsťažovateľky okresný súd vydal platobné rozkazy, ktorými zaviazal odporcov – fyzickéosoby na úhradu sumy 25 € s príslušenstvom a trov konania pozostávajúcich zo zaplatenéhosúdneho poplatku za návrh v sume 16,50 € a z trov právneho zastúpenia v sume 9,86 €(20 Ro/311/2014), resp. 11,83 € (17 Ro/312/2014). Proti výrokom platobných rozkazovtýkajúcich sa trov konania podala sťažovateľka v zmysle § 174 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) odvolania, v ktorých namietala, že trovy právneho zastúpenia jejneboli priznané v požadovanej sume 49,28 € pozostávajúcej z odmeny za dva úkony právnejslužby po 16,60 € a z dvoch režijných paušálov po 8,04 €. Sťažovateľka argumentovala, že„znížením trov právneho zastúpenia stavia súd navrhovateľa do pozície, keď je sankciovaný za to, že sa obrátil so svojim nárokom na súd, hoci samotné konanie bolo iniciované správaným odporcu, ktorý odmietol mimosúdne uhradiť svoj dlh“, a že „rozsah zníženia trov považuje za nespravodlivý a neprimeraný“. Okresný súd napadnutými rozhodnutiamiplatobné rozkazy vo výrokoch o náhrade trov konania potvrdil, pričom poukázal na to, žezákladným   kritériom   pri   jeho   rozhodovaní   bolo   skúmanie   účelnosti   vynaložených   trovkonania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanoveniami § 150 ods. 2 a § 200ea ods. 1OSP.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   zopakovala   svoje   odvolacie   argumenty   a   opätovneuviedla, že „považuje aplikáciu § 150 ods. 2 OSP za nesprávnu, keďže rozsah zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je nespravodlivý a neprimeraný, čím konajúci súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojim správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň   jeho   nesprávnym   a necitlivým   uplatnením   bolo   zasiahnuté   do   ústavných   práv sťažovateľa.“. Podľa jej názoru „k porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy, článku 11 ods. 1 Listiny,   v spojení   s článkom   46   ods.   1   Ústavy,   článkom   36   ods.   1   Listiny,   v spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy a článkom 37 ods. 2 Listiny došlo postupom súdu, nakoľko nepriznaním trov bolo závažným spôsobom zasiahnuté do majetkových práv sťažovateľa. Pri uplatňovaní Ústavou garantovaného práva na právnu pomoc a právne zastúpenie pred súdom navrhovateľovi vznikli účelne vynaložené náklady. Jedným z týchto nákladov boli trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   boli   medzi   sťažovateľom   a jeho   právnym   zástupcom dohodnuté   v minimálnej   výške   podľa   Vyhlášky.   Nepriznaním   trov   sťažovateľovi   bolo zasiahnuté   do   jeho   majetkovej   sféry,   pretože   priznanie   trov   súdom   bolo   pri   riadnej starostlivosti očakávateľné...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutými rozhodnutiamiokresného súdu, tieto rozhodnutia zruší a veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.V každej zo sťažností sťažovateľka požiadala aj o priznanie „náhrady trov konania vo výške 296,44 €“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 7239/2015 a sp. zn. Rvp 7894/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľkya všeobecného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K námietke porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že napriek skutočnosti, žesťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   tieto   sa   vyznačujúnedostatkom   odôvodnenia,   pretože   námietka   porušenia   toho-ktorého   práva   označenéhov petite nie je osobitne odôvodnená v súlade s jeho obsahom v zmysle § 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde; odôvodnenie sťažností pritom musí byť logické, kompaktné a dostatočneurčité,   pretože   v spojení   s petitom   v podstate   vymedzujú   rozsah   ústavného   prieskumudodržiavania   základných   práv   a slobôd   v konaní   realizovanom   tým-ktorým   orgánomverejnej moci.

Sťažovateľka nesplnila ani požiadavku vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, pretože k sťažnostiam nepripojila kópiu rozhodnutí okresného súdu, na ktorých by bolriadne vyznačený dátum nadobudnutia ich právoplatnosti. V tejto súvislosti ústavný súdkonštatuje, že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súduvyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nestačí uviesť v sťažnosti dátum, kedysťažovateľ, resp. jeho právny zástupca to-ktoré rozhodnutie všeobecného súdu prevzal.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nedostatky   zákonompredpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady(II. ÚS 117/05).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II.ÚS   56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nepovažovalza účelné   vyzývať   sťažovateľku   na   odstránenie   vytýkaných   nedostatkov,   pretoževychádzajúc   z   čl.   51   ods.   1   ústavy   z   ústavnoprávneho   hľadiska   nie   je   žiaden   dôvodna spochybnenie, resp. korekciu právneho záveru okresného súdu o znížení trov konaniav predmetných   (drobných)   sporoch   v zmysle   §   150   ods.   2   OSP,   ktorý   tak   rozhodolso zreteľom na princíp účelného uplatňovania alebo bránenia práv vyplývajúci z § 142ods. 1 OSP. Okresný súd citované zákonné ustanovenia aplikoval ústavne konformnýmspôsobom,   odvolaniami   sťažovateľky   sa   riadne   zaoberal   a   svoje   rozhodnutia   náležiteodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím sťažovateľke poskytol ochranu zodpovedajúcuobsahu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Obavy   sťažovateľky,   že „nie   je   možné spravodlivo očakávať, že by nejaký advokát poskytoval právne služby za odplatu nižšiu na akú má právo podľa Vyhlášky pri takýchto drobných sporoch“, považuje ústavný súdza neopodstatnené.

Vzhľadom na problematiku nastolenú sťažovateľkou, resp. jej právnym zástupcom,ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo spočívaťv komplikovanom riešení banalít (III. ÚS 337/2013), ako je to v danom prípade. Predstava,že by sa v tomto type konania pred všeobecnými súdmi nepriznanie požadovanej sumy trovprávneho   zastúpenia   účastníkovi   konania   mohlo   materiálne   dotknúť   niektorého   z jehoústavou garantovaných práv, je absurdná, pretože len následné náklady spojené s prevzatímprávneho   zastúpenia   a   so spísaním   a podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   mnohonásobneprevýšia   sumu,   ktorá   je   v okolnostiach   daného   prípadu   pre sťažovateľku   „v hre“.   Inýmislovami, v danom prípade nemožno hovoriť ani o takom zásahu okresného súdu, ktorý bydosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.

Na základe uvedených skutočností mohol ústavný súd sťažnosti odmietnuť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015