SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 307/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bránikom, K. Marxa 10, Levice,pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľačl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôduzneseniami Okresného súdu Trenčín č. k. 20 Ro/311/2014-12 z 3. februára 2015(Rvp 7239/2015) a č. k. 17 Ro/312/2014-13 zo 6. februára 2015 (Rvp 7894/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o. vedené pod sp. zn. Rvp 7239/2015a sp. zn. Rvp 7894/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 307/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o. o d m i e t a pre nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. mája 2015a 27. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného právana právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listinyuzneseniami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Ro/311/2014-12z 3. februára 2015 a č. k. 17 Ro/312/2014-13 zo 6. februára 2015 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia“).
Z obsahu sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že na základe návrhovsťažovateľky okresný súd vydal platobné rozkazy, ktorými zaviazal odporcov – fyzickéosoby na úhradu sumy 25 € s príslušenstvom a trov konania pozostávajúcich zo zaplatenéhosúdneho poplatku za návrh v sume 16,50 € a z trov právneho zastúpenia v sume 9,86 €(20 Ro/311/2014), resp. 11,83 € (17 Ro/312/2014). Proti výrokom platobných rozkazovtýkajúcich sa trov konania podala sťažovateľka v zmysle § 174 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) odvolania, v ktorých namietala, že trovy právneho zastúpenia jejneboli priznané v požadovanej sume 49,28 € pozostávajúcej z odmeny za dva úkony právnejslužby po 16,60 € a z dvoch režijných paušálov po 8,04 €. Sťažovateľka argumentovala, že„znížením trov právneho zastúpenia stavia súd navrhovateľa do pozície, keď je sankciovaný za to, že sa obrátil so svojim nárokom na súd, hoci samotné konanie bolo iniciované správaným odporcu, ktorý odmietol mimosúdne uhradiť svoj dlh“, a že „rozsah zníženia trov považuje za nespravodlivý a neprimeraný“. Okresný súd napadnutými rozhodnutiamiplatobné rozkazy vo výrokoch o náhrade trov konania potvrdil, pričom poukázal na to, žezákladným kritériom pri jeho rozhodovaní bolo skúmanie účelnosti vynaložených trovkonania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanoveniami § 150 ods. 2 a § 200ea ods. 1OSP.
Sťažovateľka v sťažnostiach zopakovala svoje odvolacie argumenty a opätovneuviedla, že „považuje aplikáciu § 150 ods. 2 OSP za nesprávnu, keďže rozsah zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je nespravodlivý a neprimeraný, čím konajúci súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojim správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň jeho nesprávnym a necitlivým uplatnením bolo zasiahnuté do ústavných práv sťažovateľa.“. Podľa jej názoru „k porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy, článku 11 ods. 1 Listiny, v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy, článkom 36 ods. 1 Listiny, v spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy a článkom 37 ods. 2 Listiny došlo postupom súdu, nakoľko nepriznaním trov bolo závažným spôsobom zasiahnuté do majetkových práv sťažovateľa. Pri uplatňovaní Ústavou garantovaného práva na právnu pomoc a právne zastúpenie pred súdom navrhovateľovi vznikli účelne vynaložené náklady. Jedným z týchto nákladov boli trovy právneho zastúpenia, ktoré boli medzi sťažovateľom a jeho právnym zástupcom dohodnuté v minimálnej výške podľa Vyhlášky. Nepriznaním trov sťažovateľovi bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry, pretože priznanie trov súdom bolo pri riadnej starostlivosti očakávateľné...“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutými rozhodnutiamiokresného súdu, tieto rozhodnutia zruší a veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.V každej zo sťažností sťažovateľka požiadala aj o priznanie „náhrady trov konania vo výške 296,44 €“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 7239/2015 a sp. zn. Rvp 7894/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľkya všeobecného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K námietke porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že napriek skutočnosti, žesťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, tieto sa vyznačujúnedostatkom odôvodnenia, pretože námietka porušenia toho-ktorého práva označenéhov petite nie je osobitne odôvodnená v súlade s jeho obsahom v zmysle § 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde; odôvodnenie sťažností pritom musí byť logické, kompaktné a dostatočneurčité, pretože v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného prieskumudodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánomverejnej moci.
Sťažovateľka nesplnila ani požiadavku vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, pretože k sťažnostiam nepripojila kópiu rozhodnutí okresného súdu, na ktorých by bolriadne vyznačený dátum nadobudnutia ich právoplatnosti. V tejto súvislosti ústavný súdkonštatuje, že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súduvyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nestačí uviesť v sťažnosti dátum, kedysťažovateľ, resp. jeho právny zástupca to-ktoré rozhodnutie všeobecného súdu prevzal.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nedostatky zákonompredpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady(II. ÚS 117/05).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II.ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nepovažovalza účelné vyzývať sťažovateľku na odstránenie vytýkaných nedostatkov, pretoževychádzajúc z čl. 51 ods. 1 ústavy z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvodna spochybnenie, resp. korekciu právneho záveru okresného súdu o znížení trov konaniav predmetných (drobných) sporoch v zmysle § 150 ods. 2 OSP, ktorý tak rozhodolso zreteľom na princíp účelného uplatňovania alebo bránenia práv vyplývajúci z § 142ods. 1 OSP. Okresný súd citované zákonné ustanovenia aplikoval ústavne konformnýmspôsobom, odvolaniami sťažovateľky sa riadne zaoberal a svoje rozhodnutia náležiteodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím sťažovateľke poskytol ochranu zodpovedajúcuobsahu práva na spravodlivý súdny proces. Obavy sťažovateľky, že „nie je možné spravodlivo očakávať, že by nejaký advokát poskytoval právne služby za odplatu nižšiu na akú má právo podľa Vyhlášky pri takýchto drobných sporoch“, považuje ústavný súdza neopodstatnené.
Vzhľadom na problematiku nastolenú sťažovateľkou, resp. jej právnym zástupcom,ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo spočívaťv komplikovanom riešení banalít (III. ÚS 337/2013), ako je to v danom prípade. Predstava,že by sa v tomto type konania pred všeobecnými súdmi nepriznanie požadovanej sumy trovprávneho zastúpenia účastníkovi konania mohlo materiálne dotknúť niektorého z jehoústavou garantovaných práv, je absurdná, pretože len následné náklady spojené s prevzatímprávneho zastúpenia a so spísaním a podaním sťažnosti ústavnému súdu mnohonásobneprevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného prípadu pre sťažovateľku „v hre“. Inýmislovami, v danom prípade nemožno hovoriť ani o takom zásahu okresného súdu, ktorý bydosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.
Na základe uvedených skutočností mohol ústavný súd sťažnosti odmietnuť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015