znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/2014-27

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2014 prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu Štefana Harabina o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Juraj   Horváth,   Lajos   Mészáros a Sergej Kohut   n i e   s ú   v y l ú č e n í   z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 25. septembra 2013   doručené   podanie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší   súd“)   označené   ako   námietka   predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu   Juraja Horvátha, Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta podľa § 28 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti R. K. namietajúceho porušenie základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Sžo/87/2011   z 13. decembra   2012   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. II. ÚS 335/2013.   Sťažnosť   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného   súdu   pridelená na prerokovanie   a rozhodnutie   druhému   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   ju   v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 335/2013-14 z 19. júna 2013 prijal na ďalšie konanie.

V uvedenom vyhlásení o zaujatosti sudcu Juraja Horvátha najvyšší súd poukazuje na obsah trestného oznámenia predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina (ďalej len „predseda   najvyššieho   súdu“   alebo   „JUDr.   Štefan   Harabin“)   z 22.   februára   2013, na minulosť označeného sudcu ústavného súdu a na publikovaný odmietavý postoj predsedu najvyššieho súdu k sudcovi Jurajovi Horváthovi. Pripomína, že sudca Juraj Horváth bol uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 49/2008-5 zo 7. februára 2008 „vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/2006“, a poukazuje   pritom   na   vyjadrenie   samotného   sudcu,   že   sa   voči   osobe   predsedu najvyššieho súdu   v označenej   veci   cítil   predpojatým.   Na   podporu   svojich   argumentov poukazuje aj   na   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   257/2011-12   zo   7.   júna 2011 a č. k. III. ÚS 292/2011-9 z 21. júna 2011, ktorými mal byť označený sudca vo vzťahu k predsedovi najvyššieho súdu ako k účastníkovi iných konaní vylúčený.

Aj pokiaľ ide o sudcu Sergeja Kohuta, najvyšší súd poukazuje na obsah označeného trestného oznámenia predsedu najvyššieho súdu. Zároveň uvádza, že označený sudca ako neúspešný   kandidát   v roku   2003   na   ústavnom   súde   úspešne   napadol   voľbu   predsedu najvyššieho súdu, v ktorej bol zvolený JUDr. Štefan Harabin, a zdôrazňuje, že sudca Sergej Kohut bol na vlastnú žiadosť uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/07 z 3. apríla 2007   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie.   Na   podporu   svojich   argumentov   cituje z vyjadrenia sudcu Sergeja Kohuta podaného v predmetnej veci.

V ďalšej časti svojho podania predseda najvyššieho súdu uvádza, že 23. augusta 2013 podal na všetkých sudcov druhého senátu ústavného súdu (vrátane sudcu Lajosa Mészárosa) podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania z dôvodu, že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 18/2013 vydal ústavný súd   22. mája 2013 nález, ktorý „je evidentne v rozpore   s jeho   odôvodneniami“,   keďže   v ňom   nie   je   uvedené   porušenie žiadneho ustanovenia   Trestného   poriadku   a vo   veci   bolo   rozhodované   iba o sťažnosti jedného obvineného, malo ním dôjsť k zrušeniu celého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 a celá vec mala byť vrátená na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu rovnako poukazuje na skutočnosť, že 25. novembra 2010 bola uznesením č. k. II. ÚS 508/2010-15 (teda v rovnakom senáte) „odmietnutá sťažnosť sťažovateľky, týkajúca sa obdobnej veci, ako je sťažnosť R. K., namietajúceho porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... z 13. decembra 2012 sp. zn. 7 Sžso87/2011.   Sťažovateľka   mala   obdobné   námietky   ako   v tomto   prípade   sťažovateľ, pričom   podľa   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   najvyšší   súd   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel... Okrem uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu... z 25. novembra 2010, sp. zn. II. ÚS 508/2010-15, ústavný súd aj v ďalších rozhodnutiach v obdobných veciach (skutkovo aj   právne   rovnakých),   a   to   v rozhodnutí z 8. februára   2012,   č.   k.   I.   ÚS   64/2012-17,   v rozhodnutí z 29. februára 2012, č. k. I. ÚS 93/2012-14 a v rozhodnutí zo 7. septembra 2010, č.   k.   I.   ÚS   290/2010-8,   ústavné   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené.“. S prihliadnutím na uvedené predseda najvyššieho súdu argumentuje, že senát ústavného súdu v namietanom zložení sa „už odchýlil v minulosti od predchádzajúcich uvedených nálezov ústavného súdu v obdobných veciach svojím nálezom z 23. februára 2013 č. k. II. ÚS 426/2012-53 bez toho, aby postupoval podľa § 6 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky... a vec nepredložil plénu ústavného súdu na zjednotenie rozhodovacej činnosti“ a túto svoju povinnosť nesplnil ani „pred vydaním nálezu z 23. februára 2013 č. k. II. ÚS 63/2012-52“, preto predpoklad, že aj v danej veci sa ústavný   súd   odchýli   od predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   v obdobných   veciach,   je reálny a vzbudzuje pochybnosti o rešpektovaní procesných noriem, ktorými sa riadi ústavný súd. V závere svojej námietky predseda najvyššieho súdu poukázal na Bangalórske zásady správania sudcov a komentár k nim, tak ako sú uvedené v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhuje sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha, Lajosa   Mészárosa   a Sergeja   Kohuta   vylúčiť   pre   ich   predpojatosť   z výkonu   sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.  

II.

Sudca   Juraj   Horváth   sa   k vyhláseniu   najvyššieho   súdu   o   predpojatosti   vyjadril stanoviskom   z 3.   októbra   2013,   z ktorého   vyplýva,   že   námietky «týkajúce   sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania na Ústavnom súde... sú prima facie neopodstatnené, veď mám rovnaký mandát na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako hociktorý iný sudca tohto súdu. Uvedený mandát som získal legitímnym spôsobom v súlade s Ústavou... Je pravdou, že sa už v minulosti snažili spochybniť môj mandát sudcu ústavného súdu, avšak neúspešne tak na ústavnom súde, ako aj u prezidenta Slovenskej republiky, pričom jedine tieto ústavné orgány majú právo zaujať ústavne relevantné stanovisko k danej záležitosti. Námietky predpojatosti týkajúce sa „protiústavnosti“ môjho zotrvania na ústavnom súde sú z uvedených dôvodov irelevantné.». Ďalej poukazuje na to, že ako sudca ústavného súdu musí   znášať   väčšiu   intenzitu   občianskej   a   odbornej   kritiky   ako   iní   spoluobčania   a   že slobodu prejavu považuje za jednu z najdôležitejších slobôd, ktorú chráni aj v prípade, ak sa to   týka   prejednávania   vecí   sťažovateľov   vyjadrujúcich   negatívny   postoj   k jeho   osobe, v dôsledku   čoho   námietky   predsedu   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa   publikovanej   kritiky nepovažuje za odôvodnené. Okrem toho predseda najvyššieho súdu ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), považuje za nutné vykladať reštriktívnejšie, než voči ostatným účastníkom konania (I. ÚS 36/2012 a iné). K trestnému oznámeniu predsedu najvyššieho súdu v stanovisku stručne uvádza, že „keby som nebol presvedčený o zjavnej neopodstatnenosti tohto oznámenia, možno by ma táto záležitosť zamestnávala, avšak som presvedčený o absurdnosti a neopodstatnenosti tohto oznámenia, preto sa ním nejako zvlášť ani   nezaoberám“. Napokon   v súvislosti   s podnetom   predsedu   najvyššieho   súdu na disciplinárne   konanie   poukazuje   na   to,   že «ústavná   konformnosť   predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou analýzou nášho analytického oddelenia sp.   zn.   Spr   846/2013   z 10.   septembra 2013.   Toto   rozhodnutie bolo vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a v súlade s ňou, ako aj v súlade s judikatúrou ESĽP. Rovnako aj podobné zrušenie väzobného uznesenia ako „celku“ je možné nachádzať v každom jednom senáte ústavného súdu. Tiež iba stručne poznamenávam, že II. senát ústavného   súdu   neprikázal   najvyššiemu   súdu,   aby   prepustil   sťažovateľa   (prípadne sťažovateľov) na slobodu. Práve naopak, tejto požiadavke nevyhovel, ako to jednoznačne vyplýva zo IV. časti tohto nálezu, ale vec zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, aby „o sťažnosti špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 198/11-156 z 25. mája 2012 bolo ústavne konformným spôsobom rozhodnuté všeobecným súdom (napravenie pochybenia), a to s prihliadnutím aj na nové okolnosti“, pričom k záležitosti rozhodovania o väzbe sme dodali,   že   „o   tejto   otázke   bude   v   zmysle   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku oprávnený   rozhodnúť   najvyšší   súd   pri   opätovnom   rozhodovaní   o   osobnej   slobode sťažovateľa“. Najvyšší súd teda nebol viazaný žiadnym príkazom pri rozhodovaní o väzbe (prípadne o väzbách), bolo výlučne na posúdení sudcov najvyššieho súdu, ako rozhodnú - o tom nemožno mať ani najmenšie pochybnosti.». V závere vyjadrenia sudca Juraj Horváth vyhlásil, že v predmetnej veci sa necíti predpojatým.

Druhý   namietaný   sudca   Sergej   Kohut   vo   svojom   stanovisku   k námietke z 3. októbra 2013   uvádza,   že   okolnosti   jeho   kandidatúry   na   funkciu   predsedu najvyššieho súdu v roku 2003, ako aj to, že bol členom senátu ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 452/2010, keď ústavný súd nerozhodol podľa predstáv predsedu najvyššieho súdu,   nie   sú   dôvodmi   na   jeho   vylúčenie,   ako   mal   o tom   ústavný   súd   rozhodnúť už niekoľkokrát (napr. III. ÚS 501/2011). Ďalej poukazuje na to, že predseda najvyššieho súdu ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), považuje za nutné vykladať   reštriktívnejšie,   a obsahovo   rovnakým   spôsobom   ako   sudca   Juraj   Horváth sa vyjadruje   aj   k   trestnému   oznámeniu   predsedu   najvyššieho   súdu   na   jeho   osobu,   ako aj k podnetu   predsedu   najvyššieho   súdu   na disciplinárne   konanie. V závere   vyjadrenia aj sudca Sergej Kohut vyhlasuje, že v predmetnej veci sa necíti byť predpojatým.

Napokon aj sudca Lajos Mészáros vyjadrujúc sa k tej časti vyhlásenia o odmietnutí sudcov ústavného súdu, ktorá sa ho týka, t. j. podnetu na disciplinárne konanie, opakuje rovnaké   argumenty   ako   ostatní   dvaja   sudcovia   druhého   senátu   ústavného   súdu,   a síce že ústavná konformnosť „predmetného rozhodnutia je v zásade obhájená už aj súvisiacou analýzou   nášho   analytického   oddelenia   sp.   zn.   Spr   846/2013   z   10.   septembra   2013“ a že toto rozhodnutie „bolo vydané na základe judikatúry ostatných senátov ústavného súdu a   v   súlade   s   ňou,   ako   aj   v   súlade   s   judikatúrou   ESĽP“.   V závere   aj   uvedený   sudca ústavného súdu vyhlásil, že „v predmetnej veci sa necítim byť predpojatý ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi“.

III.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 až do 28. februára 2014 o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 sa týka sťažnosti R. K. namietajúceho porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Sžo/87/2011 z 13. decembra 2012.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010). V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).

S prihliadnutím   na   rozsah,   ako   aj   obsah   jednotlivých   námietok   ústavný   súd posudzoval   osobitne   námietky   týkajúce   sa   vzťahu   JUDr.   Štefana   Harabina   k ním namietaným sudcom ústavného súdu a osobitne námietkami vzťahujúcimi sa na výsledky rozhodovacej činnosti druhého senátu ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o posúdenie   námietok   predpojatosti,   ktorých   obsah   poukazuje na nepriateľskú povahu vzťahov medzi JUDr. Štefanom Harabinom a sudcami ústavného súdu   Jurajom   Horváthom   a Sergejom   Kohutom,   ústavný   súd   vychádzal   zo   skutočnosti, že účastníkom konania pred ústavným súdom je najvyšší súd, a nie JUDr. Štefan Harabin. Z tohto   pohľadu   je   potrebné   vnímať   aj   oprávnenie   „zástupcu   účastníka“   podať námietky predpojatosti   proti   sudcom   ústavného   súdu   prerokúvajúcim   sťažnosť   vedenú pod sp. zn. II. ÚS 335/2013, najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto námietkách. Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013, iba ktorého osoby sa námietky predpojatosti týkajú,   je   prima   facie   iné   (rozumej   slabšie),   ako   je   postavenie   vec   prerokúvajúceho odvolacieho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide), alebo tiež menej významné, ako je postavenie   priamych   účastníkov   konania   pred   všeobecným   súdom   (t.   j.   žalobcu a žalovaného). Za takejto situácie spravidla nemôžu obstáť námietky predpojatosti vznesené predsedom   najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   týkajú   výlučne   vzťahu   namietaných   sudcov ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného konania, nebol ani členom odvolacieho senátu, ktorý o veci rozhodoval, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potenciálne mohli nejakým spôsobom súvisieť   s   predpojatosťou   sudcov   II.   senátu   vo   veci   ústavného   prieskumu   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/87/2011 z 13. decembra 2012.

Pokiaľ   ide   o   námietku   predpojatosti   vyplývajúcu   z podania   podnetu   na   začatie disciplinárneho   stíhania   všetkých   sudcov   druhého   senátu   ústavného   súdu   a spočívajúcu v nesúhlase   s výsledkami   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu,   najmä vydaním nálezu ústavného súdu   sp.   zn.   II.   ÚS 18/2013 z 22.   mája 2013,   ústavný súd pripomína,   že   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu/ov   nemôže   byť   jeho/ich   postup (a rozhodovanie) v inej veci, v ktorej bol najvyšší súd účastníkom konania. Pri posúdení tohto   dôvodu   je   potrebné   vychádzať   z právnej úpravy   obsiahnutej   v §   14   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   dôvodom   na vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci   alebo   v jeho rozhodovaní v iných veciach. Preto tento prezentovaný dôvod, o ktorý predseda najvyššieho súdu opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne spadá do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení   sudcu   nemôže   prihliadať.   Napokon   ani   prezentované   pochybnosti   predsedu najvyššieho súdu o rešpektovaní procesných noriem senátom ústavného súdu objektívne neodôvodňujú   existenciu   predpojatosti   sudcov   k veci,   účastníkom   konania   alebo   ich zástupcom.

Po preskúmaní tohto návrhu teda tretí senát ústavného súdu nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu označených sudcov z výkonu   ich   sudcovskej   funkcie   v   danej   veci.   Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní zohľadnil   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   v podobných   prípadoch,   v   ktorých   rovnako nepripustil   námietky   navrhovateľa   podobného   charakteru   a rozhodol   o nevylúčení namietaných sudcov (napr. I. ÚS 223/2012, III. ÚS 501/2011, I. ÚS 36/2013) alebo ich odmietol   ako   podané   zjavne   neoprávnenou   osobou   (m.   m.   III.   ÚS   30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 567/2012, III. ÚS 78/2013, III. ÚS 564/2013). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth, Sergej Kohut a Lajos Mészáros nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014