znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 307/2012-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 a jeho postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti N., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   M   Cdo   11/2010   z   31.   januára   2012   a   jeho   postupom p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   M   Cdo   11/2010 z 31. januára 2012   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Milana Šulvu, Hlučínska 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   NASK,   s.   r.   o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   právnu   pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 51 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 307/2012-35 z 3. júla 2012 sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   Co   404/2007   z   1.   októbra   2009,   ako   aj   rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 150/06-417 z 19. júna 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetom konania všeobecných súdov v danej veci je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená   nezákonnými   rozhodnutiami   a   nesprávnym   úradným   postupom   štátnych orgánov.   Okresný   súd   medzitýmnym   rozsudkom   sp.   zn.   6   C   150/06   z   19.   júna   2007 rozhodol, že základ žalobného návrhu sťažovateľky je opodstatnený, pričom krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 404/2007 z 1. októbra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podstata   sťažovateľkinej   argumentácie   spočíva   v   spochybnení   prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ako aj v spochybnení meritórnych záverov najvyššieho súdu v ním vydanom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky má byť pripustenie mimoriadneho dovolania v danej veci v rozpore s ústavnými princípmi, so zákonom aj s ustálenou rozhodovacou praxou.   Poukazuje   pritom   na   kritériá   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   uvedené v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vydanom v konaní o súlade právnych predpisov. Sťažovateľka namieta, že žalovaná (t. j. Slovenská republika, v mene ktorej   koná   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky) „mala   k   dispozícii   inštitút dovolania, ktorý však nevyužila. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sám konštatoval porušenie ustanovenia § 237 písm. f) súdmi nižšieho stupňa, čím potvrdil, že bola daná prípustnosť dovolania, ktorým mohla žalovaná dosiahnuť ochranu svojich práv a naplniť sledovaný účel - zrušenie rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, no napriek tomu pripustil mimoriadne dovolanie...

Z   už   spomínaného   uznesenia   PL.   ÚS   57/99...   jednoznačne   vyplýva   nevyhnutnosť zachovania právnej istoty pri podávaní mimoriadneho opravného prostriedku v tom smere, že možnosť jeho podania musí predpokladať nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva fyzických osôb alebo právnických osôb za podmienky, že túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   odôvodnenia   iných rozhodnutí najvyššieho súdu (5 M Cdo 13/2007, 4 M Cdo 19/2008, 2 M Cdo 14/2005, 2 M Cdo 15/2005, 4 M Cdo 15/2005 a iné), z ktorých má vyplývať, že požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   nie   je   daná   vtedy,   ak   sám   podnecovateľ mimoriadneho   dovolania   v   konaní   predchádzajúcom   podaniu   takéhoto   mimoriadneho opravného   prostriedku   opomenul   hájiť   svoje   práva   najmä   nepodaním   niektorého z opravných   prostriedkov   vrátane   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   resp.   ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho   konania nevyužije svoje   právo   na účinné podanie   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody (čím realizuje svoje   procesné   dispozičné   právo   zdržať   sa,   resp.   nevyužiť   možnosť   podať   riadny   či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Sťažovateľka tiež cituje z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009, podľa ktorého „kritériom akceptovateľnosti právnej   úpravy   mimoriadneho   dovolania   je,   okrem   iného,   aj   povinnosť   vyčerpať   iné, dostupné   právne   (procesné)   prostriedky   nápravy   pochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom opravnom   prostriedku“,   a   teda   že   ochrana   poskytovaná   mimoriadnym   dovolaním   je prípustná len subsidiárne. Ústavnú súladnosť tejto argumentácie najvyššieho súdu podľa sťažovateľky potvrdzuje aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. novembra 2009,   ktorý   odmietol   sťažnosť   podanú   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009. Nadväzne na to sťažovateľka poukazuje aj na ďalšiu rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   185/09,   II.   ÚS   280/2010,   I.   ÚS   59/00, II. ÚS 72/01, II. ÚS 172/03 a iné).

V ďalšej časti sťažnosti namieta sťažovateľka nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Podľa jej názoru najvyšší súd „nijako nereagoval na námietku, že nie je daná prípustnosť mimoriadneho dovolania, keďže ochranu bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, ktoré žalovaná nevyužila“, tiež nereagoval ani na „námietku sťažovateľky, že generálny prokurátor bližšie obsahovo neodôvodňuje, v čom konkrétne má nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať“ a ani na námietku, že „generálny prokurátor vyvodzuje   nesprávne   právne   posúdenie   veci   takmer   výlučne   z   nesprávneho   hodnotenia dôkazov“.   To   malo   podľa   sťažovateľky   viesť   k   tomu,   že   dovolací   dôvod   nesprávneho právneho   posúdenia   veci   nebol   riadne   uplatnený.   Sťažovateľka   ďalej   vyslovuje   názor, že najvyšší   súd   sa „k   námietke   sťažovateľky   ohľadne   nemožnosti   kvalifikácie   ohliadky miesta činu podľa § 113 a § 113a Tr. poriadku ako zaisťovacieho úkonu vyjadril absolútne nejasným   a   neuspokojivým   spôsobom,   keď   na   ňu   v   zásade   nereagoval“. Nedostatky odôvodnenia   vidí   sťažovateľka   aj   vo   vnútornej   rozpornosti,   celkovej   nepresvedčivosti a nekoherentnosti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   ktorá   sa   má   týkať   aj   záverov o neexistencii príčinnej súvislosti medzi sťažovateľkou tvrdenou škodou a konaním škodcu. Poukazuje pritom na rozpor v názoroch najvyššieho súdu v tom, či otázka existencie, resp. neexistencie príčinnej súvislosti je otázkou právnou alebo otázkou skutkovou. Sťažovateľka poukazuje aj   na   protirečivosť   odôvodnenia   najvyššieho   súdu,   keď   ako   svoju   inšpiráciu uvádza „text vzťahujúci sa k multikauzálnym škodám, no na strane druhej vyslovuje, že bola len jediná príčina škody, a to existencia falošných kontrolných pások“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   zásady   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti konania, a tým aj práva na spravodlivý proces. Uvedené porušenie má vyplývať   z toho,   že   najvyšší   súd „rozhodol   na základe   dôvodov   odlišných od   dôvodov, na základe   ktorých   rozhodli   súdy   v   predchádzajúcom   konaní.   Sťažovateľka   mala po prvýkrát možnosť dozvedieť sa o týchto dôvodoch až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR bez toho, aby jej predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd SR nemal možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi...

Uvedeným   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   nielenže   došlo   k   odňatiu   zákonom priznanej možnosti konať pred súdom, ale z hľadiska intenzity tiež k zásahu do základných práv sťažovateľky. V kontexte odôvodnenia sa totiž ukázalo, že išlo o dôvody rozhodujúce pre posúdenie veci Najvyšším súdom SR. Bol porušený princíp kontradiktórnosti a právo na spravodlivé súdne konanie...

Porušenie   svojich   základných   práv   sťažovateľka   vidí   aj   v   tom,   že   generálny prokurátor   v   prevažnej   miere   bližšie   obsahovo   neodôvodnil,   v   čom   konkrétne   má   ním namietané nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať a napriek tomu Najvyšší súd SR takéto   uplatnenie   dovolacieho   dôvodu   akceptoval.   Následkom   však   je,   že   sťažovateľka nemala účinnú možnosť reagovať na tieto vágne tvrdenia generálneho prokurátora a tým jej bolo znemožnené vyvrátiť potenciálny záver o nesprávnosti právneho posúdenia veci súdmi nižšieho stupňa...

Sťažovateľka   má   za   to,   že   keby   jej   bola   poskytnutá   možnosť   účinne   reagovať aj na tvrdenia generálneho prokurátora, ktoré však neboli dostatočne vymedzené, mohol by Najvyšší súd SR zvážiť ich dôvodnosť aj vo svetle vyjadrení druhého účastníka konania - sťažovateľky a dospieť k odlišným záverom.“.

Podstatná časť odôvodnenia sťažnosti sa však týka arbitrárnosti postupu najvyššieho súdu   pri   rozhodovaní   o   mimoriadnom   dovolaní   a   svojvôle   pri   výklade   a   aplikácii relevantných   právnych   predpisov,   ktorá   je   podľa   sťažovateľky   daná „formalistickým prístupom pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho dovolania, ďalej právnym posúdením veci   napriek   uzneseniu   sa   na   nedostatočnosti   podkladu   pre   právne   posúdenie   veci, svojvôľou pri výklade a aplikácii ustanovení o príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom   škody,   produkciou   vlastných   skutkových   zistení   namiesto   rešpektovania skutkových   zistení   súdov   nižšieho   stupňa,   použitím   dôvodov   rozhodnutia,   ktoré   nemajú oporu v dovtedajšom konaní a ktoré vychádzajú zo svojvoľnej interpretácie a aplikácie právnych predpisov a v neposlednom rade postupom nezohľadňujúcim, že rozhodnutím boli dotknuté práva niekoho iného než účastníka konania“.

Podľa   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd   dopustil   formalistického   prístupu pri posudzovaní inej vady, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto vada mala spočívať v nevykonaní listinných dôkazov pred súdom prvého stupňa spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j.   ich   prečítaním,   a   preto   takéto   listinné   dôkazy   nemohli   byť   podkladom   na   právne posúdenie   veci   o   základe   uplatneného   nároku,   pričom   uvedený   stav   mal   pretrvať aj v odvolacom konaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „žalovaná v doterajšom konaní nevyužila žiadny opravný prostriedok, ktorý na odstránenie tejto potenciálnej vady mala k dispozícii. Žalovaná bola na všetkých pojednávaniach riadne zastúpená. V zmysle § 40 ods. 3 O. s. p. mala žalovaná k dispozícii opravný prostriedok - námietku proti vedeniu konania   alebo   námietku   proti   zneniu   zápisnice.   Takúto   námietku   žalovaná   nevyužila. Žalovaná mala k dispozícii tiež odvolanie, ktoré mohla v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) odôvodniť   tým,   že   konanie   má   inú   vadu,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci alebo v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) tým, že súd prvého stupňa neúplné zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   potrebné   na   zistenie rozhodujúcich skutočností. Tieto odvolacie dôvody žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla. Napokon, žalovaná mala za danej prípustnosti podľa § 237 písm. f) k dispozícii dovolanie odôvodnené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   veci.   Dovolanie   žalovaná   nepodala.“. Podľa názoru sťažovateľky, keďže žalovaná nikdy vadu tejto povahy nenamietala, k „tejto vade reálne nikdy nedošlo... Samotné formálne znenie zápisnice nemôže mať vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci, pokiaľ z ďalších okolností je zrejmé, že relevantné dôkazy boli riadne vykonané.“.

Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľky dopustiť aj svojvôle v otázke o príčinnej súvislosti, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že „príčinná súvislosť je skutkovou otázkou. Takýto záver je v súlade aj so stálou rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Následne ale tvrdí, že súd nesprávne právne posúdil medzi akým následkom a akou príčinou má zisťovať príčinnú súvislosť. Sťažovateľka sa voči uvedenému záveru dôrazne ohradzuje. Podľa Najvyššieho súdu SR totiž, inými slovami, súdy nižšieho stupňa nesprávne právne posúdili,   ktoré   dôkazy   mali   vyhodnotiť   ako   prekazujúce   príčinu,   následok   a   príčinnú súvislosť medzi nimi. Tu sa zjavne nejedná o právne posúdenie, ako to prezentuje Najvyšší súd SR. Zo strany súdov ide o hodnotenie dôkazov, nie právne posúdenie. Civilné konanie je založené na zásade voľného hodnotenia dôkazov a prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov nie je nesprávnym právnym posúdením veci.“. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd zavádzajúcim spôsobom poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, na základe ktorých dospel k záverom vzťahujúcim sa na príčinnú súvislosť.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní produkoval   vlastné   skutkové   zistenia,   keď   uviedol,   že   skutočnou   a   výlučnou   príčinou vzniku   škody   na   strane   žalobkyne   bolo   označenie   zabezpečeného   SBL   falzifikátmi kontrolných pások, avšak súčasne nerešpektoval skutkové zistenie príčinnej súvislosti medzi konaním správcu dane a vznikom škody sťažovateľke. Ďalším vyprodukovaným skutkovým zistením   najvyššieho   súdu   má   byť   podľa   sťažovateľky   skutočnosť,   že   dispozíciu so spotrebnými baleniami liehu (SBL) zamedzili policajné orgány. Najvyšší súd mal ďalej vysloviť skutkové zistenie, že „v danej veci bolo viac ako pol milióna zabezpečených SBL opatrených falzifikátmi kontrolných pások, a to napriek tomu, že zo skutkových zistení súdov nižšieho   stupňa,   z   vykonaných   alebo   predložených   dôkazov   žiadna   takáto   skutočnosť nevyplynula.   Najvyšší   súd   SR   potom   na   takomto   skutkovom   zistení   postavil   celú   svoju argumentáciu o príčinnej súvislosti medzi falzifikátmi kontrolných pások a vznikom škody. Toto   skutkové   zistenie   si   Najvyšší   súd   SR   doslova   vymyslel.   Nie   je   pravdivé   a   nemá absolútne žiadnu oporu v spise. Akákoľvek argumentácia, ktorá vychádza z tohto mylného skutkového zistenia je postavená na vratkých, či žiadnych základoch a nemá v okolnostiach prípadu žiadnu relevanciu.“.

Sťažovateľka tiež namieta svojvoľnú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, predovšetkým   §   120   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov poukazujúc pritom na znenie § 10 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení   zákona   č.   211/2003   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o spotrebnej   dani   z liehu“).   Sťažovateľka   tvrdí,   že najvyšší   súd   vôbec   nerozlišoval   dva zákonom upravené osobitné režimy, konkrétne režim „v daňovom sklade v pozastavení dane“ a   režim „prepustenie   do   voľného   obehu“,   a rovnako   tak   nerozlišoval „medzi miestnym zisťovaním“ a „začatím daňovej kontroly“, pričom ide o 2 rozličné inštitúty.

V závere sťažovateľka uvádza, že postupom najvyššieho súdu boli dotknuté práva niekoho iného než účastníka konania, keďže po právoplatnosti rozsudku krajského súdu nadobudla uplatňovanú pohľadávku v konaní tretia osoba, a súčasne vyslovuje obavu, či v danej veci bol zachovaný princíp nestrannosti a nezávislosti, ktorú odvodzuje z činnosti iných štátnych orgánov, ktoré viacnásobne žiadali o zapožičanie súdneho spisu, prípadne dokladali   do   spisu „pochybné   dokumenty,   ktoré   evidentne   v   očiach   príslušného   Senátu vyvolávali dojem, že sťažovateľka a jej predstavitelia sú kriminálnici“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   vyslovil   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Cdo 11/2010“. Súčasne žiadala vysloviť aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 51 ods. 1 ústavy, avšak v tejto časti ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 307/2012-35 z 3. júla   2012   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Nadväzne   na   výrok o vyslovení   porušenia   označených   práv   sťažovateľka   žiada   napadnuté   uznesenie   zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznať „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti   vyjadril predseda najvyššieho súdu stanoviskom č. KP 4/2012-41 zo 6. augusta 2012, v ktorom okrem   iného   uviedol,   že   sťažnosť „obsahuje   rovnaké,   resp.   podobné   námietky   aké obsahovalo   jej   vyjadrenie   proti   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora   SR. Najvyšší súd sa s týmito námietkami vysporiadal v dovolacom konaní a svoje rozhodnutie riadne   odôvodnil   (viď   strana   8   až   10   bod   25   až   29).   Výklad   ustanovení   zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania uskutočnil, osobitne v súvislosti s posudzovaním vyčerpania opravných prostriedkov, v súlade s vlastnou judikatúrou pričom vzal do úvahy aj ústavný aspekt danej veci. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je teda možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé   súdne   konanie   a   súdnu   ochranu...   Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky týkajúcich sa formalistického prístupu k zisteniu inej vady najvyšší súd upriamuje pozornosť na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej hoci čl. 6 ods. 1 Dohovoru súdy zaväzuje, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali, tento záväzok nemôže byť chápaný tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument (viď Van Hurk v. Holandsko, 1994), a preto   rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia   a   musí   byť analyzovaný   vo   svetle   okolností   každého   prípadu   (viď   Ruiz   Torija   a   Hiro   Balani v. Španielsko, 1994). Odvolací súd sa tak pri potvrdení rozsudku v princípe môže obmedziť za prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (viď Helle v. Fínsko, 1997 - ktorý prípad citoval aj krajský   súd),   ale   nie   takým   arbitrárnym   spôsobom   (dokonca   nezrozumiteľným   -   viď doslovnú citáciu vyššie), ako to v tejto veci urobil Krajský súd v Bratislave (viď strana 13- 14   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu),   ktorý   sa   vôbec   nezmienil   o   tom,   prečo nevykonal   navrhnuté   dôkazy   žalovaným,   neakceptoval   jeho   námietky   a   pod.   (porov.   aj I. ÚS 226/03). Z práva na spravodlivý proces totiž vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (porov. Krasko v. Švajčiarsko, 1993). Tým,   že uvedené   princípy   neboli   rešpektované   odvolacím   súdom   (ale   aj   súdom   prvého stupňa), došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 157 ods. 2) O. s. p. a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) O. s. p., ktorý viedol nielen k prípustnosti, ale aj dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku.

K   ďalšej   námietke   treba   uviesť   iba   to,   že   najvyšší   súd   nevykonával   sám   žiadne dokazovanie (ustanovenie § 243a ods. 2 O. s. p. mu to ani neumožňuje), a preto nemohlo jeho   rozhodnutím   dôjsť   ani   k   porušeniu   práva   sťažovateľky   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“.

Vo vzťahu k ostatnej časti sťažnosti, ktorá sa týka interpretácie zákona o spotrebnej dani z liehu v súvislosti s posúdením následkov spojených s označením spotrebiteľského balenia   liehu   falzifikátom   kontrolnej   pásky,   sa   najvyšší   súd   obmedzil   odkázaním na judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   môžu   byť   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. US 325/09), a tiež na to, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nesúhlasí   so   závermi   sťažovateľky   uvedenými   v   jej   sťažnosti   a   navrhuje   jej   sťažnosti nevyhovieť.

K uvedenému stanovisku   pripojil predseda   najvyššieho súdu   vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci z 1. augusta 2012, podľa ktorého senát „dôsledne vychádzal z obsahu spisu podľa stavu, ktorý tu bol v čase do rozhodovania odvolacieho súdu, rozhodoval vo veci bez akýchkoľvek predsudkov, a nijakým spôsobom ho neovplyvnili dokumenty zakladané do spisu sporovými stranami v priebehu dovolacieho konania, ani žiadosti orgánov činných v trestnom konaní o poskytnutie informácie, resp. žiadosti ministerstva spravodlivosti o zapožičanie spisu“.

Sťažovateľka sa k stanovisku najvyššieho súdu zo 6. augusta 2012 vyjadrila podaním z 20. augusta 2012, v ktorom zhodnocuje, že najvyšší súd neuviedol v stanovisku žiadne výhrady k viacerým „aspektom porušenia práv“, ktoré v sťažnosti uvádza, a poukazujúc na obsah ňou podanej sťažnosti a osobitne na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 opätovne spochybňuje odôvodnenie prijateľnosti mimoriadneho dovolania. Nad rámec argumentácie obsiahnutej vo svojej sťažnosti sa v zásade vyjadrila len k otázke namietanej zaujatosti predsedu senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v jej prípade, keď poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Kinský   v.   Česká   republika, kde   podľa   sťažovateľky   v   obdobnej situácii ESĽP vyslovil „porušenie práva na spravodlivé súdne konanie“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   v   danej   veci   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti,   s   vyjadrením   predsedu   najvyššieho   súdu č. KP 4/2012-41   zo   6.   augusta   2012,   vyjadrením   sťažovateľky   z   20.   augusta   2012, doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2012, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia, spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C/150/2006 a zberného spisu vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Cdo/11/2010 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prerokúvaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy)   a   jemu porovnateľného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP;   obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   77/02,   III.   ÚS   63/06, III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu a zmyslu právnej normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť   k   zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné   vychádzať   prvotne   z   ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.   Môže,   ba dokonca   sa   musí   od   neho   (od   doslovného   znenia   právneho textu) odchýliť   v   prípade,   keď   to   zo   závažných   dôvodov   vyžaduje účel   zákona,   systematická súvislosť   alebo   požiadavka   ústavne   súladného   výkladu   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa   v   takýchto prípadoch   musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).

Sťažovateľkine námietky proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v časti prijatej na ďalšie konanie sa týkajú otázky samotnej prípustnosti mimoriadneho dovolania, nedostatkov   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   porušenia   princípu   kontradiktórnosti konania a arbitrárnosti pri výklade a aplikácii relevantných právnych predpisov.

Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľky ignorovať „závery Ústavného súdu SR v   otázke   kritérií   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania“,   keď   napriek   konštatovaniu o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP dospel k záveru o prípustnosti mimoriadneho dovolania, aj keď žalovaná vo veci nevyužila možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie. V tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd sa s ňou namietanou neprípustnosťou mimoriadneho dovolania nevysporiadal a že v tomto smere je odôvodnenie napadnutého uznesenia nedostatočné.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší   súd   k   otázke   prípustnosti   a   ústavnej   akceptovateľnosti   inštitútu mimoriadneho dovolania uviedol:

«24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) prv než pristúpil k posúdeniu podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a jeho dôvodnosti, zaoberal sa námietkou žalobkyne o nezlučiteľnosti tohto opravného prostriedku s princípom právnej istoty a tým aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. S názorom, že z judikatúry ESĽP, na ktorú poukazovala žalobkyňa, vyplýva nezákonnosť a neopodstatnenosť mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, sa nestotožňuje.

25.   Mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   je   procesným   inštitútom upraveným v ustanoveniach §§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Aplikáciu tohto inštitútu nemožno odmietnuť poukazom na označenú judikatúru ESĽP,   ktorá   inak   právnu   úpravu   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora v právnom poriadku Slovenskej republiky z hľadiska jej zlučiteľnosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru neposudzovala.

26. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sú sudcovia   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Sú teda viazaní aj článkom 152 ods. 3 ústavy, podľa ktorého   o   neplatnosti   právnych   predpisov   rozhoduje   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) na návrh osôb uvedených v čl. 130 ústavy. Z článku 152 ústavy vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou (porovnaj uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/95 z 23. augusta 1995,   Zbierka   nálezov   a   uznesení   ústavného   súdu   1995,   str.   245).   Táto   domnienka   je vyvrátiteľná, platí dovtedy, kým ju ústavný súd vo svojom rozhodnutí nevyvráti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/94 zo 6. októbra 1994, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1993-1994, str. 113). Pretože ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   s   ústavou,   resp.   medzinárodnou zmluvou, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s ústavou a tým aj s jej článkom 46 zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie, a zároveň aj s Dohovorom.

27. Mimoriadne dovolanie je opravným prostriedkom, ktorým za presne a prísne stanovených   podmienok   možno   celkom   výnimočne   dosiahnuť   prelomenie   právoplatnosti rozhodnutia. Môže sa tak stať len vtedy, ak exituje dôležitý verejný záujem, ktorý tento zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie právneho štátu legitimizuje. Za takýto dôležitý verejný záujem nesporne treba považovať v prvom rade ochranu ústavnosti, resp. ochranu zákonnosti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2009, str. 287).

28. Mimoriadne opravné prostriedky sú zásadne prípustné v rozsahu, v ktorom je potrebné optimálnym spôsobom riešiť vzťah medzi stabilitou súdneho rozhodnutia (danou jeho   právoplatnosťou   nastoľujúcou   právu   istotu)   a   jeho   vecnou   správnosťou (spravodlivosťou). Ústavnosť inštitútu mimoriadneho dovolania, zavedeného do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 169/1998 Z. z. posudzoval ústavný súd v uznesení PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 (dostupné na www.concourt.sk), v ktorom vymedzil kritériá akceptovateľnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Uviedol, že rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ale aj z aspektov práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ústavy)   a   práva   na   spravodlivý   proces   v   súlade s hodnotami, ktoré sa zaručujú čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tieto kritériá alebo limity náležitej a ústavne súladnej úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov ústavný súd konfrontoval so   zákonnou   úpravou   mimoriadneho   dovolania,   pričom   vyslovil   záver,   že   zákonná koncepcia mimoriadneho dovolania spĺňa všetky ústavné predpoklady, ktoré sú vyžadované pre mimoriadne opravné prostriedky.

29. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti ako aj vyššie uvedený záver ústavného súdu bol   dovolací   súd   právnou   úpravou   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora viazaný a nemohol ju neakceptovať.

30. Aplikujúc túto právnu úpravu po zistení, že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudky oboch súdov ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.»

Ústavný   súd   zo   spisu   vedeného   najvyšším   súdom   k   mimoriadnemu   dovolaniu generálneho prokurátora   zistil, že sťažovateľka sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila podaním zo 7. septembra 2010 a podaním z 18. októbra 2011. V obidvoch vyjadreniach sa zaoberala najmä meritórnymi otázkami v kontexte s argumentmi formulovaným generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní. Vo vyjadrení z 18. októbra 2011 však sťažovateľka spochybnila   podanie   mimoriadneho   dovolania   v   danej   veci   z   hľadiska   jeho   nesúladu s judikatúrou ESĽP a porušenia princípu právnej istoty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhla, aby „vzhľadom na to, že z ustanovenia čl. 7 ods. 2 Ústavy SR vyplýva prednosť práva Európskej únie pred zákonmi SR“, sa najvyšší súd s týmito otázkami vysporiadal. Citovaná časť odôvodnenia najvyššieho súdu teda svojím obsahom reaguje predovšetkým na argumenty predložené sťažovateľkou v jej vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu v súvislosti so spochybnením prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

V   súvislosti   s   konaním   o   súlade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000   vyslovil   ústavný   súd   svoj   názor,   podľa   ktorého   mimoriadne   dovolanie   môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie   účastníkom   konania.   Inak,   tak   ako   to   potvrdzuje   aj   zákon,   pre   mimoriadne dovolanie   a   mimoriadne   dovolacie   konanie   platí   tá   istá   procesná   úprava,   ako   to   je pri dovolaní podanom   účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde   sa síce   ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania   vyjadreného   v   §   1   OSP.   Súčasne   tento   účel   sleduje   ochranu   účastníka   pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu   (konania,   ktoré   trpí   základnými   procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu). Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho   dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy,   ak osoba,   ktorá   sa   domáha podania   mimoriadneho   dovolania,   neúspešne   využila všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie   je   prípustné   (až   na   výnimku)   ani   odvolanie,   alebo jej   bolo   zákonnými   prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného   predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).

Judikatúra   ústavného   súdu   zastáva   stabilne   názor,   že   mimoriadne   dovolanie predstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom   presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch.   Uvedený   účel   môže   mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom   dovolaní.   Rešpektovanie   týchto   kritérií   je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo argumentuje voči právnemu záveru najvyššieho súdu o prípustnosti mimoriadneho dovolania citovaním z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu,   ktorými   bolo   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   zastavené,   resp.   odmietnuté pre nesplnenie   predpokladov   jeho   prípustnosti   najmä   z   dôvodu,   že   účastníci   konania, v prospech ktorých generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, nevyužili opravné prostriedky, na ktorých využitie boli v týchto konaniach oprávnení.

Ústavný súd zistil, že v prípade vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 13/2007 najvyšší súd uznesením   z 22.   júla   2009   mimoriadne   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu odmietol, pretože účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, mohol na ochranu svojich práv využiť podanie nového návrhu na vydanie predbežného opatrenia.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   M   Cdo   19/2008   najvyšší   súd   uznesením z 27. januára   2009   mimoriadne   dovolanie   proti   platobnému   rozkazu Okresného   súdu Košice   I odmietol   z dôvodu,   že „podnecovateľ   mimoriadneho   dovolania   v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov“, pričom sťažnosť proti uvedenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   136/06-10   z 11.   apríla   2006. V ďalšom   konaní vedenom   pod   sp. zn.   2   M   Cdo   15/2005   najvyšší   súd   uznesením   z 21.   apríla   2006 mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Levice   odmietol   z dôvodu,   že žalovaný,   ktorý   podal   podnet   na   mimoriadne   dovolanie,   nevyužil   zákonom   dovolené   a efektívne   procesné   prostriedky   nápravy   ním   tvrdeného   nezákonného   stavu,   pričom   aj sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 331/06-12 z 19. októbra 2006. Obdobný právny názor zaujal aj ústavný   súd   v náleze   č.   k.   II. ÚS 185/09-37   z 12.   novembra   2009,   ktorým   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 zrušil z dôvodu, že najvyšší súd   sa   odchýlil   od   ústavne   súladného   výkladu   a aplikácie   zákonného   ustanovenia o mimoriadnom   dovolaní,   keď   preskúmal   vecnú   správnosť   (zákonnosť)   uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti, hoci nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom. Aj keď vo väčšine z uvedených prípadov   (okrem   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   M   Cdo   13/2007)   považoval   najvyšší   súd mimoriadne   dovolanie   za   neprípustné   pre   nevyužitie   riadnych   opravných   prostriedkov účastníkmi konania, podľa názoru ústavného súdu je potrebné obdobné pravidlá aplikovať aj v prípadoch, ak účastník konania nevyužil svoje oprávnenie iniciovať súdny prieskum na základe mimoriadneho opravného prostriedku, na použitie ktorého bol oprávnený.

V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné, že sa žalovaná proti medzitýmnemu rozsudku   okresného   súdu   bránila   (aj   keď   neúspešne)   podaním   odvolania,   na   podanie ktorého bola podľa platného procesného predpisu oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý výrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil prípustnosť   dovolania   z dôvodu,   že   ide   o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného významu, je zrejmé, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (t. j. že konanie bolo postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Z obsahu   mimoriadneho   dovolania   ústavný   súd   zistil,   že   generálny   prokurátor napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd   však   v súvislosti   s posúdením   dôvodnosti   mimoriadneho   dovolania   konštatoval naplnenie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať pred   súdom),   ako   aj   to,   že   generálny   prokurátor   tento   dôvod   podania   mimoriadneho dovolania naznačil.

Je   teda   zrejmé,   že   žalovaná   mohla   rozsudok   krajského   súdu   dôvodne   napadnúť dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a teda že nápravu porušenia   svojich   práv   mohla   okrem   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym prokurátorom   dosiahnuť   aj   sama,   a   to   podaním   dovolania.   Najvyšší   súd   sa   s touto okolnosťou   podstatnou   pre   posúdenie   prípustnosti   dovolania   žiadnym   spôsobom nevysporiadal   a v tomto   smere   svoje   rozhodnutie   prakticky   neodôvodnil,   keďže okrem konštatovania   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   nie   je   z odôvodnenia   napadnutého uznesenia zrejmé, ako dospel k záveru o prípustnosti mimoriadneho dovolania (pozri bod 30 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   týmto   mimoriadnym opravným   prostriedkom.   Princíp   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadrený   jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   vyslovenie   porušenia   označených   práv   v súvislosti   s postupom a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   kritérií   prípustnosti mimoriadneho   dovolania   už   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zvlášť   sa   zaoberať námietkou porušenia označených práv samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom   tento   realizoval   vlastný   výklad   právnych   predpisov   relevantných   podľa   jeho názoru na daný prípad, keďže v zmysle ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.

Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc z povahy dovolacieho konania, v ktorom dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods.   2   OSP),   dospel   k záveru,   že   postupom   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu uvedené   základné   právo   nemohlo   byť   porušené,   pričom   ani   z previerky   súdneho   spisu a napadnutého uznesenia nevyplýva, že by najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní vôbec vykonal nejaké dokazovanie, ktoré by bolo možné skúmať z ústavne relevantných hľadísk vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti návrhu nevyhovel, ako to vyplýva zo 4. bodu výrokovej časti nálezu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako porušujúce   základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jemu porovnateľné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva   z druhého bodu   výroku   rozhodnutia.   V ďalšom   konaní je najvyšší   súd   viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia, ktorú   ústavný   súd považuje za dôvodné priznať za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2012 (t. j. prevzatie   a príprava   zastupovania,   podanie   sťažnosti) v sume   269,58   €,   čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (odmena   za   1   úkon   predstavuje   sumu   127,16 € a paušálna   náhrada za 1 úkon sumu 7,63 €). Na základe uvedeného ústavný súd porušovateľa práv zaviazal na zaplatenie úhrady trov konania tak, ako to vyplýva z 3. bodu výroku nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013