znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 129/2009 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 129/2009 zo 16. decembra 2010.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   27.   marca   1996   podal sťažovateľ Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti proti   O.   B.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   4 C/309/1996-82   zo   14.   apríla   2004   žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 1 Co/79/2004   zo   16.   marca   2005   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Proti   rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ 29. novembra 2005 dovolanie s odôvodnením, že mu odvolací súd odňal možnosť konať v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 129/2009 zo 16. decembra 2010 dovolanie zamietol.

Sťažovateľ ďalej uviedol:„...   Najvyšší   súd   mi   spravodlivosť   svojím   konečným   rozhodnutím   odmietol s poukazom, že proti takýmto veciam, ktoré som vo svojom dovolaní namietal, dovolanie... jednoducho prípustné nie je. S tým nesúhlasím...

-   keď   prejednanie   dovolania   trvá   viac   ako   5   rokov   a je   o ničom,   to   nemôže zodpovedať požiadavke Dohovoru, že vec bola prejednaná v primeranej lehote podľa jeho ods. 1/, čl. 6 a že tu neexistovali žiadne prieťahy v konaní podľa ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR...

- pokiaľ dovolací súd tu riešil iba otázky procesnej povahy, tak čo je potom a kto to má riešiť, keď ja sa na súde od falošného dôkazu dištancujem a súdi si nedajú námahu, aby to vyšetrili a presvedčili ma o opaku, keď je to také jednoduché – stačilo ukázať originál, ktorého nebolo, takže zvíťazila opäť lož a podvod!

-   ďalší   rozpor   je   v tom,   že   najvyšší   súd   na   jednom   mieste   tvrdí,   že   prípustnosť podaného dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia OSP a na inom mieste cituje § 237, ktorý jasnou rečou hovorí, že dovolanie je prípustné voči každému rozhodnutiu ak je vadné   a vadou   musí   byť   aj   to,   keď   súdy   absolútne   nezvládli   dokazovanie,   lebo   uznali falzifikát!

-... táto moja vec nenapĺňa požiadavky spravodlivého súdneho procesu podľa čl. 6 Dohovoru, ktorá spočíva v povinnosti každého súdu zaoberať sa účinne aj námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi sporných strán, pokiaľ má podstatný alebo rozhodujúci význam pre rozhodnutie!“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že „základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 48 a 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Najvyššieho súdu SR v dovolaní u konania vedeného na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4 C 309/96 porušené boli“, aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   ústavný   súd   je viazaný návrhom na začatie konania, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za   potrebné   ustáliť,   porušenia   akých   základných   práv   a slobôd   sa   sťažovateľ   domáha. Sťažovateľ   jednoznačne   neoznačil,   ktoré   základné   právo   podľa   čl.   46   ústavy   mu   bolo porušené [§   50   ods.   1   písm.   a) zákona o ústavnom   súde],   a svoju   námietku   vo vzťahu k právam vyplývajúcim z citovaného článku ani neodôvodnil tak, ako to požaduje § 20 ods. 1 zákona o ústavnom   súde.   Z konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   však   vyplýva, že medzi   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   (porušenie ktorého   sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   pozn.)   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 71/97),   preto   sa   uvedené   právne   východiská   vzťahujú   na   obe   označené   práva. Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré svojím obsahom zodpovedá právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je súčasťou princípov spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní (vo veci žaloby sťažovateľa o ochranu osobnosti), ktoré trvalo viac ako päť   rokov   a   ktoré   bolo   ukončené   odmietnutím   dovolania   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 129/2009 zo 16. decembra 2010.

Ústavný súd zo spisu zistil, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 4. januára 2011, pričom sťažovateľovi, ako aj jeho právnej zástupkyni bolo doručené   v rovnaký   deň,   t.   j.   30.   decembra   2010,   čo   potvrdili   svojimi   podpismi   na poštových doručenkách. Z tohto dôvodu tvrdenie sťažovateľa, že uvedené rozhodnutie mu bolo   doručené   až   jeho   právnou   zástupkyňou   2.   marca   2011,   nemožno   považovať   za pravdivé.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza   k   porušovaniu   označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde,   a to   bez   ohľadu   na   to,   z   akých   dôvodov   skončilo   toto   porušovanie (II. ÚS 139/02).

Spôsobenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   súdom   môže   založiť   porušenie základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 80/01), resp. práva upraveného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   vyplýva z uvedeného,   dovolacie konanie bolo najvyšším   súdom   právoplatne skončené 4. januára 2011, avšak sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou až   21.   apríla   2011   (podanou   na   pošte   19.   apríla   2011),   t.   j.   v   čase,   keď   porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom už netrvalo, a teda konanie o jeho sťažnosti nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k týmto právam (mutatis mutandis I. ÚS   6/03, III. ÚS   248/08,   III.   ÚS   93/2010).   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou konštantnou judikatúrou sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V posudzovanom konaní mal sťažovateľ dostatok času domáhať sa ochrany svojich práv využitím dostupných právnych prostriedkov, a teda aj podaním sťažnosti ústavnému súdu.   Je   preto   bez   právneho   významu   skúmať   to,   či   bola   sťažnosť   podaná   v   lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zároveň vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 31/07, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 103/09). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací súd skúmal dôkazy uvedené   sťažovateľom   v   dovolaní,   pretože   taký   postup   by   odporoval   §   243a   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   dovolací   súd   ani   v   prípade,   že   nariadi pojednávanie,   dokazovanie   nevykonáva   (m.   m.   II.   ÚS   231/04).   Dôvody   odmietnutia dovolania   sú   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   formulované   zrozumiteľne   a sú dostatočne   logické,   pričom   vychádzajú   zo skutočnosti,   že   neboli   splnené   podmienky dovolania tak, ako to predpokladajú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, k čomu najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (obdobne   III.   ÚS   286/08, I. ÚS 258/09).   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľovi   poskytnutie   súdnej   ochrany vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy, vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti súdneho prieskumu   na   základe   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   zároveň poznamenáva,   že všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do detailov uvádzaných účastníkmi konania (m. m. III. ÚS 222/08, IV. ÚS 112/05).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   už bez ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa návrhmi sťažovateľa, ktoré sa vzťahujú na meritórne rozhodnutie vo veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011