znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 24 Cb/82/2008 z 21. apríla 2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/374/2009 z 5. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok   podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozsudkami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cb/82/2008 z 21. apríla 2009 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob/374/2009 z 5. mája 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd a krajský súd porušili jeho označené základné práva a slobody v konaní o zaplatenie istiny v sume 348,70 €, keď akceptovali taký   dôkaz   predložený   žalobcom: „...(falsifikát   nie   je   podpísaný,   nie   je   opečiatkovaný a obsahuje 7-bodov textu) kdežto original je podpísaný, opečiatkovaný a obsahuje iba 5- bodov textu“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   zo   strany   právnej   zástupkyne   žalobcu   bol   spáchaný trestný čin podľa „§ 344 Trestného zákona“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„II. A. Okresný súd Bratislava II v konaní 24 Cb/82/2008 a Krajský súd Bratislava v konaní   3   Cob/374/2009-123   použili   za   základ   posudzovania   veci   falsifikát   namiesto originálu dôkazu a tým porušili základné právo D. B. garantované čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru.

II. B. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava porušili základné práva D. B. garantované čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

II.   C.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu 3 Cob/374/2009-123   zo   dňa   05.   05.   2010   a   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   BA   II 24 Cb/82/200857 a dňa 21. 04. 2009, vec vracia OS BA II na nové konanie.

II. D. Okresný súd BA II, je povinný podať trestné oznámenie na JUDr. M. K. trestné oznámenie za spáchaný trestný čin § 344 Tr. z. MARENIE SPRAVODLIVOSTI.

II. E. Okresný sud Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 20.000 EUR a Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 50.000 EUR, obivaja v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, Okresný súd BA II je povinný zaplatiť trovy advokáta...

Ústavný súd predkladá podnet na disciplinárne konanie proti sudkyni JUDr. M. Š. a senátu JUDr. E. O. Súdnej rade SR pre ich zneužitie právomoci a použitie falsifikátu ako pravého dôkazu, hoci boli na to opakovane upozornené.“

Sťažovateľ tiež žiada o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom z dôvodov že nemá prostriedky na advokáta, je bez príjmov od mája 2006, je invalid, nositeľ ZŤP, nemá možnosť zárobku...

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   účinný   opravný prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   a   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 24 Cb/82/2008 z 21. apríla 2009, ústavný súd uvádza, že ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa ochrany   svojich   práv   v   súvislosti   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   24   Cb/82/2008 z 21.   apríla   2009,   ktorým   bolo vyhovené žalobe žalobcu, podľa   platnej právnej   úpravy občianskeho súdneho konania domáhal podaním odvolania, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob/374/2009 z 5. mája 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie   súdu prvého stupňa potvrdil.

Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v tomto smere ochranu sťažovateľovmu právu   na spravodlivé   súdne   konanie na základe   opravných   prostriedkov,   ktorá   vyplýva priamo z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 201 a nasl.), vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnosti smerujúcej   priamo   proti   procesnému   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu prvého stupňa.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob/374/2009 z 5. mája 2010, ktorým rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľa tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tým aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   (aj   okresného   súdu)   vyplýva,   že hodnotenie   skutkového   a   právneho   stavu   nevykazuje   žiadne   odchýlky   od   pravidiel logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústilo   do   nezrozumiteľného   alebo   nejasného   záveru o jeho zisteniach. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý vyhovel   žalobe žalobcu   o zaplatenie   peňažnej   sumy   z titulu   uzatvorenej   zmluvy o dielo a jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Ústavný   súd   vychádzajúc z   obsahu námietok   sťažovateľa,   ako   aj   z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Odvolací súd k námietke sťažovateľa prednesenej tiež ústavnému súdu jasne na s. 3 rozsudku vysvetlil, že „nedodanie vonkajšieho parapetu nemožno považovať za vadu diela, pretože ani žalovaným predložená cenová ponuka nepotvrdzuje, že vonkajší parapet tvoril časť diela, ktorý mal žalobca podľa zmluvy o dielo č... z 5. októbra 2006 pre žalovaného vyhotoviť“.

Rozhodnutie   krajského   súdu   je   potrebné   kvalifikovať   ako   ústavne   konformné a zlučiteľné s obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovateľova nespokojnosť s obsahom tohto rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru, neuviedol však žiadne dôvody, v čom vidí porušenie týchto práv, ani nepreukázal, akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia označených práv, a žiadne také okolnosti nevyplývajú tiež z jeho doterajšieho postupu, resp. rozhodnutia.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto v časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa inými požiadavkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010