znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2008 doručená   sťažnosť   T.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 30. júna 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 2000 začalo okresným súdom konanie o dedičstve po poručiteľovi Š. G., ktorý zomrel..., predmetom ktorého bol jeho novoobjavený majetok. Prerokovaním uvedeného dedičstva bol poverený súdny komisár JUDr. J. E., B.

Počas   doby   trvania   tohto   konania   sa   sťažovateľ „neustále   stretával   s tým,   že porušovateľ základného práva vydával nesprávne uznesenia o prejednaní dedičstva, ktoré odvolací súd vždy zrušil a vec vrátil porušovateľovi na ďalšie konanie“.

Podľa sťažovateľa predmetná vec nebola okresným súdom prerokovaná v primeranej lehote, v dôsledku čoho nemohol „užívať majetok, ktorý je predmetom dedičstva (pozemky v urbariáte, ktorý vyplácal podiely v neoprávnenej výške inej osobe)“.

S ohľadom na uvedené bol podľa sťažovateľa «porušený aj čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a to najmä v nadväznosti na logický výklad vety „Dedenie sa zaručuje“ (aj vzhľadom na ust. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – konanie porušovateľa porušilo moje právo na ochranu majetku a moje právo na pokojné užívanie majetku ako fyzickej osoby – vlastníka, t. j. dediča poručiteľa, vzhľadom na znenie ust. § 460 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení – „Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa). Proti uvedenému konaniu porušovateľa základných práv som sa snažil brániť aj sťažnosťou na predsedu Okresného súdu v Žiline.».

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd svojím konaním vo veci vedenej pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 porušil jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000.

1. K namietaným prieťahom v konaní okresného súdu

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v dedičskej veci vedenej po nebohom Š. G. konanie prebieha už vyše 8 rokov, preto sa nápravu snažil sťažovateľ dosiahnuť tým, že 9. júna 2008 napísal aj sťažnosť predsedovi okresného súdu, v ktorej žiadal, aby sa vo veci konalo.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   táto   podmienka,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 9. júna 2008 sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, v ktorej inter cetera uviedol: „... podávam sťažnosť na prieťahy v konaní,   nakoľko mám zato, že osemročné konanie,   ktoré doteraz neskončilo právoplatným rozhodnutím, porušuje moje základné práva a slobody. Žiadam o urýchlené vybavenie.“

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu 9. júna 2008, t. j. v krátkom čase pred doručením sťažnosti ústavnému   súdu   12.   júna   2008   (sťažnosť   bola   napísaná   13.   mája   2008,   t.   j.   ešte   pred podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu, pozn.), sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu   dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne I. ÚS 233/08).

Navyše ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu   okresného súdu   nezistil, že by sťažovateľ podal v tomto konaní prípadne návrh na odňatie poverenia notárovi ako súdnemu komisárovi   alebo   či   sa   sťažoval   na   notára   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorý bol poverený dedičstvo prejednať.

2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, avšak okrem citácie poslednej vety čl. 20 ods. 1, t. j. že „dedenie sa zaručuje“, neuviedol, akým konaním malo k porušeniu tohto práva dôjsť.

Sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý pozná náležitosti sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom   pri   individuálnej   ochrane   základných   práv a slobôd obsiahnuté v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   v tejto   časti   neobsahovala   zdôvodnenie,   preto   ju ústavný   súd   odmietol v tejto   časti   aj   pre   nedostatok   náležitostí   predpísaných   zákonom   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008