znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   Š.,   S.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   A.   M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo 136/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2006 doručená sťažnosť Mgr. A. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   lej   „najvyšší   súd“)   vydanom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo 136/2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné   (ďalej   len   okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   17   C   116/2004   jej   bol   rozsudkom z 24. októbra 2005 v plnom rozsahu priznaný uplatnený nárok na doplatenie platu. Právny zástupca   sťažovateľky   podal   následne 27. októbra   2005, t. j. do   troch   dní   po vynesení rozhodnutia vo veci samej, vyčíslenie trov konania na poštovú prepravu. Okresný súd však náhradu trov konania nepriznal v požadovanej výške s odôvodnením, že lehota zachovaná nebola (náhrada trov konania bola teda priznaná iba sčasti). Sťažovateľka následne podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. marca 2006 rozhodnutie okresného súdu   potvrdil.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktoré   bolo   vydané   v konaní   vedenom pod sp.   zn. 1 Co 465/05, podala sťažovateľka   dovolanie, v ktorom   ako dovolací dôvod uplatnila odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Podľa sťažovateľky „k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súdy nevzali do úvahy riadne a včasne urobené podanie, čím odňali jej procesné právo – právo na uplatnenie a priznanie trov konania“.

Najvyšší   súd   podané   dovolanie   uznesením   zo   7.   augusta   2006   odmietol s odôvodnením, že:

1. dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, pričom najvyšší súd tu poukázal na znenie § 239 ods. 3 OSP;

2. postupom a rozhodnutím krajského súdu nebola žalovanej znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré jej OSP priznáva na zabezpečenie jej práv a právom chránených záujmov.

Najvyšší súd v tejto súvislosti s poukazom na príslušné ustanovenia OSP zdôraznil, že „ako prvostupňový tak aj odvolací súd o trovách konania vecne (meritórne) rozhodol. Jeho právne posúdenie veci, v rámci ktorého považoval lehotu uvedenú v ustanovení § 151 ods.   1   za   lehotu   hmotnoprávnu   a nie   procesnoprávnu,   a preto   trovy   konania   priznal žalobkyni   len   sčasti,   nemôže   dovolací   súd   vecne   preskúmavať“.   Zároveň   v odôvodnení sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   uviedol,   že „podľa   ustálenej   súdnej   praxe   nie   je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom skutočnosť, že by rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Táto skutočnosť môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ OSP v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. OSP“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.8.2006 sp. zn.: 1Cdo 136/2006 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Súd   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7.8.2006 sp. zn.: 1Cdo 136/2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 3.412,70 Sk k rukám právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka napadla uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd sa   pri   rozhodovaní   o podanej   sťažnosti   zameral   na   preskúmanie   tohto   rozhodnutia v súvislosti s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožnil s jeho   konštatovaním,   že: „nakoľko   je   v prejednávanej   veci   dovolaním   napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o trovách   konania,   ktoré   vykazuje   znaky   jedného   z tých rozhodnutí,   ktoré   sú   taxatívne   vymenované   v ustanovení   §   239   ods.   3   O.   s.   p.   ako rozhodnutia,   kde   dovolanie   nie   je   prípustné,   je   nepochybné,   že   prípustnosť   dovolania žalobkyne z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.“ Najvyšší súd postupoval správne, ak   odôvodnenie   odmietnutia   podaného   dovolania   týmto   konštatovaním   neukončil, ale rešpektujúc svoju vlastnú judikatúru (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 4/2003 z 30. augusta 2001, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 104/2001 z 27. februára 2001 alebo aj sťažovateľkou uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 117/98 z 29. októbra 1998)   sa   zameral   na   preskúmanie   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu z pohľadu, či neexistuje sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   (z   podanej   sťažnosti   a z jej   príloh)   základným problémom   celého   sporu   je   skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   posúdili   lehotu   zakotvenú v § 151 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. júna 2007 ako lehotu hmotnoprávnu, a nie   procesnoprávnu.   Posúdenie   lehoty   uvedenej   v   § 151 ods. 1   OSP   v znení   platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu i krajského súdu z toho hľadiska, či ide o lehotu hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu, je však otázkou právnych názorov okresného súdu aj krajského súdu, ktoré ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V tejto súvislosti ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, že právo na náhradu trov konania „tvorí integrálnu súčasť práva na súdnu ochranu“, nestotožnil sa však s jej tvrdením, podľa ktorého najvyšší súd pri rozhodovaní o ňou podanom dovolaní vychádzal zo záveru, že právo na priznanie náhrady trov konania „nie je takým procesným právom, odopretie   ktorého   by   znamenalo   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom“.   Odôvodnenie uznesenia nepreukazuje, že by najvyšší súd zastával tento názor, alebo že by z takéhoto názoru   pri   rozhodovaní   o podanom   dovolaní   vychádzal.   Najvyšší   súd   však   správne zdôraznil,   že „ako   prvostupňový   súd   tak   aj   odvolací   súd   o trovách   konania   vecne (meritórne) rozhodol“.

Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   v dovolacom   konaní,   t.   j.   v konaní, v ktorom   sa   na   základe   mimoriadneho   opravného   prostriedku   domáha   ochrany pred dovolacím   súdom   z dôvodov,   ktoré   výslovne   upravuje   procesné   právo.   Jedným z takých   dôvodov   je   aj   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   OSP]. Ak účastník   konania   splní   predpoklady   vyžadované   zákonom   na   poskytnutie   ochrany v mimoriadnom   opravnom   konaní,   všeobecný   súd   mu   túto   ochranu   musí   poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom konaní,   ak   každé   také   rozhodnutie   odpovedá   na   obsah   dovolania   ústavne   súladným spôsobom   v rozsahu   upravenom   zákonom   (čl.   46   ods.   4   ústavy)   (II.   ÚS   249/05, III. ÚS 171/06).

Najvyšší   súd   sa   neodmietol   zaoberať   opravným   prostriedkom   sťažovateľky, napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   riadne   preskúmal   z pohľadu   tvrdených   námietok a následne,   sformulujúc   svoj   právny   názor   na   prerokúvanú   vec,   o podanom   dovolaní rozhodol predpísaným spôsobom, pričom dostatočne objasnil dôvody rozhodnutia. Ústavný súd ani v tejto časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu. Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky riadne vysporiadal, keď v odôvodnení svojho uznesenia vysvetlil všetky sporné otázky, ktorých riešenie ho viedlo k samotnému rozhodnutiu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zhodnotil   posudzovanú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007