znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 307/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Igora   Hrka,   bytom   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na súdnu   ochranu   upraveného v čl.   46   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 325/02 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 54/04 a sp. zn. 8 Co 55/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Igora Hrka o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Igora   Hrka,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 325/02 a Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   54/04 a sp. zn. 8 Co 55/04.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že oba súdy nebrali na vedomie ním predložený skutkový stav a doložené dôkazy, aj keď jeho právnu vec brali ako pokračovanie inej veci vedenej na okresnom súde, v ktorej bol oslobodený od súdneho poplatku, o čom svedčí aj to, že pojednávanie sa začalo bez toho, aby sa súdnym poplatkom zaoberali. Súdy nebrali na vedomie jeho návrh a nezaoberali sa petitom, ktorým ich zaviazal rozhodnúť tak, že 2. augusta 1997 mu vznikol nový pracovný pomer. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že súdy nekonali v záujme spravodlivosti a spravodlivého posúdenia právnej veci, na čo má ako účastník konania zákonné právo. Oba súdy „nepotvrdili nezávislosť a nestrannosť, konali preukázateľne v inom záujme, vedome urobiť všetko preto, aby mohli meritórne rozhodnúť, ako nakoniec aj rozhodli“. Keďže pracovný pomer trvá, a týmto sa súdy nezaoberali ani po opätovnej výzve, žiadal, aby ústavný súd vydal rozhodnutie na vyplácanie náhrady mzdy od septembra 2004 až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pracovať alebo platne ukončí pracovný pomer.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:„Priemerný zárobok v 1997 roku bol 8.900,- Sk do 9. mesiaca 2004 činí 746.600,- Sk plus úroky z omeškania, inflácia za tie roky, celkom spolu výsledná čiastka 1.241 016,- Sk. Domáham sa za spôsobené prieťahy súdmi v konaní tejto mojej právnej veci v čiastke 5.000 000,- Sk.

Domáham sa aj primeraného finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy mne a následne aj celej mojej rodine v čiastke 20.000 000,- Sk.

Všetky tieto čiastky poukázať na účet. Domáham sa rozhodnutia, aby Ústavný súd prikázal na ďalšie vyplácanie náhrady pracovnej mzdy vo výške priemerného zárobku v zmysle ZP § 61, ods. 1. platného v 1997 roku   až   do   doby,   keď   mi   zamestnávateľ   umožní   pokračovať   v práci   alebo   keď   dôjde k platnému   skončeniu   pracovného   pomeru,   ktorý   vznikol   dňom   2.   8.   1997,   keď   dňom 1. 8. 1997 uplynula zákonom ustanovená výpovedná doba 3 mesiacov po jej napočítavaní z dôvodu   práceneschopnosti,   cestou   vydaného   uznesenia   súdu   (alebo   rozsudku)   vo   veci podaného   petitu,   o ktorom   súdy   doposiaľ   nerozhodovali,   ani   po   upozornení   a žiadosti o jeho vydanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta zdĺhavosť vo vybavovaní jeho podaní na okresnom súde a krajskom súde od roku 1997, pričom zároveň opisuje aj iné konania, v ktorých už bolo rozhodnuté a ktoré predchádzali konaniu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 325/02. Zároveň žiada, aby ústavný súd priamo rozhodol vo veci, pretože nie je spokojný s rozhodnutiami oboch súdov.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   je   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde   sa   právna   neistota   osoby   neodstráni   a nemôže   odstrániť.   Až   právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní až právoplatným   rozhodnutím   súdu,   u ktorého   sa   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 89/99 a iné).

Sťažovateľ sám uvádza, že ním   napadnuté rozhodnutie okresného súdu   v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2004.

Vo   veci   je   nastolený   stav   právnej   istoty,   ktorý   podľa   citovanej   judikatúry   bráni ústavnému súdu vo veci konať. Preto v tejto časti bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd priamo konal v jeho pracovnoprávnej veci a rozhodol. Žiada, aby ústavný súd rozhodol, že oba súdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   sa   na   oboch   súdoch   domáhal   vyslovenia   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru. Jeho žaloba bola oboma súdmi prejednaná a vo veci bolo právoplatné rozhodnuté.

Ústavný   súd   už   v predchádzajúcich   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že   neúspech v konaní   neznamená   zo   strany   všeobecných   súdov   odmietnutie   spravodlivosti,   a tým porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   priamo   vo   veci   konal   a rozhodol.   Takémuto postupu bráni čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého v občianskoprávnych veciach rozhodujú všeobecné súdy.

Sťažovateľ sa dožaduje aj vyslovenia porušenia práva na náhradu škody spôsobenej ním nešpecifikovaným orgánom.

V tejto   časti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ak   ide   o škodu   z pracovného   pomeru, na konanie   v tejto   veci   je   príslušný   všeobecný   súd.   Ak   by   išlo   o vymáhanie   škody za nezákonné   rozhodnutie,   je   vo   veci   príslušné   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   nie   sú arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ nenamietal také skutočnosti, ktoré by v okolnostiach prípadu ústavný súd viedli   k názoru,   že   zo   strany   všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   základných   práv a slobôd sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004