SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 306/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
Zo sťažnosti vyplýva, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej len„špecializovaný súd“) vedie pod sp. zn. BB-3 T 43/2014 trestné konanie proti osobesťažovateľa pre spáchanie trestných činov vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný zákon“), hrubéhonátlaku podľa § 235a ods. 1 Trestného zákona, organizátorstva spáchania trestného činupoškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 257 ods. 1 a 3 písm. a) Trestnéhozákona, organizátorstva spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 10 ods. 1písm. a) a § 179 ods. 1 Trestného zákona a zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.Sťažovateľ vzniesol v označenej trestnej veci voči predsedovi senátu špecializovaného súduJUDr. Jánovi Hrubalovi námietku zaujatosti, o ktorej špecializovaný súd rozhodoluznesením č. k. BB-3 T 43/2014-2969 z 15. januára 2015 (ďalej len „uzneseniešpecializovaného súdu“) podľa § 32 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že z vykonávania trestnýchúkonov nie je vylúčený. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súdnapadnutým uznesením sťažnosť proti označenému uzneseniu špecializovaného súduzamietol.
K dôvodom vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľ uvádza, že sudca JUDr. JánHrubala bol aj členom senátu Špeciálneho súdu vo veci sp. zn. PK-2 T/14/2007, v ktorejbola iná osoba ako sťažovateľ odsúdená za ten istý skutok, z ktorého je v súčasnostisťažovateľ obžalovaný v konaní špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 43/2014. Zaujatosťoznačeného sudcu má vyplývať z porušenia prezumpcie jeho neviny vydaním rozsudkuvo veci sp. zn. PK - 2 T/14/2007, ktorého opis skutku mal obsahovať „konštatovanie mojej viny za podplácanie“, hoci mal v danom konaní len postavenie svedka a trestné stíhanievoči jeho osobe bolo v tom čase vedené len v prípravnom konaní. Z toho dôvodu malsťažovateľ podať proti členom senátu bývalého Špeciálneho súdu, ktorí konali vo veci sp. zn.PK-2 T/14/2007, a členom senátu najvyššieho súdu, ktorí konali vo vecisp. zn. 2 Toš 2/2008, žalobu o ochranu osobnosti. Ako ďalší dôvod podanej námietkyzaujatosti sťažovateľ uvádza, že JUDr. Ján Hrubala mal zaslaním fotokópie utajovanýchskutočností porušiť zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukazuje aj na zverejnenieobsahu jeho žaloby o ochranu osobnosti v týždenníku Plus 7 dní a vyjadrenie sudcuJUDr. Hrubalu k nej v uvedenom tlačovom médiu.
Následne sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s uznesením špecializovaného súdu, ktorýmal dôvody zaujatosti namietaného sudcu označiť «ako „akcie“ proti predsedovi senátu JUDr. Jánovi Hrubalovi», čo už samo osebe má svedčiť o jeho zaujatosti. Vo vzťahuk napadnutému uzneseniu sťažovateľ poukazuje na člena senátu najvyššieho súduJUDr. Pavla Farkaša, ktorý o uznesení špecializovaného súdu rozhodoval a ktorý mal byťčlenom aj odvolacieho senátu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Toš 2/2008vedenej o odvolaní proti rozsudku Špeciálneho súdu vydanému v už spomínanej vecisp. zn. PK-2 T/14/2007, na ktorého mal sťažovateľ taktiež podať žalobu o ochranu osobnosti.Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na to, že „ťažiskovým dôvodom námietkového konania proti JUDr. Hrubalovi bola kauza sp.zn. PK-2T/14/2007 a na to nadväzujúce konanie o ochranu osobnosti na OSMI sp. zn. 14C/137/2010, ktoré konanie sa bezprostredne týkajú aj JUDr. Farkáša, je absolútne neprípustné, aby JUDr. Farkáš bol členom sťažnostného senátu sp.zn. 4Tos. 4/2015 a rozhodoval o mnou podanej sťažnosti. Skutočnosť, že JUDr. Pavol Farkáš vypracoval uznesenie NS SR sp.zn. 4Tos. 4/2015 iba dokresľuje absurdnosť celého námietkového konania.
Sudcovia JUDr. Hrubala a JUDr. Farkáš sa stali sudcami vo vlastnej veci.“.
Sťažovateľ následne poukazuje na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudsképráva, ústavného súdu aj najvyššieho súdu namietajúc, že judikatúra, na ktorú odkazujeuznesenie špecializovaného súdu, je už prekonaná, a že pred rozhodovaním o podanejnámietke si mal konajúci súd vyžiadať aj spis Okresného súdu Michalovce vo veci podanejžaloby o ochranu osobnosti. K dôvodu zaujatosti podanej žaloby o ochranu osobnostisťažovateľ poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Nto 1/2015 z 3.februára 2005 o vylúčení sudcu JUDr. Šefčoviča pre podanie obdobnej žaloby a naokolnosti jej medializácie. Sťažovateľ preto prezentuje názor, že sudca JUDr. Ján Hrubala už„nedokáže objektívne a spravodlivo posudzovať prípad podplácanie a moju osobu v konaní pod sp. zn. BB-3T /43/2014. So žiadnym sudcom nemám taký vyostrený vzťah ako s JUDr. Hrubalom. Nepodal som žalobu o ochranu osobnosti ani proti zvyšným dvom členom senátu BB-3T/43/2014 JUDr. Jánovi Giertlimu a JUDr. Romanovi Púchovskému (mylne bol uvedený JUDr. Jozef Šutka) a ani nepodám! Nepodal som žalobu ani proti iným sudcom, a to som bol právoplatne odsúdený v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 4T88/08, OSKEI sp. zn. 3T28/2013 som dokonca nevzniesol ani námietku zaujatosti. Tvrdenie, že som podal žalobu z obštrukčných dôvodov, je zavádzajúce a nepravdivé. Ja som predsa v roku 2010 nemohol vedieť, že v roku 2014 pripadne moja trestná vec podplácanie práve JUDr. Hrubalovi.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ svojím návrhom domáha vydať vo veci takétorozhodnutie:
„1.) Základne právo ⬛⬛⬛⬛, domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 4/2015 zo dňa 26.marca 2015 porušené bolo.
2.) Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 4/2015 dňa 26. marca 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3.) Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Jozefa Sabóa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postaveniev konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránenýchprávnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takomprípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenouosobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislýa nestranný.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolovýsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovaťa rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nichnenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenievšetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomtopráve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestrannýmsúdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimioznačeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahomzákladného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).
Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosťpredsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannostipodľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správaniakonkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, čisudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvekoprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotenísubjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, čije možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byťdôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že muchýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982 súd konštatoval,že z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nieje celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovaťv demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom v otázkerozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívneoprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sútaké, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomerk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnémuzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.Podľa judikatúry všeobecných súdov sa pomerom orgánu trestného konaniak osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorejz uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánutrestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale ajo vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osoboua niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod.Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdovSlovenskej republiky, zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestnéhokonania z dôvodov podľa § 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné,že jeho vzťah k účastníkom konania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebudeschopný nezávisle a nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdovSlovenskej republiky, zv. 1 r. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Toš 8/2006 z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa protiuzneseniu špecializovaného súdu, v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:
„Zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre ktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho ktorého orgánu činného v trestnom konaní, a v dôsledku existencie ktorých je preto vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Ustanovenia trestného poriadku bližšie rozvádzajú všeobecnú požiadavku na činnosť orgánov činných v trestnom konaní, aby postupovali nestranne a nezaujato. Rozhodnutie o vylúčení sudcu z dôvodov uvedených v § 31 Tr. por. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon. Vzhľadom na uvedené možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci iba celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom spravodlivo a nezaujato.
Uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Tr. por., o ktorý oprel obžalovaný svoju námietku zaujatosti, prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia pomeru, vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci, k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom preukázaná. Pre taký záver nepostačuje subjektívna domnienka obvineného založená iba na predpoklade, že sudca je vopred rozhodnutý obžalovaného odsúdiť. Tak, ako na to správne poukázal prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, skutočnosť, že sudca bol v inej trestnej veci členom senátu, ktorý rozhodol rozsudkom a ustálil skutkovú vetu na základe určitých výsledkov vykonaného dokazovania, nemôže eo ipso zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Rovnako tak to platí aj na skutočnosť, že obžalovaný iniciatívne vyvolal občianske súdne konanie podaním žaloby, ktorou osobu sudcu takpovediac vtiahol do súdneho sporu. Takúto okolnosť bez ďalších konkrétnych okolností, ktoré by eventuálne mohli vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti sudcu nie je možné považovať za dôvod opodstatňujúci vylúčenie daného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Naviac, takýto postup obvineného resp. obžalovaného by bol vo všeobecnosti ľahko zneužiteľný ako účelový postup na dosiahnutie vylúčenia akéhokoľvek sudcu v ktoromkoľvek súdnom konaní.
V predmetnej veci obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ svoju námietku nepodložil žiadnou konkrétnou objektívnou skutočnosťou alebo dôkazom, ktoré by mohli v danom prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť zákonného predsedu senátu. Sťažovateľ neuviedol žiadne bližšie okolnosti, ani súvislosti za ktorých a akým spôsobom mal namietaný predseda senátu dospieť k úmyslu obžalovaného odsúdiť, bez riadneho vykonania objektívnych dôkazov.
So zreteľom na uvedené skutočnosti najvyšší súd nepovažoval tvrdenie, uvedené v odôvodnení sťažnosti obžalovaného za opodstatnené a spôsobilé na vyvodenie záveru o zaujatosti predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu.
Preskúmaním veci neboli zistené ani žiadne iné zákonom predpokladané dôvody pre jeho vylúčenie z vykonávania procesných úkonov v predmetnej trestnej veci.“
V danej veci sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súduvyjadruje nespokojnosť predovšetkým s tým, že o jeho sťažnosti proti ním napadnutémuuzneseniu špecializovaného súdu rozhodoval najvyšší súd v zložení senátu, ktorého členombol aj sudca najvyššieho súdu JUDr. Pavol Farkaš, ktorý rozhodoval aj v odvolacom konanío obžalobe podanej proti inej osobe za skutok, za ktorý bola podaná obžaloba aj protisťažovateľovi, konanie o ktorej vedie špecializovaný súd pod sp. zn. BB-3 T 43/2014.Ďalším dôvodom spochybňujúcim nestrannosť sudcu najvyššieho súdu JUDr. Pavla Farkašamá byť aj konanie o ochranu osobnosti, ktoré proti nemu vedie sťažovateľ od roku 2010 predOkresným súdom Michalovce.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní, v ktorom bolo napadnutéuznesenie najvyššieho súdu vydané (sp. zn. 4 Tost 4/2015), nebolo rozhodované o vinealebo nevine sťažovateľa, ale len o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súduo sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti sudcovi špecializovaného súduJUDr. Jánovi Hrubalovi. Námietke sťažovateľa o tom, že sudca JUDr. Pavol Farkašrozhodoval ako člen senátu najvyššieho súdu o vine inej osoby než sťažovateľa za skutok, zaktorý bola neskôr podaná obžaloba aj proti sťažovateľovi, preto nemožno priznať žiadnurelevanciu. Táto skutočnosť totiž neosvedčuje žiaden pomer označeného sudcu k osobesťažovateľa, a to či už pozitívny alebo negatívny.
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkýchorgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci(napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danejveci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľneskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď užostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
V tomto prípade však súdy prerokúvajúce sťažovateľovu trestnú vec právomocna nápravu prípadného protiústavného stavu založeného nesprávne obsadeným senátommajú, keďže dosiaľ sa konanie o obžalobe sťažovateľa nachádza v štádiu konania predsúdom prvého stupňa. Ústavný súd preto sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenieoznačených práv zaručených ústavou a dohovorom uznesením najvyššieho súdusp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015