znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 306/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku   (ďalej   len„špecializovaný   súd“)   vedie   pod   sp.   zn.   BB-3   T   43/2014   trestné   konanie   proti   osobesťažovateľa pre spáchanie trestných činov vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,Trestný   zákon“),   hrubéhonátlaku podľa § 235a ods. 1 Trestného zákona, organizátorstva spáchania trestného činupoškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 257 ods. 1 a 3 písm. a) Trestnéhozákona, organizátorstva spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 10 ods. 1písm. a) a § 179 ods. 1 Trestného zákona a zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.Sťažovateľ vzniesol v označenej trestnej veci voči predsedovi senátu špecializovaného súduJUDr.   Jánovi   Hrubalovi   námietku   zaujatosti,   o   ktorej   špecializovaný   súd   rozhodoluznesením   č.   k.   BB-3   T   43/2014-2969   z 15.   januára   2015   (ďalej   len   „uzneseniešpecializovaného súdu“) podľa § 32 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že z vykonávania trestnýchúkonov nie je vylúčený. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súdnapadnutým   uznesením   sťažnosť   proti   označenému   uzneseniu   špecializovaného   súduzamietol.

K dôvodom vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľ uvádza, že sudca JUDr. JánHrubala bol aj členom senátu Špeciálneho súdu vo veci sp. zn. PK-2 T/14/2007, v ktorejbola   iná   osoba   ako   sťažovateľ   odsúdená   za   ten   istý   skutok,   z ktorého   je   v súčasnostisťažovateľ obžalovaný v konaní špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 43/2014. Zaujatosťoznačeného sudcu má vyplývať z porušenia prezumpcie jeho neviny vydaním   rozsudkuvo veci sp. zn. PK - 2 T/14/2007, ktorého opis skutku mal obsahovať „konštatovanie mojej viny za podplácanie“, hoci mal v danom konaní len postavenie svedka a trestné stíhanievoči jeho osobe bolo v tom čase vedené len v prípravnom konaní. Z toho dôvodu malsťažovateľ podať proti členom senátu bývalého Špeciálneho súdu, ktorí konali vo veci sp. zn.PK-2   T/14/2007,   a členom   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorí   konali   vo   vecisp. zn. 2 Toš 2/2008,   žalobu   o ochranu   osobnosti.   Ako   ďalší   dôvod   podanej   námietkyzaujatosti sťažovateľ uvádza, že JUDr. Ján Hrubala mal zaslaním fotokópie utajovanýchskutočností porušiť zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukazuje aj na zverejnenieobsahu   jeho   žaloby   o   ochranu   osobnosti   v týždenníku   Plus   7   dní   a vyjadrenie   sudcuJUDr. Hrubalu k nej v uvedenom tlačovom médiu.

Následne sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s uznesením špecializovaného súdu, ktorýmal dôvody zaujatosti namietaného sudcu označiť «ako „akcie“ proti predsedovi senátu JUDr.   Jánovi   Hrubalovi»,   čo   už   samo   osebe   má   svedčiť   o jeho   zaujatosti.   Vo   vzťahuk napadnutému   uzneseniu   sťažovateľ   poukazuje   na   člena   senátu   najvyššieho   súduJUDr. Pavla Farkaša, ktorý o uznesení špecializovaného súdu rozhodoval a ktorý mal byťčlenom   aj   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   2   Toš   2/2008vedenej o odvolaní   proti   rozsudku   Špeciálneho   súdu   vydanému   v už   spomínanej   vecisp. zn. PK-2 T/14/2007, na ktorého mal sťažovateľ taktiež podať žalobu o ochranu osobnosti.Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na to, že „ťažiskovým dôvodom námietkového konania proti   JUDr.   Hrubalovi   bola   kauza sp.zn.   PK-2T/14/2007   a na to   nadväzujúce konanie   o   ochranu   osobnosti   na   OSMI   sp.   zn.   14C/137/2010,   ktoré   konanie   sa bezprostredne týkajú aj JUDr. Farkáša, je absolútne neprípustné, aby JUDr. Farkáš bol členom sťažnostného senátu sp.zn. 4Tos. 4/2015 a rozhodoval o mnou podanej sťažnosti. Skutočnosť, že JUDr. Pavol Farkáš vypracoval uznesenie NS SR sp.zn. 4Tos. 4/2015 iba dokresľuje absurdnosť celého námietkového konania.

Sudcovia JUDr. Hrubala a JUDr. Farkáš sa stali sudcami vo vlastnej veci.“.

Sťažovateľ následne poukazuje na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudsképráva, ústavného súdu aj najvyššieho súdu namietajúc, že judikatúra, na ktorú odkazujeuznesenie   špecializovaného   súdu,   je   už   prekonaná,   a že   pred   rozhodovaním   o podanejnámietke si mal konajúci súd vyžiadať aj spis Okresného súdu Michalovce vo veci podanejžaloby   o   ochranu   osobnosti.   K dôvodu   zaujatosti   podanej   žaloby   o ochranu   osobnostisťažovateľ poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Nto 1/2015 z 3.februára   2005   o vylúčení   sudcu   JUDr.   Šefčoviča   pre   podanie   obdobnej   žaloby   a naokolnosti jej medializácie. Sťažovateľ preto prezentuje názor, že sudca JUDr. Ján Hrubala už„nedokáže objektívne a spravodlivo posudzovať prípad podplácanie a moju osobu v konaní pod sp. zn. BB-3T /43/2014. So žiadnym sudcom nemám taký vyostrený vzťah ako s JUDr. Hrubalom. Nepodal som žalobu o ochranu osobnosti ani proti zvyšným dvom členom senátu BB-3T/43/2014 JUDr. Jánovi Giertlimu a JUDr. Romanovi Púchovskému (mylne bol uvedený JUDr. Jozef Šutka) a ani nepodám! Nepodal som žalobu ani proti iným sudcom, a to som bol právoplatne odsúdený v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 4T88/08, OSKEI sp. zn. 3T28/2013 som dokonca nevzniesol ani námietku zaujatosti. Tvrdenie, že som podal žalobu z obštrukčných dôvodov, je zavádzajúce a nepravdivé. Ja som predsa v roku 2010 nemohol vedieť, že v roku 2014 pripadne moja trestná vec podplácanie práve JUDr. Hrubalovi.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ svojím návrhom domáha vydať vo veci takétorozhodnutie:

„1.) Základne právo ⬛⬛⬛⬛, domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 4/2015 zo dňa 26.marca 2015 porušené bolo.

2.) Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 4/2015 dňa 26. marca 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.) Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Jozefa Sabóa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postaveniev konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránenýchprávnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takomprípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenouosobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislýa nestranný.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolovýsledkom konania   nestranného súdu,   čo znamená, že súd musí   každú   vec   prerokovaťa rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nichnenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenievšetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomtopráve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestrannýmsúdom   však   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimioznačeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahomzákladného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosťpredsudku   (zaujatosti)   a straníckosti.   V judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannostipodľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správaniakonkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, čisudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvekoprávnená   pochybnosť   (III.   ÚS   16/00).   Nestrannosť   sudcu   nespočíva   len   v   hodnotenísubjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, čije možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byťdôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že muchýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982 súd konštatoval,že z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nieje celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovaťv demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom v otázkerozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívneoprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sútaké, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomerk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnémuzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   sa   pomerom   orgánu   trestného   konaniak osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorejz uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánutrestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale ajo vzťah   negatívneho   charakteru   vyplývajúci   napr.   z toho,   že   medzi   úradnou   osoboua niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod.Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdovSlovenskej republiky, zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestnéhokonania z dôvodov podľa § 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné,že jeho vzťah k účastníkom konania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebudeschopný nezávisle a nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdovSlovenskej   republiky,   zv.   1   r. 2008,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 3 Toš 8/2006 z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   protiuzneseniu špecializovaného súdu, v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:

„Zákon   taxatívne   vypočítava   dôvody,   pre   ktoré   možno   mať   pochybnosti o nezaujatosti toho ktorého orgánu činného v trestnom konaní, a v dôsledku existencie ktorých je preto vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Ustanovenia trestného poriadku bližšie rozvádzajú všeobecnú požiadavku na činnosť orgánov činných v trestnom konaní, aby postupovali nestranne a nezaujato. Rozhodnutie o vylúčení sudcu z dôvodov uvedených v § 31 Tr. por. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon. Vzhľadom na uvedené možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci iba celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom spravodlivo a nezaujato.

Uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Tr. por., o ktorý oprel obžalovaný svoju námietku zaujatosti,   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   existencia   pomeru,   vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci, k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom preukázaná. Pre taký záver nepostačuje subjektívna domnienka obvineného založená iba na predpoklade, že sudca   je   vopred   rozhodnutý   obžalovaného   odsúdiť.   Tak,   ako   na   to   správne   poukázal prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, skutočnosť, že sudca bol v inej trestnej veci členom senátu, ktorý rozhodol rozsudkom a ustálil skutkovú vetu na základe určitých   výsledkov   vykonaného   dokazovania,   nemôže   eo   ipso   zakladať   pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Rovnako tak to platí aj na skutočnosť, že obžalovaný iniciatívne vyvolal občianske súdne konanie podaním žaloby, ktorou osobu sudcu takpovediac vtiahol do súdneho sporu. Takúto okolnosť bez ďalších konkrétnych okolností, ktoré by eventuálne mohli vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti sudcu nie je možné považovať za dôvod opodstatňujúci vylúčenie daného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Naviac, takýto postup obvineného resp.   obžalovaného   by   bol   vo   všeobecnosti   ľahko   zneužiteľný   ako   účelový   postup na dosiahnutie vylúčenia akéhokoľvek sudcu v ktoromkoľvek súdnom konaní.

V predmetnej veci obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ svoju námietku nepodložil žiadnou konkrétnou   objektívnou   skutočnosťou   alebo   dôkazom,   ktoré   by   mohli   v   danom   prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť zákonného predsedu senátu. Sťažovateľ neuviedol žiadne bližšie okolnosti, ani súvislosti za ktorých a akým spôsobom mal namietaný predseda senátu   dospieť   k   úmyslu   obžalovaného   odsúdiť,   bez   riadneho   vykonania   objektívnych dôkazov.

So   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   nepovažoval   tvrdenie,   uvedené v odôvodnení sťažnosti obžalovaného za opodstatnené a spôsobilé na vyvodenie záveru o zaujatosti predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu.

Preskúmaním veci neboli zistené ani žiadne iné zákonom predpokladané dôvody pre jeho vylúčenie z vykonávania procesných úkonov v predmetnej trestnej veci.“

V danej   veci   sťažovateľ   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súduvyjadruje nespokojnosť predovšetkým s tým, že o jeho sťažnosti proti ním napadnutémuuzneseniu špecializovaného súdu rozhodoval najvyšší súd v zložení senátu, ktorého členombol aj sudca najvyššieho súdu JUDr. Pavol Farkaš, ktorý rozhodoval aj v odvolacom konanío obžalobe podanej proti inej osobe za skutok, za ktorý bola podaná obžaloba aj protisťažovateľovi,   konanie   o ktorej   vedie   špecializovaný   súd   pod   sp.   zn.   BB-3   T   43/2014.Ďalším dôvodom spochybňujúcim nestrannosť sudcu najvyššieho súdu JUDr. Pavla Farkašamá byť aj konanie o ochranu osobnosti, ktoré proti nemu vedie sťažovateľ od roku 2010 predOkresným súdom Michalovce.

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   v konaní,   v ktorom   bolo   napadnutéuznesenie najvyššieho súdu vydané (sp. zn. 4 Tost 4/2015), nebolo rozhodované o vinealebo   nevine   sťažovateľa,   ale   len   o sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného   súduo sťažovateľom   vznesenej   námietke   zaujatosti   proti   sudcovi   špecializovaného   súduJUDr. Jánovi   Hrubalovi.   Námietke   sťažovateľa   o tom,   že   sudca   JUDr.   Pavol   Farkašrozhodoval ako člen senátu najvyššieho súdu o vine inej osoby než sťažovateľa za skutok, zaktorý bola neskôr podaná obžaloba aj proti sťažovateľovi, preto nemožno priznať žiadnurelevanciu.   Táto   skutočnosť   totiž   neosvedčuje   žiaden   pomer   označeného   sudcu   k osobesťažovateľa, a to či už pozitívny alebo negatívny.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci(napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danejveci   nahradzoval   ústavný   súd   svojím   vstupovaním   a   ingerenciou   do   tohto   dosiaľneskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď užostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

V tomto   prípade   však   súdy   prerokúvajúce   sťažovateľovu   trestnú   vec   právomocna nápravu   prípadného   protiústavného   stavu   založeného   nesprávne   obsadeným   senátommajú,   keďže   dosiaľ   sa   konanie   o obžalobe   sťažovateľa   nachádza   v štádiu   konania   predsúdom prvého stupňa. Ústavný súd preto sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenieoznačených   práv   zaručených   ústavou   a   dohovorom   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015