znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 306/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   19   Co/85/2009   z 3. decembra   2009   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2011 doručená   sťažnosť   B.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   19   Co/85/2009   z 3. decembra   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011.

Zo   sťažnosti   a   z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom podaným   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   od odporcu MUDr. J. D. vydania bezdôvodného obohatenia v sume 3 186,62 € s prísl. „na tom základe, že odporca mal užívať nehnuteľnosť, ktorá je v jej výlučnom vlastníctve, v období od 1. 2. 2005 do 30. 9. 2005, a to bez právneho dôvodu, v dôsledku ktorej skutočnosti sa na jej úkor bezdôvodne obohatil“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C/180/2007-187 z 15. januára 2009 návrh zamietol z dôvodu nedostatku vecnej (pasívnej) legitimácie odporcu, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva a v priebehu konania táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná ani nebola, že medzi účastníkmi konania nebol založený zmluvný vzťah, predmetom ktorého by bolo užívanie, resp. nájom nehnuteľnosti – haly, ktorá je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky...

V danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo a navrhovateľka v konaní v tomto smere nepredložila súdu ani najmenší dôkaz svedčiaci o tom, že odporca tak ako v konaní vystupuje..., akýmkoľvek spôsobom užíval halu...

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že navrhovateľka bola v právnom vzťahu s iným subjektom odlišným od v konaní vystupujúceho odporcu, a to spoločnosťou P., s. r. o., s ktorou mala uzatvorenú zmluvu na prenájom časti haly..., a to s dobou trvania nájmu v zmysle zmluvy do 31. 12. 2004“, ktorá však „pôvodne prenajaté priestory napriek ukončeniu nájmu fakticky nevypratala a neodovzdala navrhovateľke...

V danom prípade ide o dva úplne rozdielne samostatné subjekty, na jednej strane P., s. r. o., v zastúpení konateľom MUDr. D. a na druhej strane MUDr. J. D. ako samostatne podnikajúcu fyzickú osobu na základe živnostenského oprávnenia...

Vzhľadom k tomu, že odporca sa v priebehu konania vznesením námietky premlčania vo   vzťahu   k uplatnenému   nároku   premlčania   dovolal,   bolo   by   potrebné   návrh navrhovateľky zamietnuť aj z dôvodu jeho premlčania, a to aj v prípade, ak by súd v otázke pasívnej legitimácie dospel k inému záveru, t. j., že by bol ustálil, že odporca je v konaní nositeľom vecnej pasívnej legitimácie.“

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009 zamietol a uviedol, že v celom   rozsahu   sa   stotožňuje   s odôvodnením   prvostupňového   rozhodnutia   a   na zdôraznenie jeho správnosti doplnil dôvody týkajúce sa hodnotenia dôkazov.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo/73/2010 z 31. januára 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd sa nevysporiadal s ňou vznesenými námietkami, ale ich doslova ignoroval. Na totožné námietky, ktoré uviedla aj v podanom odvolaní, krajský súd nereagoval a svoje rozhodnutie založil na dôkaze, ktorý sa v spise nenachádzal, pričom dôkazy predložené sťažovateľkou riadne nevykonal. Krajský súd sa nevyjadril ani k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa záveru okresného súdu o premlčaní jej nároku, k námietkam týkajúcim sa rozporu konania odporcu s dobrými mravmi, ako ani k námietkam proti náhrade trov právneho zastúpenia priznanej odporcovi. Krajský súd svoj rozsudok   odôvodnil   nelogicky   a vnútorne   rozporne,   jeho   rozhodnutie   je   svojvoľné a arbitrárne, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto, pokiaľ napriek uvedeným vadám najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a rozsudkom zo dňa 03. 12. 2009. sp. zn. 19Co/85/2009 porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 03. 12. 2009. sp. zn. 19 Co/85/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   svojim   postupom   a   uznesením   zo   dňa   31.   01.   2011,   sp.   zn. 6 Cdo/73/2010 porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2011, sp. zn. 6 Cdo/73/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5.   Krajský   súd   v   Trenčíne   a   Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľke náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009 a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo/73/2010   z 31. januára   2011.   Podstatou sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   s postupom   všeobecných   súdov   v konaní   o vydanie bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   sa   nezaoberali   ňou   vznesenými   námietkami a predloženými   dôkazmi,   ako   aj   nesúhlas   sťažovateľky   s interpretáciou   a aplikáciou príslušných právnych predpisov všeobecnými súdmi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp. porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

1.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľky   smerujúca   proti   napadnutému rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   (v spojení   s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu) je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka námietku porušenia základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   najvyšším   súdom   síce   zahrnula do návrhu na rozhodnutie, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, avšak osobitne ju nezdôvodnila. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie tohto práva spája s neposkytnutím súdnej ochrany najvyšším súdom, ktorú zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je aj to, aby dovolací súd skúmal dôkazy uvedené sťažovateľom v dovolaní, pretože taký postup by odporoval § 243a ods. 2 OSP, podľa ktorého dovolací súd ani v prípade, že nariadi pojednávanie, dokazovanie nevykonáva (m. m. II. ÚS 231/04). Zmena alebo doplnenie právneho názoru vo veci samej nie je samostatným dôvodom na to, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušoval, ak inak je výrok takého rozsudku vecne správny a zodpovedá výsledkom dokazovania   pred   súdmi   nižších   stupňov.   Takýto   postup   dovolacieho   súdu   nemôže porušovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 90/04).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   pričom   osobitne   posúdil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ako aj existenciu vád podľa § 237 OSP, a na   základe   svojich   zistení   dovolanie   ako   neprípustné   odmietol,   uvedeným   postupom neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   Ústavný   súd   tiež   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery najvyššieho   súdu   uvedené   v napadnutom   rozhodnutí,   ktoré   sú   jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval odôvodnenie tohto rozhodnutia,   po   preskúmaní   jeho   obsahu   ho   hodnotí   ako   jasné,   vyčerpávajúce a zrozumiteľné,   a   teda   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že v danom   prípade   absentuje reálna možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom.

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co/85/2009 z 3. decembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť ešte 22. januára 2010.

Vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský,   Zvolská   versus   Česká   republika, sťažnosť   č. 46129/99   a jeho   body   51,   53,   54),   keďže   najvyšší   súd   o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov, ústavný súd preskúmal i napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pričom zistil, že námietky sťažovateľky aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu sú neodôvodnené a neopodstatnené.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol, že prvostupňový súd „nárok   navrhovateľky   správne   posudzoval   ako   bezdôvodné   obohatenie“ a „správne   sa zaoberal   tým,   ži   odporca   má   v preskúmavanej   veci   pasívnu   legitimáciu.   Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva. Prípadný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie   znamená,   že   podľa   hmotnoprávnych   ustanovení   nie   je   žalovaný   subjektom tvrdenej povinnosti a žaloba proti nemu nemôže byť preto úspešná... Civilné konanie je založené na dôkaznej povinnosti,   na tvrdení a dokazovaní.   Navrhovateľka v konaní síce tvrdila, že odporca sa bezdôvodne obohatil, ale svoje tvrdenia pred súdom nepreukázala, je v dôkaznej   núdzi...   Prvostupňový   súd   sa   dôsledne   zaoberal   všetkými   námietkami navrhovateľky   totožnými   s tými,   ktoré   opätovne   uviedla   v podanom   odvolaní   a náležite svoje rozhodnutie právne zdôvodnil. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť a odvolací súd v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu odkazuje.“.

Ústavný súd hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ako   vyplýva   z uvedeného,   krajský   súd   síce   doplnil   dôvody   zamietnutia   návrhu prvostupňovým súdom týkajúce sa hodnotenia dôkazov, avšak sám ďalšie dôkazy nedopĺňal ani nevykonával. Napokon, ani sťažovateľka v podanom odvolaní ďalšie dôkazy nenavrhla, resp. neuplatnila. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení prvostupňového súdu (a teda aj z vykonaných dôkazov), preto jeho postupom nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka obsahovo takmer identické námietky nastolila na všetkých stupňoch všeobecných   súdov   a obdobne ich   formulovala aj v   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu. Na námietky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutia všeobecných súdov, dostala primeranú odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať. V tomto smere už najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   správne poukázal   na   judikatúru   ústavného   súdu, z ktorej vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   nepatrí   právo   účastníka   dožadovať   sa   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04). Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp.   spochybňovanie   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   výsledkom interpretácie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a   Občianskeho   súdneho poriadku   a ktoré   sú   v konečnom   dôsledku   len   odlišné   od   právnych   argumentov sťažovateľky.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   súdnu   ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a označenými   právami sťažovateľky, porušenie ktorých namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011