znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 306/2010-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť C. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo C. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3   Obdo 3/2010   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Obdo 25/2007) p o r u š e n é   b o l o.

2. C. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť C. P. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotridsaťtri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená   sťažnosť   C.   P.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007). Sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 306/2010-14 z 25. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby sťažovateľa bolo na Okresnom súde Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedené   pod   sp.   zn.   22   Cb   35/2005   konanie o zaplatenie v žalobe špecifikovanej peňažnej sumy. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 22 Cb 35/05-175 z 18. apríla 2006. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací na základe odvolania obchodnej spoločnosti L., a. s., ktorá vystupovala v konaní   ako   odporca   (ďalej   aj   „odporca“),   rozsudkom   č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

Predmetom   sťažnosťou   namietaného   konania   vedeného   najvyšším   súdom   pod sp. zn. 3   Obdo   3/2010   (predtým   pod   sp.   zn.   4   Obdo   25/2007)   bolo   rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa   podanom   23.   apríla   2007   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007. Dovolanie sťažovateľ opieral o skutočnosť, že rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2006 nadobudol právoplatnosť skôr, ako odporca podal   odvolanie,   a   teda   takéto   odvolanie   malo   byť   správne   odmietnuté   pre   jeho oneskorenosť.   Aj   keď   najvyšší   súd   už   raz   o podanom   dovolaní   rozhodol   rozsudkom zo 6. augusta 2008 pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007, tento rozsudok bol na základe sťažnosti sťažovateľa zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/09 z 10. decembra 2009. Najvyšší   súd   do   dňa   podania   sťažnosti   právoplatne   rozhodol   o   podanom   dovolaní sťažovateľa až 27. októbra 2010.

Dôvodnosť   podanej   sťažnosti   videl   sťažovateľ   okrem   iného   v   tom,   že „napriek opakovaným prosbám sťažovateľa, dokonca priamo adresovaným predsedovi NS SR, ostal NS SR v danej veci nečinný.... Pritom nevidíme v predmetnom konaní pred Najvyšším súdom SR žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci.... Tvrdíme, že... dá sa vyvodiť   záver   o   priamej   spojitosti   tvrdeného   porušenia   práv   sťažovateľa   C.   P. s ústavnosťou.   Medzi   napadnutým   postupom   NS   SR,   teda   medzi   ignorovaním   reality, neefektívnou   činnosťou   a   sprievodnými   prieťahmi   zo   strany   NS   SR   na   strane   jednej a základnými právami sťažovateľa na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť.... Nutnosť   takto   postupovať   odôvodňuje   bezvýchodiskovosť   situácie,   ktorej   vážnosť   vníma sťažovateľ mimoriadne citlivo hlavne z dôvodu zlyhania súdneho orgánu ochrany práva, ktorý vydal rozhodnutie odporujúce zásade legality.“.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 28. septembra 2010 č. k. KP 4/2010-80 uviedol, že spis bol v tom čase predmetom štúdia členov senátu. K sťažnosti sa vyjadrila aj poverená predsedníčka senátu JUDr. J. Z., ktorá vo svojom stanovisku z 20. septembra 2010 okrem iného uviedla, že toho času vybavuje dovolania z roku 2009 a z nich nemá ešte vybavené tri. Ďalej k veci uviedla: „Už v podaní zo dňa 19. 8. 2010 som uviedla, že napriek tomu, že mám ešte nevybavené dovolania napadnuté v roku 2009, dovolanie vedené pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010, napadnuté na NS SR v januári 2010, vybavím v mesiacoch september alebo október 2010, vzhľadom na to, že ide o vec, ktorá na NS SR bola napadnutá v roku 2007 pod č. k. 4 Obdo 25/2007 a bola rozhodovaná v auguste 2008.“ K skutkovej a právnej zložitosti sporu sa najvyšší súd nevyjadril.

Sťažovateľ viacerými podaniami dopĺňal svoju sťažnosť reagujúc aj na stanovisko najvyššieho   súdu   k podanej   sťažnosti.   V podaní   z 20.   októbra   2010   konštatoval,   že sťažnosťou neútočí na konkrétnu sudkyňu, ktorej bola vec na najvyššom súde pridelená, avšak   žiada,   aby   bola   jeho   vec „vnímaná   v širších   súvislostiach“.   Ďalej   citoval   aj judikatúru ústavného súdu pri hodnotení zbytočných prieťahov a podrobnejšie zdôvodnil žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia. Poukázal na ďalšiu nečinnosť najvyššieho súdu po zrušení jeho rozsudku zo 6. augusta 2008 a skutočnosť, že voči nemu „na základe protizákonného ba až protiústavného rozhodovania KS v Bratislave... bola začatá exekúcia, ktorou bol úplne majetkovo zablokovaný, pričom jeho návrhu na odklad vykonateľnosti nebolo vyhovené. Sťažovateľ pritom vie, že... firma R. sa ani napriek pozitívnemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 2 Cob 139/2009... nevie domôcť plnenia od dlžníckej firmy L..“.

V podaní z 27. októbra 2010 sťažovateľ po obsahovej stránke v zásade neuviedol nové skutočnosti a poukázal na svoje vyjadrenie z 20. októbra 2010.

Ďalším   podaním   z 23.   novembra   2010   sťažovateľ   opätovne skonštatoval pasivitu najvyššieho súdu v jeho právnej veci. Podanie však súčasne obsahovalo označenie ďalších osôb (obchodnej spoločnosti A., s. r. o., A. B., T. B., T. K., F. N., obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, F. S., Z. S., L. S., C. V. a Ľ. V.) bez uvedenia adresy ich sídla, miesta podnikania alebo bydliska, ktoré mali svojimi podpismi na podaní vyjadriť svoj úmysel vystupovať   v konaní   ako   vedľajší   účastníci.   Súčasne   uviedol   prehľad   konaní   vedených týmito   osobami   pred   všeobecnými   súdmi   proti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.,   a u niektorých z nich aj konaní o sťažnostiach doručených ústavnému súdu (vedených pod Rvp 6682/2010, Rvp 6682/2010, Rvp 7098/2010, Rvp 7204/2010, Rvp 5763/2010 a Rvp 6186/2010).

Napokon   podaním   doručeným   10.   februára   2011   (odoslaným   7.   februára   2011) sťažovateľ   a osoby   označené   v podaní   sťažovateľa   z   23.   novembra   2010   ako   vedľajší účastníci uviedli, že o oneskorene podanom odvolaní odporcu nebolo krajským súdom stále rozhodnuté a súčasne nebolo proti sťažovateľovi ani zastavené exekučné konanie vedené Okresným   súdom   Komárno   sp.   zn.   9   Er   55/2009   na   návrh   odporcu,   a preto   za „porušovateľa ústavných práv“ č. 2 označili krajský súd a za porušovateľa č. 3 označili Okresný súd Komárno.

Okrem   opísaných   podaní   sťažovateľa,   ktoré   nadväzovali   na   sťažnosť   podanú 14. júna 2010, doručil sťažovateľ ústavnému súdu na vedomie aj niekoľko ďalších podaní (z 12. januára 2011, zo 14. februára 2011 a z 24. februára 2011) adresovaných najvyššiemu súdu, krajskému súdu, Okresnému súdu Komárno, prípadne predsedom týchto súdov, ktoré však nemajú zásadnú relevanciu pre meritórne posúdenie sťažnosti ústavným súdom.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   22   Cb   35/2005   bolo   zistené,   že   konanie   pred najvyšším   súdom   sa   týkalo   dovolania   podaného   sťažovateľom   23.   apríla   2007,   ktoré smerovalo proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007. Z   obsahu   spisu   okresného   súdu,   ktorý   bol   14.   marca   2011   predložený   na nahliadnutie, ústavný súd zistil   takúto   chronológiu   úkonov   účastníkov konania a všeobecných   súdov príslušných vo veci konať.

Najvyššiemu súdu bol spis okresného súdu vedený vo veci predložený s pripojeným dovolaním prvýkrát 21. júna 2007. Zo spisu vyplýva, že do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2010 najvyšší súd vo veci nevykonal žiadne procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu. Najvyššiemu súdu bolo v období od predloženia veci do vydania označeného rozsudku v auguste 2008 doručených päť podaní sťažovateľa (z 15. októbra 2007, zo 6. decembra 2007, z 21. februára 2008, z 12. júna 2008 a 25. júla 2008), ktorými dopĺňal svoje dovolanie, prípadne informoval o stave iných podobných konaní vedených proti odporcovi všeobecnými súdmi. Súčasne bolo v tomto období do vydania rozhodnutia najvyššieho súdu doručené aj jedno podanie odporcu z 18. apríla 2007.

Rozsudkom   sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľom zamietol a náhradu trov dovolacieho konania odporcovi nepriznal. Vecne vychádzal z posúdenia obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, z ktorého sťažovateľ uplatňoval   svoj   právny   nárok   na zaplatenie   žalovanej peňažnej   sumy.   Dovolací   súd sa stotožnil   s posúdením   obsahu   označeného   dodatku   kúpnej   zmluvy   krajským   súdom v rozsudku č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007, že povinnosť odporcu zaplatiť spornú   pohľadávku z dodatku   č.   4   kúpnej   zmluvy jednoznačne nevznikla,   a preto   návrh považoval   za   nedôvodný   z titulu   nedostatku   pasívnej   legitimácie.   Podľa   tohto   rozsudku najvyššieho súdu krajský súd nepochybil, keď odvolanie proti rozsudku okresného súdu neodmietol ako oneskorene podané, pretože považoval za nesporné, že právna zástupkyňa odporcu už v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia nebola odporcom splnomocnená, a vzhľadom na to bola lehota na podanie odvolania posudzovaná krajským súdom správne.

Ústavný   súd   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   303/09-49   z 10.   decembra   2009   vyslovil,   že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 boli porušené a označený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Podľa záverov ústavného súdu uvedených v náleze skutočnosť, ktorú považoval najvyšší súd za nespornú, že právna zástupkyňa odporcu v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia už nebola odporcom splnomocnená, nemôže postačovať na prijatie   záveru   (preukázaného   mimo   rozumných   pochybností),   že   lehota   na   podanie odvolania   bola   správne   posudzovaná   od   dátumu   doručenia   prvostupňového   rozsudku priamo odporcovi   a právna zástupkyňa podala odvolanie v zákonom   ustanovenej   lehote. Najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s   otázkou   včasnosti   podania   odvolania   žalovanou   ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol na ustanovenie § 28 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď splnomocnenia sú voči súdu účinné, len čo ich účastník alebo zástupca oznámili. Zo zistenej procesnej situácie ústavný súd vyvodil že rozsudok okresného súdu je potrebné považovať za riadne a účinne doručený odporcovi 26.   mája   2006   bez   ohľadu   na   to,   že   zastupovanie   už   predtým   11. mája   2006   zaniklo. S prihliadnutím   na   uvedené   považoval   ústavný   súd   výklad   uplatnený   v   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 vo vzťahu k otázke právnych účinkov   doručenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a nadväzujúceho   hodnotenia   včasnosti podania odvolania za ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 303/09-49 bol spis okresného súdu 27. januára 2010 opätovne predložený najvyššiemu súdu na konanie o dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd okrem pokynu predsedníčky senátu z 15. októbra 2010 na zaslanie nálezu ústavného súdu odporcovi   na   vyjadrenie   neurobil   žiaden   iný   procesný   úkon.   Do   vydania   uznesenia sp. zn. 3 Obdo   3/2010   z 27.   októbra   2010   však   boli   najvyššiemu   súdu   doručené   štyri podania sťažovateľa (z 15. februára 2010, 10. mája 2010, 11. mája 2010 a 15. októbra 2010),   ktorými   predovšetkým   informoval   o vlastnej   situácii,   o výsledkoch   obdobných súdnych konaní vedených proti odporcovi, resp. žiadal podanie informácie o stave konania pred najvyšším súdom.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa podaného 23. apríla 2007 opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 1 Cob   329/2006-233   z 22.   februára   2007   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V písomnom vyhotovení uznesenia opísal dovtedajší postup konania realizovaného súdmi a konštatujúc viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom ústavného súdu poukázal na svoje pochybenie v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 aj pochybenie krajského súdu v rozsudku č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 a usmernil krajský súd k ďalšiemu postupu v intenciách právneho záveru vysloveného v náleze ústavného súdu sp.   zn.   IV.   ÚS   303/49   z 10.   decembra   2009.   Najvyšší   súdu   postúpil   spis   vedený v sťažovateľovej veci krajskému súdu na ďalšie konanie 15. novembra 2010.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 308/09).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná, a   ďalej   z   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého   kritéria   aj   na predmet   sporu   (povaha   veci)   v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred najvyšším súdom, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom sporu bolo konanie o nároku na plnenie peňažného charakteru, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Uvedené v plnej miere platí aj pri rozhodovaní týchto vecí v rámci dovolacieho konania.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní pred najvyšším súdom aktívny, o čom svedčí niekoľko doplňujúcich podaní, ktoré doručoval najvyššiemu súdu po podaní dovolania. Ani najvyšší súd nemal vo vyjadrení k sťažnosti z 28. septembra 2010 k správaniu sťažovateľa námietky.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   postupom   najvyššieho   súdu   z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

Ústavný súd v zhode so sťažovateľom považuje dovolacie konanie vedené najvyšším súdom od 27. januára 2010 pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 za pokračovanie dovolacieho konania vedeného   najvyšším   súdom   pod   sp. zn.   4 Obdo 25/07,   ktoré   prebiehalo   na   základe dovolania   sťažovateľa   podaného   23.   apríla   2007   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007 (m. m. IV. ÚS 347/2010).

Vzhľadom na to, že nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/2009 z 10. decembra 2009 bol rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo   25/07 zo 6. augusta 2008 pre jeho arbitrárnosť   a ústavnú   neakceptovateľnosť   zrušený   a vec   vrátená   najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie, dospel ústavný súd k záveru, že dovolacie konanie vedené najvyšším súdom pod   sp. zn.   4 Obdo 25/07   nebolo   efektívne.   Po zrušení   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo 25/07 zo 6. augusta 2008 už uvedeným nálezom ústavného súdu bol súdny spis 27. januára 2010 opätovne predložený najvyššiemu súdu, a aj keď bola veci pridelená nová spisová značka (3 Obdo 3/2010), v skutočnosti bolo najvyšším súdom rozhodované o dovolaní sťažovateľa podanom 23. apríla 2007.

Ústavný   súd   zistil,   že   v období   od   21.   júna   2007,   keď   bol   spis   okresného   súdu vedený vo veci dovolania podaného sťažovateľom predložený prvýkrát najvyššiemu súdu, do 6. augusta 2008, keď bol vydaný rozsudok sp. zn. 4 Obdo 25/07, t. j. v období 13 mesiacov, nebol zo strany najvyššieho súdu vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Ani pri   opätovnom   predložení   spisu   najvyššiemu   súdu   po   zrušení   jeho   rozsudku sp. zn. 4 Obdo 25/07   zo   6.   augusta   2008   nebol   v období   od   27.   januára   2010 do 15. októbra 2010, t. j. v období 8 mesiacov vo veci vykonaný žiaden procesný úkon.

Ústavný súd konštatuje, že nie je správne celé tieto obdobia nečinnosti najvyššieho súdu hodnotiť ako zbytočné prieťahy, pretože je potrebné brať na zreteľ aj čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu obstaraného súdmi nižších stupňov a na skutočnosť, že proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Za primeraný čas na štúdium spisu v danej veci však ústavný súd považuje len obdobie 6 mesiacov od prvého predloženia spisu najvyššiemu súdu, prípadne po opätovnom predložení spisu obdobie 3 mesiacov od jeho predloženia. Nečinnosť najvyššieho súdu presahujúcu tieto časové úseky však už možno považovať za zbytočné prieťahy, hoci to vzhľadom na ich nižšiu intenzitu ešte nemusí znamenať, že došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých   opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 91/04) a že nie každý zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, III. ÚS 359/08).

V okolnostiach   prípadu   však   ústavný   súd   ako   zbytočné   prieťahy   obzvlášť kvalifikuje obdobie po opätovnom predložení spisu najvyššiemu súdu, keď bolo v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/09 z 10. decembra 2009 už zrejmé, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 25/07 zo 6. augusta 2008 pochybil. V ďalšom konaní bolo pritom   potrebné,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   len   posúdením   otázky,   ktorý   deň   došlo k účinnému doručeniu rozsudku okresného súdu a či následné odvolanie smerujúce proti uvedenému rozsudku okresného súdu bolo podané včas.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   ani   argumenty   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti podľa ktorých, napriek tomu, že predsedníčka senátu mala ešte nevybavené dovolania napadnuté v roku 2009, dovolanie vedené pod sp. zn. 3 Obdo 3/2010 mienila   vybaviť   v   septembri   alebo   októbri   2010.   V danom   prípade   bolo   potrebné považovať dovolanie za napadnuté na najvyšší súd   už v roku 2007, a preto nevybavenie dovolaní napadnutých na najvyšší súd v roku 2009 nemôže ospravedlniť zbytočné prieťahy vzniknuté   pri   opätovnom   predložení   spisu   najvyššiemu   súdu.   Ani   skutočnosť   uvedená predsedníčkou senátu najvyššieho súdu, že v septembri 2010 „nevybavila ani jednu vec z dôvodu   sťahovania“, nemôže   zbaviť   Slovenskú   republiku   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   totiž   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07)   vyslovil,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   nemožno   pripisovať   na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (m. m. III. ÚS 399/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom najmä tým, že po opätovnom predložení veci 27. januára 2010 najvyšší súd nekonal urýchlene, hoci vo veci bolo potrebné rozhodnúť   o dovolaní   z roku   2007,   pričom   prihliadol   na   celkové   obdobie   od podania   dovolania,   t.   j.   23.   apríla   2007   do   jeho   konečného   vybavenia   uznesením sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010, ktoré predstavuje viac ako 3 roky. Ústavný súd tiež vzal na zreteľ aj zistenie, že po prvom predložení spisu najvyššiemu súdu 21. júna 2007 nebol počas 13 mesiacov vykonaný žiaden procesný úkon. Napokon aj nález ústavného súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   303/09   z 10.   decembra   2009   potvrdzuje   neefektívnosť   postupu najvyššieho súdu vo veci.

Sťažovateľ podaním doručeným 10. februára 2011 rozšíril okruh účastníkov konania, proti   ktorým   sťažnosť   smeruje,   aj   o krajský   súd   a o   Okresný   súd   Komárno. K tomuto návrhu   sťažovateľa   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   konaní   pred   ústavným   súdom   je vylúčená možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meniť, prípadne rozširovať rozsah subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje (m. m. I. ÚS 230/03, IV. ÚS 224/03, IV. ÚS 66/04). Samotný sťažovateľ pôvodne v sťažnosti označil ako toho, proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   iba   najvyšší   súd.   Uznesením   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 306/2010-14 z 25. augusta 2010 bola preto sťažnosť prijatá na ďalšie konanie len proti najvyššiemu súdu. Z toho dôvodu ústavný súd už nemohol prihliadnuť na návrh sťažovateľa na dodatočné rozšírenie okruhu subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje.

Vo vzťahu k ďalšiemu podaniu sťažovateľa z 23. novembra 2010, ktoré okrem neho podpísalo ďalších 11 osôb (obchodná spoločnosť A., s. r. o., A. B., T. B., T. K., F. N., obchodná spoločnosť R., s. r. o. v likvidácii,   F. S., Z. S., L. S., C. V. a Ľ. V.), ktoré sa označili za vedľajších účastníkov konania vzhľadom na ich naliehavý právny záujem na výsledku konania, ústavný súd pripomína, že podľa § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní   pred   ústavným   súdom   použiť   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v §   21   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého vedľajšími   účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa tohto postavenia nevzdajú.

V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov. Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená, že do   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   možno   „prenášať“   jednotlivé   inštitúty Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31 zákona o ústavnom súde pripúšťa iba primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05, II. ÚS 348/08, II. ÚS 105/09). Ústavný súd preto nepovažoval označené osoby za vedľajších účastníkov konania pred ústavným súdom a na obsah ich podaní neprihliadal.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).Sťažovateľka   žiadala   priznať od   najvyššieho   súdu   finančné   zadosťučinenie   spolu v sume   10   000   €.   Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   najvyššieho   súdu   prichádza v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia. Pri   jeho   určení   ústavný   súd   vychádzal   z celkovej   dĺžky   konania   na najvyššom súde, ako aj z argumentu sťažovateľa, že počas celého dovolacieho konania bolo proti   nemu   vedené   exekučné   konanie   na   podklade   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 Cob 329/2006-233 z 22. februára 2007. Na druhej strane bolo potrebné zobrať do úvahy aj skutočnosť, že v období po podaní sťažnosti ústavnému súdu došlo ku skončeniu zbytočných   prieťahov spôsobovaných   nečinnosťou   najvyššieho   súdu   vydaním   uznesenia sp. zn. 3 Obdo 3/2010 z 27. októbra 2010. Nadväzujúcim efektívnym postupom krajského súdu,   ktorý   rozhodol   uznesením   č.   k.   1   Cob   422/2010-418   z 19.   januára   2011 (právoplatným   23.   februára   2011),   bola   v krátkom   období   po   vydaní   rozhodnutia najvyššieho súdu v dovolacom konaní ukončená právna neistota sťažovateľa v jeho právnej veci.   Z uvedených   dôvodov   považoval   ústavný   súd   za   primerané   priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli v dôsledku právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. F.. Podaním z 26. januára 2011 si právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy právneho   zastúpenia   súhrnne   v sume   6   789,37   €   za   12   úkonov   právnej   služby   pri zohľadnení spoločného zastupovania 12 osôb.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá predstavovala   sumu   721,40   €. Úhradu   trov   konania   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods.   3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za zvyšné   vyúčtované   úkony   právnej   služby   ústavný   súd   odmenu   nepriznal   vzhľadom   na skutočnosť,   že   v konaní   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajšieho účastníka, a preto podania obsahujúce vyjadrenia týchto osôb ústavný súd nepovažoval za úkony potrebné na účelné uplatňovanie práva (§ 142 ods. 1 OSP). Z ostatných písomných podaní sťažovateľa bolo pre posúdenie veci   právne   významné len   vyjadrenie   z 20.   októbra   2010,   ktoré   obsahuje odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia, avšak ani za toto podanie ústavný súd úhradu trov právneho zastúpenia nepriznal prihliadajúc na obsah § 50 zákona o ústavnom súde, z ktorého   vyplýva,   že   odôvodnenie   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   má   byť súčasťou   už   podanej   sťažnosti.   Vzhľadom   na   uvedené   je   odmena   a paušálna   náhrada hotových výdavkov za toto podanie sťažovateľa už súčasťou odmeny za podanie samotnej sťažnosti.

Odmena za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní pred ústavným súdom v roku 2010, keď boli úkony realizované, predstavovala sumu 120,23 € a režijný paušál sumu 7,21 €, čo pri dvoch úkonoch právnej služby predstavuje sumu 254,88 €. Takto vypočítanú odmenu a náhradu paušálnych výdavkov právneho zástupcu bolo potrebné ešte zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške platnej v čase, keď boli úkony vykonané (t. j.19 %), ktorá je 48,43 €. Preto celkové trovy konania, ktorých úhradu ústavný súd priznal, boli ustálené na sumu 303,31 €. Úhradu trov konania je najvyšší súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Keďže   ústavný   súd   vyhovel   návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   finančného zadosťučinenia   len   čiastočne   (sťažovateľ   žiadal   priznať   10   000   €)   a súčasne   návrh   na vyslovenie príkazu, aby najvyšší súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov, už stratilo opodstatnenie   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanie   pred   najvyšším   súdom   o dovolaní sťažovateľa bolo právoplatne skončené skôr, ako ústavný súd rozhodol o tejto sťažnosti, bolo   potrebné aj   vysloviť,   že   sa   sťažnosti   vo   zvyšnej   časti   nevyhovuje   (bod   4   výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011