znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 306/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. V. a O. V., obaja bytom P., zastúpených advokátom JUDr. J. D., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Prešov   a   rozhodnutiami   Okresného súdu   Prešov   sp.   zn.   4   T   97/02   zo   14.   mája   2008   a   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 5 To 25/08 z 21. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V. a O. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009 doručená sťažnosť A. V. a O. V. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľ v 1. rade“ a „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj práva   na rešpektovanie   súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8   dohovoru   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Prešov (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 97/02 zo 14. mája 2008 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 25/08 z 21. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 97/02 zo 14. mája 2008 uznaní vinnými zo spolupáchateľstva trestného činu porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 9 ods. 2 a § 238 ods. 1 a 2 a § 221 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo boli odsúdení na trest odňatia slobody vo výmere jedného roka, resp. šesť mesiacov s podmienečným odložením výkonu trestu na skúšobnú dobu.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 5 To 25/08 z 21. januára 2009 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu   a uložil   sťažovateľovi   v 1.   rade   úhrnný   peňažný   trest   v sume   7   000   Sk a sťažovateľovi v 2. rade v sume 5 000 Sk, pretože uložené tresty prvostupňovým súdom boli neprimerané.

K porušeniu sťažovateľmi označených práv došlo podľa ich názoru tým, že okresné riaditeľstvo   na   mieste   činu   nezabezpečilo   dostatočné   dôkazy   na   rozhodnutie,   rovnako okresný súd, ako aj krajský súd v trestnej veci nebrali do úvahy „fotodokumentáciu z miesta činu   a výpovede   svedkov,   ktorí   boli   priamymi   účastníkmi   incidentu,   ale   vzal   do   úvahy výpovede nepriamych svedkov, ktorí neboli pri incidente, a to syna a nevesty poškodeného. Odvolací   súd   nezohľadnil   tvrdenia   sťažovateľov   a   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na základe akých zistených skutočností a úvah v rámci   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   a   následného   právneho   posúdenia   zisteného skutkového stavu dospel k svojim skutkovým a právnym záverom“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1)   Právo   sťažovateľov   A.   V.   a   O.   V.   na   ochranu   ich   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom a rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, Odbor kriminálnej polície a postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Prešove ako aj Krajského súdu v Prešove porušené tým, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nezistili objektívne nezistili skutkový stav veci, o ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti,   v   rozsahu   nevyhnutnom   na   ich   spravodlivé rozhodnutie.

2) Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 25/08-664 zo dňa 21. 1. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na konanie Okresnému súdu v Prešove.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   postupom   okresného riaditeľstva

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (obdobne   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Sťažovatelia   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadli   postup   okresného riaditeľstva,   ktoré však   bližšie   riadne   ani   neoznačili.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že sťažnosť v tejto časti neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti. Okrem toho   však   ústavný   súd   uvádza,   že   namietaný   nezákonný   postup   tohto   orgánu   činného v trestnom   konaní   (v etape   prípravného   konania)   v konečnom   dôsledku   preskúmali a rozhodli o ňom všeobecné súdy (v súdnom konaní), a teda proti namietanému porušeniu základných práv a slobôd prípadným postupom okresného riaditeľstva sa sťažovatelia mohli domôcť   ochrany   využitím   im   dostupných   a   aj   účinných   prostriedkov   nápravy   pred všeobecným   (okresným   i krajským)   súdom   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   104/02).   Preto právomoc   všeobecného   súdu   preskúmať   postup   orgánu   činného   v prípravnom   konaní vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému riaditeľstvu v tejto veci, aj za predpokladu riadneho označenia namietaného konania.

2. Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 97/02 a jeho rozsudku zo 14. mája 2008 treba uviesť, že proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v konaní sp. zn. 5 To 25/08 rozsudkom z 21. januára 2009.

V týchto   konaniach   boli   okresný   súd   aj   krajský   súd   zároveň   povinné   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľov.

Ústavný   súd   však   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   (proti   postupu a rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdu),   v ktorej   namietajú   porušenie   svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru, je podaná oneskorene.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 14. septembra 2009. Ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 To 25/08 z 21. januára 2009 v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 4 T 97/02 zo 14. mája 2008 nadobudol právoplatnosť 21. januára 2009, sťažovateľom bol doručený 3. marca 2009 a ich obhajcovi už 2. marca 2009.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde a krajskom súde (21. január 2009), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. september 2009) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III. ÚS 301/04,   III.   ÚS   156/06,   III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07, III. ÚS 269/08).

Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009