znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 306/06-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.   64   Cb   64/2005,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005 a jeho postupom v uvedenej veci, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2006 doručená sťažnosť (z 12. júna 2006) obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., B. (v sťažnosti je uvedená adresa sídla jej odštepného závodu – S., spol. s r. o. OZ K.), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 64 Cb 64/2005, ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005 a jeho postupom v predmetnej veci.

Z obsahu   sťažnosti   uvedenej   obchodnej   spoločnosti   (ďalej   len   „sťažovateľka“) a k nej pripojených príloh   vyplýva, že okresný súd rozsudkom   č.   k.   64 Cb 64/2005-72 z 21. júna 2005 zaviazal sťažovateľku zaplatiť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalobkyňa“) sumu 978 688,80 Sk s 9,37 % úrokom z omeškania od 5. septembra 2004 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania vo výške 114 373,20 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že žalobkyňa na základe uzavretej zmluvy o dielo vykonala pre sťažovateľku dielo, v dôsledku čoho vznikla sťažovateľke povinnosť zaplatiť cenu diela vo výške určenej spôsobom dohodnutým medzi účastníkmi konania. Pretože sťažovateľka do dňa rozhodnutia svoju povinnosť nesplnila, súd považoval žalobu žalobkyne na zaplatenie ceny diela vo výške 978 688,80 Sk za dôvodnú a vyhovel jej. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Rozsudok   doručoval   okresný   súd   sťažovateľke   na   adresu   jej   sídla,   zapísanú v obchodnom   registri   (B.).   Zásielka   bola 25. júla 2005 vrátená poštou   okresnému súdu s poznámkou, že adresát   je neznámy. Sťažovateľka   podala proti   rozsudku   7.   septembra 2005 odvolanie, ktoré však krajský súd uznesením sp. zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005 odmietol ako podané oneskorene.

Sťažovateľka namietala, že krajský súd jej odvolanie nezákonne odmietol (pretože lehota na podanie odvolania začala plynúť až 8. augusta 2005, doručením prvostupňového rozsudku okresného súdu do sídla odštepného závodu sťažovateľky, ktorá bola okresnému súdu v konaní známa), v dôsledku čoho sa nepokračuje v konaní tak zo strany krajského súdu   (ako   súdu   odvolacieho)   ako   ani   zo   strany   okresného   súdu   (ktorý   rozhodoval v uvedenej veci ako súd prvého stupňa), čím dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   podala   23.   februára   2006   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005 dovolanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd „... zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici resp. Okresného súdu v Banskej Bystrici a nariadil, aby tento ďalej vo veci konal.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   K porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1 ústavy), ktoré namietala v konaní pred ústavným súdom, malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005, ktorým malo byť nezákonne odmietnuté jej   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   64   Cb   64/2005-72 z 21. júna 2005 v spore, v ktorom má sťažovateľka postavenie žalovanej strany. Následnou nečinnosťou krajského súdu a okresného súdu, ktoré považujú vec za právoplatne skončenú, dochádza   k odopieraniu   súdnej   ochrany   sťažovateľke.   Táto   nečinnosť   je   dôsledkom právnych   účinkov   napádaného   uznesenia   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   odvolanie sťažovateľky odmietnuté pre oneskorenosť.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľkou   napádané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   236/05 z 18. novembra 2005 nadobudlo právoplatnosť v období do 23. februára 2006, keď proti nemu (ako právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu) podala dovolanie.

Sťažovateľka však svoju sťažnosť z 12. júna 2006 podala na poštovú prepravu až 15. júna 2006,   teda   zjavne po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty   dvoch   mesiacov   od okamihu,   keď uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   236/05   z 18.   novembra   2005, ktorým   malo   byť   nezákonne   odmietnuté   jej   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku okresného   súdu   č.   k.   64   Cb   64/2005-72   z   21.   júna   2005   nadobudlo   právoplatnosť. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   preto   sťažnosť   sťažovateľky   podaná   oneskorene. Zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pritom nemožno odpustiť, tak ako to žiadala sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   keďže   to   platná   právna   úprava   tohto   konania neumožňuje (obdobne napr. III. ÚS 144/02).

Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní z uvedeného dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

3. Nad   rámec   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   poznamenáva,   že jeho   právomoc vyplývajúca   z čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu   základným   právam   alebo   slobodám   fyzických   osôb   a právnických   osôb   za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak (...) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť závadný   procesný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Občiansky súdny poriadok   pripúšťa   dovolanie   účastníka   vždy,   ak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   alebo konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   trpí   vadou   uvedenou   v   §   237   písm.   f)   OSP,   t.   j.   ak účastníkovi bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať. O taký prípad ide, aj keď   odvolací   súd   odmietol   odvolanie   žalobcu   ako   oneskorene   podané,   hoci   pre   také rozhodnutie neboli splnené podmienky (napr. rozsudok najvyššieho súdu z 30. septembra 2004,   sp.   zn.   2   Cdo   108/2004,   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   9.   októbra   2003,   sp.   zn. 1 Cdo 66/03 alebo rozsudok najvyššieho súdu z 5. mája 1993, sp. zn. Sdo 3/93).

V zmysle judikatúry   ústavného súdu   patrí do   obsahu základného práva na súdnu ochranu   aj   ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   v dovolacom   konaní,   t.   j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred   dovolacím   súdom   z dôvodov,   ktoré   výslovne   upravuje   procesné   právo.   Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Ak účastník   konania   splní   predpoklady   vyžadované   zákonom   pre   poskytnutie   ochrany v mimoriadnom   opravnom   konaní,   všeobecný   súd   mu   túto   ochranu   musí   poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom konaní,   ak   každé   také   rozhodnutie   odpovedá   na   obsah   dovolania   ústavne   súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ak sťažovateľ môže požiadať o súdnu ochranu v odvolacom konaní a odvolací súd vo   veci   riadneho   opravného   prostriedku   použitého   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa odmietnutím odvolania odníme sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantuje čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 204 ods. 1 OSP, takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladá podľa názoru ústavného súdu dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred   riadnym   opravným   súdom   (napr.   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   III   ÚS   287/05   zo 17. mája 2006).

Proti   namietaným   pochybeniam   týkajúcim   sa   právnych   záverov   krajského   súdu v napádanom uznesení sp. zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005, ktorých dôsledkom je aj následná   „nečinnosť“   krajského   súdu   a okresného   súdu   v právnej   veci   sťažovateľky, disponovala   teda   sťažovateľka   dostupným   a účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   – dovolaním. Sťažovateľka ako účastníčka konania mohla tento opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 43 Cob 236/05 z 18. novembra 2005 uplatniť (v sťažnosti uvádza, že tak aj urobila), v dôsledku čoho je ochranu jej právam (vrátane práv tvoriacich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu ochranu) oprávnený ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v danom   prípade   v rámci   dovolacieho konania   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   236/05   z 18.   novembra   2005 (s možnosťou jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie v prípade uznania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky ohľadne pochybenia krajského súdu pri posúdení včasnosti podania odvolania) vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu, prípadne okresnému súdu v tejto veci.

Prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie preto bráni aj nedostatok právomoci ústavného súdu na jej meritórne prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006