znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 305/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom jeho   predsedu   JUDr.   Š.   H.   o odmietnutí   sudcov   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 400/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   J.   H.,   JUDr.   S.   K. a JUDr. L. M.   n i e   s ú v y l ú č e n í   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 400/2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. apríla 2012 doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „účastník konania“) vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu JUDr. Š. H., ktorým namieta predpojatosť   sudcov   ústavného   súdu   JUDr.   J.   H.,   JUDr.   S.   K.   a JUDr. L.   M.   podľa § 28 ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti JUDr. M. T., správkyne konkurznej podstaty úpadcu D., a. s. „v konkurze“, B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 400/2011, ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 1 Obdo V/1/2009.

Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1.   marca   2011   až   do   28. februára   2012   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného súdu.

Účastník konania v rámci uplatnenej námietky zaujatosti uviedol:«Predpojatosť JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. naznačuje spôsob rozhodnutia druhého   senátu   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   452/2010,   v   ktorej nálezom o.i. rozhodol, že Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. PK   2   T   16/2008   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tost 39/2010 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   a   najvyššiemu   súdu   uložil   povinnosť   zaplatiť   M.   Š. primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   500   €.   Najvyšší   súd   však,   ako   to   ostatne vyplýva   zo   zberného   spisu   1   Tost   39/2010,   právo   M.   Š.   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti   väzby   neporušil.   Sťažnosť   obžalovaného   M.   Š.   smerujúca   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   bola   najvyššiemu   súdu   predložená   na   rozhodnutie 28. septembra 2010. Predseda senátu najvyššieho súdu 30. septembra 2010 určil termín neverejného zasadnutia na 6. októbra 2010, kedy najvyšší súd vo veci rozhodol a to tak, že sťažnosť obžalovaného zamietol. Podľa § 172 ods. 3 Trestného poriadku rozsudok treba písomne   vyhotoviť   vo väzobných   veciach   najneskôr   do   10   pracovných   dní,   v   ostatných veciach   do   30   pracovných   dní   odo   dňa   jeho   vyhlásenia,   pričom podľa § 180 Tr.   por. citované   ustanovenie   treba   primerane   použiť   aj   na   písomné   vyhotovenie   uznesenia. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sudcom spravodajcom odovzdané predsedovi senátu v piatok 15. októbra 2010, teda v siedmy pracovný deň po vyhlásení rozhodnutia a v ôsmy pracovný   deň,   18. októbra   2010,   bol   spis   vrátený   Špecializovanému   trestnému   súdu   v Pezinku.   Od rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   sťažnosti   obžalovaného   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, až po odovzdanie písomne vypracovaného rozhodnutia do trestnej kancelárie a vrátenie spisu prvostupňovému súdu uplynulo osem pracovných dní. Ústavný súd svojím rozhodnutím v bode 2. výroku nálezu sp. zn. II. ÚS 452/2010 nerešpektoval citované ustanovenia Trestného poriadku, keď vyslovil, že aj najvyšší súd porušil právo M. Š. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby argumentujúc, že písomné vyhotovenie   uznesenia   si   nielen   na   Špecializovanom   trestnom   súde   v   Pezinku,   ale   aj na najvyššom súde vyžiadalo „neprimerane dlhú dobu“ (str. 22 nálezu) a za „prieťahy“ v konaní najvyššieho súdu priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €. Takéto a označenému nálezu podobné rozhodnutia neposilňujú dôveru verejnosti k ústavného súdu, ani dôveru v nezávislé a spravodlivé rozhodovanie všeobecných súdov. Cieľom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   nie   je   sankcionovanie   osoby   sudcu,   ale zabezpečenie   realizácie   práva   na   spravodlivé   konanie   účastníkov   konania,   ktorého súčasťou   je   aj   právo   na   subjektívne   a   objektívne   nestranný   súd.   Okolnosti   uvedené   vo vzťahu   k sudcom   JUDr.   H.,   JUDr.   K.,   a   JUDr.   M.   odôvodňujú   vznik   pochybností objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu voči Najvyššiemu súdu ako účastníkovi konania a voči JUDr. Š. H., ako zástupcovi účastníka konania v zmysle § 27 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.»

K vyhláseniu o predpojatosti sa listami z 25. mája a 28. mája 2012 vyjadrili sudcovia ústavného súdu JUDr. L. M., JUDr. J. H. a JUDr. S. K., v ktorých okrem iného uviedli, že podstata   námietok   predpojatosti   vo vzťahu   k ich   osobám   spočíva   v spôsobe   ich rozhodovania   vo   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   II. ÚS 452/2010,   pričom poukázali   na   obsah   ustanovenia   §   14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku (aplikovateľného   v konaní pred   ústavným súdom   na   základe   ustanovenia   §   31a   zákona o ústavnom súde), podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. V závere   vyjadrenia   teda   uzavreli,   že   ako   dôvody   na   ich   vylúčenie   účastník   konania uviedol   spôsob   ich   rozhodovania   v inej   veci,   preto   tieto   námietky   predpojatosti   treba považovať   za nedôvodné.   Súčasne   vyhlásili,   že   sa   v predmetnej   veci   účastníka   konania necítia   byť predpojatí   ani pre   pomer   k veci,   ani pre pomer   k účastníkom   konania a ani k právnemu zástupcovi.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudcovia ústavného súdu L. M., J. H. a S. K. vo svojich vyjadreniach uviedli, že námietku predpojatosti uplatnenú účastníkom konania považujú za nedôvodnú a že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 400/2011 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.

Účastník   konania   námietku   zaujatosti vo   vzťahu   k osobám   všetkých   troch označených sudcov ústavného súdu   odôvodnil okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe ich rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010. Pri posúdení námietky účastníka konania treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných   veciach“),   podľa   ktorej   tieto   účastníkom   konania prezentované   dôvody,   o ktoré opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne spadajú do   rámca   negatívne   vymedzených   okolností,   na   ktoré   konajúci   súd   pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.

Vychádzajúc z uvedeného záveru   III. senát ústavného súdu konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu uvedených   sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 400/2011. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 400/2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012