znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 305/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej JUDr. R. K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 8 Sžo/359/2009 z 25. novembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti S. s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/359/2009 z 25. novembra 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   8   Sžo/359/2009 z 25. novembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia spoločnosti S. s. r. o., v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet spoločnosti Advokátska kancelária K. spol. s r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   305/2011-17 z 28. júna 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S. s. r. o., Hlavná 138/85, S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo/359/2009 z 25. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že «Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S.   s. r.   o.   proti   žalovanému   Ústredný   inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0350/99/08 zo dňa 05. 08. 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 06. 2009 č. k. 13 S/97/2008-38   svojim   uznesením   zo   dňa   25.   novembra   2010   č.   k.   8   Sžo/359/2009 odvolanie   sťažovateľa   ako   žalobcu   odmietol   ako   oneskorene   podané   s   tým,   že   žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Vyššie   uvedené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 25. novembra 2010 č. k. 8 Sžo/359/2009 bolo sťažovateľovi doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 07. 01. 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje uznesenie zo dňa 25. novembra 2010 č. k. 8 Sžo/359/2009 odôvodnil tým, že „rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/97/2008- 38 zo dňa 2. júna 2009... bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 10. júla 2009... za posledný deň odvolacej lehoty považuje najbližší pracovný deň a tým bol pondelok 27. júla 2009. Žalobca však podal odvolanie (dané na poštovú prepravu) až 28. júla 2009, teda zjavne   oneskorene“,   a   teda   „Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odvolanie žalobcu ako oneskorene podané odmietol.“

Sťažovateľ súhlasí s tým, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/97/2008- 38 zo dňa 2. júna 2009 bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 10. júla 2009 a že za posledný deň odvolacej lehoty sa považuje pondelok 27. júla 2009.

Sťažovateľ však nesúhlasí s tým,   že ako žalobca podal odvolanie proti   rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/97/2008-38 zo dňa 2. júna 2009 až dňa 28. júla 2009, teda zjavne oneskorene, nakoľko sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/97/2008-38 zo dňa 2. júna 2009 už dňa 27. júla 2009 o 22:57 hod. v rozsahu   2   strán   FAXOM   v súlade   s §   42   ods.   1   O.   s.   p.   z   telefónneho   čísla   svojho právneho   zástupcu   048/4153177   na   telefónne   číslo   Krajského   súdu   v   Trenčíne 032/6582342, následne ho podal na poštovú prepravu dňa 28. júla 2009 a dňa 29. júla 2009   bolo   originálne   vyhotovenie   predmetného   odvolania   doručené   Krajskému   súdu   v Trenčíne, a teda bolo doplnené najneskôr do troch dní predložením jeho originálu v súlade s § 42 ods. 1 O. s. p...».

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo/359/2009 z 25. novembra 2010 porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 538,46 €.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 4/2011-33 zo 6. apríla 2011 uviedol:«Uznesením zo dňa 25. 11. 2010 sp. zn. 8 Sžo 359/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP)   odmietol   odvolanie   žalobcu   (sťažovateľa),   ktoré   bolo   podané   oneskorene   [§   218 ods. 1 písm. a) OSP].

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13 Sd 97/2008-38 zo dňa 2. 6. 2009, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodná, obsahoval správne   poučenie   o   práve   podať   odvolanie   v   lehote   15   dní   odo   dňa   jeho   doručenia. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 10. 7. 2009, o čom svedčí jeho podpis na doručenke vrátenej súdu. Lehota na podanie odvolania takto začala plynúť dňa 11. 7. 2009 (sobota) a keďže posledný deň lehoty pripadol na sobotu 25. 7. 2009,   platí   zákonná   fikcia,   podľa   ktorej sa   za posledný deň odvolacej lehoty   považuje najbližší pracovný deň, a tým bol pondelok 27. 7. 2009. Žalobca však podal odvolanie (dané na poštovú prepravu) až 28. 7. 2009, teda zjavne oneskorene.

Z   obsahu   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   S   97/2008   ďalej   vyplýva,   že   žalobca (sťažovateľ) odoslal odvolanie voči rozsudku krajského súdu faxom dňa 27. 7. 2009 o 22.56 hod. Z čísla listu 44 spisu krajského súdu vyplýva, že predmetné faxové podanie došlo do kancelárie predsedu   súdu dňa 28.   7.   2009 o 7.00   hod.,   teda   v rovnaký   deň,   ako   bolo odvolanie dané na poštovú prepravu, teda zjavne oneskorene.

Podľa § 136 ods. 5 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom poriadku pre okresné, krajské súdy... telefaxové podania doručené súdu mimo úradných hodín sa opatria odtlačkom podacej pečiatky v deň ich prevzatia podateľňou; pre ďalšie súdne konanie je rozhodujúci dátum ich skutočného doručenia súdu.

Na základe vyššie uvedeného preto Najvyšší súd SR vychádzal z údaja obsiahnutého v spise Krajského súdu v Trenčíne (č. l. 44) z pečiatky kancelárie predsedu súdu, z ktorej vyplýva, že predmetné faxové podanie došlo do kancelárie predsedu súdu dňa 28. 7. 2009 o 7.00 hod, teda dátumom skutočného doručenia faxovej zásielky krajskému súdu bol deň 28. 7. 2009.

V   tejto   súvislosti   Najvyšší   súd   SR   dáva   do   pozornosti,   že   aj   podľa   čl.   5   ods.   5 Registratúrneho poriadku a registrátneho plánu NS SR z 31. 8. 2008 faxy, e-maily a iné prijaté záznamy (ďalej len „súrne záznamy“), ktoré majú úradný charakter sa označia odtlačkom prezentačnej pečiatky, časovým údajom a podpisom.

E-mailové   podania   a   faxové   podania   zaslané   po   pracovnej   dobe   alebo   v   dňoch pracovného pokoja sa označia odtlačkom prezentačnej pečiatky s dátumom nasledujúceho pracovného dňa.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   bolo   potrebné   považovať   odvolanie   žalobcu (sťažovateľa) za oneskorene podané, ktoré bránilo vecnému prejednaniu veci, preto máme za to, že sťažovateľovi nebolo uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 11. 2010, sp. zn. 8 Sžo 359/2009 porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Predseda najvyššieho súdu v podaní zo 14. júla 2011 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 12. decembra 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Všeobecný   súd   by   mal   v   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda   na   to,   aby   premisy   zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   [§   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   najvyšší   súd   uznesením sp.   zn. 8 Sžo/359/2009   z   25.   novembra   2010,   ktorým   odmietol   jej   odvolanie   proti   rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 97/2008-38 z 2. júna 2009 ako podané oneskorene podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP, porušil základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 10. júla 2009. Odvolanie proti tomuto rozsudku bolo možné podať do 15 dní od jeho doručenia na krajskom súde. Lehota na podanie odvolania začala plynúť 11. júla 2009, a keďže jej posledný deň pripadol na sobotu 25.   júla   2009,   platí   zákonná   fikcia,   podľa   ktorej   sa   za   posledný   deň   odvolacej   lehoty považuje najbližší pracovný deň, a tým bol pondelok 27. júla 2009. Sťažovateľ odoslal odvolanie proti rozsudku krajského súdu telefaxom 27. júla 2009 o 22.56 h a poštou 28. júla 2009, pričom originál odvolania bol krajskému súdu doručený 29. júla 2009.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom... Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Odvolanie ako iné podanie možno podať písomne, ústne do zápisnice, telegraficky alebo   telefaxom.   Ak   účastník   občianskeho   súdneho   poriadku   podal   odvolanie   proti rozsudku súdu prvého stupňa telefaxom v posledný deň odvolania a toto podanie do troch dní doplnil predložením jeho originálu, má toto telefaxové odvolanie účinky riadne a včas podaného   odvolania.   Preto   ak   odvolací   súd   odmietol   odvolanie   účastníka   konania   ako oneskorene podané, ide o prípad postupu súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, keď odvolanie bolo zrejme včasné (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 106/2004 z 1. mája 2007).

Trojdňová   lehota   na doplnenie   podania   urobeného   telefaxom   (§   42   ods.   1   OSP) je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57 OSP (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať zachovanie tejto lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol by aj v rozpore s účelom, ktorému   má   táto   lehota   slúžiť   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   219/2007 z 26. februára 2008).

Ústavný   súd   sa   stotožnil   s argumentáciou   sťažovateľky   (majúcou   oporu   aj v citovanej   judikatúre   najvyššieho   súdu)   a preskúmaním   danej   veci   dospel   k záveru,   že včasnosť   podania   opravného   prostriedku   (odvolania)   urobeného   telefaxom   treba posudzovať na základe okamihu jeho doručenia všeobecnému súdu. Pre zachovanie lehoty na   podanie   opravného   prostriedku   preto   nie   je   rozhodujúce,   kedy   sa   s týmto   podaním príslušný   zamestnanec   všeobecného   súdu   oboznámil   a aký   dátum   doručenia   na   ňom vyznačil,   postupujúc   pritom   podľa   podzákonných   právnych   predpisov,   resp.   interných predpisov všeobecného súdu.

Je zrejmé, že deň doručenia odvolania sťažovateľky telefaxom krajskému súdu (t. j. 27. júl 2009) bol posledným dňom lehoty na podanie odvolania a že sťažovateľka svoje podanie v zákonnej trojdňovej lehote doplnila originálom odvolania. Z týchto skutočností vychádzal   aj   najvyšší   súd,   ktorý   však   podanie   odvolania   (v   rozpore   s jeho   vlastnou judikatúrou) nesprávne vyhodnotil ako podané oneskorene, čo viedlo k tomu, že odvolanie nebolo riadne prerokované.

Keďže sťažovateľke nebola poskytnutá spravodlivá ochrana jej práv a oprávnených záujmov ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/359/2009 z 25. novembra 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, ktorá zároveň žiadala zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. V danom   prípade   bolo   potrebné   na   ochranu   označených   práv   sťažovateľky,   porušenie ktorých namietala, toto rozhodnutie nielen zrušiť, ale aj vrátiť mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v   tomto   rozhodnutí.   Jeho   úlohou   bude   poskytnúť   ochranu   právam sťažovateľky,   porušenie   ktorých   namietala,   v tom   zmysle,   že   včas   podaný   opravný prostriedok (odvolanie) riadne prerokuje.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V podaní z 12. decembra 2011 sťažovateľka požiadala ústavný súd o úhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 538,46 €.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 123,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 € za jeden paušál, plus 20   %   DPH,   čo   spolu   predstavuje   sumu   314,18   €,   ktorú   zaviazal   uhradiť   najvyšší   súd (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania za úkon právnej   služby   –   vyjadrenie   k stanovisku   najvyššieho   súdu,   pretože   toto   vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by sťažovateľka neuvádzala už v sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012