znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 305/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. H. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. H. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. H. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a tiež postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že okresný súd zamietnutím   jej   návrhu   a   následne   krajský   súd   potvrdením   tohto   rozsudku „neposkytli sťažovateľke svojím rozhodnutím súdnu ochranu a tým porušili čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sa ukladá zákonom ustanoveným postupom - teda v súlade s § 157 ods. 2 OSP   poskytovať   ochranu   právam,   ktoré   sú   predmetom   občianskeho   súdneho   konania. Taktiež tým porušili zásadu   rovnosti práv sťažovateľky a   neuplatnili   zásadu   rovnakého zaobchádzania, ktorú garantuje Ústava SR v čl. 12 ods. 1 a 2, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, základné práva a slobody (teda aj pracovať) sú neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné   a   nezrušiteľné.   Nikoho   nemožno   z   týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo neznevýhodňovať. Ďalej porušili čl. 35 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má občan právo na prácu a čl. 36 písm. b) podľa ktorého zákon zabezpečuje   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   diskriminácii   v zamestnaní.

Krajský súd Bratislava sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými v odvolaní sťažovateľky zo dňa 28. 11. 2008.

Súd nebral do úvahy výpovede svedkov, ktoré dokazovali postup a kroky odporcu opísané v žalobe a to, že: odporca vyvíjal nátlak na zamestnancov v dôchodkovom veku, aby podpísali dodatky k pracovným zmluvám, ktorými sa menil ich pracovný pomer z doby neurčitej na dobu určitú do 31. 12. 2001…

Sťažovateľka poukazuje na to, že atmosféra strachu, obavy o stratu zamestnania, sociálnych   istôt,   zníženia   životnej   úrovne   a   tiesne   nastala   z   dôvodu   bezdôvodného vypracovania   dodatkov   k   pracovným   zmluvám   a   vypracovania   a   odovzdania   nových platových dekrétov. Iniciátorom obidvoch právnych úkonov bol odporca a nie zamestnanci. Poukazuje   na   skutočnosť,   že   do   dôchodku   sa   odchádza   zo   zákona   na   základe   žiadosti zamestnanca o dôchodok. Sťažovateľka, ako i ďalší dotknutí zamestnanci N. v dôchodkovom veku   takúto   žiadosť   nepodali,   a   preto   ani   nebol   dôvod   vypracovať   uvedené   dodatky   k zmluvám.

Samotné iniciovanie rokovania o ukončení pracovného pomeru je spôsobilé vyvolať u zamestnanca psychický stres, istý pocit nátlaku, je však potrebné skúmať intenzitu tohto nátlaku.

Názor   súdu,   že   z   vykonaného   dokazovania   nebol   preukázaný   nátlak   zo   strany odporcu   konkrétne,   proti   sťažovateľke   takej   intenzity,   ktorý   by   spôsoboval   neplatnosť právneho   úkonu   je   nesprávny   z   dôvodu,   že   prehliadol   celý   rad   listinných   dôkazov, neprípustné   zjednodušil   dôkazné   vyhodnotenie   na   úvahu,   že   navrhovateľka   priamo nepreukázala, že by bol na ňu vyvíjaný nátlak takej intenzity, ktorý by spôsobil neplatnosť právneho úkonu...

Sťažovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú...

Bola   v   šoku,   keď   dňa   6.   09.   2000   po   návrate   z   dovolenky   na   pohovore   jej   bol predložený dodatok č. 3 k pracovnej zmluve, v ktorom sa základná náležitosť zmluvy - pracovný pomer menil z doby neurčitej na dobu určitú do 31. 6. 2001. Dňa 13. 9. 2000 jej riaditeľ sekcie predložil nový platový dekrét, ktorým bola preradená z 12. do 11. platovej triedy bez osobného príplatku. Sťažovateľka bola v tom čase vo veľmi zlej finančnej situácii a   platový   dekrét   odmietla   podpísať.   Pod   psychickým   tlakom   tejto   veľmi   zlej   finančnej situácie požiadala žalobcu listom dňa 18. 9. 2000 o možnosť zotrvať v pracovnom pomere do 31. 12. 2001, nakoľko jej bolo prisľúbené, že ak podpíše dodatok k pracovnej zmluve, budú jej platové náležitosti vrátené. Následne jej predložili dodatok, ktorý podpísala 21. 9. 2000. V danom prípade nešlo o žiadnu dohodu so sťažovateľkou, ale o jednostranný úkon, v ktorom si sťažovateľka mohla vybrať z dvoch možnosti. Buď podpíše dodatok, v ktorom odporca   stanovil   odchod   do   dôchodku   a   bude   jej   ponechaný   pôvodný   plat   alebo   bude pracovať podľa finančného ohodnotenia uvedeného v novom platovom dekréte.

Upozorňuje na tú skutočnosť, že vypracovanie takéhoto bezdôvodného dodatku k pracovnej zmluve sťažovateľky odporcom po nadobudnutí veku kvalifikujúci navrhovateľku pre priznanie starobného dôchodku predstavuje diskrimináciu sťažovateľky nielen z dôvodu veku ale aj z dôvodu pohlavia (iba ženy vo veku od 55 museli podpísať dodatky k zmluvám). Sťažovateľka listom zo dňa 22. 10. 2001 odporcovi oznámila, že nevyužije svoje zákonné právo odísť do dôchodku a dodatok podpísala pod nátlakom. I napriek skutočnosti, že v tom čase už bol platný zákon o štátnej službe, podľa ktorého mohla pracovať do veku 65 rokov (teda ešte 7 rokov), odporca jej požiadavke nevyhovel, čím porušil čl. 35 ods. 3 Ústava SR, podľa ktorého má občan právo na prácu a čl. 36 písm. b) Ústava SR, podľa ktorého   zákon   zabezpečuje   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a diskrimináciu   v   zamestnaní.   Taktiež   tým   porušil   zásadu   rovnosti   práv   sťažovateľky   a neuplatnil zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú garantuje Ústava SR v čl. 12 ods. 1 a 2. Naliehavý   právny   záujem   na   podaní   určovacej   žaloby   sťažovateľka   uviedla   vo svojich písomných podaniach a vo svojej výpovedi. Opätovne poukazuje na to, že dodatok č. 3 uzavrela v tiesni, bol jej predložený platový dekrét, ktorý ohrozoval jej sociálnu istotu, čo už uviedla písomne do spisu.

Takýto nátlak zo strany odporcu vzbudil v nej dôvodovú obavu a strach a potlačil v nej   slobodu   vlastnej   vôle.   Právny   úkon   učinený   pod   takýmto   tlakom   je   vždy   právnym úkonom neplatným.

Z vykonaného dokazovania ako aj predložených písomných dôkazov vyplýva, že iba na   základe   neľudského   a   ponižujúceho   zaobchádzania   sťažovateľka   proti   svojej   vôli podpísala dodatok č. 3 k pracovnej zmluve“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „Okresný súd Bratislava II. v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 porušil základné právo Ing. H. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudky Krajského súdu č. k. 8 Co 22/2009-220 zo dňa 30. 03. 2010 a Okresného súdu Bratislava II. v Bratislave č. k. 13 C 489/2001-192 zo dňa 03. 10. 2008 sa zrušujú a vec   sa   vracia   na   konanie   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   rozhodne   tak,   že   vyhovie   návrhu sťažovateľky v plnom rozsahu.

Ing. H. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 EUR, ktoré je povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II. v Bratislave a Krajský súd v Bratislave k jej rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Ing. H. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 849,52 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava II. v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyni   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   konanie   o   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka namieta   porušenie   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 489/2001 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom z 3. októbra 2008, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie) rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. 8 Co 22/2009-220 z 30. marca 2010). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať namietané konanie okresného súdu, v ktorom zamietol návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti právneho úkonu a jeho rozsudok z 3. októbra 2008.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označeného   základného   práva   aj   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2009 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 489/2001 z 3. októbra 2008.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy vidí   sťažovateľka najmä v tom, že krajský súd nevyhovel jej odvolaniu a potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Namietala tiež, že krajský súd nevykonal riadne dokazovanie, nezobral do úvahy výpovede svedkov a niektoré listinné dôkazy, ktoré svedčia o tom, že bol na ňu bývalým zamestnávateľom (odporca v konaní) vykonávaný nátlak pri podpisovaní dodatku č. 3 k platnej pracovnej zmluve, ktorý podpísala nedobrovoľne, pod nátlakom a v časovej tiesni.

Podľa judikatúry ústavného súdu podstata základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vyslovil, že právo na súdnu a inú právnu ochranu neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Podstatou   sťažovateľkinej   námietky   bola   nespokojnosť   s   rozhodnutím   krajského súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 22/2009 z 30. marca 2010, ktorý podľa neho spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia rozhodnutia všeobecných súdov obsahovať, aby bolo možné konštatovať ich zlučiteľnosť s obsahom základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V   namietanom   rozsudku   krajský   súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, tvrdení sťažovateľky obsiahnutých v odvolaní a vyjadrenia svedkov jasne predostrel argumenty a dôkazy, ktoré ho viedli k záveru o tom, že považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne a že návrh sťažovateľky nie je dôvodný „vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena, že by bol zo strany odporcu na ňu vyvíjaný nátlak, zastrašovanie, časová tieseň alebo psychický stres“.

Krajský   súd súčasne uviedol,   že v rámci   konania sťažovateľka nepredložila také dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť právnych záverov prvostupňového súdu.

Z podrobne opísaného skutkového stavu na s. 4 a 5 tohto rozsudku tiež vyplýva, že neplatnosť   dodatku   č.   3   sťažovateľka   začala   namietať   až   po   jednom   roku   od   jeho podpísania,   pričom   ani   u   jedného   z   ostatných   zamestnancov,   ktorí   boli   vypočutí   ako svedkovia, sa nepotvrdilo, že by vedeli o tom, že bol na sťažovateľku pri podpisovaní dodatku vyvíjaný nátlak.

S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie svojho   základného   práva   na   prácu   a   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo zamestnania podľa   čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy, ktoré patria medzi základné hospodárske, sociálne a kultúrne práva zaručené v piatom oddiele druhej hlavy ústavy, v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupmi okresného súdu, ako aj krajského súdu, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (III. ÚS 334/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   návrh   rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby   mohol   byť   východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci,   keďže formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej sa týka iba porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a nie ostatných označených základných práv podľa ústavy. Vecne nie je namietané porušenie týchto práv v sťažnosti ani riadne odôvodnené a samotné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľky vôbec nekorešponduje s jej návrhom na rozhodnutie. Týka sa to aj tvrdenia sťažovateľky, ktorá v závere uvádza, že zo strany týchto všeobecných súdov došlo k jej diskriminácii oproti mužskému pohlaviu, čo je nezlučiteľné s „čl. 5 ods. 1 Smernice č. 76/207/EHS z roku 1976“, a k neľudskému zaobchádzaniu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré nie je premietnuté v návrhu na rozhodnutie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľky,   nie   je   povinný   odstraňovať z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky odmietol jej sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010