znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 305/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D., obaja bytom B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2009 doručená sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/2005.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   dochádza   od   decembra   2005   postupom okresného súdu v exekučnej veci, kde vystupujú ako povinní, na tomto skutkovom základe, že exekučným titulom pre dané konanie „je nenaplnená Notárska zápisnica“.

Sťažovatelia   ďalej   citujú   niektoré   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a opisujú priebeh exekučného konania a úkony účastníkov i to, že napriek ich námietkam proti exekúcii bez naplnenia exekučného titulu (notárskej zápisnice) okresný   súd   nebral   tieto   námietky   do   úvahy   a nepostupoval   v tomto   konaní   podľa citovaného   zákona.   Zároveň   ich   neoslobodil   od   platenia   súdnych   poplatkov,   čo   tiež považujú za porušenie právnych predpisov.

Sťažovatelia   niekoľkokrát   využili   právne   prostriedky   nápravy   priznané   im   podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, avšak bez požadovaného výsledku.

Sťažovatelia v závere sťažnosti žiadajú ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 39   Er   2431/2005   bolo   porušené   ich   základné   právo garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,   IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj   pokiaľ   ide   o čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľmi v sťažnosti a z jej príloh nemožno považovať namietaný postup okresného súdu v exekučnej veci   za taký, ktorý   by bolo možné najmä vzhľadom   na doterajšiu   dĺžku   tohto konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, ak navyše v predmetnej veci okresný súd konal.

Svedčí o tom to, že na základe žiadosti súdnej exekútorky z 21. novembra 2005 vydal poverenie   na   vykonanie   exekúcie   pre   súdneho   exekútora   (2.   december   2005).   Neskôr zamietol ich návrh na zastavenie exekúcie uznesením zo 6. marca 2006.

Okresný súd 20. februára 2006 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za námietky proti exekúcii (december 2005) a po ich žiadosti z 8. marca 2006 im uznesením z 18. septembra 2006 nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (po vykonaní zisťovania   ich   majetkových   pomerov),   hoci   neskôr   jeho   uznesenie   zrušil   odvolací   súd 11. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 16. júla 2007 sťažovatelia požiadali opätovne o zastavenie exekučného konania.Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k.   39   Er/2431/2005-146   z 8.   októbra   2007 opätovne rozhodol tak, že návrh sťažovateľov na zastavenie exekúcie opätovne zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie 19. októbra 2007. Spis bol predložený v októbri 2009 na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),   ktorý   14.   mája 2008 potvrdil   uznesenie   okresného súdu   o zamietnutí   ich   návrhu na zastavenie exekúcie.

Neskôr okresný súd opätovne skúmal majetkové pomery sťažovateľov a ich príjmy a 8. júna 2009 opätovne zamietol ich žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané námietky. Proti rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie, v dôsledku čoho okresný súd zaslal spis na rozhodnutie krajskému súdu 13. júla 2009 ako súdu odvolaciemu (bol mu doručený 15. júla 2009).

Vychádzajúc z uvedeného prehľadu úkonov ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že exekučný súd bol viackrát konfrontovaný s úkonmi a návrhmi sťažovateľov (rozhodoval dvakrát   o ich   návrhoch   na   zastavenie   exekúcie   a   ich   žiadosti   o oslobodenie   súdnych poplatkov), ktoré zamietol, ústavný súd nezistil väčšie obdobie nečinnosti, ktoré by malo za následok   porušenie   základného práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Navyše v dôsledku podaných odvolaní sťažovateľov sa vec nachádzala aj na krajskom súde v čase od októbra 2006 do apríla 2007, resp. od októbra 2007 do mája 2008, ako aj od 15. júla 2009 do septembra 2009, čo nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že v konaní okresného súdu nezistil také prieťahy, ktoré by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   poukazuje aj na   to,   že   sťažovatelia   v predmetnom   konaní využívali svoje procesné práva, keď podali až dvakrát návrhy na zastavenie exekúcie a tiež odvolania proti   uzneseniam   okresného   súdu.   Ústavný   súd   sa   v tejto   súvislosti   odvoláva   na   svoju judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,   ale   zodpovednosť   v takom   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu   vo   veci   (II.   ÚS   52/99, III.   ÚS   242/03,   IV.   ÚS   218/04, II.   ÚS   328/06, III. ÚS 242/07, III. ÚS 79/07).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil, že v konaní vedenom okresným súdom vo veci sp. zn. 39 Er/2431/2005 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu do práva sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 137/08, I. ÚS 228/09).

Navyše, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (11. september 2009) okresný súd vo veci nekonal a nemohol už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom   (m. m.   IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07).

Sťažnosť sťažovateľov bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V prípade, ak všeobecné súdy posudzujúce danú vec sa budú v budúcnosti dopúšťať prieťahov   v konaní   (budú   nečinné   alebo   ich   konanie   bude   neefektívne),   nič   nebráni sťažovateľom, aby opakovane podali ústavnú sťažnosť, v rámci ktorej ústavný súd zohľadní celý   doterajší   priebeh   konania,   to   znamená,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku rozhodnutej veci.

Čo sa týka ostatných práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú [porušovanie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, resp. nezákonnosti rozhodnutí okresného súdu   pri rozhodovaní   o   ich   námietkach   voči   exekúcii   (údajne   vedenej   bez   naplnenia exekučného titulu - notárskej zápisnice)], ústavný súd konštatuje, že sa týmito námietkami sťažovateľov už nezaoberal, pretože nastali podstatne skôr, ako ich sťažovatelia namietajú v súčasnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom   (okresný   súd   tieto   rozhodnutia   vydal   ešte v marci 2006, resp. októbri 2007), a teda sú zjavne podané oneskorene (po dvojmesačnej zákonnej lehote, ktorú ustanovuje zákon o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   sťažovateľov   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   ústavný   súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009