znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 305/08-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2008 sťažnosť spoločnosti O., s. r. o. K., zastúpenej advokátom JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti O., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia   spoločnosti   O.,   s. r. o., v   sume   6 352 Sk   (slovom   šesťtisítristopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. E. K., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. III.   ÚS   305/08-15   z   1.   októbra   2008   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   O., s. r. o., K.   (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   porušenie   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Daňového   úradu   K. (ďalej len „správca dane“ alebo „daňový úrad“) z 20. augusta 2004 bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2001 v sume 2 215 800 Sk. Označené rozhodnutie správcu dane bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko K. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), z 2. decembra 2004. Na základe sťažovateľovej   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva z 2. decembra 2004 boli v rámci konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodnutia správcu dane z 20. augusta 2004 a daňového riaditeľstva z 2. decembra 2004 zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 5/05 z 8. septembra 2005 a vec bola vrátená na nové konanie.

Sťažovateľ medzitým formou splátok (poslednej v auguste 2005) zaplatil správcovi dane   časť   vyrubeného   rozdielu   dane   v   celkovej   sume   1   600   000   Sk.   Správca   dane po doručení rozsudku krajského súdu z 8. septembra 2005 podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“)   vrátil   25.   novembra   2005   sťažovateľovi   zaplatenú   sumu 1,6 mil. Sk a rozhodnutím z 15. júna 2006 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov právnických   osôb   za   rok   2001   v   sume   119 700   Sk.   Označené   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   7. júla 2006.   Rozdiel   oproti   pôvodnému   prvostupňovému   rozhodnutiu predstavuje sumu 2 096 100 Sk.

Sťažovateľ podaním z 31. augusta 2006 (doručeným 25. septembra 2006) požiadal správcu dane o priznanie sankčného úroku v zmysle § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. Daňový úrad rozhodnutím sp. zn. 698/230/77157/06/Pop z 25. októbra 2006 sťažovateľovi sankčný   úrok   nepriznal.   Podľa   správcu   dane   nárok   na sankčný   úrok   nevznikol,   lebo zaplatený   rozdiel   dane   nebol   vrátený   na   základe   nového   rozhodnutia   správcu   dane, ako to podmieňuje ustanovenie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ale podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. po doručení rozsudku krajského súdu z 8. septembra 2005.

Sťažovateľ   napadol rozhodnutie   daňového   úradu   z   25.   októbra   2006 odvolaním, v ktorom   namietal: «...   na   vymedzenie   pojmu   „neoprávnené   zadržiavanie   peňažných prostriedkov daňového subjektu“ podľa ustanovenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. nemá   žiadny   vplyv,   kedy   a   na   základe   čoho   boli   tieto   prostriedky   vrátené... Tvrdenie správcu dane, že k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov daňového subjektu správcom dane dôjde len vtedy, ak zaplatená daň alebo rozdiel dane bol vrátený na základe nového rozhodnutia správcu dane je v rozpore so zákonom.»

Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/211-1099/2007/999523-r z 9. januára 2007 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie a okrem iného uvádza, že ak peňažné prostriedky neboli vrátené na základe nového rozhodnutia správcu dane, potom nejde o neoprávnene zadržiavané   peňažné   prostriedky   daňového   subjektu.   Podľa   ustanovenia   § 35b   ods.   5 zákona č. 511/1992 Zb. pojem „neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov sa viaže na   rozdiel   medzi   zaplateným   rozdielom   dane   a   rozdielom   dane   zníženým   novým rozhodnutím. V uvedenom prípade tento rozdiel neexistuje, pretože neexistuje zaplatený rozdiel dane (ten bol vrátený) a existuje len rozdiel dane vyrubený novým dodatočným platobným výmerom...“.

Sťažovateľ   podal   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   označeného   rozhodnutia daňového riaditeľstva z 9. januára 2007, ktorú krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 S/23/2007 zo 6. júna 2007 zamietol.

Podľa krajského súdu obobie od čiastočného zaplatenia pôvodne vyrubeného rozdielu dane z príjmov za rok 2001 do času vrátenia finančných prostriedkov podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane na základe zrušujúceho rozsudku krajského súdu č. k. 4 S 5/05-37 z 8. septembra 2005 nemožno považovať za obdobie neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov podľa ustanovenia § 35b ods. 5 prvej vety   zákona č. 511/1992   Zb.   Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   to   vyplýva „... z hmotno-právnej   podmienky   ust.   §   63   ods.   6   z.   č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov,   v   znení z. č. 122/2006   Z.   z.,   keďže   sa   nejedná   o   subjektívne   zavinenie   správcu   dane,   ale o objektívnu skutočnosť,   t. j.   vedenia   súdneho   sporu   a   vzniku   daňovej   povinnosti v správnej výške voči správcovi dane“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu sp.   zn.   7 S/23/2007   zo   6.   júna   2007 podal sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom namietal,   že správne   orgány,   ako   aj   krajský   súd v rozpore   s   ustanovením   §   35b   ods.   5   zákona   č. 511/1992 Zb.   zákonné   podmienky na priznanie sankčného úroku rozširujú o podmienku vrátenia peňažných prostriedkov až po vydaní nového rozhodnutia správcu dane. Sťažovateľ vydaním nového rozhodnutia mal   splnené   všetky   podmienky   uvedené   v   ustanovení   § 35b   ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.   a   správcovi   dane   vznikla   povinnosť   podľa   ustanovenia   §   35b   ods.   7 zákona č. 511/1992 Zb. zaplatiť sankčný úrok.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   64/2007   zo   14.   februára   2008   potvrdil rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   7   S/23/2007-24   zo   6.   júna 2007.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: „... Odvolací súd zistil, že spor medzi účastníkmi konania spočíva   vo   vyhodnotení   predbežnej právnej   otázky či   v danom prípade a   po akú dobu správca dane neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu. Skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný. Sporným bol rozdielny pohľad účastníkov konania na výklad ustanovenia § 35b ods. 5 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na to úlohou odvolacieho súdu bolo vyjadriť právny názor na aplikáciu tohto ustanovenia a jeho vzťah k ust. § 63 zákona č. 511/1992 Zb. (daňový preplatok).

Odvolací   súd   za   ďalšiu   predbežnú   hmotnoprávnu   otázku   považoval   otázku, či za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov možno považovať zaplatenú daň na základe   právoplatného   a   vykonateľného   platobného   výmeru   alebo   dodatočného platobného výmeru správcu dane alebo odvolacieho orgánu, v období od zaplatenia dane daňovým   subjektom   správcovi   dane   do   jeho   zrušenia   rozsudkom   súdu   v   správnom súdnictve.   Ide   o   zásadnú   právnu   otázku,   ktorá   rieši   právny   režim   zaplatenej   dane   v medziobdobí, kedy platobný výmer bol platným rozhodnutím.

Podľa § 35b ods. 5 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím   sa   považuje   za   neoprávnene   zadržiavané   peňažné   prostriedky   daňového subjektu.

Z obsahu uvedeného ustanovenia vyplýva, že v čase jeho aplikácie je v skutkovom stave predpokladaná existencia dvoch rozhodnutí, a to 1) právoplatného a vykonateľného rozhodnutia   správcu   dane   alebo   odvolacieho   orgánu   na   základe,   ktorého   daň   bola zaplatená a 2) nového rozhodnutia, ktorým bola daň znížená. Ide teda o zmenu (nie zrušenie súdom)   pôvodného   rozhodnutia,   ktorým   sa   vyrubená   daň   znižuje.   Zákonná   fikcia neoprávnene   zadržiavaných   prostriedkov   je   tu   spájaná   so   súčasnou   existenciou   dvoch platných rozhodnutí, 1) na základe ktorého bola daň zaplatená a 2) rozhodnutia, ktorým bola   daň   znížená.   Sankčný   úrok   takto   pokrýva   obdobie   nesprávneho   avšak   vtom   čase platného rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru, resp. dodatočného platobného výmeru na základe ktorého bola daň zaplatená.

V   prípade,   ak   právoplatné   a   vykonateľné   rozhodnutie   správcu   dane   zaniklo, napr. zrušením rozsudkom súdu vydaným v správnom súdnictve, vzniká právna situácia, v ktorej   zaplatená   daň   už   nemá   svoj   právny   základ   v   platnom   platobnom   výmere resp. dodatočnom platobnom výmere (v zmysle § 30 ods. 1, prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. v daňovom   konaní   možno   ukladať   daňovú   povinnosť   alebo   priznávať   práva len rozhodnutím).   Zaniklo   rozhodnutie   od   ktorého   zaplatená   daň   odvodzovala   svoju splatnosť. Preto sa zaplatená daň, u ktorej zanikol platobný výmer (titul) stala daňovým preplatkom.

Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

Podľa § 30 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. rozhodnutie, ktorým správca dane určuje výšku   dane   alebo   rozdiel   dane   okrem   úroku,   sankčného   úroku,   pokuty   ustanovených zákonom,   oznámi   správca   dane   daňovému   subjektu   formou   platobného   výmeru   alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a) je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia,   ak   tento   zákon   alebo   osobitný   zákon   8a neustanovuje inak.

Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného   platobného   výmeru   alebo   dodatočného platobného výmeru správcu dane alebo odvolacieho orgánu, v období od zaplatenia dane daňovým   subjektom   správcovi   dane   do   zrušenia   platobného   výmeru   rozsudkom   súdu v správnom   súdnictve,   pretože   v   tomto   medziobdobí   bol   platobný   výmer   platným rozhodnutím správcu dane. K jeho zrušeniu rozsudkom došlo s účinkami ex nunc.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade podliehalo vrátenie zaplatenej dane právnemu režimu vrátenia daňového preplatku v zmysle § 63 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. a podmienky pre aplikáciu ust. § 35b ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. splnené neboli.“

Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd namietajúc arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu   sp.   zn.   3 Sžf 64/2007   zo   14.   februára   2008   a porušenie svojich   základných   práv a slobôd. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu okrem iného uviedol: «... právny názor Najvyššieho   súdu   SR   vyplývajúci   z   rozsudku   č.   3   Sžf   64/2007   je   zjavne   arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný z nasledujúcich dôvodov. V daňovom konaní je možné právoplatné   rozhodnutie   preskúmavať   len   prostredníctvom mimoriadnych   opravných prostriedkov.   Výsledkom   preskúmania   je   zrušenie   (§   52   ods.   8,   § 53   ods.   3   a ods.   7 zákona) alebo zmena (§ 53 ods. 3 a ods. 7 zákona) právoplatného rozhodnutia. „Znížiť daň“   vyrubenú   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia   je   možné len zmenou rozhodnutia podľa ustanovenia § 53 ods. 3 a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. preskúmaním   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania.   V   ostatných   prípadoch   „znížiť daň“ je možné len zrušením pôvodného rozhodnutia (s účinkami ex nunc) a vydaním nového rozhodnutia.   Ak   príslušný   orgán   (daňový   orgán,   ministerstvo,   súd)   zruší   rozhodnutie na základe ktorého bola daň zaplatená a následne správca dane vydá nové rozhodnutie, ktorým bola   daň   znížená,   v   takom   prípade   zákonná   fikcia   súčasnej   existencie   dvoch platných rozhodnutí nie je naplnená. Táto podľa Najvyššieho súdu SR zákonná fikcia však nemôže   byť   naplnená   ani   vtedy,   ak   sa   rozhodnutie   podľa   ustanovenia   §   53   zákona č. 511/1992 Zb. zmení, pretože zmenené rozhodnutie v spojení s rozhodnutím, ktorým bolo menené, je konečným rozhodnutím vo veci, tieto rozhodnutia tvoria jeden celok, a teda neexistujú   dve   súčasne   platné   rozhodnutia.   Zákon   č.   511/1992   Zb.   vylučuje   možnosť súčasnej   existencie   rozhodnutia   na   základe   ktorého   bola   daň   zaplatená   a   rozhodnutia, ktorým bola daň znížená. To znamená, že právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v rozsudku č. 3 Sžf 64/2007 vylučuje reálnu možnosť uplatňovania práva na sankčný úrok podľa ustanovenia § 35b ods. 5 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb...

Najvyšší   súd   uvádza,   že   za   neoprávnené   zadržiavanie   peňažných   prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia v období od jej zaplatenia do zrušenia rozhodnutia rozsudkom súdu v správnom súdnictve, pretože v tomto medziobdobí išlo o platné rozhodnutie správcu dane a k jeho zrušeniu rozsudkom došlo s účinkami ex nunc. Sťažovateľ poukazuje na znenie ustanovenia § 35b ods.   6   zákona   č. 511/1992   Zb.,   podľa   ktorého   sankčný   úrok   sa   vypočíta   zo   sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Z tohto znenia   vyplýva,   že   na   dobu,   po   akú   správca   dane   neoprávnene   zadržiaval   peňažné prostriedky daňového subjektu, nemá vplyv to, že k zrušeniu rozsudkom došlo s účinkami ex nunc   (aj   zmena   rozhodnutia   je   s   účinkami   ex   nunc).   Práve   naopak,   neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov je podmienené právoplatnosťou rozhodnutia v tomto „medziobdobí“.

Najvyšší súd SR uvádza, že úlohou odvolacieho súdu bolo vyjadriť právny názor na aplikáciu ustanovenia § 35b ods. 5 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. a jeho vzťah k ustanoveniu § 63 zákona č. 511/1992 Zb. (daňový preplatok). Predmetom súdneho sporu bolo   posúdenie   právnej   otázky,   či   sa   jedná   alebo   nejedná   o   neoprávnene   zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu, ak peňažné prostriedky neboli vrátené na základe nového rozhodnutia správcu dane. K tejto otázke sa Krajský súd Košice a ani Najvyšší súd SR   v   podstate   nevyjadrili,   pretože   dospeli   k   záveru,   že   nejedná   sa   o   neoprávnene zadržiavané   peňažné   prostriedky   daňového   subjektu,   no   z   iných   dôvodov,   ako   uviedli správne orgány. Je nepochybné, že v danom prípade podliehalo vrátenie zaplatenej dane právnemu   režimu   vrátenia   daňového   preplatku   v   zmysle   §   63   zákona   č.   511/1992   Zb. Uvedené však nevylučuje, že podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992   Zb.   splnené   neboli.   Z   rozsudku   Krajského   súdu   Košice,   ako   aj   z   rozsudku Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že správca dane preplatok na dani mal vrátiť a aj vrátil podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. do 15 dní po jeho zistení, teda nemohol ho vrátiť až po vydaní nového rozhodnutia, ktorým bola daň, resp. rozdiel dane znížený alebo zrušený. Vo vzťahu k predmetu žalobného sporu to znamená, že aj podľa súdov na vymedzenie pojmu „neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov daňového subjeku“ podľa ustanovenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. nemá žiadny vplyv, kedy a na základe čoho boli tieto prostriedky daňovému subjektu vrátené. Tvrdenie správcu dane a žalovaného, že k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov daňového subjektu dôjde   len   vtedy,   ak   zaplatená   daň   alebo   rozdiel   dane   bol   vrátený   na   základe   nového rozhodnutia správcu dane, bolo v rozpore so zákonom...

Zmysel   ústavy   spočíva   nielen   v   úprave   základných   práv   a   slobôd, ale aj inštitucionálneho mechanizmu a procesu utvárania legitímnych rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej (štátnej) moci, nielen v priamej záväznosti ústavy, ale aj v nevyhnutnosti súdov   interpretovať   a   aplikovať   právo   pohľadom   ochrany   základných   práv   a   slobôd. V posudzovanej veci to znamená povinnosť všeobecných súdov interpretovať aj jednotlivé ustanovenia   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   prvom   rade   z pohľadu   účelu   a   zmyslu   ochrany ústavne   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Ak   zákonom   priznaný   právny   nárok sa interpretuje tak, že vylučuje reálnu možnosť jeho uplatnenia, potom takýto záver súdu je zjavne   arbitrárny,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a   neudržateľný   a   jeho následkom je porušenie základného práva.»

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 porušil základné právo spoločnosti O., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Spoločnosti   O.,   s. r. o.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 6 352 Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. KP 8/08-113 z 30. októbra 2008, v ktorom sa uvádza: «Vo veci samej udávame, že sťažovateľ za zásah do jeho základných práv považuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžf 64/2007 zo 14. 2. 2008 a právny názor v ňom vyslovený.

V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   ide   o   rozsudok   vydaný   v   odvolacom   konaní v občianskom   súdnom   konaní   podľa   2.   hlavy   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (správne   súdnictvo)   v   rámci   rozhodovania   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom správnych orgánov. Ústavný základ tohto konania je daný v čl. 46 ods. 2, prvá veta Ústavy Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   tohto rozhodnutia.   Najvyšší   súd   vychádza   z   toho,   že   uvedené   ustanovenie   je   v   časti   práva na súdnu ochranu v pomere špeciality k čl. 46 ods. 1, prvá časť vety Ústavy SR, podľa ktorého   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde.   Túto   skutočnosť   najvyšší   súd   dáva   do   pozornosti z dôvodu, že sťažovateľ ako zásahom dotknuté právo (v petite sťažnosti) v základe označil ako právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR (správne má byť „podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde“, pozn.) Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone. V konaní pred ústavným súdom je žalobca riadne zastúpený advokátom,   ktorý   jednoznačne   v   petite   sťažnosti   určil   predmet   konania   pred   ústavným súdom, a to porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd predmet tvrdeného zásahu vyhlásil v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu (v tomto prípade Daňového riaditeľstva SR), ktoré konanie má   svoj   ústavný   základ   v   čl.   46   ods.   2,   veta   prvá   O.   s.   p.   Podľa   najvyššieho   súdu ide o zrejmý nedostatok vecnej súvislosti medzi predmetom zásahu a označeným porušeným ústavným právom. Preto sa najvyššiemu súdu i z formálneho hľadiska javí sťažnosť ako neopodstatnená, a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ v zásade namieta vecný právny   názor   najvyššieho   súdu   na   výklad   vzťahu   dvoch   inštitútov   daňového   práva, a to neoprávnene   zadržiavaných   peňažných   prostriedkov   podľa   ust.   §   35b   ods.   5 zák. č. 511/1992 Zb. a daňového preplatku podľa ust. § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ide o dva právne inštitúty, ktorých predmet sa prekrýva v právnej praxi Ich vzťah riešil súd i s použitím   ústavnej   zásady   proporcionality,   pričom   táto   zásada   vyžaduje   vyrovnaný prístup   súdu   k   výkladu   zákona   tak   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania   ako   i   vo   vzťahu k správnym orgánom, s prihliadnutím na účel zákona.

Sťažovateľ   ustanovenie   §   35b   ods.   5   zák.   č.   511/1992   zb.   vykladá   izolovane, bez zohľadnenia systému ďalších ustanovení a vzťahov, v ktorých pôsobí.

Najvyšší súd v danom prípade zhodne so súdom prvého stupňa potvrdil právny názor Daňového riaditeľstva SR a Daňového úradu K., že išlo opravný režim daňového preplatku (ratio decidendi), peňažné prostriedky boli vrátené ako daňový preplatok. Túto skutočnosť potvrdzuje i sťažovateľ.

Sankčný úrok sa platí z reálne neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov - to sú tie, ktoré počas zadržiavania nemajú platný právny titul (rozhodnutie) na ich viazanie v štátnom rozpočte (platobný výmer, dodatočný platobný výmer...). Následný zánik titulu (rozhodnutia)   -   (pokiaľ   nejde   o   paakt   s   vadami   nulitnosti)   má   účinky   len   ex   nunc. Ak správca po zániku titulu (rozhodnutia) peňažné prostriedky v lehote vrátil daňovému subjektu ako daňový preplatok, nárok na sankčný úrok nevzniká. Rozhodujúcou je právna otázka, či k zníženiu dane vyrubenej pôvodným rozhodnutím daňových orgánov uvedených v § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. dochádza s účinkami ex nunc alebo ex tunc. Najvyšší súd dospel k záveru, že s účinkami ex nunc.

Sťažovateľ v danom prípade namieta časť vysloveného právneho názoru najvyššieho súdu ako obiter dictum, k možnej všeobecnej aplikácii ust. § 35b ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., ktorá skutočnosť je však vyňatá z kontextu odôvodnenia.

Aplikácia ustanovenia § 35b ods. 5 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. nepredpokladá, že k   zrušeniu   platobného   výmeru   dôjde   rozhodnutím   súdu   (v   dôsledku   iného   právneho názoru   súdu,   judikatúrnych   posunov,   ústavne   konformným   výkladom   s   použitím   zásady proporcionality...) ale hovorí sa o znížení dane daňovými orgánmi - pôvodné rozhodnutie o vyrubení dane a nové rozhodnutie ojej znížení.

Podľa § 35b ods., 5 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím   sa   považuje   za   neoprávnene   zadržiavané   peňažné   prostriedky   daňového subjektu.

V zmysle § 30 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. je daňová povinnosť, jej zmena i zánik spojená s existenciou rozhodnutia (s konštitutívnymi účinkami). Súd má za to, že z vlastností rozhodnutí s konštitutívnymi účinkami vyplýva, že ich zmeny nastávajú s účinkami ex nunc. V rozsahu zníženia sa daň zaplatená na základe pôvodného rozhodnutia stáva neoprávnene zadržiavanými k prostriedkami iba pokiaľ nebola v lehote vrátená alebo použitá ako daňový preplatok.

Najvyšší   súd   v   ďalšom   poukazuje   na   vyslovený   právny   názor   v   napadnutom rozhodnutí i právny názor súdu prvého stupňa s ktorým sa stotožnil.

Rozlišovanie účinkov ex tunc a ex nunc pri zmene a zrušení správnych orgánov je zásadnou právnou otázkou i vo všeobecnosti a nerozlišovanie účinkov ex tunc a ex nunc popiera rozdiel medzi vadami nulitnosti a vadami napadnuteľnosti rozhodnutí správnych orgánov   a   výklad   založený   na   paušálnom   účinku   ex   tunc   popiera   zásadu   prezumpcie správnosti právoplatných a vykonateľných rozhodnutí správnych orgánov.

So zreteľom na uvedené zastávame názor, že základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.) konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžf 64/2007 - zo dňa 14. 2. 2008, porušené neboli.»

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   doplnil   sťažovateľ   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu svoje stanovisko k veci podaním z 10. novembra 2008, v   ktorom   sa   okrem   iného   uvádza: «...   podľa   Najvyššieho   súdu   SR   o   neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu by sa jednalo len vtedy, ak by počas zadržiavania   neexistoval   platný   právny   titul   na   ich   viazanie   v   štátnom   rozpočte   alebo v takomto právnom titule by sa jednalo o paakt s vadami nulitnosti. Z ustanovenia § 35b ods.   5 prvá veta zákona č. 511/1992   Zb.   jednoznačne vyplýva,   že inštitút   neoprávnene zadržiavaných   peňažných   prostriedkov   daňového   subjektu   je   podmienený   existenciou právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia   správcu   dane   alebo   odvolacieho   orgánu. Ak by neexistoval platný právny titul na viazanie týchto finančných prostriedkov v štátnom rozpočte   alebo   v   takomto   právnom   titule   by   sa   jednalo   o   paakt   s   vadami   nulitnosti, ako uvádza Najvyšší súd SR, potom by absentovala jedna z hmotnoprávnych podmienok a nejednalo by sa o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Súd   má   za   to,   že   z   vlastností   rozhodnutí   s   konštitutívnymi   účinkami   vyplýva, že ich zmeny   nastávajú   s   účinkami   ex   nunc.   Uvedený   názor   Najvyššieho   súdu   SR je v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý je uvedený v jeho rozsudku č. 7 Sž 206 207/97   z 26.   mája   1998.   V   danom   prípade   správcom   dane   bola   žalobcovi vyrubená   dodatočná   daň.   Správca   dane   žalobcovi   povolil   odklad   zaplatenie   dane   súm vyrubených   dodatočnými   platobnými   výmermi,   a   to   do   termínu   doručenia   rozhodnutia o odvolaní. Odvolaniu bolo v plnom rozsahu vyhovené. Správca dane vyrubil žalobcovi úrok z odloženej sumy na daní, odklad ktorej povolil. Odvolaniu nebolo vyhovené. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 7 Sž 206-207/97 zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie. Zrušenie rozhodnutí Najvyšší súd SR zdôvodňuje tým, že výklad žalovaného, resp.   jeho   právny   názor,   že   žalobcovi   uvedená   daňová   povinnosť   vznikla   vyrubením (vydaním   dodatočných   platobných   výmerov)   a   zanikla   až   rozhodnutiami   žalovaného, ktorými   bolo   vyhovené   odvolaniam,   nepovažoval   Najvyšší   súd   SR   za   správny.   Bolo by v rozpore   so   základnými   zásadami   daňového   konania,   najmä   s   ustanoveniami   §   2 ods. 2, 3   a 4   zákona   č.   511/1992   Zb.,   keby   bol   žalobcovi   predpísaný   úrok   za   dobu povoleného   odkladu   platenia   dane,   pričom   povinnosť   platiť   uvedenú   daň   (teda   základ, z ktorého sa úrok vypočítal) mu v konečnom dôsledku nevznikla. Treba mať za to, že účinky rozhodnutí o odvolaniach, ktorým bolo odvolaniam žalobcu proti dodatočným platobným výmerom v plnom rozsahu vyhovené, platia „ex tunc“ (a to napriek tomu, že splatnosť daní nastala - § 46 ods. 9), a nie „ex nunc“ (z čoho mylne vychádzali daňové orgány obidvoch stupňov pri rozhodovaní o vyrubení úrokov v daných veciach), a preto na žalobcu bolo treba hľadieť ako keby nebol ani v období medzi splatnosťou daní a rozhodnutím o odvolaní v jeho prospech daňovým dlžníkom.

Na   základe   právneho   názoru   uvedeného   v   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR č. 7 Sž 206-207/97   sťažovateľ   má   za   to,   že   rozhodnutia   správnych   orgánov,   ktorými sa menia alebo rušia správne rozhodnutia sú rozhodnutiami pôsobiacimi ex nunc,   teda od okamihu, kedy nadobudli právoplatnosť, no zmeny alebo zrušenie rozhodnutí nastávajú spätne, teda ex tunc.

Podľa   sťažovateľa   je   otázne,   či   pre   vznik   inštitútu   neoprávnene   zadržiavaných peňažných   prostriedkov   je   rozhodujúce,   či   k   zníženiu   dane   vyrubenej   pôvodným rozhodnutím   dochádza s   účinkami   ex   nunc   alebo   ex   tunc.   Hmotnoprávne   podmienky pre posúdenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov sú uvedené v ustanovení § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb... Z ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že ak sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 35b ods. 5, potom bez ohľadu na to, či k zmene rozhodnutia dochádza s účinkami ex tunc alebo ex nunc sa sankčný úrok začne počítať odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Táto   úprava   nijako   nepopiera   zásadu   prezumpcie   správnosti   rozhodnutí   správnych orgánov.   Prezumpcia   správnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov   znamená,   že   tieto rozhodnutia   sa považujú za zákonné a správne,   až do chvíle,   keď sa nepreukáže opak. Sťažovateľ   má za to,   že   na   obdobnom   princípe   je   založená   zodpovednosť   za   škodu   pri výkone   verejnej   moci   nezákonným   rozhodnutím   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf 64/2007 jednoznačne vyplýva, že podľa súdu zákonná fikcia neoprávnene zadržiavaných prostriedkov je tu spájaná so súčasnou existenciou rozhodnutia na základe ktorého bola daň zaplatená a rozhodnutia, ktorým bola daň   znížená.   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že sťažovateľ   namieta   časť vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu SR ako obiter dictium, k možnej všeobecnej aplikácií ustanovenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá v skutočnosti je vyňatá z kontextu   odôvodnenia.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   svojim   vyjadrením   Najvyšší   súd   SR nevyvrátil   tvrdenie   sťažovateľa,   že   takýto   právny   stav   nemôže   nastať   a   právny   názor Najvyššieho   súdu   SR   uvedený   v   rozsudku   č.   3   Sžf   64/2007   vylučuje   reálnu   možnosť uplatňovania práva na sankčný úrok podľa ustanovenia § 35b ods. 5 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb.)...

Najvyšší súd SR uvádza, že vzťah inštitútu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb a inštitútu daňového preplatku riešil i   s   použitím   ústavnej   zásady   proporcionality,   pričom   táto   zásada   vyžaduje   vyrovnaný prístup   súdu   k   výkladu   zákona   tak   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania   ako   i   vo   vzťahu k správnym   orgánom   s   prihliadnutím   na   účel   zákona.   Najvyšší   súd   SR   ďalej   uvádza, že sťažovateľ ustanovenie § 35b ods. 5 vykladá izolovane, bez zohľadnenia systému ďalších ustanovení a vzťahov, v ktorých pôsobí. Zásadu proporcionality nie je možné uplatňovať v rozpore   so   zásadou   zákonnosti   a   interpretovať   niektoré   ustanovenia   zákona   inak, ako v skutočnosti   znejú.   V   danej   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   ustanovenie   §   35b ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení po 1. septembri 2007. podľa ktorého, ak správca dane   zaplatí   daňovému   subjektu   sankčný   úrok   podľa   odseku   7,   daňovému   subjektu   sa uhradí náhrada škody podľa osobitného predpisu (zákon č. 514/2003 Z. z.) len vo výške rozdielu medzi vyčíslenou náhradou škody a zaplateným sankčným úrokom. To znamená, že náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa daňovému subjektu prizná len vo výške rozdielu medzi vyčíslenou náhradou škody a zaplateným sankčným úrokom, aby nedošlo k dvojitej   náhrade   škody.   Aj   keď   ide   o   právnu   úpravu   účinnú   od   1.   septembra   2007,   je nepochybné, že príslušné orgány by daňovému subjektu nepriznali dvojitú náhradu škody ani pred 1. septembrom 2007.

Z   porovnania ustanovení   §   35b   a   §   63   ods.   6   zákona   č.   511/1992 Zb.   vyplýva, že ide o dva samostatné a rozdielne inštitúty sankcionovania správcu dane. Účelom zákona podľa ustanovenia § 35b ods. 5 bolo sankcionovať správcu dane za to, že neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu. Účelom zákona podľa ustanovenia § 63 ods. 6 nebolo sankcionovať správcu dane za to, že zapríčinil daňový preplatok, ale za to, že preplatok, ktorý zapríčinil nevrátil v zákonnej lehote. Na uvedené rozdiely sťažovateľ poukázal   už   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. 7 S/23/2007.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s   obsahom   príslušných   veci   sa   týkajúcich   rozhodnutí   daňových orgánov a správnych súdov, dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a ďalších zákonných predpisov   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   s   cieľom   poskytnúť materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov [(§ 1 OSP), obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07].

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III. ÚS   209/04,   III. ÚS   95/06,   III. ÚS   260/06, III. ÚS 153/07).

Zohľadňujúc   uvedené   východiská   sa   ústavný   súd   zaoberal   argumentáciou sťažovateľa, ako aj najvyššieho súdu v predmetnej veci.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti vzniesol v prvom rade námietku nedostatku vecnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom   označeným   zásahom   do   jeho   základných   práv a slobôd a označenými právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa pred ústavným súdom domáhal v petite sťažnosti.

Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že   jeho   rozsudok   sp.   zn.   3   Sžf   64/2007 zo 14. februára 2008, ktorý sťažovateľ napáda, je rozhodnutím v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP týkajúcom sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Táto kompetencia súdov má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na pomer špeciality čl. 46 ods. 2 ústavy k čl. 46 ods. 1 ústavy a viazanosť ústavného súdu petitom   návrhu   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde)   je   sťažnosť   sťažovateľa   podľa najvyššieho súdu neopodstatnená.

Ustanovenie   čl.   46   ods.   2   ústavy   zaručuje   ústavné   právo   fyzických   osôb a právnických   osôb,   ktoré   obhájiteľným   spôsobom   tvrdia,   že   boli   na   svojich   právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia, ak zákon   neustanoví inak,   pričom   z   právomoci   súdu   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo   konkrétne   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy   spôsobilé   zasiahnuť   do   práv   alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté.

Ustanovenie   čl.   46   ods.   2   ústavy   teda   zaručuje   ústavné   právo   fyzických   osôb a právnických osôb na prístup k súdu, pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy spôsobilých zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov týchto osôb.

V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje ustanovenie   čl.   46   ods.   2   ústavy   skutočne   lex   specialis   vo   vzťahu   k   všeobecnejšiemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú   kvalitu   súdneho   konania   definovanú procesnými   garanciami   spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   ktorá   má   byť   v   konkrétnom   prípade   poskytnutá.   Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.

Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný   základ   v   čl.   46   ods.   2   ústavy,   je   súd   konajúci   vo   veci   viazaný   princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   posudzovanom   prípade   nebola   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom námietka odmietnutia súdnej ochrany (odopretia prístupu k súdu), pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov. Predmetom posúdenia boli tvrdenia sťažovateľa, že táto súdna ochrana nebola poskytnutá ústavne konformným spôsobom, zodpovedajúcim právu na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd námietku najvyššieho súdu o neaplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy na daný prípad neakceptoval.

Z   obsahu   sťažovateľovej   argumentácie   prednesenej   ústavnému   súdu   v   sťažnosti je zrejmé, že podstata   ním namietaného porušenia jeho základných   práv a slobôd tkvie v namietanej   neodôvodnenosti   a   nesprávnosti   záverov   najvyššieho   súdu   obsiahnutých v napádanom rozsudku sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonností rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci,   patrí   v   rozsahu   ustanovenom   zákonnými   predpismi   do   právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,   na ktorých   je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť   alebo   priznávať   práva   len   rozhodnutím.   Rozhodnutie   je   pre   adresáta   platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 30 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie, ktorým správca dane určuje výšku   dane   alebo   rozdiel   dane   okrem   úroku,   sankčného   úroku,   pokuty   ustanovených zákonom,   oznámi   správca   dane   daňovému   subjektu   formou   platobného   výmeru   alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a) je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 30   ods.   9 zákona č.   511/1992   Zb.   doručené rozhodnutie,   proti   ktorému nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné.

Podľa § 30 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať riadne opravné prostriedky   alebo ak ich podanie nemá odkladný účinok a ak uplynula zároveň lehota plnenia.

Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane   alebo   odvolacieho   orgánu   a   daňou   alebo   rozdielom   dane   zníženým   novým rozhodnutím   sa   považuje   za   neoprávnene   zadržiavané   peňažné   prostriedky   daňového subjektu.   Rovnako   za   neoprávnene   zadržiavané peňažné   prostriedky   daňového   subjektu sa považuje   aj   rozdiel   medzi   zaplateným   sankčným   úrokom   vyrubeným   rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene   zadržiavané   peňažné   prostriedky   daňového   subjektu;   ak   bol   novým rozhodnutím   priznaný   vyšší   nárok   na   vrátenie   uplatneného   vrátenia   dane,   považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu.

Podľa   §   35b   ods.   6   prvej   a   druhej   vety   zákona   č.   511/1992   Zb.   správca   dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku   5   zaplatí   daňovému   subjektu   sankčný   úrok   vo   výške   štvornásobku   základnej úrokovej   sadzby   Národnej   banky Slovenska platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi   dane pôvodnú   výšku   dane   alebo keď   vznikol   nárok   na vrátenie   nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona.   Sankčný   úrok   sa   vypočíta   zo   sumy   neoprávnene   zadržiavaných   peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil   správcovi   dane   pôvodnú   výšku   dane   alebo   keď   vznikol   nárok   na   vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava.

Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene   zadržiavaných   peňažných   prostriedkov   podľa   odseku   6   zaplatí   daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.

Podľa § 35b ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovenia odsekov 1 až 9 sa vzťahujú na všetky dane.

Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňový preplatok (ďalej len „preplatok“) je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

Podľa § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. preplatok sa použije na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku inej dane. O prevedení preplatku na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku inej dane sa daňový dlžník vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku.

Podľa   §   63   ods.   3   zákona   č.   511/1992   Zb.   preplatky   daňového   subjektu na jednotlivých   druhoch   daní,   cla   a   iných   platieb   možno   použiť   na   kompenzáciu   jeho daňových nedoplatkov na inej dani, cle a iných platbách. O tom musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt.

Podľa § 63 ods. 4 prvej vety zákona č. 511/1992 Zb. ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti, ak je väčší ako 100 Sk.

Podľa § 63 ods. 6 prvej vety zákona č. 511/1992 Zb. ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, a ak ho nemožno použiť podľa odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania; tento postup sa vzťahuje aj na oneskorené vrátenie preplatku podľa odseku 4.

Najvyšší súd v odôvodnení sťažovateľom napádaného rozsudku sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 konštatoval, že predmetom konania bolo posúdenie spornej právnej otázky výkladu § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a jeho aplikovateľnosti na skutkový stav v sťažovateľovej veci (ktorý nebol sporný) s ohľadom na vzájomný vzťah ustanovení § 35b zákona č. 511/1992 Zb. a § 63 uvedeného zákona.

Najvyšší súd výkladom § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. vyvodil, že sankčný úrok „... pokrýva obdobie nesprávneho avšak v tom čase platného rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru, resp. dodatočného platobného výmeru na základe ktorého bola daň zaplatená“.

Taktiež   vyslovil   názor,   že   zánikom   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia, ktorým bola vyrubená daň alebo rozdiel dane (napr. zrušením v rámci správneho súdnictva), vzniká „... právna situácia, v ktorej zaplatená daň už nemá svoj právny základ...“ (§ 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.), preto sa vzhľadom na zánik právneho titulu stáva daňovým preplatkom (§ 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.).

Najvyšší súd následne vyslovil záver, že: „Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru správcu dane alebo odvolacieho orgánu,   v   období   od   zaplatenia   dane   daňovým   subjektom   správcovi   dane   do   zrušenia platobného výmeru rozsudkom súdu v správnom súdnictve, pretože v tomto medziobdobí bol platobný   výmer   platným   rozhodnutím   správcu   dane.   K   jeho   zrušeniu   rozsudkom   došlo s účinkami ex nunc.“

Citovaný   záver   najvyššieho   súdu   je   však   v   priamom   rozpore   s   jeho   v   úvode formulovaným   východiskom,   podľa   ktorého   sankčný   úrok „pokrýva“ práve „obdobie nesprávneho avšak v tom čase platného rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru, resp. dodatočného platobného výmeru na základe ktorého bola daň zaplatená“.

Konštatovanie   najvyššieho   súdu,   že   vrátenie   sťažovateľom   zaplatenej   dane (presnejšie   čiastočne   zaplateného dorubeného rozdielu   dane) podlieha   právnemu režimu vrátenia daňového preplatku v zmysle § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., síce logicky vyplýva   z   jeho   skoršieho   konštatovania,   že zánikom   právoplatného   a   vykonateľného rozhodnutia, ktorým bola vyrubená daň alebo jej rozdiel, sa už zaplatená daň, resp. rozdiel dane stáva daňovým preplatkom podľa § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., avšak nemožno z neho bez ďalšieho vyvodiť záver o nesplnení podmienok aplikácie § 35b ods. 5, 6, a 7 uvedeného zákona. Najvyšší súd takýto záver vyslovil bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia   vysporiadal   s   otázkou   vzájomného   vzťahu   ustanovení   §   35b   zákona č. 511/1992 Zb. a § 63 uvedeného zákona, hoci potrebu posúdenia tejto právnej otázky sám deklaroval.

Ustanovenia § 35b a § 63 zákona č. 511/1992 Zb. upravujú dva samostatné právne inštitúty. Zatiaľ čo § 63 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje práva a povinnosti daňových subjektov a daňových orgánov týkajúce sa vrátenia (prípadne iného použitia) súm platieb daňových   subjektov   daňovým   orgánom   prevyšujúcich   splatnú   daň   (daňovú   povinnosť), § 35b ods. 5, 6, a 7 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje naproti tomu sankčnú povinnosť kompenzačného   charakteru   uloženú   daňovým   orgánom   zaplatiť   daňovému   subjektu po poukázaní peňažných prostriedkov   sankčný   úrok   v prípadoch,   ak bolo ich   zadržanie v období   od   ich   zaplatenia   daňovým   subjektom   až   po   ich   vrátenie   daňovým   orgánom neoprávnené.

Neoprávnenosť zadržiavania peňažných prostriedkov vyplýva v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. z následného vydania právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového   orgánu,   na   základe   ktorého   boli   daň   alebo   vyrubený   rozdiel   dane   zaplatené, a z neskoršieho vydania nového rozhodnutia, ktorým boli (hoci aj čiastočne) zaplatená daň alebo rozdiel dane znížené (samozrejme, pokiaľ je rozdiel medzi sumou už zaplatenej dane a sumou zníženej dane kladný).

Keďže súčasná existencia dvoch právoplatných a vykonateľných rozhodnutí orgánu verejnej   moci   v   tej   istej   veci   s   rozdielným   výrokom   je   s   výnimkou   právneho   excesu pojmovo   vylúčená,   k   situácii   predpokladanej   ustanovením   §   35b   ods.   5   zákona č. 511/1992 Zb.   môže   procesne   dôjsť   iba   zrušením   pôvodného   právoplatného a vykonateľného   rozhodnutia   daňového   orgánu   na   základe   mimoriadnych   opravných prostriedkov v daňovom konaní alebo v rámci správneho súdnictva a následným vydaním nového rozhodnutia, ktorým sa daň alebo rozdiel dane vyrubí v nižšej sume (zníži), alebo zmenou   pôvodného   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia   daňového   orgánu na základe   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v   daňovom   konaní   tak,   že   novým rozhodnutím daňového orgánu sa daň alebo rozdiel dane vyrubí v nižšej sume (zníži).

Najvyšší súd pri výklade a interpretácii znenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. dospel k názoru, že zákonný pojem daň alebo rozdiel dane „znížený“ novým rozhodnutím treba   vykladať   reštriktívne   (zužujúco),   vzťahujúc   ho   iba   na   prípady   zmeny   pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového orgánu na základe mimoriadnych opravných prostriedkov v daňovom konaní tak, že novým rozhodnutím daňového orgánu sa daň alebo rozdiel dane vyrubí v nižšej sume.

Dôsledkom takejto interpretácie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. najvyšším súdom vo vzťahu k skupine daňových subjektov, u ktorých došlo k zníženiu už zaplatenej dane alebo rozdielu dane zrušením pôvodného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia daňového   orgánu   na základe   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v   daňovom   konaní alebo   v   rámci   správneho   súdnictva   a   následným   vydaním   nového   rozhodnutia,   ktorým sa daň   alebo rozdiel   dane vyrubila v nižšej   sume, je vylúčenie tejto skupiny   daňových subjektov z možnosti uplatňovať právo na zaplatenie sankčného úroku.

Ide   pritom o daňové subjekty v porovnateľnom postavení so skupinou   daňových subjektov,   u   ktorých   bola   daň   znížená   priamo   zmenou pôvodného   právoplatného a vykonateľného   rozhodnutia   daňového   orgánu.   Obdobím neoprávnene   zadržiavaných peňažných   prostriedkov   daňového   subjektu   je   totiž   podľa   §   35b   ods.   6 zákona č. 511/1992 Zb. počet dní, ktoré uplynuli odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci.

Za   daných   okolností   vyžadovala   zásada   spravodlivosti   obsiahnutá   v   práve na spravodlivé súdne konanie, zahŕňajúca požiadavku, aby súdy založili svoje rozhodnutia na   dostatočných   a   právne   relevanných   dôvodoch,   v   spojení   so   zásadou   zákazu diskriminácie, aby najvyšší súd rozumne a v dostatočnej miere odôvodnil výklad § 35b ods. 5   zákona   č.   511/1992   Zb.,   ktorý   zvolil,   z   hľadiska   primeranosti   a   opodstatnenosti obmedzenia   skupiny   daňových   subjektov,   do   ktorej   patril   aj   sťažovateľ   v   súvislosti s podmienkami uplatnenia práva na zaplatenie sankčného úroku. Takéto odôvodnenie však v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 absentuje.

Odôvodnenie   označeného   sťažnosťou   napádaného rozsudku   najvyššieho   súdu zo 14. februára 2008 nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru,   v zmysle ktorej   je, aj s ohľadom   na ustanovenie § 157 ods.   2 OSP, povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Dôvody uvedené najvyšším súdom v označenom rozhodnutí si navyše odporujú   a   nie   sú   preskúmateľné.   Rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   64/2007 zo 14. februára 2008 je preto arbitrárny.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 64/2007 zo 14. februára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V tomto konaní bude potrebné opätovne posúdiť dovolanie sťažovateľa a závery najvyššieho súdu aj náležite a konkrétne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   s tým,   že   predmetom   konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je ochrana základných práv a slobôd. Predmet tohto konania je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch (napr. III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nemožno   oceniť   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období roka 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 191 Sk.

Ústavný   súd   preto   v   súlade   s §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení s označenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania v plnej ním požadovanej sume 6 352 Sk. Priznaná náhrada trov konania neprevyšuje sumu, na ktorú by mal sťažovateľ v zmysle uvedených predpisov   nárok,   pozostávajúcu z odmeny   právneho zástupcu   -   advokáta   za   dva   úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie právneho zastúpenia a podanie sťažnosti), ako aj z režijného paušálu k týmto úkonom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008