znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 305/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. Dz., F., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 55/99 a Krajského súdu v Prešove a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Dz. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2007   doručená   sťažnosť   I.   Dz.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 55/99 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 3. marca 1999 okresnému súdu   žalobu   o   určenie „neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru,   náhradu   mzdy a úpravu pracovného času (...)“. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 17 C 55/99.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   opisuje   priebeh   tohto   konania   od   roku   1999,   uvádza obdobia nečinnosti, resp. úkony okresného súdu a krajského súdu, i jednotlivé procesné pochybenia týchto všeobecných súdov.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom 7. apríla 2006. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa napadla sťažovateľka ako žalobkyňa v označenom konaní odvolaním. O podanom odvolaní rozhodoval krajský súd 22. augusta 2007.

Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 55/99 a krajského súdu a prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal.

Zároveň žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma, či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (v danom prípade všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

Z obsahu sťažnosti, ale najmä z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17   C   55/99   ústavný   súd   zistil,   že v   právnej   veci   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd rozsudkom č. k. 17 C 55/99-231 zo 7. apríla 2006 tak, že jej žalobu v merite veci zamietol. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 19. júna 2006. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 3. júla 2006 odvolanie, v ktorom ho navrhla zmeniť a jej žalobe vyhovieť.   Spis s opravným prostriedkom   bol doručený   krajskému   súdu   10.   júla 2006.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 215/06 z 26. apríla 2007 uložil okresnému súdu, aby rozhodol o náhrade trov konania štátu. Okresný súd dopĺňacím rozsudkom zo 17. mája 2007 rozhodol tak, že „žalobkyňa je povinná nahradiť štátu trovy konania 6 000,- Sk“. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 4. júna 2007 odvolanie.

O   odvolaniach   sťažovateľky   proti   citovanému   rozsudku   a   dopĺňaciemu   rozsudku okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   104/07,   2   Co   139/07 z 22. augusta   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   3.   októbra   2007,   pričom   právnemu zástupcovi   sťažovateľky   bol   doručený   2.   októbra   2007.   Ako   vyplýva   zo   zápisnice z pojednávania na krajskom súde z 22. augusta 2007, tohto pojednávania sa zúčastnil aj právny   zástupca   sťažovateľky.   Citovaným   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo veci samej (v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom) a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania ho zmenil.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (31. augusta 2007) už bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľky a k porušovaniu namietaného   základného   práva   sťažovateľky   už   nedochádzalo,   bez   ohľadu   na   to,   že rozhodnutia všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 3. októbra 2007. Okresný súd ani krajský súd už teda nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Tento stav konania viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu   a   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená   (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007