SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 305/07-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. Dz., F., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 55/99 a Krajského súdu v Prešove a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť I. Dz. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2007 doručená sťažnosť I. Dz. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 55/99 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 3. marca 1999 okresnému súdu žalobu o určenie „neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, náhradu mzdy a úpravu pracovného času (...)“. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 17 C 55/99.
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje priebeh tohto konania od roku 1999, uvádza obdobia nečinnosti, resp. úkony okresného súdu a krajského súdu, i jednotlivé procesné pochybenia týchto všeobecných súdov.
Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom 7. apríla 2006. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa napadla sťažovateľka ako žalobkyňa v označenom konaní odvolaním. O podanom odvolaní rozhodoval krajský súd 22. augusta 2007.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 55/99 a krajského súdu a prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal.
Zároveň žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (v danom prípade všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).
Z obsahu sťažnosti, ale najmä z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 55/99 ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 55/99-231 zo 7. apríla 2006 tak, že jej žalobu v merite veci zamietol. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 19. júna 2006. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 3. júla 2006 odvolanie, v ktorom ho navrhla zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Spis s opravným prostriedkom bol doručený krajskému súdu 10. júla 2006.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 215/06 z 26. apríla 2007 uložil okresnému súdu, aby rozhodol o náhrade trov konania štátu. Okresný súd dopĺňacím rozsudkom zo 17. mája 2007 rozhodol tak, že „žalobkyňa je povinná nahradiť štátu trovy konania 6 000,- Sk“. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 4. júna 2007 odvolanie.
O odvolaniach sťažovateľky proti citovanému rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 104/07, 2 Co 139/07 z 22. augusta 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. októbra 2007, pričom právnemu zástupcovi sťažovateľky bol doručený 2. októbra 2007. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania na krajskom súde z 22. augusta 2007, tohto pojednávania sa zúčastnil aj právny zástupca sťažovateľky. Citovaným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej (v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom) a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania ho zmenil.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).
Ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (31. augusta 2007) už bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľky a k porušovaniu namietaného základného práva sťažovateľky už nedochádzalo, bez ohľadu na to, že rozhodnutia všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 3. októbra 2007. Okresný súd ani krajský súd už teda nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Tento stav konania viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05).
Na základe uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2007