znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. PatriciaBednářová & JUDr. Sabína Hodoňová, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietanéhoporušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1Listiny základných práv a slobôd, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva   a základných   slobôd   konaníma rozhodnutím Okresného súdu Čadca sp. zn. 5 C 53/2012 z 29. apríla 2013 a konaníma rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) konaním a rozhodnutím Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.5 C 53/2012 z 29. apríla 2013 a konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 53/2012z 29.   apríla 2013   bol   zamietnutý   návrh sťažovateľa   na zaplatenie   sumy oproti vráteniupredmetu kúpy (osobného motorového vozidla). Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutietým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil konkrétne dôkazy, ktorými bypreukázal vady veci v čase jej prevzatia, napriek tomu, že bol k tomu vyzvaný a poučenýpodľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ sa protirozsudku   odvolal.   V odvolaní   okrem   iného   namietal   aj   nevykonanie   ním   navrhnutýchdôkazov. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014 napadnutýrozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   ako   ďalší   prostriedok   nápravy   opakovane   využil   podnet   na   podaniemimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,generálny prokurátor“). Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z 13. marca2015   sťažovateľa   informovala,   že   nezistila   nezákonnosť   v postupe   konajúcich   súdova podnet odkladá.

Sťažovateľ   namieta   nevykonanie   ním   navrhovaného   dôkazu   a tiež   skutočnosť,   žeodvolací súd sa nezaoberal jeho námietkou o nevykonaní ním navrhovaných dôkazov. V sťažnosti k tomu okrem iného uvádza:

«Rozsudok   prvostupňového   súdu   bol   vydaný   bez   vykonania   sťažovateľom navrhnutých   dôkazov   -   predovšetkým   výsluchu   navrhovaného   svedka   -   pána ako aj ďalších svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k existencii vád na spornom vozidle bezprostredne   po   jeho   kúpe   od   odporcu.   Nevykonanie   dôkazu   bolo   zo   strany prvostupňového   súdu   odôvodnené   vyjadrením   „je   veľmi   nepravdepodobné,   že   by   si pracovníci   autoservisu,   ktorí   takéto   prehliadky   a   opravy   rôznych   áut   každodenne vykonávajú,   vzhľadom   na   odstup   času,   pamätali   presný   deň,   kedy   boli   fotografie vyhotovené“ (pozn. fotografie vád sporného vozidla).

Zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   zo   strany   prvostupňového   súdu   bolo   v   závere rozhodnutia   odôvodnené   tvrdením   „navrhovateľ   v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno, nepredložil súdu dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, pričom bol na predloženie dôkazov vyzvaný, bolo mu zaslané poučenie na čl. l. 18 spisu, ako bol aj poučený podľa § 120 ods. 4 OSP“.

Krajský súd v Žiline sa s námietkou nevykonania navrhovaných dôkazov súdom prvého stupňa nijakým spôsobom nezaoberal, napriek tomu, že svoje rozhodnutie založil na podstatne iných dôvodoch ako súd prvého stupňa.

Nevykonanie dôkazu s odôvodnením, že existuje pochybnosť o tom, či si vzhľadom na časový odstup navrhovaný svedok bude pamätať okolnosti prípadu, sťažovateľ považuje za svojvoľný postup prvostupňového súdu. Nezdôvodnenie nevykonania dôkazu odvolacím súdom   a   nevyjadrenie   sa   k   tejto   námietke   sťažovateľa,   sťažovateľ   obdobne   považuje za svojvoľný postup odvolacieho súdu.

Súd je s poukazom na § 120 ods. 1 OSP oprávnený rozhodnúť, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov a v zásade nemusí vykonať tie dôkazy, ktorými majú byť preukázané skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie uplatňovaných nárokov nerozhodné a právne bezvýznamné. Ak sa však návrh na vykonanie dôkazov týka rozhodujúcej skutočnosti, je súd povinný takýto dôkaz vykonať a nemôže   jeho   vykonanie   opomenúť   s   odôvodnením,   že   má   pochybnosť   o   tom,   či   si navrhovaný   svedok   bude   okolnosti   prípadu   pamätať.   Navyše,   prvostupňový   súd   návrh sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, pričom bol na predloženie dôkazov vyzvaný, bolo mu zaslané poučenie na čl. 1.18 spisu, ako bol aj poučený podľa § 120 ods.   4 OSP.   Takýto záver súdu predpokladá,   že tento   vykonal   všetky navrhnuté dôkazy, obzvlášť dôkazy, ktoré v danej veci sťažovateľ navrhol vykonať práve za účelom preukázania existencie vád veci v čase jej prevzatia.

Vyjadrenie   súdu   o   neunesení   dôkazného   bremena   nadväzujúce   na   odôvodnenie rozhodnutia súdu o nevykonaní sťažovateľom navrhnutých dôkazov je nelogické. Sťažovateľ navrhoval vykonanie dôkazov práve z dôvodu, aby dôkazné bremeno uniesol.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jehosťažnosť na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/547/2013 a Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: 5C/53/2012 porušili právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/547/2013 zo dňa 30. januára 2014   a   jemu   predchádzajúce   rozhodnutie   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.:   5C/53/2012 zo dňa 29. apríla 2013 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie za porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vo výške 5 000,- EUR, ktoré sú Krajský   súd   v   Žiline   a   Okresný   súd   Čadca   povinné   vyplatiť   mu   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Čadca sú povinné uhradiť

trovy   konania   do   3   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu boliporušené   jeho   základné   práva   označené   v petite   jeho   sťažnosti   zaručené   listinoua dohovorom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnutímokresného   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemudostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Ústavný súd totiž v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdnyorgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojejrozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkovvyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretožetouto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti(napr. III. ÚS 79/02).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku ažpo jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciegarancií   pre   ochranu   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   konajúcich   súdov   naprávať,resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnomsúde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného súdneho konania.

Ako z dosiaľ uvedeného vyplýva, proti namietanému rozhodnutiu okresného súdu sasťažovateľ   odvolal,   teda   využil   na   ochranu   ním   označených   práv   zákonom   poskytnutýopravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej protirozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu a rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 9Co 547/2013 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomeniao inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sasťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   podal   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolaniagenerálnym   prokurátorom.   Posledný   podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadnehodovolania proti rozsudku krajského súdu je zo 4. februára 2015. Keďže mu predchádzaliopakované   podania   podnetov   sťažovateľom,   je   zrejmé,   že   v čase   podania   podnetovsťažovateľom bol už rozsudok krajského súdu právoplatný. Napriek tomu, že sťažovateľsa   vo   svojej   sťažnosti   úzkostlivo   vyhýba   bližšiemu   označeniu   údajov,   ktoré   byjednoznačne signalizovali uplynutie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnostiústavnému súdu, zo zistených údajov možno vyvodiť, že sťažnosť ústavnému súdu bolapodaná   oneskorene,   pretože   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosťdo 4. apríla 2014.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že na rozdiel od dovolania mimoriadne dovolanienemá žiadny vplyv na beh zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to, kedy a ako bolo o podnete na podaniemimoriadneho dovolania rozhodnuté.

Ústavný súd nemá zákonnú možnosť odpustiť zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti.Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dovoľuje ústavnému súdu odpustiť zdôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo inýchprávnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, ale niezmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci svojejrozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňujezmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS64/03,   I.   ÚS   188/03,   IV.   ÚS   14/03,   II.   ÚS   330/06).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015