SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 304/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. PatriciaBednářová & JUDr. Sabína Hodoňová, Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd konaníma rozhodnutím Okresného súdu Čadca sp. zn. 5 C 53/2012 z 29. apríla 2013 a konaníma rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) konaním a rozhodnutím Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.5 C 53/2012 z 29. apríla 2013 a konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 53/2012z 29. apríla 2013 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy oproti vráteniupredmetu kúpy (osobného motorového vozidla). Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutietým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil konkrétne dôkazy, ktorými bypreukázal vady veci v čase jej prevzatia, napriek tomu, že bol k tomu vyzvaný a poučenýpodľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ sa protirozsudku odvolal. V odvolaní okrem iného namietal aj nevykonanie ním navrhnutýchdôkazov. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014 napadnutýrozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ ako ďalší prostriedok nápravy opakovane využil podnet na podaniemimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“). Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z 13. marca2015 sťažovateľa informovala, že nezistila nezákonnosť v postupe konajúcich súdova podnet odkladá.
Sťažovateľ namieta nevykonanie ním navrhovaného dôkazu a tiež skutočnosť, žeodvolací súd sa nezaoberal jeho námietkou o nevykonaní ním navrhovaných dôkazov. V sťažnosti k tomu okrem iného uvádza:
«Rozsudok prvostupňového súdu bol vydaný bez vykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov - predovšetkým výsluchu navrhovaného svedka - pána ako aj ďalších svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k existencii vád na spornom vozidle bezprostredne po jeho kúpe od odporcu. Nevykonanie dôkazu bolo zo strany prvostupňového súdu odôvodnené vyjadrením „je veľmi nepravdepodobné, že by si pracovníci autoservisu, ktorí takéto prehliadky a opravy rôznych áut každodenne vykonávajú, vzhľadom na odstup času, pamätali presný deň, kedy boli fotografie vyhotovené“ (pozn. fotografie vád sporného vozidla).
Zamietnutie návrhu sťažovateľa zo strany prvostupňového súdu bolo v závere rozhodnutia odôvodnené tvrdením „navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, pričom bol na predloženie dôkazov vyzvaný, bolo mu zaslané poučenie na čl. l. 18 spisu, ako bol aj poučený podľa § 120 ods. 4 OSP“.
Krajský súd v Žiline sa s námietkou nevykonania navrhovaných dôkazov súdom prvého stupňa nijakým spôsobom nezaoberal, napriek tomu, že svoje rozhodnutie založil na podstatne iných dôvodoch ako súd prvého stupňa.
Nevykonanie dôkazu s odôvodnením, že existuje pochybnosť o tom, či si vzhľadom na časový odstup navrhovaný svedok bude pamätať okolnosti prípadu, sťažovateľ považuje za svojvoľný postup prvostupňového súdu. Nezdôvodnenie nevykonania dôkazu odvolacím súdom a nevyjadrenie sa k tejto námietke sťažovateľa, sťažovateľ obdobne považuje za svojvoľný postup odvolacieho súdu.
Súd je s poukazom na § 120 ods. 1 OSP oprávnený rozhodnúť, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov a v zásade nemusí vykonať tie dôkazy, ktorými majú byť preukázané skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie uplatňovaných nárokov nerozhodné a právne bezvýznamné. Ak sa však návrh na vykonanie dôkazov týka rozhodujúcej skutočnosti, je súd povinný takýto dôkaz vykonať a nemôže jeho vykonanie opomenúť s odôvodnením, že má pochybnosť o tom, či si navrhovaný svedok bude okolnosti prípadu pamätať. Navyše, prvostupňový súd návrh sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, pričom bol na predloženie dôkazov vyzvaný, bolo mu zaslané poučenie na čl. 1.18 spisu, ako bol aj poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Takýto záver súdu predpokladá, že tento vykonal všetky navrhnuté dôkazy, obzvlášť dôkazy, ktoré v danej veci sťažovateľ navrhol vykonať práve za účelom preukázania existencie vád veci v čase jej prevzatia.
Vyjadrenie súdu o neunesení dôkazného bremena nadväzujúce na odôvodnenie rozhodnutia súdu o nevykonaní sťažovateľom navrhnutých dôkazov je nelogické. Sťažovateľ navrhoval vykonanie dôkazov práve z dôvodu, aby dôkazné bremeno uniesol.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jehosťažnosť na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález:
„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/547/2013 a Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: 5C/53/2012 porušili právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/547/2013 zo dňa 30. januára 2014 a jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Čadca sp. zn.: 5C/53/2012 zo dňa 29. apríla 2013 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vo výške 5 000,- EUR, ktoré sú Krajský súd v Žiline a Okresný súd Čadca povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Čadca sú povinné uhradiť
trovy konania do 3 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu boliporušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti zaručené listinoua dohovorom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutímokresného súdu, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Ústavný súd totiž v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdnyorgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojejrozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkovvyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretožetouto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti(napr. III. ÚS 79/02).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku ažpo jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciegarancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany konajúcich súdov naprávať,resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnomsúde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného súdneho konania.
Ako z dosiaľ uvedeného vyplýva, proti namietanému rozhodnutiu okresného súdu sasťažovateľ odvolal, teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutýopravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej protirozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu a rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 9Co 547/2013 treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sasťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažovateľ podal opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolaniagenerálnym prokurátorom. Posledný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadnehodovolania proti rozsudku krajského súdu je zo 4. februára 2015. Keďže mu predchádzaliopakované podania podnetov sťažovateľom, je zrejmé, že v čase podania podnetovsťažovateľom bol už rozsudok krajského súdu právoplatný. Napriek tomu, že sťažovateľsa vo svojej sťažnosti úzkostlivo vyhýba bližšiemu označeniu údajov, ktoré byjednoznačne signalizovali uplynutie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnostiústavnému súdu, zo zistených údajov možno vyvodiť, že sťažnosť ústavnému súdu bolapodaná oneskorene, pretože rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosťdo 4. apríla 2014.
Ústavný súd k veci ešte dodáva, že na rozdiel od dovolania mimoriadne dovolanienemá žiadny vplyv na beh zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to, kedy a ako bolo o podnete na podaniemimoriadneho dovolania rozhodnuté.
Ústavný súd nemá zákonnú možnosť odpustiť zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti.Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dovoľuje ústavnému súdu odpustiť zdôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo inýchprávnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, ale niezmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci svojejrozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že zákon o ústavnom súde neumožňujezmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015