znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 304/2014-88

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti S., zastúpenej advokátkou JUDr. Andreou Tomlainovou, PhD., LL.M, ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   v prítomnosti   účastníkov   a   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžp 21/2012 z 27. júna 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na verejné   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov,   v   prítomnosti   účastníkov   a na vyjadrenie   sa   ku   všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 21/2012 z 27. júna 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   S.   trovy   konania   v   sume   418   €   (slovom   štyristoosemnásť   eur)   na   účet advokátskej kancelárie ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. septembra 2013   faxom   a   30.   septembra   2013   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods.   1,   čl.   13   ods.   4   a čl. 152   ods.   4   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sžp   21/2012   z   27.   júna   2013   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku predchádzal.

Predmetom najvyšším súdom preskúmavaného správneho konania vedeného Úradom jadrového dozoru   Slovenskej   republiky (ďalej aj „úrad“)   bolo rozhodovanie o povolení zmeny stavby pred dokončením A. (ďalej aj „zmena stavby EMO“). Úrad ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 246/2008 zo 14. augusta 2008 (ďalej aj „rozhodnutie úradu“) zmenu stavby povolil a predsedníčka Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky (ďalej len   „predsedníčka   úradu“)   ako   druhostupňový   správny   orgán   rozhodnutím   č.   79/2009 z 28. apríla   2009   (ďalej   aj   „rozhodnutie   predsedníčky   úradu“)   odvolanie   podané   proti rozhodnutiu úradu zamietla a súčasne rozhodnutie úradu potvrdila. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky úradu   ako   druhostupňového   orgánu   rozsudkom   č. k. 4 S 125/2009-72   z   11.   mája   2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu G., občianske združenie (ďalej aj „žalobca“), zamietol, avšak najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie predsedníčky úradu zrušil a vec vrátil úradu na ďalšie konanie, teda do fázy druhostupňového správneho konania.

Sťažovateľka   v   prvej   časti   sťažnosti   uvádza   relevantné   ustanovenia   vo   veci aplikovaných právnych   predpisov,   najmä zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom plánovaní a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“),   zákona   č.   24/2006   Z.   z.   o   posudzovaní   vplyvov   na   životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“), zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   smernice   o   posudzovaní   vplyvov   určitých   verejných a súkromných projektov na životné prostredie č. 85/337/EHS v znení smernice č. 97/11/ES a smernice   č.   2003/35/ES   (ďalej   len   „smernica   o   posudzovaní   vplyvov“),   Dohovoru o prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe k spravodlivosti   v záležitostiach   životného   prostredia   oznámeného   Ministerstvom zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   pod   č.   43/2006   Z.   z.   (ďalej   len   „Aarhuský dohovor“) a na prípad dopadajúcich ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, ktoré   mali   byť   napadnutým   rozsudkom   a   postupom,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal, porušené.   Nadväzne   na   to   sťažovateľka   obšírne   cituje   z   judikatúry   ústavného   súdu vzťahujúcej sa na obsah ňou označených práv.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka uvádza, že súd „konajúci o žalobe podanej podľa § 247 a nasl. OSP je v zmysle výslovného znenia druhej vety § 250 ods. 1 OSP ex lége (t. j. aj bez návrhu)   povinný   osobu,   ktorej   práva   a   povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho rozhodnutia dotknuté, pribrať do súdneho konania“ a o pribratí účastníka vydať príslušné uznesenie, ktoré účastníkom konania doručí. Ak tak konajúci správny súd neurobil, podľa názoru   sťažovateľky „odňal   právo   na   súdny   proces   účastníkovi,   ktorý   bol   účastníkom správneho   konania   a   ktorému   právo   byť   účastníkom   preskúmavacieho   konania   súdu zaručuje právna norma ustanovená v § 250 ods. 1 OSP“. Svoj právny názor sťažovateľka podporuje   doterajšou   judikatúrou   najvyššieho   súdu   k   danej   otázke   (napr.   rozhodnutia vo veci sp. zn. 2 Sžo 54/2009, sp. zn. 5 Sžo 210/2010, sp. zn. 6 Sžo 149/2009, sp. zn. 8 Sžo 148/2009, sp. zn. 1 Sžr/77/2011, sp. zn. 1 Sžr 107/2011, sp. zn. 3 Sžo 179/2010, sp. zn. 1 Sžr 49/2011, sp. zn. 6 Sžo 274/2009, sp. zn. 1 Sžr 57/2011, sp. zn. 1 Sžr 7/2011, sp.   zn.   2   Sžo   221/2010   a   sp.   zn.   6   Sžp   1/2010).   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   ako stavebník v konaní o povolení zmeny stavby je osobou, ktorej práva a povinnosti mohli byť zrušením   rozhodnutia   predsedníčky   úradu   dotknuté,   sťažovateľka   nebola   pribratá do konania o správnej žalobe žalobcu a ani s ňou krajský súd a najvyšší súd nekonali, neboli jej pri súdnom prieskume doručované žiadne podania žalobcu ani rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu a ani iným spôsobom všeobecné súdy sťažovateľku o prebiehajúcom konaní neinformovali.

Na   základe   uvedeného   potom   sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžp/21/2012,   ako   aj   napadnutým   rozsudkom   došlo k porušeniu jej práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože jej nebolo umožnené byť účastníkom konania o žalobe žalobcu a nebola jej   poskytnutá   možnosť   uplatniť   svoj   vplyv   na   priebeh   a   výsledok   konania   využitím procesných prostriedkov, na ktorých použitie bola oprávnená, za podmienok, ktoré by ju nestavali do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s ostatnými účastníkmi konania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 152 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľka   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd totiž „žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že je oprávnený preskúmavať v konaní o Žalobe G. otázku, ktorej posúdenie patri do výlučnej právomoci MŽP SR, a ktorá je riešená vo Vyjadrení MŽP SR. NS SR v Rozsudku NS SR neuviedol, z ktorého zákonného ustanovenia vyvodil svoju právomoc preskúmavať v konaní o Žalobe G. otázku, ktorej posúdenie patri do výlučnej právomoci MŽP SR, a ktorá je riešená vo Vyjadrení MŽP SR.“.

Sťažovateľka dalej poukazuje na právne závery ústavného súdu v inej právnej veci (I. ÚS 223/09), v ktorej „ako zásadný protiústavný moment v rozsudku NS SR vyhodnotil prekročenie   zákonnej   právomoci   správneho   súdu   (čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR)   v   súvislosti s preskúmaním zákonnosti procesu EIA a rozhodnutia vydaného v tomto konaní (v danej veci išlo o rozhodnutie o predĺžení platnosti záverečného stanoviska k EIA)“. Rovnako uvádza, že najvyšší súd v inej právnej veci (rozsudok sp. zn. 8 Sžz 1/2010 z 27. januára 2011)   posúdil   úkon   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“, v citáciách aj „MŽP“) „uskutočnený v rámci konania podľa Zákona o EIA ako iný nezákonný zásah orgánu verejnej moci (§ 250v OSP)“. Zo zásady   subsidiarity súdneho konania má pritom vyplývať, že „správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa, t. j. mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu“. Podľa názoru sťažovateľky bez ohľadu na to, či «Vyjadrenie MŽP SR budeme považovať za individuálny akt MŽP (na ktorého preskúmanie je určený osobitný postup - žaloba podľa druhej hlavy, piatej časti OSP), alebo... za iný zásah (preskúmateľný podľa § 250v   OSP   -   čomu   však   muselo   predchádzať   podanie   sťažnosti   podľa   §   3   zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov), je zrejmé, že súd konajúci o Žalobe   G.   nemal   právomoc   preskúmavať   otázku,   ktorej   posúdenie   patrí   do výlučnej právomoci MŽP SR, a ktorá je riešená vo Vyjadrení MŽP SR. NS SR bol povinný vychádzať z Vyjadrenia MŽP SR (princíp prezumpcie správnosti)... Okrem toho, ak G. v Žalobe G. výslovne   neoznačil   Vyjadrenie   MŽP   SR   za   nezákonné   a nežiadal,   aby   súd   preskúmal zákonnosť Vyjadrenia MŽP SR... NS SR nebol oprávnený preskúmavať Vyjadrenie MŽP SR a ak tak urobil, prekročil rozsah súdneho prieskumu „v medziach žaloby“».

Nadväzne   na   to   sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd „napriek   tomu,   že   zrušil Druhostupňové rozhodnutie ÚJD podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP, neuviedol v rozpore s ktorým konkrétnym ustanovením Zákona o EIA je Druhostupňové rozhodnutie ÚJD, t. j. v rozpore s ktorým zákonom postupoval ÚJD, ak pri rozhodovaní o povolení Zmeny EMO vychádzal   z   Vyjadrenia   MŽP   SR.   Rozsudok   NS   SR   v   tomto   smere   neobsahuje   žiadne odôvodnenie.

Podľa   názoru   Sťažovateľa   zo   žiadneho   ustanovenia   Zákona   o   EIA   nevyplýva povinnosť vykonať EIA pred povolením Zmeny EMO, a to ani ak by Zákon o EIA bol aplikovaný   v   súlade   so   Smernicou   alebo   Aarhuským   dohovorom   prostredníctvom   tzv. nepriameho účinku práva EÚ (ako to vyplýva z nižšie uvedeného).“. Keďže podľa názoru sťažovateľky   zo   zákona   o   EIA   jednoznačne   vyplýva,   že   proces   posudzovania   vplyvov na životné prostredia (ďalej len „EIA“) má vo výlučnej právomoci ministerstvo, a nie úrad, najvyšší súd vôbec neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že podľa zákona o EIA posúdenie vplyvu zmeny stavby na životné prostredie má vykonať úrad.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že ani smernica o posudzovaní vplyvov neustanovuje, že v prípade   posudzovanej   zmeny   stavby   ide „o   projekt,   ktorý   by   podľa   Smernice   mal podliehať posudzovaniu vplyvov na životné prostredie“, pretože aj v prípade zmeny alebo rozšírenia   elektrárne „ako   projektu   už   autorizovaného,   vykonaného,   alebo   v   procese vykonávania, z čl. 4 ods. 2 Smernice v spojitosti s bodom 13 Prílohy II Smernice (viď body 14 a 18 tejto ústavnej sťažnosti) vyplýva, že tieto podliehajú EIA, ak môžu mať podstatný nepriaznivý   vplyv   na   životné   prostredie“.   Poukazom   na   obsah   vyjadrenia   ministerstva o tom,   že   realizáciou „zmien   v   projekte   EMO   3,   4   nedôjde   k   zmene   rozsahu   činnosti, hodnoty   inštalovaného   výkonu   zostanú   na   pôvodnej   úrovni   a   nezmení   sa   ani   rozsah povolených   hodnôt   výstupov   na   životné   prostredie,   napr.   vypúšťaných   odpadových   vôd z areálu   JE   M.   do   povrchového   toku   rieky   H.“,   a že   navrhnuté zmeny len „spočívajú v splnení požiadaviek na zabezpečenie jadrovej bezpečnosti, spoľahlivosti, fyzickej ochrany, havarijnej pripravenosti a ochrany pred požiarmi jadrových zariadení“, ako aj poukazom na obsah vyjadrenia úradu k správnej žalobe sťažovateľka uzatvára, že napadnutá zmena stavby   nemôže   mať   podstatný   vplyv   na   životné   prostredie,   a   teda   smernica   posúdenie vplyvov na životné prostredie nevyžaduje. Podľa názoru sťažovateľky je tiež zrejmé, že najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   nezaoberal „s   možnosťami   aplikácie   Smernice (prostredníctvom tzv. nepriameho účinku Smernice) pri posudzovaní otázky, či bolo pred rozhodnutím o povolení Zmeny EMO potrebné vykonať EIA alebo nie“.

S prihliadnutím na obsah odôvodenia napadnutého rozsudku sťažovateľka namieta aj z   ustanovení   Aarhuského   dohovoru   vyvodenú   povinnosť   vykonať   posúdenie   vplyvov na životné prostredie pri zmene stavby EMO. Najvyšším súdom uvádzaný čl. 6 a príloha I Aarhuského   dohovoru   totiž   podľa   sťažovateľky   neupravujú   povinnosť   členských   štátov zabezpečiť vykonanie posúdenia vplyvu stavby na životné prostredie ani jeho podmienky, ale „upravuje   len   povinnosť   členských   štátov   umožniť   účasť   verejnosti   na   procesoch rozhodovania, či povoliť navrhované činnosti.... Ak NS SR napriek tomu v Rozsudku NS SR konštatoval   povinnosť   zabezpečiť   vykonanie   EIA   pred   povolením   Zmeny   EMO s prihliadnutím na článok 6 a Prílohu I Aarhuského dohovoru, išlo o postup v rozpore s Aarhuským dohovorom.“. Rovnako najvyšší súd vôbec nemal odôvodniť, na základe čoho dospel   k záveru o priamej aplikovateľnosti   Aarhuského dohovoru.   Sťažovateľka pritom argumentuje obsahom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Lesoochranárskeho zoskupenia VLK sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011, ako aj obsahom rozsudku najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Spž   16/2009.   Sťažovateľka   s   poukazom   na   uvedené   argumentuje,   že „ustanovenia Aarhuského dohovoru nie sú priamo aplikovateľné (self-executing), pretože dostatočne nešpecifikujú práva a povinnosti jednotlivca a ich aplikovateľnosť treba zaistiť prostredníctvom vnútroštátneho práva.

Ak   NS   SR   v   iných   rozhodnutiach...   ako   aj   ÚS   SR...   konštatoval,   že   ustanovenia Aarhuského dohovoru nie sú priamo aplikovateľné (self-executing), a v Rozsudku NS SR z Aarhuského   dohovoru   NS   SR   priamo   vyvodil   povinnosť   uskutočniť   proces   EIA   pred povolením Zmeny EMO,   je zrejmé,   že v rôznych rozhodnutiach bola rôznym spôsobom posúdená otázka priamej/nepriamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru. Takýto postup NS SR je rozpore s princípom právnej istoty (čl. 1 Ústavy SR)...“.

Aj z čl. 6 ods. 1 písm. a) Aarhuského dohovoru v spojení s bodom 1 prílohou I Aarhuského dohovoru podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že označený článok Aarhuského dohovoru „sa   uplatní,   len   ak   zmena   alebo   rozšírenie   jadrovej   elektrárne   môžu   mať významný vplyv na životné prostredie“, a že «čl. 6 Aarhuského dohovoru sa aplikuje len, ak samotná   „zmena   alebo   rozšírenie“   navrhovanej   činnosti   spĺňa   kritériá/limity   uvedené v Prílohe I Aarhuského dohovoru. V súvislosti s jadrovou elektrárňou nie je stanovený žiadny   osobitný   limit   ani   kritérium.   To   znamená,   že   z   Aarhuského   dohovoru   vyplýva povinnosť členského štátu zabezpečiť účasť verejnosti na rozhodovaní o povolení zmeny alebo rozšírenia stavby jadrovej elektrárne len ak takáto zmena alebo rozšírenie stavby jadrovej   elektrárne   môže   mať   významný   vplyv   na   životné   prostredie.».   Vzhľadom na uvedené preto Slovenská republika nie je povinná umožniť účasť verejnosti v konaní o povolení zmeny stavby EMO.

Sťažovateľka nespochybňuje, že proces posudzovania vplyvov na životné prostredie bude   v   plnom   rozsahu   vyžadovaný   pred   vydaním   povolenia   na   uvádzanie   jadrového zariadenia do prevádzky a následnom povolení na jeho prevádzku, najvyšší súd však podľa nej žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo «v priamom rozpore so skutočnosťou uviedol: „...   v   predmetnom   správnom   konaní   nesporne   jedná   o   činnosť   spočívajúcu   v   povolení na prevádzku   jadrového   zariadenia...“.   V   danom   prípade   nejde   o   povolenie   prevádzky jadrového zariadenia (ako to v rozpore so skutočnosťou uviedol NS SR v Rozsudku NS SR), ale   o   zmenu   jadrového   zariadenia   pred   dokončením.».   Z   tohto   hľadiska   považuje sťažovateľka napadnutý rozsudok za zmätočný.

Vo vzťahu k účasti žalobcu v správnom konaní pred úradom sťažovateľka poukazuje nielen   na   neexistenciu   povinnosti   umožniť   účasť   verejnosti   na   rozhodovaní   o   povolení zmeny stavby EMO, ale aj na skutočnosť, že v danom prípade úrad fakticky so žalobcom konal, keďže sa vysporiadal s jeho námietkami napriek tomu, že ho formálne za účastníka konania nepribral. Sťažovateľka pritom argumentuje odpoveďami úradu žalobcovi na jeho pripomienky (napríklad prípis č. 1577/320-282/2008 z 21. júla 2008, prípis č. 2005/320-359/2008 z 5. septembra 2008), obsahom odôvodnení rozhodnutia úradu, ako aj rozhodnutia predsedníčky úradu, ako aj umožnením nahliadnutia zástupcu žalobcu do spisu vedeného úradom. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd „neuviedol, ktoré konkrétne práva G. a podľa   ktorého   konkrétneho   zákonného   ustanovenia   neboli   rešpektované   a ktorých realizáciu je ÚJD povinný umožniť G. v opätovnom konaní o Rozklade G.“, a ani žiadnym spôsobom   neodôvodnil, „aký   vplyv   na   zákonnosť   Druhostupňového   rozhodnutia   ÚJD (§ 250i ods. 3 OSP - viď bod 26 tejto ústavnej sťažnosti) mala skutočnosť, že ÚJD neoznačil formálne G. za účastníka konania o povolení Zmeny EMO, hoci s ním ako s účastníkom konania fakticky konal a vysporiadal sa so všetkými jeho námietkami“. Uvedený prístup najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   formalistický,   ktorý   odporuje   materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu zaručenému čl. 1 ústavy. Na základe uvedeného, ako aj s prihliadnutím   na   ujmu,   ktorá   môže   sťažovateľke   vzniknúť,   sťažovateľka   argumentuje neproporcionalitou zásahu najvyššieho súdu do ňou označených práv, osobitne do práva chráneného   čl.   20   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Neproporcionalitu zásahu   sťažovateľka   konkrétne   vyvodzuje   z toho,   že   o   povolenie   zmeny   stavby   EMO žiadala „len z dôvodu zvýšenia jadrovej bezpečnosti bez toho, aby táto zmena mala vplyv na rozsah činnosti, hodnoty inštalovaného výkonu alebo rozsah povolených hodnôt výstupov na   životné   prostredie“,   ďalej   z   toho,   že   sťažovateľka   do   výstavby   dosiaľ   investovala asi 2 miliardy   eur   a   legitímne   očakávala,   že   stavba   bude   v   predpokladaných   termínoch dokončená   a   následne   užívaná.   Ďalej   má   tvrdená   neproporcionalita   zásahu   do   práv sťažovateľky vyplývať aj zo skutočnosti, že v čase konania o žalobe žalobcu mal proces posudzovania vplyvov na životné prostredie súbežne prebiehať, pričom sa do neho mal žalobca aktívne zapájať, ďalej z toho, že úrad, ako aj ministerstvo „viackrát avizovali, že EIA bude potrebná pred udelením povolenia na uvedenie do prevádzky a prevádzku EMO“, a   napokon   aj   zo   skutočnosti,   že   stavba   EMO   je   v   súlade   so   Stratégiou   energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky a Stratégiou záverečnej časti jadrovej energetiky. Podľa názoru   sťažovateľky   teda   neexistoval „verejný   záujem,   ktorý   by   mohol   viesť   k   zásahu do práv Sťažovateľa a spravodlivej rovnováhe medzi požiadavkami všeobecného záujmu a právami Sťažovateľa...

Na základe uvedeného je zrejmé, že NS SR v Rozsudku NS SR; (i) postupoval v rozpore s princípom proporcionality, ktorý je súčasťou princípu právneho štátu garantovaného či. 1 Ústavy SR,

(ii) neposkytol spravodlivú ochranu právu Sťažovateľa vlastniť majetok chránenému či. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru,

(iii) dôsledne nevychádzal z podstaty vlastníckeho práva Sťažovateľa a nevykladal právne predpisy so zreteľom na podstatu inštitútu vlastníckeho práva...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa S... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5 Sžp/21/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/21/2012 z 27. júna 2013 porušené boli.

Základné   právo   sťažovateľa   S...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti s čl. 1, 12 ods. 1, 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/21/2012 z 27. júna 2013 porušené boli. Základné   právo   sťažovateľa   S...   vlastniť   majetok   zaručené   čl. 20   ods.   I   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/21/20l2 z 27. júna 2013 porušené boli. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžp/21/2012 z 27. júna 2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S.   do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie ATLegaL s. r. o.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 304/2014 zo 6. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, pričom jej návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu nevyhovel.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu sa vyjadril k sťažnosti pred jej prijatím   na   ďalšie   konanie   podaním   sp.   zn.   KP   3/2014   z   10.   februára   2014   a   taktiež po doručení uznesenia sp. zn. III. ÚS 304/2014 zo 6. mája 2014 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podaním sp. zn. KP 3/2014 doručeným ústavnému súdu 18. júna 2014. V oboch podaniach   najvyššieho   súdu   bolo   predložené   takmer   identické   vyjadrenie   predsedníčky senátu najvyššieho súdu 5 S k sťažnosti, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Pridržiavame sa v celom rozsahu nášho vyjadrenia zo 4. februára 2014, ktoré sme Ústavnému súdu Slovenskej republiky zaslali k č. Rvp 18827/2013-42 a dovoľujeme si iba zopakovať,   že   v   danej   veci   predmetom   odvolacieho   konania   pred   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ktorý rozsudkom z 27. júna 2013, sp. zn. 5Sžp   21/2012   zmenil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   4S/125/2009-72 z 11. mája 2012   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   č.   79/2009   (číslo:   1006/2009   P) zo dňa 28. apríla 2009 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca G., zastúpený E. K., advokátkou..., domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného Úradu   jadrového   dozoru   Slovenskej   republiky,   žiadajúc   jeho   zrušenie   a   vrátenie   veci žalovanému na ďalšie konanie - osobitne riadnej účasti v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o zmene stavby pred dokončením v zmysle stavebného zákona, pričom išlo o stavbu „A...“. Najvyšší súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu ako aj pripojeného spisového materiálu sa nestotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom považujúc jeho závery za arbitrárne   nemajúce   oporu   v zákone ani v príslušných medzinárodných zmluvách a práve Európskej únie a v judikatúre súdov Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v časti I. ústavnej sťažnosti zhrnula konanie pred Úradom jadrového dozoru   a   všeobecnými   súdmi   a   v   časti   II.   vymedzuje   právny   rámec   ústavnej   sťažnosti (časť II A) a porušenie základných práv a slobôd (časť II.B.).

Z časti II.B. považujeme vo vzťahu ku konaniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za   najzávažnejšiu   časť   II.   B1,   v   ktorej   sťažovateľka   namieta   nekonanie   s   ňou   ako s účastníčkou súdneho konania o správnej žalobe občianskeho združenia G.

K tejto námietke si dovoľujeme uviesť nasledovné: Konanie v správnom súdnictve má kontradiktórnu povahu, aj keď obmedzenú účelom správneho súdnictva.   Účastníkmi   konania sú preto   zásadne žalobca a   žalovaný (§   250 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku) (ďalej len „OSP“).

Novelou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 bolo ustanovenie § 250 ods. 1 doplnené druhou vetou, podľa ktorej súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti vyplývajúce zo správneho rozhodnutia by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Stalo sa tak preto, že doterajšia právna úprava nezabezpečovala   účastníctvo   v   konaní,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   žaloby   jedného z účastníkov   správneho   konania,   ani   všetkým   účastníkom   tohto   konania,   ani   osobám zúčastneným (§§ 14, 15a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Doplnené   ustanovenie   rozšírilo   okruh   účastníkov   konania   o   žalobách   tak,   aby účastníkmi súdneho konania mohli byť aj tí účastníci správneho konania, ktorí sami žalobu nepodali   (napr.   preto,   že   sú   s   rozhodnutím   správneho   orgánu   spokojní),   ale   zrušením rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť dotknuté ich práva a povinnosti. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu poukázala najmä na Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k spravodlivosti   v záležitostiach životného prostredia z 25. júna 1998 (oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z. z. - ďalej len „Aarhuský dohovor“). Okrem účastníkov podľa Aarhuského dohovoru v súdnej praxi ide napr. aj o účastníkov stavebného konania.

Zákonné ustanovenie § 250 ods. 1 veta druhá OSP dopadá nesporne na meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej, kedy sa zrušením rozhodnutia orgánu verejnej správy   vec   vracia   naspäť   tomuto   orgánu   na   nové   vecné   prejednanie   a   rozhodnutie o právach a povinnostiach všetkých účastníkov správneho konania.

V danej veci však predmetom preskúmavacieho konania nebolo rozhodnutie v merite veci, ale procesné rozhodnutie o tom, či žalobca občianske združenie G. má alebo nemá byť účastníkom správneho konania.

Súdna   prax   nebola   dosť   dlho   jednotná   v   tom,   či   takého   rozhodnutie   môže   byť predmetom   súdnemu   prieskumu,   až   napokon   pod   vplyvom   judikatúry   Súdneho   dvora Európskej únie (najmä rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 8. marca 2011 vo veci sp. zn. C-240/09 - Lesoochranárske zoskupenie VLK proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky) ustálila, že tieto rozhodnutia súdnemu prieskumu podliehajú. Napriek   uvedenému,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   zrušením   procesného rozhodnutia   o   tom,   či   občianske   združenie   G.   má   či   nemá   byť   účastníkom   správneho konania, nemôžu byť dotknuté práva a povinnosti sťažovateľky v konaní o zmene stavby „A...“   pred   dokončením   v   zmysle   stavebného   zákona,   keď   základným   kritériom pre posúdenie   účastníctva   je   aj   v   zmysle   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 13. januára 2011, č. k. II. ÚS 197/2010-52 predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej   moci   (súdu   alebo   orgánu   verejnej   správy)   alebo   jeho   rozhodnutia   na   základné práva,   ktoré   má   takáto   osoba   zaručené   v   ústave   alebo   prostredníctvom   medzinárodnej zmluvy.

Rozhodnutie o okruhu účastníkov správneho konania teda nemení nič na právnom postavení   sťažovateľky   v   konaní   o   zmene   stavby,   a   preto   nebolo   nevyhnuté,   aby   súd sťažovateľku pribral do konania o žalobe občianskeho združenia G., v ktorom sa jednalo výlučne o tom, či toto občianske združenie má či nemá byť účastníkom správneho konania. Pokiaľ   ide   o   ďalšie   námietky   sťažovateľky   k   vecnej   správnosti   rozhodnutia najvyššieho súdu, najvyšší súd poukazuje na dôvody svojho rozsudku sp. zn. 5 Sžp/21/2012 z 27.   júna 2013,   domnievajúc   sa,   že sa   dostatočne   a   podrobne vyporiadal so   všetkými skutkovými i právnymi otázkami dôležitými pre rozhodnutie a vo veci zaujal výklad súladný s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie.»K   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014, v ktorom uviedla:

«5. S tvrdeniami uvedenými v Stanovisku NS SR nemožno súhlasiť, ako je to zrejmé z nasledovného:

6. Rozhodnutím ÚJD č. 246/2008 (číslo 684/320-231/2008) zo dňa 14.8.2008 (ďalej aj „Prvostupňové rozhodnutie ÚJD“) bola povolená zmena stavby EMO pred dokončením v areáli S... (ďalej aj „Zmena EMO“) v zmysle § 66 SZ

7.   G.   podal   proti   Prvostupňovému   rozhodnutiu   ÚJD   odvolanie   zo 14.11.2008 (doručené   ÚJD   dňa   19.11.2008)   (ďalej   aj   „Rozklad   G.“),   v   ktorom   žiadal,   aby Prvostupňové rozhodnutie ÚJD bolo zrušené z dôvodu, že:

(i) povolenie Zmeny EMO môže byť vydané až po predložení záverečného stanoviska procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, a

(ii) ÚJD nekonal s G. ako účastníkom konania o povolení Zmeny EMO.

8. Rozhodnutím predsedníčky ÚJD č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P) zo dňa 28.4.2009 (ďalej   aj   „Druhostupňové   rozhodnutie   ÚJD“)   bol   zamietnutý   Rozklad   G.   proti Prvostupňovému rozhodnutiu ÚJD a súčasne potvrdené Prvostupňové rozhodnutie ÚJD, ktorým bola povolená Zmena EMO.

9. Proti Druhostupňovému rozhodnutiu ÚJD podal G. podľa § 247 a nasl. OSP žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia Druhostupňového rozhodnutia ÚJD (ďalej aj „Žaloba G.“).

10. KS BA rozsudkom č. k. 4S/125/2009-72 z 11. mája 2012 (ďalej aj „Rozsudok KS BA“) zamietol Žalobu G.

11. NS SR rozsudkom sp. zn. 5Sžp/21/2012 z 27. júna 2013 (ďalej aj „Rozsudok NS SR") Rozsudok KS BA zmenil tak, že Druhostupňové rozhodnutie ÚJD zrušil a vec vrátil ÚJD na ďalšie konanie.

12. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom preskúmavacieho konania pred KS BA ako aj   NS   SR   na   základe   Žaloby   G.   bolo   Druhostupňové   Rozhodnutie   ÚJD,   ktorým   bol zamietnutý   Rozklad   G.   proti   Prvostupňovému   rozhodnutiu   ÚJD   a   súčasne   potvrdené Prvostupňové rozhodnutie ÚJD, ktorým bola povolená Zmena EMO.

13.   Druhostupňové   rozhodnutie   ÚJD   je   nepochybne   meritórne   rozhodnutie,   t. j. rozhodnutie vo veci žiadosti Sťažovateľa o povolenie Zmeny EMO.

14.   Ak   sa   v   Stanovisku   NS   SR   uvádza,   že   predmetom   preskúmavacieho   konania pred KS BA a NS SR na základe Žaloby G. bolo len procesné rozhodnutie o určení okruhu účastníkov konania pred ÚJD, toto tvrdenie NS SR je v rozpore so skutočnosťou.

15. Druhostupňové rozhodnutie ÚJD nepochybne predstavuje rozhodnutie, ktorého zrušením   mohli   byť   dotknuté   práva   a   povinnosti   Sťažovateľa   ako   stavebníka   v   konaní o povolení Zmeny EMO.

16.   Keďže   na   základe   Druhostupňového   rozhodnutia   ÚJD   v   spojitosti s Prvostupňovým rozhodnutím ÚJD nadobudol Sťažovateľ právo pokračovať v stavbe EMO v súlade so Zmenou EMO povolenou Prvostupňovým rozhodnutím ÚJD, je nepochybne, že predmetom súdneho konania vedeného pred KS BA a NS SR na základe Žaloby G., v ktorej sa G.   domáhal zrušenia Druhostupňového rozhodnutia   ÚJD,   bolo rozhodnutie,   ktorého zrušením   mohli   byť   dotknuté   práva   a   povinnosti   Sťažovateľa   ako   stavebníka   v   konaní o povolení Zmeny EMO.

17. Súdna prax NS SR potvrdzuje, že osobou, ktorej práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, je aj stavebník z dôvodu, že práva a povinnosti stavebníka,   ktorého   stavebné   povolenie,   resp.   rozhodnutie   o   odvolaní   proti   nemu   je predmetom   súdneho   preskúmavacieho   konania,   by   mohli   byť   zrušením   správneho rozhodnutia dotknuté.

18. Skutočnosť, že Sťažovateľ ako stavebník v konaní o povolení zmeny EMO je osobou, ktorej práva a povinnosti mohli byť zrušením Druhostupňového rozhodnutia ÚJD dotknuté, potvrdzuje aj nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 197/2010, na ktorý poukazuje NS SR v Stanovisku NS SR.

19. ÚS SR v náleze sp. zn. II. ÚS 197/2010 posudzoval ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich práv zaručených čl.20 ods. l a čl.46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. l Dohovoru postupom NS SR, ktorý svojim rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu o umiestnení stavby, tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie o umiestnení stavby a vec vrátil žalovanému stavebnému úradu na ďalšie konanie.

20.   Sťažovateľka   bola   účastníkom   konania   o   vydanie   rozhodnutia   o   umiestnení stavby v postavení žiadateľa o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby.

21. NS SR v stanovisku k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadril pochybnosť, či sťažovateľka je aktívne legitimovaná na podanie ústavnej sťažnosti z dôvodu, že čl. 127 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje ako „conditio sine qua non“ pre legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti zásah do práv sťažovateľky, a takáto podmienka podľa názoru NS SR u pôvodných účastníkov územného konania, ako osôb zúčastňujúcich sa na súdnom prieskume v celkom inej pozícii ako žalobca, nie je evidentne splnená.

22.   ÚS   SR   však   námietku   NS   SR   o   nedostatku   aktívnej   procesnej   legitimácie sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

23. ÚS SR poukázal na nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 219/07-42 z 13. marca 2008, v ktorom sa uvádza, že „Nemožno... v nijakom prípade spochybňovať, že v konaní vedenom krajským súdom sa rozhodovalo... aj o právach sťažovateľky... Bolo povinnosťou krajského súdu   vykladať   ustanovenie   §   250   ods.   1   OSP   tak,   aby   sťažovateľka   nebola   vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu ochranu.   Skutočnosť,   že   OSP   výslovne   neoznačuje   niekoho   za   účastníka   konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve (I. ÚS 23/01)“

24. Nález ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 219/07-42 bol pritom vydaný ešte v čase, kedy § 250 ods. 1 OSP neobsahoval druhú vetu, v zmysle ktorej súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

25. ÚS SR tak zaujal stanovisko, že ak je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o umiestnení stavby, tak účastníkom takéhoto súdneho konania je aj žiadateľ o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby (ktorý nepodal žalobu proti takémuto rozhodnutiu, pretože bol s ním spokojný), t. j. že účinky postupu a rozhodnutia súdu sa v takomto prípade týkajú aj práv žiadateľa o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby.

26. Uvedené stanovisko US SR v náleze sp. zn. II. ÚS 197/2010 a náleze sp. zn. I. ÚS 219/07 len potvrdzuje, že ak predmetom súdneho prieskumu bolo v danom prípade Druhostupňové rozhodnutie ÚJD tak Sťažovateľ ako stavebník v konaní o povolení Zmeny EMO mal byť pribraný do súdneho konania o preskúmaní zákonnosti Druhostupňového rozhodnutia   ÚJD,   pretože   účinky   postupu   a   rozhodnutia   súdu   o   žalobe   G.   proti Druhostupňovému rozhodnutiu ÚJD sa týkajú aj práv Sťažovateľa ako stavebníka v konaní o povolení Zmeny EMO.

27. NS SR preto v súlade s druhou vetou § 250 ods. 1 OSP, bol povinný prijať opatrenia, aby Sťažovateľ bol pribratý do konania o Žalobe G. a bolo s ním konané ako účastníkom tohto konania.

28. Keďže NS SR uvedeným spôsobom nepostupoval, v rozpore s princípmi práva na spravodlivé súdne konanie a kontradiktórnosť konania garantovanými čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru (viď stanoviská ÚS SR citované v bodoch 49 až 52 ústavnej sťažnosti Sťažovateľa) postupom a Rozsudkom NS SR: (i)   Sťažovateľovi   (ako   stavebníkovi)   nebolo   umožnené   byť   účastníkom   konania o Žalobe G., v dôsledku čoho mu nebolo umožnené, aby chránil svoje práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z Druhostupňového rozhodnutia ÚJD,

(ii)   Sťažovateľovi   nebola   poskytnutá   možnosť   uplatniť   svoj   vplyv   na   priebeh a výsledok konania o Žalobe G. využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré by ho nestavali do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s ostatnými účastníkmi tohto konania.

29. Pre úplnosť Sťažovateľ poukazuje na to, že nemožno súhlasiť s tvrdením NS SR, že druhá veta § 250 ods. 1 OSP dopadá len na meritórne rozhodnutia, t. j. rozhodnutia vo veci samej.

30.   Podľa   druhej vety § 250 ods.   1 OSP   súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

31. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že druhá veta § 250 ods. l OSP dopadá na akékoľvek „správne rozhodnutie“, ktoré je spôsobilým predmetom preskúmania súdom na základe žaloby podľa § 247 a nasl. OSP.

32.   Spôsobilým   predmetom   súdneho   prieskumu   je   „správne   rozhodnutie“,   ktoré spĺňa zákonné náležitosti (viď o. i. § 244 ods.2 a 3 OSP) a nie je vylúčené zo súdneho prieskumu   (viď   §   248   OSP   -   zo   súdneho   prieskumu   pritom   nesmú   byť   vylúčené   ani rozhodnutia uvedené v § 248 OSP, ak sa týkajú niektorého základného práva alebo slobody účastníka konania).

33. Z hľadiska aplikácie druhej vety § 250 ods. 1 OSP je irelevantné, či „správne rozhodnutie“,   ktoré   je   predmetom   súdneho   prieskumu,   je   formálne   považované za rozhodnutie procesnej povahy alebo rozhodnutie týkajúce sa merita veci. Z hľadiska aplikácie druhej § 250 ods. 1 OSP je relevantné len to, či ide o „správne rozhodnutie“, ktorého zrušením môžu byť dotknuté práva a povinnosti účastníka správneho konania.

34.   Ako   však   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   v   danom   prípade   je   nepochybné,   že Druhostupňové rozhodnutie ÚJD je meritórnym rozhodnutím, ktorého zrušením mohli byť dotknuté práva a povinnosti Sťažovateľa ako stavebníka v konaní o povolení Zmeny EMO.»

Podaním   doručeným   30.   júla   2014   sťažovateľka   ústavnému   súdu   oznámila,   že rozhodnutím predsedníčky úradu č. 291/2014 z 23. mája 2014 bol opätovne zamietnutý rozklad žalobcu proti rozhodnutiu úradu, ktorým bola povolená zmena stavby „A...“ pred dokončením stavby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   jej   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť sťažovateľky v tejto veci bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Jánovi Auxtovi, ktorý bol členom III. senátu ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a o nevyhovení návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu rozhodoval 6. mája 2014 III. senát ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu   Jánovi   Auxtovi,   Jurajovi   Horváthovi   a   Jánovi   Lubymu   (ktorým   skončilo   funkčné obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   ktoré   neboli   do   4.   júla   2014   skončené   prijatím konečného rozhodnutia   pléna ústavného   súdu   alebo príslušného   senátu   ústavného súdu, prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona   o   ústavnom   súde,   boli   s   účinnosťou od 14. júla   2014   pridelené   ostatným   sudcom   ústavného   súdu.   Predmetná   sťažnosť   bola náhodným výberom pridelená sudkyni ústavného súdu Marianne Mochnáčovej, ktorá je v súlade s dodatkom k rozvrhu práce členkou I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom   správneho   orgánu. Ak účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto   ochranu   musí   poskytnúť   v   rozsahu,   v   akom   sa   preukáže   existencia   dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene   nemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   predmetnom   konaní   (m. m. II. ÚS 4/94).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov preskúmavajúcich na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje   orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú   ochranu   základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I.   ÚS   35/98),   ale   tiež   v   prípade,   ak   by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a   preto   bolo úlohou   ústavného súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Z   predloženého   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom   konania pred krajským   súdom   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   S   125/2009   bolo   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky úradu č. 79/2009 z 28. apríla 2009, ktorým zamietla odvolanie   (rozklad)   podané   žalobcom   proti   rozhodnutiu   úradu   a   súčasne   potvrdila rozhodnutie úradu, ktorým bola na základe žiadosti sťažovateľky povolená zmena stavby pred dokončením „A...“.

Žalobca   v   podanej   žalobe   uviedol,   že   podaním   z   25.   júna   2008   podal   úradu pripomienky v rámci stavebného konania na zmenu uvedenej stavby, v ktorých tvrdil, že úrad   je   povinný   vyžiadať   si   od   sťažovateľky   (stavebníka)   stanovisko   o   posudzovaní vplyvov na životné prostredie v zmysle zákona EIA, a súčasne poukazoval na to, že podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku a v súlade s čl. 6 Aarhuského dohovoru má právo zúčastniť sa stavebného konania ako účastník konania. Napriek uvedenému úrad so žalobcom ako účastníkom konania nekonal, na jeho námietky neprihliadol a vydal stavebné povolenie, ktorým   povolil   zmenu   stavby   pred   dokončením „A...“.   Rozhodnutie   prvostupňového správneho orgánu napadol žalobca odvolaním (rozkladom), o ktorom rozhodla predsedníčka úradu tak, že ho zamietla.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 125/2009 z 11. mája 2012 žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP, keď dospel k záveru, že účasť žalobcu v správnom konaní v danom prípade   nemožno   posudzovať   podľa   čl.   6   Arhuského   dohovoru,   pretože   rozhodnutie predsedníčky úradu (ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie úradu) nemá vplyv na životné prostredie.   Krajský   súd   ďalej   zistil   procesné   pochybenie   v   postupe   žalovaného,   ktorý o účastníctve   žalobcu   nevydal   rozhodnutie,   avšak   táto   vada   bola   podľa   jeho   názoru konvalidovaná v rozhodnutí žalovaného, v ktorom sa vysporiadal aj s námietkami žalobcu. Formálne nevydanie rozhodnutia vo veci účastníctva žalobcu podľa názoru krajského súdu preto   nebolo   dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   žalovaného,   keďže   opakované   správne konanie by mu neprinieslo priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Najvyšší   súd   na   základe   odvolania   žalobcu   namietaným   rozhodnutím   rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie predsedníčky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu k sťažnosti pripojeného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na   predmet   sťažnosti   považuje   za   potrebné   poukázať   na   tieto   relevantné   časti   jeho odôvodnenia:

«K názoru krajského súdu, že účasť žalobcu v povoľovacom konaní o zmene stavby pred dokončením, nemožno posudzovať na základe čl. 6 Aarhuského dohovoru, pretože predmetom konania nebolo povolenie činnosti podľa v čl. 1 dohovoru, vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie nemá vplyv na životné prostredie, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že z čl. 6 ods. 1 písm. a/ a bodu 22 Aarhuského dohovoru vyplýva, že akákoľvek zmena, alebo rozšírenie činnosti, kde takáto zmena alebo rozšírenie splní kritéria stanovené v prílohe (pričom v prílohe sú jednoznačne uvedené jadrové elektrárne a ostatné jadrové reaktory vrátane ich rozobratia alebo vyradenia z prevádzky), bude predmetom čl. 6 ods. 1 písm. a/, a je činnosťou, pri ktorej je povinnosťou správneho orgánu umožniť včasnú účasť verejnosti   v   čase,   keď   sú   ešte   otvorené   všetky   možnosti   a   účasť   verejnosti   sa   môže uskutočniť   efektívne.   Na   základe   uvedeného   záver   krajského   súdu,   že   predmetom rozhodnutia žalovaného nebolo povolenie žiadnej z činnosti podľa Aarhuského dohovoru, je v zjavnom rozpore so znením tohto dohovoru. Takisto je nesprávny aj záver krajského súdu, že sa nejedná o rozhodnutie, ktoré by malo vplyv na životné prostredie.

Je potrebné konštatovať, že pod vplyvom prijatia uvedeného dohovoru aj v prípade, že nie je plne implementovaný v právnom poriadku, je potrebné z neho vychádzať, pričom vnútroštátny súd mal uplatniť taký výklad práva týkajúci sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej miere v súlade s cieľmi v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Ohľadne posúdenia účasti žalobcu ako účastníka správneho konania, najvyšší súd poukazuje na v praxi už uplatňovanú zásadu širšieho chápania pojmu „účastník správneho konania“,   vychádzajúc   aj   z   výkladu   §   14   správneho   poriadku,   ktorý   za   účastníkov správneho konania označuje:

1. toho, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať,

2.   toho,   koho   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť. rozhodnutím priamo dotknuté,

3. toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (§ 14 ods. 1 správneho poriadku), a

4. aj toho, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho poriadku).

Pri zisťovaní okruhu účastníkov správneho konania v tomto prípade preto nemožno reštriktívne vychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je potrebné prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Okruh účastníkov vymedzený v osobitnom zákone predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca predpokladá reálnu možnosť zásahu do práv a povinností,   a   považuje   za   potrebné   menovite   ich   do   správneho   konania   zahrnúť.   Pri výklade   §   14   ods.   2   správneho   poriadku   totiž   nemožno   opomenúť   časticu   „aj“,   ktorá z hľadiska   gramatického   výkladu   indikuje   ďalšie   rozšírenie   okruhu   účastníkov   popri subjektoch uvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku.

Tento názor vyslovil tiež Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) v náleze z 13. januára 2011, č. k. II. ÚS 197/2010-52: „základným kritériom pre posúdenie účastníctva   je   predovšetkým   dopad   účinkov   postupu   orgánu   štátnej   moci   (súdu   alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy“.

V   tejto   súvislosti nemožno opomenúť nález Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej aj „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 223/09-131 27. mája 2010, v ktorom ústavný súd o. i. uviedol, že „účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (či 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom základné   formy   tejto   starostlivosti   sú   normotvorba   (právny   rámec   ochrany)   a   dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia.   Prejavom   významu   požiadavky   na   účinnú   ochranu   a   starostlivosť   o   životné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných   zmlúv,   ale aj   komunitárne   právo,   ktoré otázkam spojeným s   ochranou a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská republika prijala viaceré   právne   záväzky   smerom   k   zabezpečeniu   účasti   verejnosti   na   rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese   a   prístupe   k   spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   (publikovaný pod č. 43/2006   Z.   z.;   ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“).   V   zákonnej   rovine   ide   napr. o ZIPaKZ,   do   ktorého   bola   implementovaná   Smernica   Rady   96/61/ES   o   integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej   len   „zákon   o EIA“).“   V   zmysle   tohto   záveru   ústavného   súdu   bolo   potrebné posudzovať aj v danú vec.

Napriek ich nenormatívnej, a teda právne nezáväznej povahe, nemožno opomenúť ani vymedzenie pojmu „účastník konania“ vyplývajúce z čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru ministrov   Rady   Európy   (2004)   20   o   súdnom   prieskume   správnych   úkonov,   ako   ani Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb.

Podľa čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (2004) 20 súdny prieskum   by   mal   byť   dostupný   prinajmenej   fyzickým   a   právnickým   osobám   vzhľadom na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj združeniam   či   iným   osobám   a   organizáciám   oprávneným   chrániť   kolektívne   záujmy a záujmy jednotlivých komunít.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo priemyselných zariadení),   kde   správne orgány stále   čoraz   viac   čelia výzve   na   ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom spojených   so   životným   prostredím)   a   logicky   sú   preto   orgány   štátnej   moci   častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. odporúčania).

Ohľadne odvolacej námietky žalobcu, že správny orgán ho nepovažoval za účastníka konania,   je   potrebné   konštatovať,   že   na   základe   vyššie   uvedených   záverov   je   potrebné žalobcu považovať za   účastníka   správneho konania a ďalej s ním   v tomto konaní ako s účastníkom konať. Pri hodnotení tejto námietky nie je dostatočné skonštatovať, že žalobca neutrpel ujmu na svojich právach, nakoľko s ním správny orgán konal, a je nutné poukázať na povinnosť správneho orgánu pribrať žalobcu ako účastníka správneho konania, keďže takéto   právo   žalobcovi   na   základe   vyššie   uvedených   zákonných   ustanovení   prislúcha (k tomu   pozri   bližšie   rozsudky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn. 5 Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8 Sžz/1/2010 z 27. januára 2011).

Na   základe   uvedených   skutočností,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemohol považovať   rozhodnutie   žalovaného   za   zákonné,   a   preto   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ OSP z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   zistenie   skutkového   stavu   je   pre posúdenie veci nepostačujúce a v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom súdu (§ 250ja ods. 6 OSP) vec opätovne prejedná a o nej rozhodne za účasti žalobcu, pričom bude povinný zaoberať sa všetkými relevantnými námietkami účastníkov správneho konania (§ 59 ods. 1 správneho poriadku) a rozhodnúť tak, aby jeho konanie a rozhodnutie zodpovedalo ustanoveniam § 3, §   4   a   §   47   správneho   poriadku,   pričom   musí   podrobne   zdôvodniť   i   svoje   stanovisko k vzneseným námietkam.

S   poukazom   na   záver   odvolania,   v   ktorom   žalobca   veľmi   výstižne   zhrnul   svoje námietky, s ktorými sa stotožňuje i najvyšší súd, a síce, že:

„- jadrové elektrárne jednoznačne sú činnosti, ktoré možno označiť ako záležitosti životného prostredia, ako s týmto pojmom narába Aarhuský dohovor,

- akékoľvek   povoľovanie   (vrátane   stavebného   konania)   týkajúce   sa   jadrovej elektrárne jednoznačne spadá pod povoľovacie konania, ktorých sa týka Aarhuský dohovor, a v ktorých majú členské štáty zabezpečiť včasnú a efektívnu účasť verejnosti.

- Aarhuský dohovor sa týka nielen povoľovania nových činností, ale aj relevantných zmien už povolených činností,

- podstatou a cieľom Aarhuského dohovoru je zabezpečiť širokú účasť verejnosti, osobitne   združení,   ktorých   cieľom   je   ochrana   životného   prostredia,   na   rozhodovacích procesoch,

- účasť verejnosti má byť zabezpečená tak, aby bola včasná a efektívna“, správny orgán, vzhľadom na to, že sa v predmetnom správnom konaní nesporne jedná o činnosť spočívajúcu v povolení na prevádzku jadrového zariadenia, vykoná s prihliadnutím na čl. 6 Prílohy č. I Aarhuského dohovoru posúdenie vplyvu stavby na životné prostredie v zmysle zákona o EIA.

Najvyšší   súd   si   záverom   dovoľuje   dať   opakovane   do   pozornosti,   že   zo   žiadneho zákona   Slovenskej   republiky,   ani   z   Aarhuského   dohovoru   nevyplýva   právny   nárok občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú procese   posudzovania   vplyvov   na   životné   prostredie,   bolo   vyhovené.   Účelom   prístupu k informáciám   a   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese,   ako   aj   prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom je, aby sa   verejnosť   mohla   nielen   vyjadriť,   ale   najmä   prostredníctvom   odborníkov   z   oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, t aby sa hodnotiaci proces viedol   bola   odbornej   vecnej   rovine   vzhľadom   k   cieľu   (k   tomu   pozri   bližšie   rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžz/l/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8 Sžz/1/2010 z 27. januára 2011).»

Za najpodstatnejšiu časť námietok sťažovateľky ústavný súd považuje jej tvrdenie, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 21/2012 a jeho rozsudkom z 27. júna 2013 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že napriek tomu, že sťažovateľka je účastníkom správneho konania o povolenie zmeny stavby „A...“ pred jej dokončením, a teda je osobou, ktorej práva a povinnosti by mohli byť zrušením rozhodnutia predsedníčky   úradu   dotknuté,   nebola   pribratá   do   konania   pred   všeobecnými   súdmi o preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   tohto   správneho   orgánu.   Krajský   súd, ako aj najvyšší súd s ňou nekonali ako s účastníkom konania, a teda nebola informovaná o tom, že prebieha súdne konanie v tejto veci, nebola jej doručená žaloba žalobcu ani jeho odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ani žiadne ďalšie podania žalobcu predložené v súdnom konaní a neboli jej doručované rozhodnutia súdov. Podľa sťažovateľky krajský súd, ako aj najvyšší súd postupovali v rozpore s druhou vetou § 250 ods. 1 OSP, keď neprijali žiadne opatrenia, aby sa sťažovateľka mohla stať účastníkom konania, a teda jej bola odopretá možnosť využitím svojich procesných oprávnení ovplyvniť priebeh súdneho konania, čím sa dostala do pozície podstatne nevýhodnejšej oproti ostatným účastníkom konania.   Sťažovateľka   súčasne   poukázala   na   rozsiahlu   judikatúru   najvyššieho   súdu, v zmysle   ktorej   nepribratie   účastníka   správneho   konania   do   súdneho   preskúmavacieho konania je porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie a kontradiktórnosť konania.

Podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu   uznesením   priberie   do   konania   účastníka   správneho   konania,   ktorého   práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Ústavný súd konštatuje, že iba postup, keď príslušný všeobecný súd podľa § 250 ods. 1 OSP aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, a tým poskytne   takémuto   účastníkovi   konania   priestor   na   zaujatie   jeho   stanoviska   k   žalobe i k vyjadreniam   prípadne   podaným   opravným   prostriedkom   ostatných   účastníkov,   je v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Iba takýmto postupom príslušného všeobecného súdu môže byť v konaní v rámci správneho súdnictva zachované právo jeho účastníkov na súdnu ochranu, rovnosť účastníkov v konaní, spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom.

Ako   je   zrejmé   zo   spisu   krajského   súdu,   krajský   súd   ako   prvostupňový   súd   ani najvyšší súd ako odvolací súd takto pri rozhodovaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky úradu vo vzťahu k sťažovateľke nepostupovali napriek tomu, že z obsahu administratívneho spisu predloženého v súdnom konaní jednoznačne vyplývalo, že žalobou napadnuté rozhodnutie predsedníčky úradu sa sťažovateľky bezprostredne dotýka, pretože toto konanie sama iniciovala a v čase jeho vydania nepochybne bola účastníkom stavebného konania v pozícii stavebníka. Napriek uvedenému všeobecné súdy   konajúce v danej   právnej   veci   sťažovateľku   do   konania   nepribrali,   čím   jej   odopreli   možnosť ovplyvniť priebeh, ako aj výsledok súdneho konania, ktorým bolo zrušenie rozhodnutia predsedníčky   úradu,   na   základe   ktorého   sťažovateľka   bola   oprávnená   pokračovať v dokončení stavby „A...“.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka   konania, neznamená, že s ním   konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve (I. ÚS   23/01).   Podľa   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   57/2011   z   12.   mája   2011 súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho   práva   na   súde   alebo   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky,   ale   aj   právo   byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Uvedené závery ústavného súdu sú v súlade aj s judikatúrou najvyššieho súdu (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 221/2010 zo 17. júla 2011, sp. zn. 3 Sžo 179/2010 z   15.   marca   2011,   sp.   zn.   1   Sžr   7/2011   z   19.   júla   2011,   sp.   zn.   6   Sžo   297/2008 zo 17. júna 2009,   sp.   zn.   2   Sžo   54/2009   z   18.   marca   2009,   sp.   zn.   2   Sžo   221/2010 zo 17. júla 2011),   ktorý   opakovane   vyslovil   názor,   že   ak   prvostupňový   súd   nepribral do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho   rozhodnutia   dotknuté,   a   následne   s   ním   nekonal   ako   s   účastníkom   súdneho konania, odňal týmto postupom právo na súdny proces účastníkovi, ktorý bol účastníkom správneho konania a ktorému toto právo zaručuje ustanovenie § 250 ods. 1 OSP.

Ústavný súd sa nestotožňuje so stanoviskom predsedníčky senátu najvyššieho súdu k sťažnosti, že v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu pred najvyšším súdom išlo len o procesné rozhodnutie o tom, či žalobca (G., občianske združenie) má alebo nemá byť účastníkom správneho konania, a z tohto dôvodu nemôžu byť dotknuté práva a povinnosti   sťažovateľky. V namietanom rozsudku, ako vyplýva z jeho citovanej časti odôvodnenia, najvyšší súd okrem iného zaviazal správny orgán (bez bližšieho určenia), aby s prihliadnutím na čl. 6 ods. 1 Aarhuského dohovoru vykonal posúdenie vplyvu stavby „A...“ pred dokončením na životné prostredie v súlade so zákonom o EIA napriek tomu, že otázka, či má alebo nemá proces EIA pred vydaním rozhodnutia úradu o povolení zmeny danej stavby prebehnúť, bola vyriešená vo vyjadrení ministerstva ako orgánu príslušného na úseku posudzovania vplyvov na životné prostredie. Najvyšší súd v tejto otázke dospel k opačnému stanovisku ako ministerstvo, ktorého výlučnou právomocou je posúdenie tejto otázky.

Aj   keď   ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne poňatie právneho štátu (pozri napr. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07), nemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže prehliadať   závažné   procesné   pochybenia,   ku   ktorým   dôjde   v   postupe   a   rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv.

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu, ako aj jeho rozhodnutie boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a preto rozhodol, že najvyšší   súd   svojím   postupom   a   namietaným   rozsudkom   porušil   základné   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je nepresvedčivé, neodôvodnené, pretože nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky, a teda je arbitrárne. Súčasne sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v dôsledku neproporcionality zásahu rozsudkom najvyššieho súdu, ktorá mala vyplývať z možného zmarenia investícií v rozsahu až 2 mld. €, zo skutočnosti, že počas súdneho konania už prebiehal proces EIA, ako aj z dôvodu, že žalobca nebol v správnom konaní označený za účastníka konania len formálne, ale na jeho námietky správne orgány v skutočnosti prihliadali.

Ústavný súd riadiac sa v danom prípade princípom zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa týmito ďalšími sťažovateľkou namietanými   skutočnosťami,   keďže   tie,   na   základe   ktorých   rozhodol,   boli   dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky. Z uvedených dôvodov ústavný súd nezaujal stanovisko k vecnej správnosti rozsudku vo veci samej.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V dôsledku toho, že nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu   sa   vec   vrátila   do   rozkladového   správneho   konania,   v   ktorom   je   sťažovateľka účastníkom konania, a za súčasného zohľadnenia skutočnosti, že medzitým bolo vydané nové rozhodnutie predsedníčky úradu č. 291/2014 z 23. mája 2014 o zamietnutí podaného odvolania   žalobcu   a   potvrdení   rozhodnutia   úradu   o   povolení   zmeny   stavby „A...“ pred dokončením,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   zrušenie   namietaného   rozsudku najvyššieho súdu sa v danej veci stalo bezpredmetným, a preto nevyužil svoju právomoc vyplývajúcu z čl. 127 ods. 2 ústavy, a teda nevyhovel návrhu sťažovateľky na zrušenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   neuplatnila   nárok   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   spolu   v   sume   417,98   €,   čo   zodpovedá   tarifnej   odmene za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2013 po 130,16 € a jeden úkon urobený v roku 2014   v   sume   134   €   plus   trikrát   paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   (2   x   7,81   € za rok 2013, 1 x 8,04 € za rok 2014).

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014