znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom jeho   predsedu   JUDr.   Š.   H.   o odmietnutí   sudcov   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 63/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   J.   H.,   JUDr.   S.   K. a JUDr. L. M. n i e   sú v y l ú č e n í   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 63/2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. apríla 2012 doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „účastník konania“) vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu JUDr. Š. H., ktorým namieta predpojatosť   sudcov   ústavného   súdu   JUDr.   J.   H.,   JUDr.   S.   K.   a JUDr. L.   M.   podľa § 28 ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti Mgr. B. M., T. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vedenej   ústavným súdom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   63/2012,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených   čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 Listiny základných   práv   a slobôd,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011.

Sťažnosť sťažovateľa   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného súdu   na obdobie od 29. februára 2012 do 28. februára 2013 schváleným 15. februára 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného súdu.

Účastník konania v rámci uplatnenej námietky zaujatosti uviedol:«Sudca   JUDr.   J.   H. -   zotrvávanie   tohto   sudcu   na   Ústavnom   súde   Slovenskej republiky je protiprávnym stavom. Žiadny sudca nemôže obliekať sudcovský talár, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin - a to bez ohľadu na to, že evidentne bolo jeho odsúdenie zahladené. Podmienkou pre výkon funkcie sudcu, a tým viac pre výkon funkcie sudcu ústavného súdu, musí byť nulová tolerancia. Ak to ústavný sudca nechápe, resp.   nerešpektuje   (zrejme   pre   výhody   plynúce   z   postavenia   sudcu   ústavného   súdu), dokumentuje tým výraznú absenciu profesijnej etiky. Treba odmietnuť, aby taký sudca, ktorý nerešpektoval ani výzvu pléna ústavného súdu, aby zvážil svoje zotrvanie vo funkcii a aby odstúpil,   konal   a   rozhodoval   v   akejkoľvek   veci,   lebo   zotrvávaním   vo   funkcii   škodí ústavnému súdu.

Odmietavý postoj a kritiku JUDr. H. s požiadavkou, aby sa vzdal funkcie sudcu vyjadril JUDr. Š. H., predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky verejne (viackrát bol publikovaný v rôznych médiách, vrátane výrokov, ako napr. „Pán H. by so svojím odpisom nemohol   riadiť   ani   križovatku.   Je   to   neuveriteľná   kariéra,   že   z   odsúdeného,   dokonca za trestný čin neplatenia dane, je dnes sudca najvýznamnejšieho orgánu súdnej moci. Už dnes   v   Európskej   únii   nechápavo   krútia   hlavami“.   Alebo   „Až   mi   padla   sánka,   koľko poslancov je ochotných tolerovať bývalého daňového podvodníka v talári...“, „Kriminálnik nemôže sedieť na Ústavnom súde, v talári...“.

Tieto výroky nepochybne vnímal aj JUDr. H. a vytvoril si vo vzťahu k JUDr. Š. H. odmietavý postoj. Nemožno vylúčiť, že ten postoj je nepriateľský, až neprajný. Takýto vzťah ho však diskvalifikuje z účasti na predmetnom konaní a rozhodovaní vzhľadom na jeho pomer   k   najvyššiemu   súdu   ako   k   účastníkovi   konania   a   k   osobe   JUDr.   Š.   H.,   ako k zástupcovi účastníka konania.

Sudca JUDr. S. K. - jeho predpojatosť je daná tým, že v roku 2003 ako neúspešný kandidát   na   predsedu   najvyššieho   súdu   napadol   voľbu   predsedu   najvyššieho   súdu sťažnosťou na ústavnom súde, o ktorej aj ústavný súd rozhodoval. Je všeobecne známe, že úspešným   účastníkom   tejto   voľby   bol   súčasný   predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Š.   H. JUDr. K. vyjadril svoju predpojatosť vo viacerých veciach súčasného predsedu najvyššieho súdu, ako účastníka konania, v ktorých mal byť pôvodne členom senátu. Osobitne treba zdôrazniť a upriamiť pozornosť na to, že JUDr. S. K. bol na vlastnú žiadosť uznesením ústavného súdu č. III. ÚS 72/2007 z 3. apríla 2007 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/2006. V tejto veci sa samotný sudca JUDr. S. K. vyjadril takto: „... Ide o vec, v ktorej jedným z účastníkov konania je JUDr. Š. H., súčasný minister spravodlivosti.

V   roku   2003   som   kandidoval   na   funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, pričom ďalším kandidátom bol práve JUDr. H.

Vec,   čo   sa   týka   spôsobu   voľby,   bola   predmetom   konania   aj   na   ústavnom   súde a týkala sa nás dvoch.

Bez   ohľadu   na   výsledok   tohto   konania,   som   toho   názoru,   že   objektívne   vo   veci nemôžem byť ako člen senátu, ktorý rozhoduje o veci, pretože môže byť vznesená námietka mojej zaujatosti voči JUDr. H....

S   ohľadom   na   uvedené   okolnosti   žiadam   o   postup   podľa   §   28   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z.   z.   tak,   aby o mojom vylúčení z prejednania a rozhodnutia uvedenej veci rozhodol iný senát Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Negatívny vzťah sudcov ústavného súdu JUDr. J. H. a JUDr. S. K. k JUDr. Š. H. existuje   nielen   ako   k   fyzickej   osobe,   ale   aj   ako   k predsedovi   najvyššieho   súdu   -   teda k štatutárnemu orgánu (zástupcovi) účastníka konania. Predpojatosť JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. naznačuje aj spôsob rozhodnutia druhého   senátu   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   452/2010,   v   ktorej nálezom o.i. rozhodol, že Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. PK   2   T   16/2008   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tost 39/2010 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   a   najvyššiemu   súdu   uložil   povinnosť   zaplatiť   M.   Š. primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   500   €.   Najvyšší   súd   však,   ako   to   ostatne vyplýva   zo   zberného   spisu   1   Tost   39/2010,   právo   M.   Š.   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti   väzby   neporušil:   Sťažnosť   obžalovaného   M.   Š.   smerujúca   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   bola   najvyššiemu   súdu   predložená   na   rozhodnutie 28. septembra 2010. Predseda senátu najvyššieho súdu 30. septembra 2010 určil termín neverejného zasadnutia na 6. októbra 2010, kedy najvyšší súd vo veci rozhodol a to tak, že sťažnosť obžalovaného zamietol. Podľa § 172 ods. 3 Trestného poriadku rozsudok treba písomne   vyhotoviť   vo väzobných   veciach   najneskôr   do   10   pracovných   dní,   v   ostatných veciach   do   30   pracovných   dní   odo   dňa   jeho   vyhlásenia,   pričom podľa § 180 Tr.   por. citované   ustanovenie   treba   primerane   použiť   aj   na   písomné   vyhotovenie   uznesenia. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sudcom spravodajcom odovzdané predsedovi senátu v piatok 15. októbra 2010, teda v siedmy pracovný deň po vyhlásení rozhodnutia a v ôsmy pracovný   deň,   18. októbra   2010,   bol   spis   vrátený   Špecializovanému   trestnému   súdu   v Pezinku.   Od rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   sťažnosti   obžalovaného   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, až po odovzdanie písomne vypracovaného rozhodnutia do trestnej kancelárie a vrátenie spisu prvostupňovému súdu uplynulo osem pracovných dní.

Ústavný súd svojím rozhodnutím v bode 2. výroku nálezu sp. zn. II. ÚS 452/2010 nerešpektoval citované ustanovenia Trestného poriadku, keď vyslovil, že aj najvyšší súd porušil právo M. Š. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby argumentujúc, že písomné vyhotovenie   uznesenia   si   nielen   na   Špecializovanom   trestnom   súde   v   Pezinku,   ale   aj na najvyššom súde vyžiadalo „neprimerane dlhú dobu“ (str. 22 nálezu) a za „prieťahy“ v konaní najvyššieho súdu priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €. Takéto a označenému nálezu podobné rozhodnutia neposilňujú dôveru verejnosti k ústavného súdu, ani dôveru v nezávislé a spravodlivé rozhodovanie všeobecných súdov. Cieľom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   nie   je   sankcionovanie   osoby   sudcu,   ale zabezpečenie   realizácie   práva   na   spravodlivé   konanie   účastníkov   konania,   ktorého súčasťou   je   aj   právo   na   subjektívne   a   objektívne   nestranný   súd.   Okolnosti   uvedené   vo vzťahu   k sudcom   JUDr.   H.,   JUDr.   K.,   a   JUDr.   M.   odôvodňujú   vznik   pochybností objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu voči Najvyššiemu súdu ako účastníkovi konania a voči JUDr. Š. H., ako zástupcovi účastníka konania v zmysle § 27 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.»

K vyhláseniu   o predpojatosti   sa   listom   z 25.   mája   2012   vyjadril   sudca   ústavného súdu L. M., v ktorom okrem iného uviedol, že podstata námietok predpojatosti vo vzťahu k jeho osobe spočíva v spôsobe jeho rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.   II. ÚS   452/2010,   pričom   poukázal   na   obsah   ustanovenia   §   14   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku (aplikovateľného v konaní pred ústavným súdom na základe ustanovenia §   31a   zákona   o ústavnom   súde),   podľa   ktorého   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti   spočívajúce   v postupe   sudcu   v konaní   o prerokovávanej   veci   alebo   v jeho rozhodovaní v iných veciach. V závere vyjadrenia teda uzavrel, že ako dôvody vylúčenia jeho   osoby   účastník   konania   uviedol   spôsob   jeho   rozhodovania   v inej   veci,   preto   tieto námietky predpojatosti treba považovať za nedôvodné. Súčasne vyhlásil, že sa v predmetnej veci   účastníka   konania   necíti   byť   predpojatý   ani   pre   pomer   k veci,   ani   pre   pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi.

Listami z 28. mája 2012 sa k vyhláseniu o predpojatosti vyjadrili sudcovia ústavného súdu J.   H.   a S.   K.,   ktorí   vo   svojich   stanoviskách   uviedli   vo   vzťahu   k časti   námietky týkajúcej   sa   ich   spôsobu   rozhodovania   vo   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod sp. zn. II. ÚS 452/2010   argumentáciu   analogickú   s tou,   ktorú   prezentoval   vo   svojom   vyjadrení sudca ústavného súdu L. M., a súčasne vyhlásili, že sa v predmetnej veci účastníka konania necítia   byť predpojatí   ani pre   pomer   k veci,   ani pre pomer   k účastníkom   konania a ani k právnemu zástupcovi.

Sudca   ústavného   súdu   J.   H.   navyše   uviedol,   že   námietky   účastníka   konania o protiústavnosti jeho zotrvania na ústavnom súde sú neopodstatnené, pretože svoj mandát získal legitímnym spôsobom v súlade s ústavou a zákonom o ústavnom súde, a tento jeho mandát nespochybnili ani ústavné orgány oprávnené zaujať relevantné stanovisko k danej záležitosti. Ďalej uviedol, že s kritikou zo strany JUDr. Š. H. v minulosti publikovanou sa ako   osoba   povinne   znášajúca   bremeno   väčšej   intenzity   občianskej   a odbornej   kritiky dokázal vysporiadať, a preto námietku tohto charakteru považuje tiež za nedôvodnú. Sudca   ústavného   súdu   S.   K.   tiež   navyše   uviedol,   že   o   opakovanej   námietke JUDr. Š. H.   týkajúcej   sa   skutočnosti,   že   bol   jeho   protikandidátom   na   funkciu   predsedu najvyššieho súdu, ako aj   okolnosti, že bol členom senátu ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 452/2010, v ktorej „nerozhodol podľa jeho predstáv“, už ústavný súd niekoľkokrát rozhodol,   a to   tak,   že   predmetné   skutočnosti   nie   sú   dôvodom   na   jeho   vylúčenie   (napr. III. ÚS 501/2011 a ďalšie). V tomto kontexte tiež dodal, že predseda najvyššieho súdu ako fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné vykladať reštriktívne, než voči ostatným účastníkom konania (II. ÚS 36/2012 a iné).

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudcovia ústavného súdu L. M., J. H. a S. K. vo svojich vyjadreniach uviedli, že námietku predpojatosti uplatnenú účastníkom konania považujú za nedôvodnú a že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 63/2012 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.

A. Účastník konania časť námietky predpojatosti týkajúcu sudcov ústavného súdu J. H. a S. K. odôvodnil okolnosťami preukazujúcimi podľa jeho názoru zaujatosť týchto sudcov voči osobe JUDr. Š. H.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 223/2012 zaujal stanovisko, keď uviedol:„Hoci   sa   úprava   vylúčenia   sudcu   v   základných   rysoch   zhoduje   s   úpravou obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom je   ochrana   individuálnych   subjektívnych   práv   (tak   to   je   napr.   pri   abstraktnej   kontrole právnych   noriem),   alebo   (ii)   v   konaniach,   kde   je   postavenie   účastníka   konania   (jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).“

Sťažnosť sťažovateľa, ktorá je predmetom konania sp. zn. II. ÚS 63/2012, v rámci ktorého účastník konania uplatnil námietku zaujatosti,   smeruje voči postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011. V predmetnom odvolacom konaní rozhodoval   z konkrétnych sudcov zložený odvolací senát, a to o odvolaní, ktoré uplatnil sťažovateľ.

Z tohto   pohľadu   je potrebné   vnímať aj   oprávnenie   „zástupcu“   účastníka   konania podať   námietku   zaujatosti   proti   sudcom   ústavného   súdu   rozhodujúcim   vo   veci   sp.   zn. II. ÚS 63/2012,   pokiaľ   ide   o uvedenú   časť   dôvodov   tvoriacich   námietku   zaujatosti. Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Š. H. v konaní pred ústavným súdom vedenom pod   sp.   zn.   II.   ÚS   63/2012,   ktorého   osoby   sa   v časti   námietka   predpojatosti   uvedená v podaní   účastníka   konania   týka,   je   prima   facie   iné/slabšie,   ako   je   postavenie   vec prerokúvajúceho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je postavenie priamych účastníkov   uvedeného   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za   takejto   situácie   spravidla nemôže obstáť tá časť námietky predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho súdu, ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného pred ústavným súdom napadnutého konania, nebol ani členom senátu, ktorý v danom konaní rozhodoval, a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potencionálne mohli nejakým spôsobom súvisieť s predpojatosťou sudcov ústavného súdu vo veci ústavného prieskumu postupu najvyššieho súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 7 Sžso   7/2011.   Ústavný súd aj v iných   prípadoch nepripustil   námietky   účastníka   konania   podobného   charakteru   (III.   ÚS   30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011).

B. V druhej časti účastník konania námietku zaujatosti vo vzťahu k osobám všetkých troch označených sudcov ústavného súdu odôvodnil okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe ich rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010. Vo vzťahu k tejto   časti   námietky   účastníka   konania   treba   vychádzať   z právnej   úpravy   obsiahnutej v ustanovení § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní   v iných   veciach“),   podľa   ktorej   tieto   účastníkom   konania   prezentované dôvody,   o ktoré   opiera   spochybnenie   nezaujatosti   označených   sudcov   ústavného   súdu, jednoznačne spadajú   do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.

Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov III. senát ústavného súdu konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu uvedených   sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 63/2012. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia   ústavného súdu   JUDr. J. H.,   JUDr.   S. K. a JUDr. L. M. nie sú   vylúčení z výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom pod sp. zn. II. ÚS 63/2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012