znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1488/2011, sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011, zastúpenej   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   Mgr.   J.   H.,   vo   veciach namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE/405/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1488/2011, sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011, s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1488/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15 CoE/405/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu mája 2003 až do júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 995,82 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 12 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 1493/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011), v 13 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1488/2011) a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1494/2011).

Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v   každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu (v prvom prípade sp. zn. Rvp   1488/2011)   a   v   ostatných   troch   prípadoch   prostredníctvom   rozhodcovského   súdu zriadeného zriaďovateľom S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), (veci vedené pod sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011).

Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli notárskou zápisnicou z 29. augusta 2003 (vo veci sp. zn. Rvp 1488//2011) a taktiež rozhodcovskými nálezmi z 18. augusta 2006 (vo veci sp. zn. Rvp 1493/2011), 2. októbra 2009 (vo veci sp. zn. Rvp 1494/2011) a 24. júna 2009 (vo veci sp. zn. Rvp 1495/2011) majúcimi podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu, právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli   pred   súdnymi   exekútormi   spísané   zápisnice   (návrhy)   na   vykonanie   exekúcie   a   na základe poverení Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) súdni exekútori začali nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný   súd   uzneseniami   sp.   zn.   13   Er   136/2010   z   15.   októbra   2010 (Rvp   1488/2011), sp. zn. 21 Er/13/2007   z 27. januára 2011 (Rvp 1493/2011), sp.   zn. 8 Er 1187/2009 z 15. októbra 2010 (Rvp 1494/2011) a sp. zn. 10 Er/384/2009 z 15. októbra 2010   (Rvp   1495/2011)   exekúcie   vyhlásil   za   neprípustné   a   zastavil   ich.   Krajský   súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   právo „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a   kontradiktórnosti...“. V   tejto   súvislosti   vyčítala všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania   o zastavení   exekúcie“,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľka   stratila   „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie užívať   svoj majetok,   nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a   krajským   súdom...,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a   možnosti   účastníkov   sa   k   týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy...   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1488/2011, sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami sp. zn. sp. zn. 15 CoE/405/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011, ktorými potvrdil označené uznesenia prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   zastavení   exekúcie,   porušil   jej   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II.   ÚS   21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Krajský súd v jednom prípade (vo veci sp. zn. Rvp 1488/2011) potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým zastavil exekúciu v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá musí obsahovať náležitosti predpísané   v   §   41   ods.   2   písm.   c)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   v   ktorej   chýbal   súhlas povinného   s   vykonateľnosťou notárskej   zápisnice,   a notárska   zápisnica,   na podklade   ktorej   sa   sťažovateľka domáhala svojich   nárokov   proti   povinným,   nebola   spôsobilým   exekučným   titulom,   pretože neobsahovala   výslovný   súhlas   povinnej   osoby   s   vykonateľnosťou   právneho   záväzku, pričom osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú, a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (napr. § 32 a § 33 Občianskeho zákonníka).  

Krajský   súd   ďalej   v   troch   prípadoch   (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   1493/2011,   sp.   zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011) rozhodol v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, pričom v nich skúmal prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského rozsudku).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011 (vo veci sp. zn. Rvp 1493/2011) tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 58 (súd konal ex offo) a podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný (pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy) a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Takisto tomu bolo aj vo veci sp. zn. Rvp 1494/2011, kde krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011 sa navyše tiež stotožnil s názorom okresného   súdu,   že   vydaný   rozhodcovský   rozsudok   nemohol   byť   ani   spôsobilým exekučným titulom, pretože právny vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na základe   zmluvy   o   úvere   bol   správne   považovaný   prvostupňovým   súdom   ako   vzťah spotrebiteľský a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na strane 3 až 5; toto odôvodnenie považuje ústavný súd za legitímne a správne.

Napokon aj vo veci sp. zn. Rvp 1495/2011 krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011 sa obdobne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na strane 3 až 5, keď sa stotožnil s názorom okresného súdu, že vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým exekučným titulom, pretože právny vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na základe   zmluvy   o   úvere   bol   správne   považovaný   prvostupňovým   súdom   ako   vzťah spotrebiteľský.

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   podľa   §   58   ods.   1   Exekučného   poriadku exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k   takémuto   rozhodnutiu   (§   57   ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.   Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj   relevantný   exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je dôvod   na   zastavenie   exekučného   konania. Obdobne tomu tak je aj v prípade nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje účastníka   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo odporujúce dobrým mravom.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   daných   prípadoch   aplikoval   zákony (predovšetkým   príslušné   ustanovenia   Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   zákonníka) podľa   ich   obsahu   a   rozhodoval   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie   užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa   konštatuje,   že   z   odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku, Občianskeho   zákonníka,   ale   aj   iných   zákonov)   a   rozhodovali   v zmysle   už   uvedenej ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011