znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 304/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 v spojení s čl.   41   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/213/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy v spojení so základným právom na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a ochranu detí a mladistvých podľa čl. 41 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/213/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «K porušeniu ústavných práv došlo v dôsledku toho,   že   Najvyšší   súd   rozhodol   v   danej   veci   tak,   že   zamietol   dovolanie   navrhovateľky ( v predmetnom spore bola odporkyňa ) a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 4Co 495/200ť-221, na základe ktorého je navrhovateľka povinná vypratať byt č. 26 na Račianskej ulici č. 91, ktorého nájom bol predmetom sporu, a to bez zabezpečenia bytovej náhrady.

Následne   po   tomto   konečnom   rozhodnutí,   ale   aj   niekoľkokrát   pred   tým,   vyzval prenajímateľ predmetného bytu – M. B. na vypratanie predmetného bytu. Sťažovateľka však nemá nijakú inú možnosť bývania. Ak by bola nútená byt vypratať, ocitla by sa spolu s maloletou dcérou na ulici.

Prenajímateľ   sa   síce   prezentoval   (prípis   zo   dňa   15.04.2010,   doručený   ÚS   SR) ponukou na poskytnutie bytu, avšak až po oznámení, že sťažovateľka sa obracia s touto sťažnosťou na Ústavný súd...

Porušenie   svojich   práv   sťažovateľka   vidí   v tom,   že   v   celom   procese   ktorého zavŕšením je napadnuté rozhodnutie, jej nebola poskytnutá ochrana súkromia a rodinného života a najmä bol vykonaný zásah do jej obydlia, na ktoré je odkázaná.

Súd rozhodol, že bez akejkoľvek bytovej náhrady sa má sťažovateľka z predmetného bytu vysťahovať, a to aj napriek tomu, že byt dlhodobo užívala so súhlasom a vedomím správcu a prenajímateľa.

Je nevyhnutné podotknúť, že sťažovateľka je osamelá matka a vychováva maloletú dcéru, Ch. L., nar.... Maloletá dcéra sťažovateľky je podľa testovania špecializovaného ústavu nadpriemerne nadané dieťa. Matka sa o ňu síce sama, ale príkladne stará. Prioritou matky   je   predovšetkým   zabezpečiť   pre   maloletú   nerušený   a pokojný   vývoj   v   prostredí, v ktorom sa narodila a vyrastala. Byt, v ktorom sťažovateľka býva je síce skromné, čo do rozlohy,   avšak   v   bezpečnej   lokalite   mesta   Bratislavy.   V   tejto   lokalite   bola   aj   maloletá prijatá od septembra 2010 do základnej školy.

Vo svojom tvrdení sťažovateľka poukazuje na nález... č. ÚS 13/00... V uvedenom prípade sa jednalo o takmer totožnú vec... a to tým,   že súd rozhodol o tom,   že   byt   v   ktorom   daná   účastníčka   dlhodobo   bývala   a   riadne   platila   nájom,   má vypratať   a   síce   z   dôvodu,   že   na   základe   príslušných   zákonných   ustanovení   jej k predmetnému bytu nevznikol nájom, a teda jej prítomnosť je bez právneho dôvodu... Ústavný   súd   v   danej   veci   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   súdu o povinnosti účastníčky vypratať byt, je takým zásahom do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia, ktorý sa nezakladá na relevantných a dostatočných dôvodoch a z tohto dôvodu ho nepokladal za oprávnený zásah. Pri rozhodovaní bral osobitný zreteľ na ochranu práv v zmysle čl. 41 ods. 1 ústavy a síce zvýšenú ochranu detí a mladistvých, nakoľko účastníčka v čase sporu vychovávala maloleté dieťa. Nález ústavného súdu sa ďalej odvoláva na svoju inú judikatúru (č. ÚS 7/1999)...

Právny spor bol začatý na podnet navrhovateľa, M. B., proti odporkyni,... a síce vo veci   ochrany   vlastníckeho   práva   k   bytu   a o vzájomnom   návrhu   odporkyne   o   určenie nájomcu bytu.

Odporkyňa predmetný byt začala užívať v roku 1991 tvoriac spoločnú domácnosť s jeho pôvodným nájomcom, T. S., ktorý takto vedenú spoločnú domácnosť trvalo opustil v auguste roku 1992.

Pôvodný nájomca užíval byt ako služobný a takýto charakter byt stratil až ku dňu 30.12.1992. Dispozičné právo k bytu mala O. B. ktorá dňa 30.07.1992 udelila odporkyni súhlas k užívaniu bytu, pričom potvrdením V. B. zo dňa 30.08.1992 bol byt pridelený do užívania odporkyne. Po zmene charakteru bytu zo služobného na obecný, sa vlastníkom bytu   stal   navrhovateľ   (M.   B.),   ktorý   odporkyňu   naďalej   rešpektoval   ako   užívateľku   a nájomkyňu   bytu.   Uvedené   dokazuje   aj   korešpondencia   týkajúca   sa   plnenia   nájomných povinností   zasielaná   navrhovateľom   na   meno   odporkyne,   zasielané   zmenové   lístky k evidenčnému listu s uvedením odporkyne ako jedinej užívateľky bytu, ako aj výzva zaslaná odporkyni k odkúpeniu predmetného bytu. Odporkyňa plnila všetky povinnosti súvisiace s nájmom a tento stav trval až do roku 1997, kedy sa navrhovateľ začal domáhať vypratania bytu a to z titulu neoprávneného užívania.

Nakoľko však neuviedol nič, čo by svedčilo jeho tvrdeniu, súd jeho návrh zamietol. Súd   v   odôvodnení   uvedeného   rozhodnutia   zo   dňa   12.11.2001   uviedol,   že   nájom k predmetnému bytu vznikol konkludentne a to na základe konania navrhovateľa, ktorým po celý   čas   s   odporkyňou   konal   ako   s   nájomcom   bytu,   citujem:   Na   základe   vykonaného dokazovania   je   súd   (toho   názoru,   že   medzi   účastníkmi   konania   došlo   v   r.   1992   ku konkludentnému vzniku nájomného vzťahu, uzavretého, vychádzajúc z ust. § 686 Obč. zák. na dobu neurčitú. Vzájomný návrh odporkyne, ktorým sa domáhala určenia, že nájomcom bytu špecifikovanom vo výroku, vyhodnotil preto za dôvodný a v plnom rozsahu mu vyhovel- "(6C 173/97-136)...

Navrhovateľ, m. B. podal voči rozhodnutiu Okresného súdu odvolanie... Krajský súd vydal rozhodnutie dňa 12.11.2003, ktorým pôvodné rozhodnutie zmenil tak, že odporkyňu, M. L. zaviazal na vypratanie uvedeného bytu č. 26 v B., a to bez bytovej náhrady, do 6 mesiacov od právoplatnosti...

Odporkyňa, M. L. využila právo na mimoriadny opravný prostriedok... Najvyšší   súd   rozhodnutím   zo   dňa   01.08.2005   rozhodnutie   Krajského   súdu   zrušil a vrátil vec... na ďalšie konanie...

Konanie pokračovalo po vrátení na Krajský súd Bratislave pod č. 4Co 495/05-221, v ktorom uvedený súd rozsudkom zo dňa 08.11.2006 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a rozhodol, že odporkyňa M. L. je povinná vypratať byt, ktorého nájom bol predmetom sporu, tento krát však v lehote 15 dní od právoplatnosti a to bez zabezpečenia bytovej náhrady. V tomto prípade súd danú vec opäť posúdil odlišne, čo vnára do celej veci istú dávku právnej neistoty.

Odporkyňa opätovne využila právo na mimoriadny opravný prostriedok a podala voči rozhodnutiu Krajského súdu dovolanie...

Najvyšší súd v tomto prípade dal za pravdu odvolaciemu súdu a stotožnil sa s jeho právnym   názorom,   v   ktorom   dospel   k   tomu   že   u   odporkyne   nevzniklo   právo   nájmu k predmetnému bytu. Dovolanie odporkyne zhodnotil ako nedôvodné a jej návrh zamietol bez ďalšej možnosti opravného prostriedku...

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že „Slovenská   republika   prostredníctvom   svojich orgánov verejnej moci porušila jej právo na súkromie, ochranu obydlia a taktiež poukazuje na to, že nebola poskytnutá osobitná ochrana pre jej maloletú dcéru, ktorú v danom byte vychováva, tak ako jej to zaručuje Ústava Slovenskej republiky.

Porušené boli ústavné práva sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 o ochrane súkromného a   rodinného   života,   čl.   21 ods.   1 a   3 o   ochrane obydlia   pred neoprávneným zásahom a čl. 41 ods. 1 o osobitnej ochrane detí a mladistvých.“.

Na základe uvedeného právna zástupkyňa sťažovateľky navrhla, aby ústavný súd Slovenskej republiky takto rozhodol:

„1. Podľa § 25 ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z. z., po predbežnom prerokovaní tento návrh prijal na konanie..

2. Konal a rozhodol v zmysle čl. 127 ods. (1) a (2) Ústavy Slovenskej republiky;

3. Podľa § 52 ods. (2) Zákona č. 38/1993 Z. z. vydal dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia;

4. V zmysle § 56 ods. (2) spolu s ods. (6) Zákona č. 38/1993 Z. z. rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia ktorým boli porušené uvedené ústavné práva a zaviazal orgán ktorý rozhodnutie vydal na opätovné konanie vo veci s rešpektovaním názoru ústavného súdu...

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v naznačenom   smere   a zistil,   že rozsudok   najvyššieho   súdu   spĺňa   všetky   zákonné náležitosti,   zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré súvisia s rozhodnutím vo veci samej.

Zo   záverov   rozsudku   najvyššieho   súdu   okrem   iného   vyplýva,   že „najvyšší   súd v   právnej   veci   navrhovateľa   M.   B....,   proti   odporkyni   M.   L.,...   o   vypratanie   bytu   a   o vzájomnom   návrhu   odporkyne   na   určenie   nájomcu   bytu,   o dovolaní   odporkyne   proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2006 sp. zn. 4 Co 495/2005, rozhodol tak, že ho zamietol“.

V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Vzhľadom   na   viazanosť   dovolacieho   súdu   uplatneným   dovolacím   dôvodom, predmetom   dovolacieho   prieskumu   bolo   posúdenie   vzniku   nájomného   pomeru   k   bytu dohodou medzi navrhovateľom a odporkyňou.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím, môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Z ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a   to buď   na dobu   určitú,   alebo   bez určenia   doby užívania,   nájomná   zmluva   spravidla obsahuje aj popis príslušenstva a opis stavu bytu.

Podľa   ustanovenia   §   686   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   nájomná   zmluva   musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenie spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.

V danom prípade odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že medzi navrhovateľom a odporkyňou nedošlo k vzniku nájomného vzťahu k predmetnému bytu. Vyriešenie   otázky   existencie   tohto   nájomného   vzťahu   odvolací   súd   správne   posudzoval z dôvodu,   že   jej   vyriešenie   bolo   základným   predpokladom   rozhodovania   o   žalobe   na vypratanie bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne na určenie nájomcu bytu.

Vzhľadom   k   tej   skutočnosti,   že odporkyňa   nepredložila   písomnú   formu   nájomnej zmluvy,   skúmal,   či   k   vzniku   nájmu   bytu   neprišlo   iným   spôsobom   (konkludentným), nevzbudzujúcim pochybnosti, že k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo. Dospel k správnemu právnemu záveru spočívajúcemu v tom, že k vzniku nájmu sporného bytu nedošlo a preto ani odporkyni netrvá nájomný pomer.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   prejavy   vôle smerujúce   k   uzavretiu   nájomnej   zmluvy   museli   byť   urobené   spôsobom   nevzbudzujúcim pochybnosť   o   tom,   čo   chceli   účastníci   konania   prejaviť   (§   35   ods.   1   Občianskeho zákonníka).   Záver   o   uzavretí   zmluvy   o   nájme   bytu   konkludentným   spôsobom   preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. V tomto smere iba   samotné   presvedčenie   odporkyne   o   tom,   že   sa   k   nej   navrhovateľ   správal   ako k nájomníčke   v   kontexte   s   vyjadrením   navrhovateľa   a   vykonaným   dokazovaním vyplývajúcim z obsahu spisu neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôli prenajímateľa a žalobkyne.

Dovolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   ktorý   dospel k záveru o tom, že nedošlo k vzniku práva nájmu predmetného bytu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody, obsiahnuté v podrobnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil výrok súdu prvého stupňa, podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.“

Po preskúmaní takto koncipovaného rozhodnutia a spisu okresného súdu, ktorý mu bol predložený k previerke 12. júla 2010, je ústavný súd toho názoru, že   najvyšší súd sa dovolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Iný právny názor sťažovateľky   nemôže   byť   dôvodom   na   zmenu   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého   rozhodnutia.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor odvolacieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje, a pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho   súdu   č. k.   5   Cdo   213/2008   a   namietaným porušením   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy, odmietol jej sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   k tomu   tiež   uvádza,   že   odkaz   na   judikatúru   ústavného   súdu,   že v obdobnom prípade (uvádza sp. zn. ÚS 13/00, správne I. ÚS 13/00, pozn.) ústavný súd rozhodol o porušení označených práv inej sťažovateľky (tá bývala u svojho otca), nie je správny, pretože skutkové a právne okolnosti daného prípadu boli od začiatku podstatne odlišné od prípadu sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010