znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 a jeho základných práv podľa čl. 10 ods. 1, 2 a 3 a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 9 C 200/2008 zo 14. apríla 2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 163/09 z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009 doručená sťažnosť Mgr. O F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a svojich základných práv podľa čl. 10 ods. 1, 2 a 3 a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 20 ods. 1 a 2   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 200/2008 zo 14. apríla 2009 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 163/09 z 20. mája 2009.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že okresný súd napadnutým rozhodnutím   zamietol žiadosť   sťažovateľa   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov v konaní o zaplatenie peňažnej sumy s prísl. a rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Na základe jeho odvolania krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   citovanými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského súdu   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv.   Všeobecné   súdy   bez   relevantného dôvodu neprihliadli na to, že sťažovateľ nemá žiadne príjmy na to, aby mohol zaplatiť súdne poplatky. Sťažovateľ uviedol, že „bol spôsobilý na odpustenie súdneho poplatku s tým, že ho porušovatelia neoslobodili, tým mu bránili, aby si úspešne hájil svoje základné ústavné právo   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   súde,   lebo   mu   neposkytli   ako spôsobilému na oslobodenie od súdneho poplatku súdnu ochranu“.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov listiny a ústavy postupmi a rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 9 C 200/2008 zo 14. apríla 2009 a krajského súdu sp. zn. 3 Co 163/09 z 20. mája 2009 s tým, aby boli namietané   uznesenia   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   požaduje   aj priznanie finančného zadosťučinenia 200 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   podľa   listiny   a ústavy postupmi   a rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   ho   neoslobodili   od platenia súdnych poplatkov v súdnom konaní. Výška súdneho poplatku vzhľadom na jeho majetkové   a príjmové   pomery   predstavuje   reálnu   a objektívnu   prekážku   prístupu sťažovateľa k súdu.

1. Čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 9 C 200/2008 a jeho uzneseniu zo 14. apríla 2009, ústavný súd ju v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok, a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľa   mal krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu.

Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   v   súvislosti   s   nepriznaním   oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/200/2008 (uznesením okresného súdu zo 14. apríla 2009) mohol podľa platnej právnej úpravy občianskeho súdneho konania domáhať   priamo   pred   všeobecnými   súdmi   vyššej   inštancie   využitím   opravných prostriedkov (odvolania a prípadne aj dovolania, ak by nezákonné rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa spôsobilo vo svojich dôsledkoch odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom), tüto možnosť aj využil, a toto rozhodnutie bolo preto predmetom prešetrenia pred krajským súdom.

Právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť v tomto   smere   ochranu   sťažovateľovmu právu   na spravodlivé   súdne   konanie na základe   opravných   prostriedkov,   ktorá   vyplýva priamo   z ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   [ďalej   len   „OSP“ (§ 201 a nasl. a§ 237 písm. f) OSP)], vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o   sťažnosti   smerujúcej   priamo   proti procesnému postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa (obdobne napr. m. m III. ÚS 409/08 a III. ÚS 67/09).

Ústavný   súd   z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 163/09 a jeho uzneseniu z 20. mája 2009. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   treba   v tejto   časti   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľ tvrdí, že nepriznaním požadovaného oslobodenia od súdnych poplatkov sa mu nedostane súdnej ochrany v súvislosti s vymáhanou peňažnou sumou (pretože nemá žiadny príjem   a nemôže   si   dovoliť   súdny poplatok   zaplatiť),   teda v konečnom   dôsledku z toho vyplýva, že všeobecné súdy nebudú o jeho žalobe meritórne konať (konanie bude musieť byť zastavené). Inak povedané, sťažovateľ sa domnieva, že postupom okresného súdu a krajského súdu, ktoré mu nepriznali oslobodenie od súdnych poplatkov, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Predovšetkým   treba   zásadne   uviesť,   že   k   zásahu   do   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   sťažovateľ   v podstate   namieta,   nedochádza nepriznaním oslobodenia od súdnych poplatkov, ale až následným zastavením konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku,   lebo   iba   týmto   rozhodnutím   môže   dôjsť   prípadne k odmietnutiu poskytnúť súdnu ochranu. Z tohto pohľadu preto ústavný súd nenachádza bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a označenými základnými právami podľa ústavy a listiny.

Krajský   súd   navyše   sťažovateľovi   logicky   ozrejmil,   prečo   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože pri skúmaní podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je podstatný iba majetkový či sociálny stav osoby, ktorej oslobodenie má byť poskytnuté, ale aj povaha uplatňovaného   nároku   a   jeho   oprávnenosť.   Podmienky   musia   byť   splnené   súčasne. Vychádzajúc z okolností daného prípadu a preskúmania uznesenia krajského súdu vyplýva, že ten rozhodoval v zmysle § 138 ods. 1 OSP.

Vzhľadom   na   to   nepovažoval   už   ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne namietaným porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny, keďže tieto ustanovenia neobsahujú základné práva a môžu byť spravidla porušené iba za predpokladu, že ústavný súd vysloví porušenie niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej hlavy listiny, druhej hlavy ústavy, resp. podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (napr. m. m. IV. ÚS 232/05, IV. ÚS 247/05).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009