znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. C., P., J. C. a Ing. A. C., obaja bytom P., T. Z., S.,... a M. L., P.,..., zastúpených advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupmi Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 223/2002 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 22/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. C., J. C., Ing. A. C., T. Z. a M. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2008 faxom a 25. marca 2008 poštou doručená sťažnosť Mgr. P. C., J. C., Ing. A. C., T. Z. a M. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Prešov   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 223/2002 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 22/2006.

Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že: „Postupom   súdu   bolo sťažovateľom odopreté právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. zákona č. 460/1992   Ústava   Slovenskej   republiky,   pretože   nedostatočne   zistil   skutkový   stav a nevykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie. Z toho titulu sa žalobcovia rozhodli podať sťažnosť   pre   porušenie   jedného   zo   základných   práv   a to   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu.

Právny zástupca sa nahliadnutím do spisu dozvedel o tom, že rozsudok Krajského súdu, spis. zn. 7 Co 22/2006 mal byť doručený splnomocnencovi sťažovateľov - Mgr. P. S. Skutočný   stav   však   bol   taký,   že   tento   rozsudok   bol   doručený   len   jeho   rodinnému príslušníkovi,   ktorý   na   to nebol   oprávnený,   a   teda   nedošlo   k   doručeniu   rozsudku Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   značka   7   Co 22/2006.   Splnomocnenec   po   zistení   tejto skutočnosti podal dňa 6. 8. 2007 sťažnosť pre nedoručenie rozsudku v právnych veciach vedených na Okresnom súde v Prešove pod spis. zn. 9 C 47/95 (na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co/115/2006 ) a 17 C 223/02 na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7 Co 22/2006 ). Na túto sťažnosť Okresný súd Prešov nereagoval. Z toho dôvodu si splnomocnenec sťažovateľov bol osobne vyzdvihnúť uvedený rozsudok dňa 16. 1. 2008. Až týmto dňom došlo k doručeniu a rozsudok Krajského súdu sp. zn. 7 Co 22/2006 nadobudol právoplatnosť. Nereagovaním sa porušilo ďalšie z ústavných práv definované v čl. 48 ods. 2 zákona...

Pri zadovažovaní pečiatky právoplatnosti na rozsudok dnes, t. j. 17. 3, 2008 sme sa dozvedeli,   že   súd   vyznačil   právoplatnosť   na   deň   30.   5.   2007.   Uvedeným procesným postupom jednoznačne došlo k pochybeniu, nakoľko právoplatnosť nadobudol rozsudok Krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   22/2006   dňa   16.   1.   2008,   kedy   došlo   k   jeho   doručeniu splnomocnencovi sťažovateľov Mgr P. S. Takýmto konaním došlo k zamedzeniu práva na podanie ústavnej sťažnosti z toho dôvodu, že podľa vyznačenej právoplatnosti dňa 30. 5. 2007) nemožno ju podať, lebo lehota na jej podanie už uplynula. (ak by sme brali do úvahy vyznačenú právoplatnosť- 30. 5. 2007) Súd porušil ustanovenia zákona č. 99/ 1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok o doručovaní.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že „Procesným postupom Okresného súdu Prešove vo veci sp. zn. 17 C 223/2002 a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 7 Co 22/2006 došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z toho dôvodu, že súd vyznačil právoplatnosť rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 17 C 223/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v Prešove   sp.   zn.   7   Co   22/2006   nesprávne.   Ústavný   súd   prikazuje   vyznačiť právoplatnosti rozsudkov Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17 C 223/2002 a Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 Co 22/2006 ku dňu 16. 1. 2008“.

Zároveň   sa   domáhajú   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500   000   Sk   z dôvodu,   že   sa   „nachádzajú   v neustálej   právnej   neistote   a dochádza k prieťahom v konaní...“ a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné, ako aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovenia   §   49   až   §   56   zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   aj   napriek   tomu,   že   sú   zastúpení advokátom, svoju sťažnosť v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi okresného súdu a krajského súdu, riadne a konkrétne neodôvodnili. Sťažovatelia iba   tvrdia,   že   všeobecné   súdy   v ich   právnej   veci   nedostatočne   zistili   skutkový   stav a nevykonali v potrebnom rozsahu dokazovanie potrebné na rozhodnutie. Neuviedli to ani v petite   svojej   sťažnosti,   v ktorom   tiež   žiadajú   (nevykonateľný   petit),   aby   ústavný   súd prikázal všeobecným súdom vyznačiť právoplatnosť namietaných rozhodnutí k 16. januáru 2008.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd opätovne   uvádza,   že   sťažovatelia   sú   zastúpení   advokátom.   Podľa   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovatelia ďalej vidia porušenie svojich označených práv v tom, že okresný súd (aj krajský   súd)   postupovali   v rozpore   s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku (neuviedli však ktorých ustanovení), keď vyznačili právoplatnosť rozhodnutia na 30. máj 2007   nesprávne,   a tiež   v   tom,   že   k   doručeniu   rozhodnutia   krajského   súdu   ich splnomocnencovi   Mgr.   P.   S.   došlo   s riadnym   oneskorením,   čím   bolo   porušené   aj   ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   138/02,   I.   ÚS   48/04). Ak navrhovateľ namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (obdobne napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 100/01, III. ÚS 180/05).

Ústavný súd si na overenie tvrdených skutočností v sťažnosti za účelom rozhodnutia v danej veci vyžiadal preto spis okresného súdu sp. zn. 17 C 223/2002 a vyjadrenie riaditeľa R., a. s., P. (ďalej len „slovenská pošta“), z 11. augusta 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. septembra 2008 pod sp. zn. 2375/2008-OPT.

Ústavný súd zo spisu zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 223/2002 zo 7. novembra 2005 bola zamietnutá žaloba sťažovateľov z 22. októbra 2002 o určenie nehnuteľnosti   patriacej   do   dedičstva.   Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľov   zamietol a rozsudkom sp. zn. 7 Co 22/2006 z 18. apríla 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu. Rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení   s rozhodnutím   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2007.

Súčasne   zistil,   že   v spise   sa   na   č.   l.   474   nachádza   v origináli „dohoda o plnomocenstve z 19. februára 2007“, uzavretá v zmysle § 24 a § 27 Občianskeho súdneho poriadku a § 31 Občianskeho zákonníka medzi sťažovateľmi a splnomocnencom Mgr. P. S., nar...., P., na ich zastupovanie v predmetom spore.

Zo   zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   (č.   l.   483   súdneho   spisu) z 18. apríla 2007, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, tiež vyplýva, že sťažovatelia Mgr. P. C., J. C., Ing. A. C. boli spolu so svojím splnomocnenom Mgr. P. S. osobne aj prítomní na tomto pojednávaní.

K rozsudku   všeobecného súdu   (č.   l.   485   a nasl.)   je pripojená doručenka,   z ktorej vyplýva, že za adresáta Mgr. P. S. prevzala osobne rozsudok krajského súdu 30. mája 2007 pani K. ako jeho splnomocnenec.

Dňa 9. júla 2007 Mgr. P. S. (č. OP:...) osobne nazrel do spisu (č. l. 493), ktorý požiadal o vyhotovenie fotokópií zo spisu (č. l. 396-414).

Dňa   6.   augusta   2007   splnomocnenec   sťažovateľov   žiadal   okresný   súd,   aby mu doručil   rozsudok   krajského   súdu,   pretože „pri   prehliadke   spisu   a na   základe   iných indícií som zistil, že rozsudky už boli doručované a prevzaté. Podpis na doručenke patrí mojej starej mame Ľ. K., ktorá však krátko nato bola hospitalizovaná v súvislosti s ťažkými zdravotnými problémami, ktoré vyústili do jej úmrtia. V súvislosti s daným stavom som sa ani   nedostal   k informácii   o doručených   rozsudkoch   a ani   ich   nemám   k dispozícii.   Preto žiadam o ich riadne doručenie podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku...“.

Na tejto žiadosti (č. l. 498) sa nachádza pokyn okresného súdu zo 16. januára 2008 „Kanc.   Rozsudok   KS   PO   č.   l.   485   doruč   pr.   zást.   žalobcov“ a k nemu   je   pripojená doručenka,   z ktorej   vyplýva,   že   toho   istého   dňa   (16. januára 2008)   splnomocnenec sťažovateľov rozsudok krajského súdu osobne prevzal.

Vychádzajúc z uvedeného však na druhej strane ústavný súd nemohol prehliadnuť, že z   vyjadrenia   regionálneho riaditeľa   slovenskej   pošty   vyplýva   i to,   že   splnomocnenec sťažovateľov   riadne   splnomocnil   Ľ.   K.   na   preberanie   všetkých   zásielok   (aj   zásielok doručovaných do vlastných rúk ešte 29. júla 2004 a jeho splnomocnenie bolo platné až do 29.   júla 2007),   teda   aj v čase,   keď bol splnomocnencom   sťažovateľov v tomto súdnom konaní. Treba preto konštatovať, že v čase doručovania rozhodnutia krajského súdu bola splnomocnenkyňa   splnomocnenca   sťažovateľov   nepochybne   oprávnená   na   prijímanie všetkých zásielok jemu adresovaných, teda aj rozsudku krajského súdu.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom splnomocnenie splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   sťažovatelia   v   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   nepreukázali,   že   by   okresný   súd   pri   vyznačovaní   právoplatnosti nepostupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a Občianskym zákonníkom, keďže rozhodnutie krajského súdu riadne prevzala splnomocnenkyňa splnomocnenca sťažovateľov Mgr.   P.   S.,   ktorá   bola   riadne   oprávnená   za   neho   všetky   písomnosti   a   rozhodnutia adresované do jeho vlastných rúk prevziať.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom   okresného   súdu   (krajského   súdu)   a namietaným   porušením   označeného základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ich sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovatelia   síce   v odôvodnení   sťažnosti   tiež   uviedli,   že   postupom   všeobecných súdov bolo porušené aj ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale v jej petite (ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) porušenie tohto základného práva už nenamietali, preto ústavný súd sa ani s ich námietkou nezaoberal.

Keďže   ústavný   súd   nemal   inú   možnosť,   ako   ich   sťažnosť   odmietnuť,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími   nedostatkami   sťažnosti   sťažovateľov   (chýbalo splnomocnenie sťažovateľov v štvrtom a piatom rade na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom) a inými požiadavkami sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008