znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., dlhodobo bytom Česká republika, zastúpenej advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoP 11/07 zo 17. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „je starou matkou maloletého dieťaťa K. Š., ktoré sa narodilo z družobného vzťahu E. K. (matky maloletej) a P. Š. (otca maloletej)... Sťažovateľka (matka matky maloletej) po úmrtí svojej dcéry podala dňa 13. júla 2006 návrh na úpravu jej styku s maloletým dieťaťom a návrh na vydanie predbežného opatrenia o úprave styku. Konanie vo veci bolo vedené pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd") pod sp. zn. 25 P 414/2006...

Okresný súd vo veci vydal dňa 14. augusta 2006 uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým   upravil   styk   sťažovateľky   s   dieťaťom.   Toto   predbežné   opatrenie   sa   stalo vykonateľným 21. augusta 2006 a právoplatným 6. septembra 2006.

Následne vo veci samej bolo nariadené pojednávanie na deň 19. februára 2007. Podaním zo dňa 29. januára 2007 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní...

Okresný   súd   napriek   tomuto(...)   dňa   19.   februára   2007   uznesením   nariadil dokazovanie   v   neprítomností   sťažovateľky   a   pojednával   aj   bez   jej   prítomnosti   a   bez prítomnosti   jej   právnej   zástupkyne.   Okresný   súd   pokračoval   v   pojednávaní,   oboznámil prítomného   odporcu   -   otca   maloletej   a   kolízneho   opatrovníka   s   návrhom   a   listinnými dôkazmi, vypočul odporcu a protokoloval prednesené stanovisko kolízneho opatrovníka. Následne   vo   veci   vyhlásil   na   tomto   pojednávaní   rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľky zamietol...

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie... Odvolacie konanie bolo vedené pred Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd") pod sp. zn. 8 CoP 11/2007 a vo veci bolo nariadené jedno pojednávanie dňa 17. mája 2007, na ktorom krajský súd aj rozhodol. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   okresný   súd   úplne   zistil skutkový   stav   veci   a   správne   ho   posúdil.   Sťažovateľkou   namietané   vady   konania   pred okresným súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku považoval za nedôvodné a mal za to, že jej postupom okresného súdu nebolo odňaté právo konať pred súdom...

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej základných práv z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, ktoré spočíva v nasledovnom:

1) Krajský súd nesprávne posúdil danosť vád konania pred okresným súdom, ktoré sami o sebe vzhľadom na ich závažnosť, boli dostačujúcim dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu. Takouto podstatnou vadou konania bolo odňatie práva sťažovateľky konať pred súdom.

Táto vada spočívala v tom, že sťažovateľka v konaní nebola ako účastníčka vypočutá, čím   bola   porušená   zásada   ústnosti   konania   pred   súdom.   Nemala   možnosť   vyjadriť   sa k výpovedi a prednesom ostatných účastníkov. Dôsledkom tohto postupu okresného súdu potom   okresný   súd   rozhodol   vo   veci   jednostranne,   len   na   základe   stanovísk   ostatných účastníkov, čo krajský súd akceptoval.

Ďalej v tom, že pri „prvom" pojednávaní pred okresným súdom došlo v dôsledku vykonania   pojednávania   bez   účasti   sťažovateľky   k   znemožneniu   práva   vzniesť   voči zákonnému   sudcovi   námietky   a   teda   pojednávaním   a   rozhodnutím   veci   na   tomto pojednávaní   jej   bola   vôbec   odňatá   možnosť   využiť   toto   jej   procesné   právo   dané   jej ustanovením § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a vzniesť námietky.

Ďalšou podstatnou procesnou vadou v konaní okresného súdu, na ktorú krajský súd nijak neprihliadol, bola absencia poučenia účastníkov konania podľa ust. § 114 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (čo   je   zrejmé   zo   zápisnice   z   pojednávania)   o   tom,   že účastníci   majú   povinnosť   označiť   alebo   predložiť   dôkazy   najneskôr   do   vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr sa neprihliada. Toto poučenie je podľa ust. § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku zo zákona nevyhnutnou náležitosťou občianskoprávneho konania a musí byť dané účastníkom pred ukončením dokazovania vo veci.

Na uvedené nadväzujú posledné vady konania, na ktoré krajský súd neprihliadal, spočívajúce v tom, že okresný súd nielenže nedal poučenie účastníkom konania, ale ani neukončil   dokazovanie   uznesením   v   súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku, a ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadal podľa ust. § 120 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku (čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania a aj z rozsudku súdu prvého stupňa) s tým, ktoré z dôkazov, označených sťažovateľkou ešte v návrhu na začatie konania vykoná a ktoré nie a prečo.

2) Napriek tomu, že skutkový stav veci bol v konaní pred okresným súdom zistený neúplné krajský súd tento posúdil ako úplný. V danom prípade neúplné zistenie skutkového stavu veci dosahuje rozmery, ktoré už svedčia o arbitrárnosti namietaného konania a tým porušeniu základných práv sťažovateľky. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľka ako účastníčka vôbec nebola v konaní vypočutá (kým odporca áno)...

Arbitrárnosť   rozsudku   krajského   súdu   spočíva   aj   v   tom,   že   sa   stotožnil   so správnosťou právneho posúdenia veci okresným súdom, hoci na základe vyššie uvedených procesných nedostatkov konania, na ktoré poukazuje sťažovateľka v bodoch 1) a 2) okresný súd nemohol dospieť ani k správnym právnym záverom.

Na základe vyššie uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje Ústavnému súdu SR, aby jej sťažnosť uznesením prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom: Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove, č. k. 8 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007 porušené bolo.

Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 8 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007 a Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 25 P 414/2006-34 z 19. februára 2007 a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   na   účet   jej   právnej zástupkyne trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 6 296,- Sk za dva   úkony   právnej   pomoci   (príprava   a   prevzatie   zastúpenia,   sťažnosť,   dvakrát   režijný paušál) do troch dní od doručenia nálezu...

II.

Ústavný súd si v súvislosti s prerokovaním sťažnosti vyžiadal súdny spis týkajúci sa právnej veci sťažovateľky vedenej Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 P 414/06. Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh a z obsahu predloženého súdneho   spisu   zistil   ústavný   súd   nasledovné   okolnosti,   relevantné   pre   posúdenie sťažovateľkinej sťažnosti:

Okresnému súdu bol 13. júla 2006 doručený návrh sťažovateľky na začatie konania na úpravu jej styku s maloletým dieťaťom. Jeho súčasťou bol návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 25 P 414/06 zo 14. augusta 2006 tak, že upravil styk sťažovateľky s maloletou vnučkou a v prevyšujúcej časti jej návrh zamietol.

Dňa   17.   júla   2006   okresný   súd   ustanovil   kolízneho   opatrovníka   (Úrad   práce sociálnych vecí a rodiny Prešov), ktorého požiadal o podanie správy o pomeroch maloletého dieťaťa   a   zaslal   návrh   sťažovateľky   na   vyjadrenie   otcovi   dieťaťa.   Ich   vyjadrenia   boli doručené okresnému súdu 20. júla 2006, resp. 1. augusta 2006.

Okresný súd 19. januára 2007 určil termín pojednávania na 19. február 2007.

Dňa   1. februára 2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   o   odročenie pojednávania   z   dôvodu,   že „v   súčasnosti   žije   a   pracuje   v   P.   Predbežným   opatrením Okresného súdu v Prešove jej bolo priznané právo stretávať sa s vnučkou K. vždy prvú sobotu v mesiaci.

Vzhľadom na vyššie uvedené, z dôvodu účelnosti a hospodárnosti veci, si dovoľuje stará matka požiadať súd, aby pojednávanie v oboch veciach vytýčil tak, že nebude z jej strany nutné vynakladať nemalé finančné prostriedky na cestu z P. a späť(...) Najbližší termín stretnutia s K. bude v sobotu, 3. marca 2007...“.

Dňa   19.   februára   2007   okresný   súd   nariadil   dokazovanie   v   neprítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, ktorej bolo doručené predvolanie na pojednávanie 30. januára 2007.

Na pojednávaní vypočul otca maloletej a kolízneho opatrovníka a vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na úpravu styku s maloletým dieťaťom.

Okresný súd v rozsudku uvádza:

„Navrhovateľka stará matka svojim návrhom zo dňa 13. 7. 2006 žiadala, aby súd upravil jej styk s maloletou vnučkou K. Š. každý prvý víkend v mesiaci, 2. vianočný sviatok, vo Veľkonočnú nedeľu, počas jarných prázdnin, zimných prázdnin a jeden mesiac počas letných   prázdnin.   Návrh   odôvodnila   tým,   že   je   jej   bránené   akýmkoľvek   spôsobom   sa s dieťaťom kontaktovať a že maloletú vnučku nevidela za obdobie 1 roka, kedy si ju otec odviedol.   Tvrdila,   že   realizácia   styku   dieťaťa   so   starou   matkou,   zastupujúcu   milujúcu rodinu zo strany matky je pre vývoj dieťaťa viac než dôležitá, nakoľko dieťa začína dorastať do veku, kedy si začne uvedomovať základné skutočnosti o jednotlivých osobách a funkciách rodiny.

Otec   žiadal   návrh   ako   neodôvodnený   zamietnuť,   lebo   stará   matka   nemá   vhodné podmienky   na   to,   aby   mohla   zabezpečiť   riadnu   starostlivosť   svojej   vnučke.   Žije v domácnosti s druhom a dospelým synom a všetci traja sú zamestnaní a dieťaťu by chýbal, keďže   dieťa   je   od   svojho   narodenia   na   neho   zvyknuté.   Upravený   styk   starej   matky s maloletou vnučkou predbežným opatrením nie je na prospech maloletej, lebo stará matka nie schopná sa dieťaťu prispôsobiť. Prítomný druh starej matky sa k dieťaťu ani neozve. Kolízny opatrovník žiadal návrh starej matky o úprave styku zamietnuť, keďže otec nebráni starej matke sa s dieťaťom za svojej prítomnosti stretnúť...

Podľa ust. § 25 ods. 5 Zákona o rodine č. 36/2005, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa,   ak to vyžadujú pomery v rodine,   súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi   osobami.   Vychádzajúc   z   tohto   citovaného   zákonného   ustanovenia   pri rozhodovaní   o   úprave   styku   s   blízkymi   osobami   je   potrebné   brať   v   prvom   rade   ohľad na záujem maloletého dieťaťa. Je potrebné skúmať, či takáto úprava bude v záujme dieťaťa a či ide o príbuzného, ku ktorému si dieťa vytvorilo silné citové väzby, čo by v prípade absencie takéhoto styku s blízkymi osobami mohlo negatívne ovplyvniť ďalší vývoj dieťaťa. Z   vykonaného   dokazovania   je   preukázané,   že   dieťa   od   narodenia   vyrastalo v domácnosti   so   svojimi   rodičmi.   Starú   matku   začalo   vnímať   prostredníctvom   svojich rodičov pri jej návšteve za čas dvoch týždňov. Po smrti svojej matky bolo v spoločnosti starej matky od 20. 6. do 19. 8. 2005. Od tejto doby celú starostlivosť o maloletú prevzal otec dieťaťa výlučne sám a vytvára dieťaťu vhodné výchovné prostredie. Maloletá nie je citovo spätá so starou matkou a nie je preto ani v jej záujme, aby sa takýto vzťah mal prehlbovať formou upraveného styku.

Nie je dôvod na úpravu styku aj z toho dôvodu, že otec nebráni starej matke sa s dieťaťom vo svojej domácnosti stretnúť, čoho dôkazom je aj doterajšie stretávanie starej matky aj v prítomností svojho druha v domácnosti, kde dieťa s otcom žije. Preto súd návrh ako neodôvodnený zamietol.“

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie právna zástupkyňa sťažovateľky 26. marca 2007 „poukazujúc na dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a), písm. c) a písm. f) zákona č. 99/1963 Zb.(...) spočívajúcich v tom, že konanie má vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f), pretože   účastníkovi   konania   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   spočívajúcich v neúplnom   zistení   skutkového   stavu   pre   nevykonanie   navrhnutých   dôkazov   potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a v nesprávnom právnom posúdení veci...“.

Krajský   súd   prerokoval   odvolanie   na   pojednávaní   konanom   17. mája 2007, na ktorom   sa   zúčastnila   sťažovateľka   i   jej   právna   zástupkyňa,   ktoré   trvali   na podanom odvolaní   v   celom   rozsahu.   Krajský   súd   podľa   zápisnice   o   pojednávaní „...oboznamuje rozsudok Okresného súdu Prešov na č. l. 34-35, odvolanie navrhovateľky na č. l. 36-40, vyjadrenie ÚPSVaR Prešov...“.

Následne   sa   k   veci   vyjadrila   splnomocnená   zástupkyňa   sťažovateľky,   ktorá „poukazuje na obsah odvolania, ktoré sa nachádza v súdnom spise. Naviac poukazuje na tú skutočnosť, že v konaní, ktoré bude nasledovať o zverenie maloletej do starostlivosti starej matky(...) navrhovala znalecké dokazovanie, ktoré by bolo zamerané na to, či otec maloletej je osobnostne spôsobilý maloletú vychovávať. Dokonca predošlá sudkyňa dala ja prísľub, že   konania   spojí   a   vo   veci   nariadi   znalecké   dokazovanie.   Sudkyňa,   ktorej   bol   prípad pridelený   následne   takto   nekonala.   Žiada   súd,   aby   vo   veci   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie a aby starej matke bolo umožnené čo naviac sa stretávať...“.

Potom sa k veci vyjadril kolízny opatrovník aj otec maloletej a následne krajský súd vypočul aj samotnú sťažovateľku, ktorá uviedla: „nie je dôvod sa dopredu ohlasovať otcovi maloletej v tých prípadoch, keď má styk podľa predbežného opatrenia. Pripúšťa, že otec maloletej, keď prídu na návštevu za maloletou ich príjme spolu s druhom, urobí im kávu, avšak poukazuje na tú skutočnosť, že s maloletou nie sú samé, zhodou okolností je tam stále viacej ľudí zo strany rodiny otca a takýmto spôsobom sa nedá prehlbovať styk medzi ňou a mal.   K.   Podľa   jej   názoru   by   bolo   prospešnejšie   z   hľadiska   prehĺbenia   styku,   aby   sa s maloletou stretávala osamote...“

V odôvodnení rozsudku č. k. 8 CoP 11/07-52 krajský súd uviedol: „...Odvolací súd v súlade s ustanovením § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné...

Správne a výstižné sú dôvody, uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd poukazuje a s nimi sa stotožňuje.

Ani v odvolaní stará matka neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by viedli k inému rozhodnutiu vo veci.

K jej námietke odňatia práva konať pred súdom, odvolací súd poznamenáva, že tak stará   matka   ako   aj   jej   právna   zástupkyňa   boli   riadne   predvolané   na   pojednávanie dňa 19. 2. 2007. Žiadosť o vynaloženie finančných prostriedkov na cestu na pojednávanie nie je dôležitý dôvod brániaci prejednaniu veci samej. Navyše je nutné uviesť, že právna zástupkyňa   starej   matky   ospravedlnila   len   starú   matku   z   pojednávania   a   sama   sa na predmetné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavila.

Zákonná úprava uvedená v § 25 ods. 5 Zákona o rodine, vyjadruje možnosť súdu upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, ak to vyžadujú pomery v rodine. V danom prípade súd prvého stupňa správne zistil a bolo to potvrdené aj v odvolacom konaní, že otec nebráni starej matke v styku s dieťaťom. Teda v danom prípade pomery v rodine nevyžadujú, aby došlo k súdnej úprave styku. Navyše odvolací súd poznamenáva, že takáto úprava styku by bola dôvodná, ak by absencia styku dieťaťa s osobami, ku ktorým si vytvorilo silné citové väzby, by mohla negatívne ovplyvniť jeho ďalší vývoj. Uvedená skutočnosť v konaní pred súdom prvého stupňa, ani v konaní pred odvolacím súdom nebola preukázaná, a preto správne súd prvého stupňa rozhodol, ak návrh na úpravu styku starej matky s dieťaťom zamietol. Je nutné záverom poznamenať, že zamietnutím návrhu na úpravu styku starej matky s dieťaťom, nedochádza k zákazu styku starej matky s maloletým dieťaťom. V záujme zdravého vývoja maloletého dieťaťa je, aby styk s blízkymi osobami sa realizoval čo najbezprostrednejšie, bez akýchkoľvek úprav, ktoré nie sú nevyhnutné...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej označených základných práv a slobôd došlo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP 11/07 zo 17. mája 2007, ktorý jej potvrdením prvostupňového rozsudku okresného súdu odňal možnosť konať pred súdom (k podobným záverom dospela sťažovateľka aj vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného súdu sp. zn.   25 P 414/06   z   19.   februára   2007,   ktorý   zamietol   jej   návrh   na   úpravu   styku s maloletým dieťaťom.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného postupu krajského súdu zo 17. mája 2007 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že postupom označených súdov v predmetnom   konaní   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   prvého   stupňa rozhodol na pojednávaní v jej neprítomnosti, „čím bola porušená zásada ústnosti konania pred súdom. Nemala možnosť vyjadriť sa k výpovedi a prednesom ostatných účastníkov. Dôsledkom   tohto   postupu   okresného   súdu   potom   okresný   súd   rozhodol   vo   veci jednostranne, len na základe stanovísk ostatných účastníkov, čo krajský súd akceptoval. Ďalej v tom, že pri „prvom" pojednávaní pred okresným súdom došlo v dôsledku vykonania   pojednávania   bez   účasti   sťažovateľky   k   znemožneniu   práva   vzniesť   voči zákonnému   sudcovi   námietky   a   teda   pojednávaním   a   rozhodnutím   veci   na   tomto pojednávaní   jej   bola   vôbec   odňatá   možnosť   využiť   toto   jej   procesné   právo   dané   jej ustanovením § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a vzniesť námietky.

Ďalšou podstatnou procesnou vadou v konaní okresného súdu, na ktorú krajský súd nijak neprihliadol, bola absencia poučenia účastníkov konania podľa ust. § 114 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (čo   je   zrejmé   zo   zápisnice   z   pojednávania)   o   tom,   že účastníci   majú   povinnosť   označiť   alebo   predložiť   dôkazy   najneskôr   do   vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr sa neprihliada. Toto poučenie je podľa ust. § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku zo zákona nevyhnutnou náležitosťou občianskoprávneho konania a musí byť dané účastníkom pred ukončením dokazovania vo veci.

Na uvedené nadväzujú posledné vady konania, na ktoré krajský súd neprihliadal, spočívajúce v tom, že okresný súd nielenže nedal poučenie účastníkom konania, ale ani neukončil   dokazovanie   uznesením   v   súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku, a ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadal podľa ust. § 120 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku (čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania a aj z rozsudku súdu prvého stupňa) s tým, ktoré z dôkazov, označených sťažovateľkou ešte v návrhu na začatie konania vykoná a ktoré nie a prečo...“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   8 CoP 11/07 zo 17. mája   2007   ústavný   súd   konštatoval,   že   jeho   závery   v   ňom   obsiahnuté   nemožno kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľkou označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (prerokovanie veci súdom odvolacím na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľky, resp. jej splnomocnenej   zástupkyne,   výsluch   sťažovateľky   a   ostatných   účastníkov,   obsah argumentácie   sťažovateľky   a   jej   splnomocnenej   zástupkyne   i   otca   dieťaťa   prednesenej v rámci   odvolacieho   konania)   nemožno   výklad   a   interpretáciu   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za   arbitrárnu   alebo   popierajúcu   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Spravodlivosť   konania   treba   posudzovať   z   hľadiska   konania   ako   celku,   takže ojedinelé menej významné porušenie procesných podmienok v priebehu konania (najmä ak následný procesný postup odvolacieho súdu umožnil vo vzťahu k dotknutej strane konania jeho kompenzáciu) nemusí mať automaticky za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle uvedených ustanovení ústavy a dohovoru. Jeho obsah a požiadavky z neho plynúce závisia do značnej miery od konkrétnych okolností súdom prerokúvaného prípadu.   Zo   strany   súdu   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania   vyžadujú   poskytnutie dostatočných   procesných   garancií   ohľadne   možnosti   uplatniť   svoj   vplyv   na   priebeh a výsledok konania (možnosti „konať pred súdom“), adekvátnych povahe prerokúvanej veci a   zahŕňajúcich   predovšetkým   náležitú   možnosť   predkladať   alebo   navrhovať   dôkazy na podporu vlastných tvrdení relevantných pre rozhodnutie vo veci a spochybniť dôkazy protistrany.

Z   obsahu   súdneho   spisu   je   zrejmé,   že   postupom   odvolacieho   súdu   nebola sťažovateľke znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré jej OSP dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy a navrhovať dôkazy). I keď odvolací súd potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   nebolo   vyhovené   jej   návrhu,   sťažovateľka   (i   jej právna zástupkyňa) mala možnosť vyjadriť sa k veci a aj sa vyjadrila.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými v podanom odvolaní a svoje závery oprel   o   dôkazy   vykonané   už   pred   súdom   prvého   stupňa,   napr.   vyjadrenie   kolízneho opatrovníka,   alebo   aj   o   výpovede   sťažovateľky   a   jej   právnej   zástupkyne   v   odvolacom konaní.

Takisto   k   jej   námietkam,   že   zo   strany   súdu   prvého   stupňa   došlo   k   závažným procesným   pochybeniam,   ktorými   mohla byť sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať pred súdom   v   úvodnej   fáze   konania   (nebola   poučená   o   podmienkach   konania,   resp.   nemala možnosť podať námietku zaujatosti sudcu), ústavný súd uvádza, že túto námietku mohla kompenzovať   využitím   jej   procesných   práv   v   ďalšom   priebehu   uvedeného   konania (v odvolaní, resp. pred odvolacím súdom), avšak zo zápisnice z pojednávania na krajskom súde vyplýva, že tak neurobila.

Navyše ústavný súd je toho názoru, že krajský súd dal jasnú odpoveď aj na námietku sťažovateľky, ktorá sa týkala jej neúčasti na pojednávaní 19. februára 2007 na okresnom súde, a bral do úvahy i to, že právna zástupkyňa sa uvedeného pojednávania na okresnom súde bez ospravedlnenia nezúčastnila.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo na spravodlivé a verejné vypočutie, čo značí,   že   spravidla   musí   mať právo   prezentovať svoje   tvrdenia   v   ústnej   forme   pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná verejne. To neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť   vo   všetkých   štádiách   súdneho   konania,   resp.   že   sa   vždy   musí   nariaďovať pojednávanie   vo   veci   účastníka   súdneho   konania   (napr.   Fredin   c.   Švédsko,   Séria   A, č. 238-A, s. 10 - 11, § 21 - 22).

Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľky. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007