znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., bytom N., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   S.,   Č.,   pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Čadca   v konaní vednom   pod sp.   zn. 1 Tp   4/2006 v súvislosti s jeho nečinnosťou pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby na peňažnú záruku z 15. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2006 doručená sťažnosť Š. P., bytom N., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 1 Tp 4/2006 v súvislosti s jeho nečinnosťou pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby na peňažnú záruku z 15. februára 2006.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „úrad hraničnej a cudzineckej polície“) sp. zn. ČVS: PPZ-14/HCP-OV/2005 zo 4. júla 2005 bolo proti nemu vznesené obvinenie za trestný čin podľa § 171a ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 64/05 z 8. júla 2005 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa   ustanovenia   §   67   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa toto uznesenie okresného súdu bolo uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 129/05 z 24. augusta 2005 zrušené s tým, že sťažovateľ bol vzatý do väzby len z dôvodov podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.  

Sťažovateľ uviedol, že 16. februára 2006 bola okresnému súdu doručená jeho žiadosť o prepustenie z väzby na peňažnú záruku z 15. februára 2006.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 0 Tp 224/06 z 20. marca 2006 mu bola lehota trvania väzby predĺžená do 6. októbra 2006.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   sp.   zn. ČVS:PPZ-14/HCP-OV/2005 z 28. júna 2006 bolo proti nemu opätovne vznesené obvinenie pre tie isté skutky za trestný čin podľa § 171a ods. 1 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona a trestný čin podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ uviedol, že 2. augusta 2006 mu Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) oznámila, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 15. februára 2006 bola   odstúpená   na   vybavenie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“).   V tejto   súvislosti   sťažovateľ dodal, že podaním zo 6. júna 2006 žiadal o odstránenie prieťahov v konaní v danej veci.  

Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vidí   sťažovateľ „v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu a to od doručenia mojej žiadosti o prepustenie z väzby na peňažnú záruku z 15. 02. 2006 do 27. 07. 2006, kedy bola   okresnému   prokurátorovi   doručená   táto   žiadosť   na   vyjadrenie   sa“. Sťažovateľ poukázal na to, že v priebehu 5 mesiacov okresný súd uskutočnil vo veci len úkon týkajúci sa predloženia jeho žiadosti prokurátorovi. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd mal v jeho veci postupovať urýchlene, pretože ide o väzobnú vec. Zároveň vyjadril pochybnosti o tom, či súdy budú schopné o jeho žiadosti rozhodnúť do dátumu predĺženia lehoty trvania väzby, a to aj z toho dôvodu, že medzičasom sa zmenila miestna príslušnosť súdu. V tejto súvislosti   sťažovateľ   uviedol: „Pri   zohľadnení   takejto   nečinnosti   súdu,   stráca   inštitút nahradenia   väzby   peňažnou   zárukou   v Trestnom   poriadku   i v praxi   svoj   význam a opodstatnenosť.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„Okresný súd v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 4/2006 porušil základné právo Š. P. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu v Čadci sa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 4/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd v Čadci je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Š. P. (...) v sume 6.825,50 Sk (2 úkony po 2730,- Sk - prevzatie a príprava, sťažnosť; 2 x režijný paušál po 164,-   Sk,   DPH   19%   t.   j.   1037,50   Sk),   na   č.   ú.   JUDr.   M.   S.   (...)   a to do troch   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že podstatou sťažovateľovej námietky je tvrdenie, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 4/2006 tým, že jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   peňažnú   záruku   z 15.   februára   2006   odstúpil prokurátorovi na vyjadrenie až 27. júla 2006, porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ však v odôvodnení svojej sťažnosti (na rozdiel od petitu) uviedol inú spisovú značku konania okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva. Na základe toho ústavný súd zistil, že konanie v trestnej veci sťažovateľa vedené okresným   súdom   pod   sp.   zn.   Tp   64/05   (uvedené   v odôvodnení   sťažnosti)   je   pripojené k spisu sp. zn. 1 Tp 4/2006 (uvedené v petite sťažnosti) týkajúceho sa taktiež sťažovateľovej trestnej veci. Z uvedeného dôvodu ústavný súd neodmietol jeho sťažnosť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ale už pri jej predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci   a   má   právo   byť   súdený v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenia   sa   môže   podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný   súd   konštatuje,   že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci a ku ktorej dochádza až právoplatným   rozhodnutím   vo   veci   (obdobne   napr.   II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   37/02, III. ÚS 61/05). Na strane druhej však ústavný súd uvádza, že postup všeobecných súdov vo väzobných   veciach,   v ktorých   sú   súdy   povinné   postupovať   urýchlene   a neodkladne, neposudzuje   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   podľa   konkrétnych   okolností   daného prípadu spravidla z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v predchádzajúcich   prípadoch,   v ktorých   posudzoval   urýchlenosť a neodkladnosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   o zákonnosti   väzby   z hľadiska   čl.   17 ods. 2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   konštatoval,   že   v citovaných   ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05).

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal len porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Záruky, ktoré osobe poskytuje znenie toho článku ústavy sú v judikatúre štrasburských   orgánov posudzované z hľadiska čl. 6 ods.   1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní prípadného porušenia čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vychádza z rovnakých kritérií (správanie sa obvineného, resp. obžalovaného, zložitosť prejednávanej veci a postup všeobecného súdu). Aj napriek zhode týchto kritérií je potrebné   odlišovať,   či   sťažovateľ,   ktorého   vec   sa   prejednáva,   je   na   slobode   alebo vo väzbe.   V prípade,   ak   ide   o sťažovateľa,   ktorého   osobná   sloboda   je   obmedzená,   toto konanie je potom potrebné posúdiť z hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom primeranosť lehoty podľa tohto článku sa posudzuje prísnejšie ako podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   postup   všeobecného   súdu   rozhodujúceho v trestnoprávnej   veci   možno   z hľadiska   prieťahov   v konaní,   a teda   z hľadiska   možného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy alebo   čl. 6 ods. 1 dohovoru podrobiť ústavnej kontrole, ale len   v prípade,   ak   ide   o preskúmanie   konania   o trestnom   obvinení   sťažovateľa,   a nie o preskúmanie postupu tohto súdu v súvislosti s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania vo väzobných veciach.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o všeobecný súd) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 4/2006 a namietaným porušením základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v súvislosti   s jeho   nečinnosťou   pri   rozhodovaní   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na peňažnú záruku, odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006