znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 304/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   G.   K.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   bytom   B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Odboru boja proti korupcii Bratislava Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, Račianska 45, Bratislava (predtým Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky, Sekcie   vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych   činností Policajného   zboru,   Odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Bratislava) vo veci vedenej pod sp. zn. VKE 19/OVOZTČ-BA-1999, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. G. K. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako neprípustnú.

2.   Sťažnosť   Mgr.   G.   K.   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   6   ods.   2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2005 doručená   sťažnosť   Mgr.   G.   K.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie čl. 6 ods. 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Odboru boja   proti   korupcii   Bratislava   Úradu   boja   proti   korupcii   Prezídia   Policajného   zboru, Račianska 45, Bratislava (ďalej len „odbor boja proti korupcii“), vo veci vedenej pod sp. zn. VKE 19/OVOZTČ-BA-1999.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, Odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Bratislava   (ďalej   len   „odbor vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti“),   z 25.   mája   2000,   bolo   proti   nemu vznesené obvinenie pre podozrenie z trestného činu nepriameho úplatkárstva podľa § 162 Trestného   zákona.   Uznesenie   o vznesení   obvinenia   bolo   vydané   25.   mája   2000,   avšak prvotné úkony boli vykonané už pred jeho vydaním. Jednotliví vyšetrovatelia Policajného zboru vykonali množstvo vyšetrovacích úkonov.

Podľa tvrdenia sťažovateľa všetci dôležití svedkovia a všetky dôležité úkony boli vykonané do   12.   septembra   2000,   keď   vyšetrovateľ   pristúpil   k prvému   oboznamovaniu s výsledkami vyšetrovania.

V   predmetnej   veci   vykonáva   dozor   Krajská   prokuratúra   v Košiciach   pod   sp.   zn. 2 KV 143/99. Na základe pokynov prokuratúry vyšetrovateľ v priebehu rokov 2000 a 2001 doplnil   dokazovanie   a pristúpil   k   ďalšiemu   oboznamovaniu   s výsledkami   vyšetrovania

21. decembra   2001.   Krajský   prokurátor   však   nariadil   opätovne   nielen   doplniť,   ale   aj zopakovať   takmer   všetky   výsluchy   už   predtým   vypočutých   svedkov.   S jednotlivými doplnkami vyšetrovania sa sťažovateľ oboznamoval ešte 19. apríla 2002, 17. mája 2002 a 16. mája 2003. Posledný termín takéhoto úkonu je určený na 21. marec 2005.

Obvinený sťažovateľ má eminentný záujem na urýchlenom skončení vyšetrovania. Na každé predvolanie sa riadne dostavil. Jediný návrh na doplnenie vyšetrovania, ktorý bol v zastúpení sťažovateľa urobený jeho právnym zástupcom, bol ešte 20. septembra 2000 odmietnutý ako nepotrebný, pričom podľa tvrdenia sťažovateľa minimálne 75 % dôkazov je objektívne   nepotrebných.   Postup   polície   považuje   jednoznačne   za   neefektívny, nekoncepčný a neodborný.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že ide skôr o otázku politicky závažnú ako o otázku právne a skutkovo komplikovanú.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa 29. júna 2000 požiadal   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa, pretože podľa jeho názoru trestné stíhanie proti sťažovateľovi nemalo byť pre premlčanie ani začaté, pretože od údajného spáchania skutku do vydania uznesenia o začatí   trestného   stíhania   uplynula   doba   dlhšia   ako   tri   roky.   Žiadosť   bola   postúpená Krajskej prokuratúre v Bratislave a prokurátor uvedenej prokuratúry oznámil, že uznesenie o začatí trestného stíhania je v súlade so zákonom.

Podľa   názoru   prokurátora   a vyšetrovateľa   sťažovateľ   naplnil   podmienky   uvedené v ustanovení § 67 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ktoré upravuje prerušenie premlčania trestného stíhania, a to tým, že ako minister vnútra Slovenskej republiky a podpredseda Ústrednej   komisie   pre   referendum   Slovenskej   republiky   zneužil   právomoc   verejného činiteľa, v dôsledku čoho bola naňho pre uvedené trestné činy podaná obžaloba. Uvedený skutok mal sťažovateľ spáchať 21. mája 1997. Tento dátum spadá do premlčacej lehoty, ktorá   začala   plynúť „presne   nezisteného   dňa   v mesiaci   august   1996“.   Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 14/00 z 26. júna 2000, proti ktorému nebol podaný opravný prostriedok, bola vyslovená účasť sťažovateľa (vtedy obžalovaného) na amnestii predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998. V dôsledku amnestie bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené. Preto právny zástupca sťažovateľa 14. júna 2002 opätovne žiadal Krajskú prokuratúru v Bratislave, aby zohľadnila skutočnosť, že sťažovateľ nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu v premlčacej lehote, a preto nedošlo k jej prerušeniu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   nebolo   možné   tvrdiť,   že   existuje   možnosť,   že sťažovateľ bude postihnutý za iný trestný čin.

Na základe uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že sú dané podmienky pre vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľa, ako aj podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Prezídium Policajného zboru Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod č. VKE-19/OVOZTČ-BA-1999 porušilo základné právo sťažovateľa, zaručené článkami 6 ods. 2 Dohovoru a článkami 50 ods. 2 a 48 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   vyšetrovateľa   bývalého   Odboru   vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti sp. zn. VKE-19/OVOZTČ-BA-1999 zo dňa 25. 5. 2000.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia   500.000,-   Sk,   ktoré   je   Prezídium   Policajného   zboru   povinné   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia na účet JUDr. T. Š. v rozsahu vyčíslenom po skončení veci do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný   súd   z   vyšetrovacieho   spisu   odboru   boja   proti   korupcii   sp.   zn. VKE-19/OVOZTČ-1999   a   z   vyjadrenia   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 6. júla 2005, zistil, že uznesenie sp. zn. ČVS: VKE-19/OVOZTČ-1999   o   trestnom   stíhaní   sťažovateľa   ako   obvineného   z trestného   činu   nepriameho úplatkárstva podľa § 162 Trestného zákona bolo vydané 25. mája 2000. V čase od 9. júna 2000, keď bol vypočutý obvinený sťažovateľ, do 12. septembra 2000, keď bol urobený záznam   o preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   obvineným   sťažovateľom   a jeho   právnym zástupcom, boli vyšetrovateľom vypočutí ďalší svedkovia, bola urobená konfrontácia medzi obvineným   sťažovateľom   a svedkom   J.   T.,   boli   vyžiadané   informácie   od I.,   a.   s.,   B. a informácie týkajúce sa   účastníkov   MT siete   E.   B.,   a. s.   Dňa 22. septembra   2000   bol Krajskej   prokuratúre v Bratislave predložený návrh na podanie obžaloby. Dňa 17. apríla 2001 bol prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave vyšetrovací spis vrátený podľa § 174 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku vyšetrovateľovi na doplnenie dokazovania.

V období   od   začiatku   mája   2001   do   17.   mája   2002   bolo   doplnené   dokazovanie o výsluchy   svedkov   a konfrontácie   medzi   svedkami,   ktoré   sa   týkali   nielen   prijímania úplatku, ale aj poskytnutia úverov S. s., a. s., K., pre spoločnosť V., s. r. o., S., v zastúpení J. T.,   a pre   manželov   S.   V tomto   období   boli   zisťované   aj   údaje   ohľadne   používania motorového vozidla... s evidenčným číslom... obvineným sťažovateľom a jeho synom R. K. Všetky   tieto   skutočnosti   súviseli   s trestným   oznámením   podaným   na   sťažovateľa, 8. februára 1999 J. T., na základe ktorého bolo proti nemu začaté trestné stíhanie. V tomto období bol uznesením sp. zn. ČVS: VKE-19/OVOZTČ-1999Hal z 19. októbra 2001 pribratý znalec z odboru peňažníctvo, banky, sporenie, cenné papiere, ktorý vypracoval znalecký posudok číslo 027/2001 z 21. novembra 2001. Dňa 25. marca 2003 Krajská prokuratúra v Bratislave   vrátila   podľa   ustanovenia   § 174   ods.   2   písm.   d)   Trestného   poriadku vyšetrovateľovi spis na doplnenie vyšetrovania. Na doplnenie vyšetrovania bola stanovená lehota do 30. apríla 2003. Po doplnení vyšetrovania bol 20. mája 2003 Krajskej prokuratúre v   Bratislave   podaný   na   návrh   na   podanie   obžaloby   na   sťažovateľa   pre   trestný   čin nepriameho   úplatkárstva   podľa   §   162   Trestného   zákona.   Dňa   2.   augusta   2004   Krajská prokuratúra v Bratislave vrátila spis odboru boja proti korupcii na doplnenie dokazovania na základe stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a to ohľadne poskytnutého úveru pre spoločnosť V., s. r. o., S., v zastúpení J. T. Na splnenie pokynu bola stanovená lehota   do   20.   októbra   2004.   Jednotlivé   úkony   boli   uskutočňované   do   14.   marca   2005 a 24. marca 2005 bol podaný návrh na podanie obžaloby. Uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave z 5. mája 2005 sp. zn. 2 Kv 10/05 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Právny zástupca sťažovateľa na základe výzvy ústavného súdu listom z 29. júna 2005 oznámil,   že   vzhľadom   na   priebeh   vyšetrovania   považoval   za   zbytočné   obracať   sa   na prokurátora so sťažnosťou na prieťahy v konaní, pretože bolo ťažko identifikovateľné, či prieťahy   spôsobil   vyšetrovateľ   svojou   neschopnosťou   splniť   pokyny   prokurátora,   alebo prokurátor „sám   svojimi   nezmyselnými   pokynmi,   ktorých   nezmyselnosť“ sa   napokon prejavila v konečnom právoplatnom zastavujúcom uznesení. Právny zástupca sťažovateľa je toho   názoru,   že   vyzývať,   resp.   obracať   sa   na   krajského   prokurátora   so   žiadosťou o odstránenie prieťahov by bolo iba formálne a neefektívne a takto absencia využitia tohto právneho prostriedku nemôže byť prekážkou rozhodovania ústavného súdu.

Z obsahu   sťažnosti   a hlavne   jej   petitu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   namietal jedine postup odboru   boja proti korupcii.   Nenamietal však postup Krajskej   prokuratúry v Košiciach, ktorá vykonávala dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní, ani postup Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorých konanie by po vyčerpaní účinných právnych prostriedkov na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo ústavným súdom preskúmateľné.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že orgánom štátu, ktorý má zabezpečiť   ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v rámci prípravného konania postupom či už vyšetrovateľa, alebo policajného orgánu, je prokurátor. Ustanovenie § 174 ods. 2 Trestného poriadku výslovne ustanovuje oprávnenie prokurátora v tomto štádiu trestného konania, ktoré možno efektívne uplatniť aj za účelom ochrany   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že na zjednanie nápravy pri porušení základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   odboru   boja proti   korupcii   bol príslušný krajský prokurátor (v prípade jeho nečinnosti generálny prokurátor Slovenskej republiky). Sťažovateľ v priebehu piatich rokov nevyužil ani jediný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol ako neprípustnú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 50 ods. 2 ústavy uznesením vyšetrovateľa bývalého odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti sp. zn. VKE-19/OVOZTČ-BA-1999 z 25. mája 2000, pretože podľa jeho názoru trestné stíhanie nemalo byť pre premlčanie ani začaté, pretože od údajného spáchania skutku do vydania uznesenia o začatí trestného stíhania uplynula doba dlhšia ako tri roky.

Sťažovateľ   žiadal   29.   júna   2000   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ktorý žiadosť   postúpil   Krajskej   prokuratúre   v   Bratislave)   a 14.   júna   2002   Krajskú prokuratúru   v   Bratislave   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   v danej   veci,   pretože sťažovateľ nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu v premlčacej lehote, čo by malo za následok jej prerušenie. Z Krajskej prokuratúry v Bratislave mu bola doručená odpoveď, že predmetné uznesenie vyšetrovateľa je v súlade so zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.Podľa   §   67   ods.   3   písm.   b)   Trestného   zákona   sa   premlčanie   trestného   stíhania prerušuje,   ak   páchateľ   spáchal   v premlčacej   dobe   trestný   čin   nový,   na   ktorý   zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

V zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

Sťažovateľ   namieta,   že   uznesením   o   začatí   trestného   stíhania   sp.   zn. VKE-19/OVOZTČ-BA-1999   z   25.   mája   2000   bola   porušená   jeho   prezumpcia   neviny, pretože vyšetrovateľ začal trestné stíhanie v čase, keď podľa názoru sťažovateľa bol skutok, za   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   už   premlčaný.   Sťažovateľ   namietal   nesprávne posúdenie prerušenia premlčania trestného stíhania, pretože podľa jeho názoru uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. VKE 1/30-99 z 26. februára 1999 pre trestné činy podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. c) a iné Trestného zákona nedošlo k prerušeniu premlčacej   lehoty,   pretože   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   5   T   14/00 z 26. júna 2000, proti ktorému nebol podaný opravný prostriedok, bola vyslovená účasť sťažovateľa   na   amnestii   predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   z 3.   marca   1998,   a preto podľa jeho názoru na základe amnestie bolo trestné stíhanie voči sťažovateľovi zastavené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotný   fakt   trestného   stíhania   nie   je   porušením prezumpcie neviny, pretože uznesením o začatí trestného stíhania nie je rozhodnuté o vine či nevine sťažovateľa, a teda nedochádza k formálnemu prehláseniu, že sťažovateľ je vinný. V danom   prípade   v konaní   odboru   boja   proti   korupcii   nemohlo   dôjsť   k porušeniu prezumpcie neviny, lebo ani pri vznesení obvinenia uznesením z 25. mája 2000 pre trestný čin podľa § 162 Trestného zákona a ani v priebehu konania nebolo tvrdené, že sťažovateľ spáchal   trestný   čin,   ale   zo   spáchania   trestného   činu   bol   iba   podozrievaný   a uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn. 2 Kv 10/05 z 5. mája 2005 bolo trestné stíhanie zastavené, lebo je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa konanie viedlo.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané   finančné   zadosťučinenie   povahu   náhrady   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal tou časťou   sťažnosti,   v ktorej   je   obsiahnutá   žiadosť   sťažovateľa   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005