znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 303/08-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. RNDr. P. K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného súdu   Bratislava II   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11 C 269/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 269/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 269/2005 konať.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy konania v sume 320,72 € (slovom tristodvadsať eur a sedemdesiatdva centov) do dvoch mesiacov   od doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   advokáta JUDr. RNDr. P. K., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 303/08-22 z 1. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 269/2005.

V označenom konaní okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 269/2005-23 z 10. júna 2006 uložil   sťažovateľovi   ako   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   určenú   peňažnú sumu ako náhradu mzdy za deväť mesiacov v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru.   Rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený   14.   augusta   2006   a sťažovateľ   tvrdí, že proti nemu podal 29. augusta 2006 na poštovú prepravu odvolanie adresované okresnému súdu.   Namiesto   nariadenia   pojednávania   na   odvolacom   súde   15. decembra   2006   bolo sťažovateľovi   doručené   upovedomenie   o začatí   exekúcie   vydané   v rámci   exekučného konania   vedeného   na okresnom   súde   na   podklade   exekučného   titulu,   ktorým bol   práve odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 10. júna 2006. Z upovedomenia o začatí exekúcie   sa   sťažovateľ   dozvedel   o „údajnom   nadobudnutí   právoplatnosti   napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, voči ktorému podal riadne odvolanie...“. V exekučnom konaní potom 19. decembra 2006 bola judikovaná suma vymožená.

Pri   nazretí   do   spisu okresného   súdu   (sp.   zn.   11   C   269/2005)   17.   januára   2007 sťažovateľ zistil, že jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sa v ňom nenachádza. Vyvolal preto na doručujúcej pošte reklamačné konanie, v ktorom „bol riadne zistený deň doručenia odvolania sťažovateľa súdu (30. august 2006, pozn.), prevzatie poštovej zásielky s podpisom   splnomocnenca   súdu   a číslo   splnomocnenca   súdu   oprávneného   zásielku prevziať (Ps 1F/04/02, pozn.). Sťažovateľ pritom tvrdí, že v rozhodnej dobe sa proti nemu na okresnom súde neviedlo žiadne iné konanie.

Sťažovateľ   podnetom   doručeným   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 27. februára 2007 požiadal o podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku okresného súdu z 10. júla 2006. Generálna prokuratúra listom z 23. augusta 2007 sťažovateľovi oznámila, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané, pretože jeho tvrdenie týkajúce sa „včas podaného odvolania je pravdivé..., potom je podľa zákona nevyhnutné o podanom odvolaní rozhodnúť. Jedine odvolací súd môže   o podanom   odvolaní   rozhodnúť.   Na   uvedenom   nič   nemení   skutočnosť,   že prvostupňový súd už vyznačil právoplatnosť rozsudku...“. Zároveň generálna prokuratúra vyzvala sťažovateľa, aby okresnému súdu predložil dôkazy o podanom odvolaní.

Sťažovateľ tiež doručil okresnému súdu 14. marca 2007 návrh na obnovu konania, pričom po informatívnom výsluchu vo veci usúdil, „že nie sú dôvody na obnovu konania..., lebo konanie vo veci v skutočnosti podľa zákona prebieha i keď súd tvrdí opak, tak vzal svoj návrh späť (19. júla 2007, pozn.) a súd konanie zastavil“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 18. apríla 2007 podanie označené ako „Žiadosť o pokračovanie   v súdnom   konaní  ...“,   v ktorom   uviedol   všetky   skutočnosti   podľa   jeho názoru   preukazujúce   doručenie   sporného   odvolania   okresnému   súdu   a   ktorého   obsah nasvedčuje,   že   prílohami   tohto   podania   boli   aj   všetky   písomné   podklady   slúžiace na podporu   jeho   tvrdení   (odvolanie   sťažovateľa,   písomné   oznámenie   o výsledku reklamačného konania na pošte a ďalšie).

Sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   odôvodnenú   prieťahmi   v konaní   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 269/2005 mu sťažovateľ doručil 12. septembra 2007. Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi   z 10.   októbra   2007   zhodnotila   podanú   sťažnosť   ako   nedôvodnú, pretože „nezistila prieťahy v konaní“. Ďalej uviedla, že „v spise sa nenachádza odvolanie, ktoré   uvádzate   vo   svojej   sťažnosti   a preto   nadobudol   právoplatnosť   31.   08.   2006“. Vo vzťahu k možnej strate sťažovateľom doručovanej zásielky zdôraznila, že „pohovorom s pracovníkmi   podateľne   a spisovej   kancelárie   bolo   zistené,   že   všetky   poštou   doručené podania   sa   bezodkladne   zakladajú   do   príslušných   spisov,   preto   nie   je   možné   tvrdiť, že sa odvolanie stratilo“.

Podľa sťažovateľa okresný súd „tým, že nepokračoval v konaní po podaní odvolania proti   rozsudku   zo dňa   10.   7.   2006   č.   k.   11   C   269/2005-23   sťažovateľom,   vyznačil právoplatnosť   na neprávoplatný   rozsudok,   bezdôvodne   spravil   z neho   exekučný   titul a nepostúpil vec na konanie odvolaciemu súdu, porušil podľa sťažovateľa jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1... Ústavy SR. Súčasne týmto postupom vzal sťažovateľovi možnosť uplatniť všetky dôvody, dôkazy a námietky na ochranu svojich práv v odvolacom konaní na súde druhého stupňa a porušil aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Po   čiastočnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný   súd 14.   októbra   2008 vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k nej.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   zo 14. novembra 2008 tvrdila, že „sťažovateľ do súdneho spisu a ani pri podaní sťažnosti súdu nikdy nepredložil originál podacieho lístky a odpovede pošty, na ktorej reklamoval nedoručenie zásielky, ktorú označil ako   odvolanie  ...“.   Uviedla   tiež,   že   preukazy   splnomocňujúce   na   preberanie   súdnych zásielok   sa „poštou   vydávajú   na   jeden   rok.   V roku   2007   nebol   vydaný   preukaz splnomocnenca   žiadnemu   súdnemu   doručovateľovi   s číslom   PS   F/04/02“.   Predsedníčka okresného súdu navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že označené základné práva sťažovateľa porušené neboli, a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

K vyjadreniu   predsedníčky okresného súdu   zaujal stanovisko   sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu   9. decembra 2008.   Vyjadril   súhlas s upustením   od ústneho pojednávania.   Tvrdil,   že   vyjadrenia   okresného   súdu   k jeho   sťažnosti „nie   sú   v súlade so skutočnosťou“.   Zdôraznil,   že „okresnému   súdu   niekoľkokrát   (spolu   3x)   predložil originály  ...   všetkých   troch   listín   preukazujúcich   doručenie   zásielky   obsahujúcej odvolanie...“. Prvýkrát tak urobil 18. apríla 2007 (doručenie „Žiadosti o pokračovanie v súdnom   konaní“ spolu   s prílohami).   Okresný   súd   však   nekonal, „nijako   sa   ani   inak neprejavil a telefonicky odmietal, že by sa odvolanie vôbec mohlo stratiť“, preto predložil „v spisovej kancelárii opätovne originály listín. Vtedy boli originály listín predložené súdu druhý raz.“. Tretíkrát predložil sťažovateľ príslušné listiny okresnému súdu na základe jeho výzvy „po podaní návrhu na obnovu konania“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že „ak došlo k nejakému zneužitiu preukazu splnomocnenca na prijímanie zásielok, zodpovedá za to plne okresný súd a je to jeho interná záležitosť“. Poukázal   aj   na   ustanovenie   Poštového   poriadku   Slovenskej   pošty,   a.   s.,   podľa   ktorého preukazy splnomocnencov na preberanie zásielok adresovaných súdu   môžu byť vydané až na tri roky.

Ústavný   súd   12.   januára   2009   opätovne   adresoval   okresnému   súdu   výzvu na odstránenie niektorých zjavných nepresností vyplývajúcich z vyjadrenia zo 14. novembra 2008. Predovšetkým požiadal okresný súd o vyjadrenie k žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 18. apríla 2007, k jej obsahu a k jej prílohám.

Predsedníčka   okresného   súdu   v odpovedi   doručenej   ústavnému   súdu   5.   februára 2009 uviedla, že sťažnosť na postup súdu doručená mu 12. septembra 2007 neobsahovala „žiadne prílohy, ako to vyplýva z podacej pečiatky aj keď v závere sťažnosti sa uvádzajú prílohy A/ a B/“. S poukazom na skutočnosť, že dodacia pošta pre okresný súd je odlišná od pošty,   na ktorej   sťažovateľ   údajne   podal   na   prepravu   svoje   odvolanie,   tiež   zdôraznila, že preverením na dodacej pošte okresného súdu bolo zistené, že preukaz splnomocnenca s číslom, ktoré je uvedené na oznámení pošty o výsledku reklamačného konania vyvolaného sťažovateľom, nebol dodacou poštou vydaný.

Ústavný   súd   umožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k obsahu   podania   predsedníčky okresného súdu, čo aj sťažovateľ využil a 24. februára 2009 doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie.   V ňom   zhodnotil   tvrdenia   predsedníčky   okresného   súdu   ako „vyslovene nepravdivé“ a argumenty   okresného   súdu „pravdepodobne   úmyselne   zavádzajúce“. V zásade   zopakoval   tvrdenia   uvádzané   v predchádzajúcich   podaniach   adresovaných ústavnému súdu. K spornému preukazu splnomocnenca sťažovateľ uviedol, že „od roku 2002   je   účinný   zákon   č.   507/2001   Z.   z.   o poštových   službách   a zmenil   sa   aj   Poštový poriadok,   aj   prax.   Dovtedy bol   účinný   zák.   č.   222/1946   Zb.   o pošte,   Poštový poriadok v inom znení, a iná bola aj zaužívaná prax. Preukazy splnomocnencov platili aj viac ako tri roky, sťažovateľ to vie z vlastnej praxe.   Podľa čísla preukazu splnomocnenca,   ktorý sa použil, bol vydaný v roku 2002.“.

Sťažovateľ   zmenil   sumu   požadovaného   primeraného   finančného   zadosťučinenia na 12 000 € a sumu požadovanej náhrady trov konania na 443,33 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje   ochrana   viacerých   záujmov,   a   to   najmä   práva   na   prístup   k súdu,   práva na spravodlivý   proces,   ktorého   základným   predpokladom   uplatnenia   je   nezávislosť a nestrannosť   súdu,   pričom   ochrana   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   neznamená,   že   súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04).

Námietka   sťažovateľa,   že   okresnému   súdu   bolo   v zákonnej   lehote   doručené odvolanie, o ktorom napriek tomu nerozhodol s tvrdením, že mu žiadne odvolanie proti prvostupňovému   rozsudku   doručené   nebolo,   a vyznačil   na   napadnutom   rozsudku   jeho právoplatnosť a následne i vykonateľnosť, nasvedčuje, že v danom prípade ide a namietané upretie práva na prístup k súdu.

Po preskúmaní obsahu predloženej sťažnosti, jej príloh i podaní účastníkov konania dospel ústavný súd k záveru, že predmet konania pred ním nie je problémový po právnej stránke, ale z hľadiska stránky skutkovej. Pre záver ústavného súdu o predmete konania, teda o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, mal   zásadný   význam   skutkový   poznatok   o prípadnom   doručení   odvolania   sťažovateľa okresnému súdu.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo   Trestného   poriadku.   Vzhľadom   na   okolnosti posudzovaného prípadu do úvahy prichádzali ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Občiansky   súdny   poriadok   vychádza   pri   rozdelení   dôkazného   bremena   medzi účastníkov   konania   zo zásady   kontradiktórnosti   spojenej   so   zásadou   formálnej   pravdy. Znamená to,   že   konajúci   súd   zásadne   nevyhľadáva   iniciatívne ex   offo   dôkazy   slúžiace na podporu alebo vyvrátenie tvrdení ktoréhokoľvek účastníka konania, ale očakáva tvrdenia a následne návrhy dôkazov na ich podporu práve od sporových strán. Uvedená konštrukcia plynie   z predmetu   občianskeho   súdneho   konania,   ktorým   je   nachádzanie   práva   v spore medzi konkrétnymi subjektami práva. Vychádza sa zo záujmu týchto subjektov na úspechu v konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej procesnej aktivity, a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu tým,   že   existujúci   spor   rozhodne   v prospech   účastníka   konania,   ktorý   uniesol   dôkazné bremeno vo vzťahu ku všetkým svojim relevantným tvrdeniam, a v neprospech účastníka, ktorý dôkazné bremeno neuniesol.

Podstatu konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy z pohľadu už naznačenej podstaty však nemožno stotožňovať s podstatou občianskeho súdneho konania. V konaní pred ústavným súdom sa totiž poskytuje ochrana základným právam a slobodám alebo   ľudským   právam   a   základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Záujem na ochrane týchto   práv   nie je totožný   so   záujmom na ochrane hmotných   práv súkromnej povahy v občianskom súdnom konaní. Preto zákon o ústavnom súde určuje len primerané použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku na konanie pred ústavným súdom. Ústavný súd musí v okolnostiach posudzovaného prípadu dôsledne skúmať, či sa má pri rozhodovaní spoľahnúť výlučne na tvrdenia účastníkov konania formálne podporené navrhovanými   dôkazmi,   alebo   je   potrebné,   aby   berúc   do   úvahy   špecifiká   konkrétneho prípadu navrhnuté dôkazy hodnotil so zreteľom na skutočnosť, že v konaní o sťažnostiach sa poskytuje ochrana základným právam a slobodám sťažovateľa, prípadne aby dokonca sám vyhľadával dôkazy slúžiace tvorbe záverečného úsudku o predmete konania.

Z písomných podkladov viažucich sa k prerokúvanej sťažnosti ústavný súd uzavrel, že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že zásielka adresovaná okresnému   súdu   podaná   na   pošte   29.   augusta   2006   bola   doručená   splnomocnencovi oprávnenému   preberať   zásielky,   ktorý   vystupoval   pod   číslom   PS   1F/04/02.   Prílohami podanej sťažnosti totiž boli fotokópie podacieho lístka č. 18998006 a oznámenie o výsledku reklamačného konania z 31. januára 2007 týkajúce sa doručenia zásielky podanej na pošte pod tým istým číslom. Tieto listinné dôkazy ale nie sú spôsobilé preukázať skutočnosť, že obsahom podanej zásielky bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. júla 2006. Sťažovateľ svoje tvrdenie, že obsahom zásielky mohlo byť len odvolanie, odôvodnil   argumentom, že v rozhodnom čase sa na okresnom   súde   neviedli žiadne iné konania,   ktorých   by   bol   účastníkom.   To   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepreukazuje sťažovateľovo tvrdenie o obsahu zásielky.

Ak   by   ústavný   súd   postupoval   pri   posudzovaní   unesenia   dôkazného   bremena sťažovateľa   ako   navrhovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   dôsledne   podľa   zásady kontradiktórnosti a formálnej pravdy, muselo by to viesť k záveru o neunesení dôkazného bremena a následnému nevyhoveniu petitu sťažnosti.

Práve   záujem   o   poskytnutie   ochrany   základným   právam   sťažovateľa   stelesnený v konaní podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a vyjadrený   aj v primeranosti   použitia   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   na   toto   konanie   však   viedol   ústavný   súd   k záveru,   že pri hodnotení dôkazov treba vziať do úvahy i ďalšie skutočnosti, ktoré vyšli najavo z obsahu sťažnosti i z jednotlivých podaní účastníkov konania. Spomedzi nich malo pre rozhodnutie ústavného súdu význam zistenie, že sťažovateľ 18. apríla 2007 doručil okresnému súdu podanie   označené   ako „Žiadosť   o pokračovanie   v súdnom   konaní  ...“,   v ktorom   uviedol všetky   podstatné   okolnosti   o podanom   odvolaní   i o   reklamačnom   konaní   na   pošte. K podaniu priložil aj prílohy, čo vyplýva z prijímacej pečiatky okresného súdu. Sťažovateľ tvrdí,   že   týmito   prílohami   bolo   aj   podané   odvolanie   a dôkazy   o reklamačnom   konaní na pošte.

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   podanie doručené 18. apríla 2007 sa v chronologicky vedenom spise nenachádza. Navyše fotokópiu podania z 18. apríla 2007 priložil sťažovateľ ako prílohu k svojej sťažnosti na postup súdu doručenú   okresnému   súdu   12.   septembra   2007.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k tejto skutočnosti predsedníčka okresného súdu nevyjadrila, iba uviedla, že sťažnosť na postup súdu z 12. septembra 2007 neobsahovala „žiadne prílohy“. Toto tvrdenie je však zjavne v rozpore s obsahom súdneho spisu sp. zn. 11 C 269/2005, v ktorom je ako príloha sťažnosti doručenej okresnému súdu 12. septembra 2007 založená aj fotokópia podania doručeného okresnému súdu 18. apríla 2007.

Z uvedených zistení ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno týkajúce   sa   tvrdenia,   že   okresný   súd   oboznámil   so   skutočnosťou   podania   odvolania v auguste   2006,   a to   najneskôr   v podaní   doručenom   okresnému   súdu   18.   apríla   2007. Naopak,   tvrdenia   predsedníčky   okresného   súdu   a ňou   predložené   písomné   podklady tvrdenia sťažovateľa nevyvracajú.

Sťažovateľ   vyvíjal   snahu   smerujúcu   k využitiu   aj   ďalších   prostriedkov, ktoré podľa jeho úsudku mohli zabezpečiť poskytnutie ochrany jeho označeným základným právam.   Išlo   predovšetkým   o podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora, ale aj o návrh na obnovu konania. Z odpovede generálnej prokuratúry z 23. augusta   2007   i z pohovoru   konajúcej   sudkyne   v konaní   o návrhu   na obnovu   konania   so sťažovateľom   vyplynulo,   že   rozsudok   okresného   súdu   z 10.   júla   2006   nenadobudol právoplatnosť, a preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora i návrh na obnovu konania boli podané predčasne. Pre ústavný súd tieto skutočnosti nemajú dôkazný význam z pohľadu tvrdenia sťažovateľa o doručení odvolania 30. augusta 2006 okresnému súdu, ale preukazujú procesnú aktivitu sťažovateľa, ktorá smerovala k ochrane jeho základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ postupoval v predmetnej veci až do podania sťažnosti ústavnému súdu tak, že to zodpovedá zákonným požiadavkám na jeho náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Postoj sťažovateľa po zistení, že jeho podanie realizované na pošte 29. augusta 2006 nebolo okresnému súdu doručené, teda nemožno hodnotiť ako procesnú nečinnosť.

Proces   objasňovania   skutkového   stavu   veci   tak   ústavný   súd   uzatvára   zistením, že hoci   sa   sťažovateľovi   nepodarilo   preukázať   obsah   podania   realizovaného   na   pošte 29. augusta   2006,   je   nepochybné,   že   okresný   súd   najneskôr   od   18.   apríla   2007   mal vedomosť o tvrdení sťažovateľa, že doručované predmetné podanie obsahovalo odvolanie proti   rozsudku   okresného   súdu   z 10.   júla   2006.   Napriek   tomu   okresný   súd   na   podanie sťažovateľa doručené mu 18. apríla 2007 nijako nereagoval, ani sa nijako nevysporiadal s jeho obsahom. Na druhej strane sťažovateľ po zisteniach nasvedčujúcich, že jeho podanie z augusta   2006   sa   v predmetnom   spise   okresného   súdu   nenachádza,   nezostal   procesne pasívny napriek tomu, že žiaden právny predpis (predovšetkým Občiansky súdny poriadok) mu   v takýchto   prípadoch   na   účely   ochrany   označeného   základného   práva   žiadnu formalizovanú procesnú aktivitu neukladá, ale komunikoval s okresným súdom a predkladal mu písomné podklady slúžiace na podporu jeho tvrdení. Podľa názoru ústavného súdu, aj keď takýto postup účastníka konania nie je formálne žiadnou procesno-právnou normou predpísaný,   starostlivosť   o   svoje   základné   právo   si   neformálny   postup,   ktorý   zvolil sťažovateľ,   vyžaduje   a je   vecou   komunikácie   s konajúcim   súdom,   aby   boli   dostatočne objasnené všetky skutkové okolnosti vedúce k jednoznačnému záveru o tom, či v danom prípade bolo sťažovateľovo odvolanie okresnému súdu doručené, alebo nie.

Napokon okresnému súdu Občiansky súdny poriadok dáva do rúk procesné nástroje aj na riešenie situácie vyvolanej sťažovateľovým podaním z 18. apríla 2007. Ide hlavne o ustanovenie § 41 ods. 2 OSP ukladajúce súdu posudzovať každý úkon účastníka konania podľa jeho obsahu, ale aj o ustanovenie § 43 ods. 1 OSP ukladajúce súdu alebo poverenému zamestnancovi súdu vyzvať uznesením účastníka konania, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Týmito ustanoveniami sa okresný súd dôsledne neriadil, v dôsledku čoho neposkytol   základnému   právu   sťažovateľa   zaručenému   čl.   46   ods.   1   ústavy   ochranu v potrebnej kvalite. Preto ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Uvedený záver možno v plnej miere uplatniť, aj pokiaľ ide o ochranu poskytovanú čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa č. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o porušení označených základných práv sťažovateľa, ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C   269/2005   (bod   2   výroku   tohto   nálezu).   Napriek   tomu,   že   okresný   súd   vyznačil na svojom   prvostupňovom   rozsudku   z 10.   júla   2006   právoplatnosť   a vykonateľnosť a ústavný súd v tomto konaní uvedený rozsudok nezrušil, príkaz konať sa vzťahuje na už označené konanie, pretože podania sťažovateľa adresované okresnému súdu (spomedzi nich predovšetkým   podanie   doručené   okresnému   súdu   18.   apríla   2007)   priamo   súviseli s procesným   úkonom   sťažovateľa   v tomto   konaní   (podanie   z augusta   2006,   o ktorom sťažovateľ   tvrdí,   že   išlo   o odvolanie).   Úlohou   okresného   súdu   bude   vysporiadať   sa s uvedenými   podaniami   spôsobom   predpísaným   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku   (§   41   ods.   2   a   §   43   ods. 1)   a následne   v súčinnosti   so sťažovateľom   dospieť k jednoznačnému záveru o spornej otázke doručovania odvolania z augusta 2006, pretože sťažovateľ   objektívne   nemôže   sám   bez   súčinnosti   s okresným   súdom   preukázať bez pochybností obsah zásielky adresovanej okresnému súdu podanej na poštovú prepravu 29. augusta 2006. Záujem o ochranu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu však   v tomto   prípade   vylučuje   striktne   formalistický   prístup   vychádzajúci   z neunesenia dôkazného bremena sťažovateľom týkajúceho sa tvrdenia o obsahu spornej zásielky, preto pod   príkaz   na   konanie okresnému   súdu   treba   subsumovať aj   jeho   povinnosti   súvisiace s činnosťou potom, ako vo veci rozhodol rozsudkom, proti ktorému bolo podané odvolanie (vrátane § 209 až § 210 OSP).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 12 000 eur. Svoju žiadosť sťažovateľ   odôvodnil „veľkým   rozsahom   porušenia   jeho   základných   práv,   vykonaného hrubým   spôsobom,   bez   najmenšej   snahy   porušovateľa   napraviť   ním   spôsobený   stav.  ... Okrem toho je pre časový odstup veľmi pravdepodobné, že sťažovateľ sa vôbec nedomôže náhrady škody, ktorá mu vznikla...“.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale   nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom   (napr.   III.   ÚS   278/05).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je ochrana základného   práva   sťažovateľa   účinne   poskytnutá   tým,   že   okresnému   súdu   prikázal v súčinnosti   so sťažovateľom   objasniť   všetky   sporné   skutkové   okolnosti   o podaní sťažovateľa z augusta 2006. K tvrdeniu sťažovateľa o vzniku škody v dôsledku vymoženia pohľadávky   judikovanej   rozsudkom   okresného   súdu   z 10.   júla   2006,   ktorý   mal   byť napadnutý odvolaním sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že účelom priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   nie   je   prípadná   náhrada   škody.   Slovenský   právny   poriadok disponuje   nástrojmi   umožňujúcimi   osobe   poškodenej   nezákonným   rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci uplatniť si nárok na náhradu takej   škody   (zákon   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Preto ústavný súd sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   v sťažnostnom   návrhu   uplatnil   trovy   konania   v sume   443,33   eur a priložil aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu predstavuje 178 Sk, za úkon uskutočnený v roku 2008 je základná sadzba odmeny 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 190 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi   nárok na náhradu   trov konania za dva   úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie –   sťažnosť)   v sume   6   296   Sk   (208,99   eur)   a za   jeden   úkon   uskutočnený   v roku   2008 (písomné podanie z 3. decembra 2008) v sume 3 366 Sk (111,73 eur).

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 24. februára 2009 ústavný súd nevyhodnotil   vzhľadom   na jeho   obsah   ako   podanie   relevantné   na   rozhodnutie   vo   veci samej, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v tomto podaní sťažovateľ neuviedol žiadne   nové   skutočnosti   alebo   právne   názory   významné   pre   ústavno-právny   aspekt posudzovaného prípadu, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   v celkovej   sume   320,72   eur   (bod   3   výroku   tohto nálezu)   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009