znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 303/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť K. B., B., G. J., S., M. B., B., a L. B., B., zastúpených advokátom JUDr.   T.   Š.,   K.;   M.   H.,   B.,   a   L.   P.,   S.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. D.   V.,   B.; a spoločnosti   Q.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   N.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   K.   B.,   G.   J.,   M.   B.,   L. B.,   M.   H.,   L.   P.   a   spoločnosti   Q., spol. s r. o., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo   na súdnu   a inú právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007   sa z r u š u j e   a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy   konania, a to K. B., G. J., M. B. a L. B. v sume 20 432   Sk (slovom dvadsaťtisícštyristotridsaťdva slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K.; M. H. a L. P. v sume 11 666 Sk (slovom jedenásťtisícšesťstošesťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. V., B.; a spoločnosti Q., spol. s r. o., v sume 7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. B. N., B., všetkým do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   303/07-9 zo 6. novembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. B., G. J., M. B. a L. B. (ďalej len „sťažovatelia v 1. až 4. rade“). Uznesením č. k. I. ÚS 255/07-16 z 13. decembra 2007 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť M. H. a L. P. (ďalej len „sťažovateľky v 5. a 6. rade“) a uznesením č. k. II. ÚS 8/08-17 z 10. januára 2008 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti Q., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ v 7. rade“ alebo spolu len „sťažovatelia“). Sťažovatelia v sťažnostiach namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007.

V záujme hospodárnosti   konania   podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 1/08-8 zo 16. januára 2008 rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 303/07, sp. zn.   I.   ÚS   255/07   a sp. zn.   II.   ÚS   8/08   spája   na   spoločné   konanie vzhľadom   na to, že spolu skutkovo súvisia, keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007.

Sťažovatelia v 1. až 4. rade v sťažnosti uviedli: «Všetky   označené   súdy   svojimi   rozhodnutiami,   porušili   naše   základné   práva, zaručené každému Ústavou SR v Článkoch 46 ods. 1) a 20 ods. 1) a Dohovorom v čl. 6 ods. 1). Okresný súd v Banskej Bystrici tak urobil v konaní a rozhodnutí sp. zn. 20 C 80/92. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní a rozhodnutí sp. zn. 12 Co 45/2003 a Najvyšší súd SR v konaní a rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 3/2006. (...)

A) Žalobca sa domáhal vydania nehnuteľností špecifikovaných v návrhu, v priebehu sporu upravovaného, okrem nás aj proti ďalšiemu žalovanému. Právne svoj návrh oprel o ustanovenie § 6 ods. 1) písm. k) zákona č. 87/19991 Zb. Prejudiciálne však bolo potrebné skonštatovať súdnym rozhodnutím, že žalobca oprávnenou osobou je a to prostredníctvom anulovania kúpnej zmluvy, uzavretej medzi ním a našimi právnymi predchodcami. Zmluva, uzavretá   v   roku   1948   nesporne   trpela   vadou.   Žalobca   nedovŕšil   21   rokov,   nebol   teda plnoletý a to malo za následok jej neplatnosť.   Tu treba poznamenať,   že do plnoletosti žalobcovi   chýbali   2   dni   a   tento   nedostatok   si   neuvedomili   ani   úrady.   Ak   teda   žalobca v tomto veku dokázal uvažovať o „záchrane“ majetku, ak by naši predchodcovia mali zištný záujem ho oň „obrať“, nedopustili by sa tak triviálnej chyby. Nehľadiac na to, že politická prezieravosť a jasnovidecký odhad mu nebránili predať im majetok, o ktorý vzápätí prišli! Zmluva, hoci neplatná, bola do pozemkovej knihy zapísaná, resp. spolu s ďalšími náležitosťami   tvorila   podklad   pre   zápis   vlastníctva   do   pozemkovej   knihy.   Naši   právni predchodcovia   sa   teda   formálne   stali   vlastníkmi   dotyčných   nehnuteľností.   Súdom   teda ostávalo   zaoberať   sa   formami,   spôsobmi   a   dôsledkami   zákonných   možností   odstrániť disproporciu medzi pozemnoknižným a skutočným stavom.

B)   Konštantná   judikatúra   Ústavného   súdu   je   zásadne   proti   preskúmaniu a posudzovaniu   právnych   názorov   všeobecných   súdov,   vedúcich   k   rozhodnutiu   vo   veci samej.   Úloha   Ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   zvolenej interpretácie a aplikácie právnych záverov a na zistený skutkový stav v konkrétnej veci sústavou,   prípadne Dohovorom   a inými medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach a základných slobodách. (I. ÚS 13/00, II. ÚS 40/06). Z tohto postavenia Ústavného súdu vyplýva,   že   môže   preskúmať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré im predchádzalo, alebo rozhodnutím samotným, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   atak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a súčasne by mali za následok porušenie základného práva. (II. ÚS 40/06). V tomto ohľade je judikatúra Ústavného súdu konformná s judikatúrou ESĽP.

Sťažnosť predkladá prípad, na ktorý je potrebné uvedené postuláty vztiahnuť. Keďže   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   ide   v   hodnotení   sporného   právneho   stavu najďalej (s výnimkou jednej argumentácie, ktorá sa objavila iba v rozsudku Krajského súdu), možno sa v polemike sústrediť na jeho závery. To, čo je (bolo) totiž pre zachovanie základného práva na riadny proces a ochranu majetku v tomto spore najdôležitejšie tento súd odmietol   riešiť výslovne,   kým   nižšie súdy   sa   tejto základnej   otázke iba   vyhli.   Toto odmietnutie,   sprevádzané   rigidným   formalizmom   pri   hodnotení   rozsahu   povoleného dovolania Krajským súdom znamenalo odmietnutie spravodlivosti a vytvorilo takú medzeru v   právnom   hodnotení   prípadu,   bez   vyplnenia   ktorej   nemožno   spravodlivo   a   objektívne rozhodnúť.

Všetky súdu čerpali z rovnakých právnych prameňov. Aplikovali právo platné v čase právneho   úkonu   a   všetky   predovšetkým   intertemporálne   ustanovenia,   obsiahnuté v nasledujúcich   zákonoch,   upravujúcich   predmetné   vzťahy.   Konštatovanie   je   podrobné, ale záver z neho, ako som uviedol, neúplný.

Tak   predovšetkým   opomenuli   súdy   vyložiť   obsah   pojmu   „spravidla“   v   §   19 Nástinu...: „vlastníkom nehnuteľnosti, do pozemkovej knihy zapísanej, spravidla môže byť len ten, kto je v pozemkovej knihe ako vlastník vpísaný“. Výnimky, uvedené v § 20 (dedenie, vydržanie) sú totiž uvedené taxatívne a práve s druhým tu uvedeným spôsobom (vydržanie) treba spájať   okolnosti,   tvorené spoločenskými a v súvislosti   s nimi právnymi zmenami, majúcimi vzťah k veci.

Každé   na   vec   sa   vzťahujúce   prechodné   ustanovenie   je   až   na   štylistické   nuansy formulované tak, že sa podľa novej úpravy posudzujú (ak nie je uvedené inak) aj právne vzťahy, vzniknuté pred jej účinnosťou, ich vznik a nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú zásadne podľa predchádzajúcej úpravy. Aj táto, aj otázka (okrem iných) vydržania je súdmi obsiahlo rozoberaná, avšak ich praktická aplikácia, ako som uviedol, sa z rozsudkov nedá ako presvedčivá zistiť. Je to zapríčinené chybnou rovinou rozhodovania, na ktorú zreteľne skĺzol aj Najvyšší súd. Je síce správne, že odmietol špekulovať o tom, aký efekt by mala prípadná žaloba o výmaz vkladu, keď postačuje fakt, že podaná nebola. Medzi hypotetické otázky však nepatrí vyriešenie kontradiktórneho vzťahu dvoch skutočností: podľa práva, platného v čase uzavretia úkonu bola rovnaká lehota na podanie negatórnej žaloby i lehota na nadobudnutie vlastníctva vydržaním - 32 rokov. Korelácia lehôt je evidentná. Žalovaným (ich   právnym   predchodcom)   nemožno   z   dvoch   podmienok   vydržania   vytknúť dobromyseľnosť. O druhej podmienke - fyzickej držbe - treba uvažovať v intenciách, duchu a   v   súlade   s   princípmi   reštitúcií   vôbec.   Prerušenie   držby   nebolo   dobrovoľné.   Zákony, upravujúce   vydržanie,   nasledujúce   po   kúpe   (OZ   141/1950   Zb.,   40/1964   Zb.,   zák.   č. 191/1982   Zb.)   boli   z   hľadiska   lehoty   pre   žalovaných   dokonca   výhodnejšie.   Je   teda vo významnom nepomere prípadná obava z neúspechu negatórnej žaloby, ktorej zákonné podmienky   inak   ostali   zachované,   voči   zákonnému   vylúčeniu   z   možnosti   užívania prostredníctvom znárodnenia a úpravou rozsahu osobného vlastníctva. A toto je jediná, spor riešiaca rovina rozhodovania, v ktorej sa jednoznačne odzrkadľuje základné právo na ochranu vlastníctva. Po 1. 4. 1983 totiž napríklad platilo, že nepretržitou desaťročnou držbou nehnuteľnosti vydržala fyzická osoba vlastnícke právo pre štát. Ak sa teda naopak ujal   držby   štát   za   pomoci   metód,   neuznávaných   demokratickou   spoločnosťou,   de   facto i de iure suploval držbu postihnutého.

Napokon je z hľadiska prostej spravodlivosti potrebné pripomenúť,   že ak sú tak dôležité 2 dni pre platnosť zmluvy, musia byť rovnako dôležité pre jej napadnutie nevyužité týždne   medzi   jej   vkladom   a   vydaním   prvého   znárodňovacieho   dekrétu   predchodcom žalovaných.

Naviac   netreba   azda   nikoho   presviedčať,   že   v   okamihu   znárodnenia   sporného majetku bol žalobca na tom neporovnateľne lepšie, ako noví vlastníci, ktorí nedostali nič. Nie politické zmeny, nie právne metamorfózy, ale absencia akéhokoľvek dôvodu zabránili žalobcovi napadnúť zmluvu, pri spísaní ktorej on sám, vedomý si svojho veku, postupoval nemorálne, kým ostatní boli iba neopatrní a nedôslední.

Súdy takto odmietli vychádzať zo striktnej dobovej intabulačnej zásady. Žalobcovi napokon   v   prípade   jeho   záujmu   boli   k   dispozícii   všetky   po   sebe   idúce   ustanovenia o neplatnosti   právnych   úkonov   vo   všetkých   po   sebe   idúcich   kódexoch,   keď   „vznik“ právneho vzťahu s konštatovanou vadou ho mal viesť k tomu, aby sa o to aspoň pokúsil. (...) Najvyšší   súd   vyniesol   alibistické   rozhodnutie,   ktorým   odpovedal   na   v   spore sekundárnu   otázku,   keď   účastníkov   -   samozrejme   výlučne   sťažovateľov   -   „potrestal“ za široko (?) formulovanú dovolaciu otázku Krajského súdu. Inak by musel formulovať svoj záver zrejme nechceným spôsobom, rešpektujúcim právne axiómy: ak sa vada právneho úkonu v stanovenej lehote neodstráni, treba naň hľadieť ako na platný.»

Zo   sťažnosti   sťažovateliek   v 5.   a 6.   rade   vyplýva,   že   namietajú   už   uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu z týchto dôvodov:

(...) pokiaľ všeobecné súdy posudzovali zmluvu zo 6. februára 1948, táto sa netýkala a nesúvisela s predmetom konania a nemohli z nej vyplývať k predmetu konania žiadne účinky. Navyše túto omylom právne posudzovanú skutočnosť si nepovšimol nielen odvolací súd, ktorý posudzovanie zmluvy zo 06. 02. 1948 označil za posudzovanie zásadnej právnej otázky, ale si túto nepovšimol ani dovolací súd, ktorý posudzoval zmluvu zo 06. 02. 1948, a teda posudzoval právne skutočnosť, ktorá s predmetom konania nesúvisí. I keď dovolací súd tvrdil, že nebolo jeho úlohou riešenie skutkových otázok, tak to platí len do tej miery, pokiaľ sa tieto skutkové otázky sporu týkajú. Ak však nad všetky pochybnosti len právnym posudzovaním zmluvy zo 06. 02. 1948 vyplýva, že jej obsahom nie je dom č. 7 (žiadna stavba), ale len množstvo pozemkov, ktoré ani jeden sa netýka predmetu sporu, tak pri posudzovaní   otázky   zásadného   právneho   významu   mu   tieto   skutočnosti   museli   byť   pri posudzovaní zmluvy zreteľné. Preto zmätočnosť tohto postupu dovolacieho súdu je zrejmá. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. súd mal jasne a výstižne vysvetliť, či posudzovanie zmluvy zo 06. 02. 1948 je pre právne posúdenie rozhodné a ak nie, prečo je tomu tak. Ak by bol postupoval dovolací súd v súlade s procesným postupom posudzovania veci, keďže išlo o zrejmú nesprávnosť, nebol by dospel k takémuto záveru. Takéto rozhodnutie dovolacieho súdu   považujeme   za   arbitrárne   a   nedostatočne   odôvodnené,   čím   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Dovolací   súd   i   pri posudzovaní nesprávnej listiny sa dopustil chybného právneho posúdenia. Zo skutkového stavu (textu listiny) podľa sťažovateľov vyplýva, že súdy sa otázkou platnosti a následkov kúpnej zmluvy vyhotovenej dňa 06. 02. 1948 nezaoberali v celej šírke textu listiny (listina obsahovala   vlastný   text,   práva   a   povinnosti,   dátum   vyhotovenia,   podpisy   účastníkov a klauzulu uznania podpisu za vlastný) tak, ako to z tejto listiny vyplýva a pritom tento úkon právne neposudzovali v súlade s platným právom, ktoré platilo v čase realizácie predaja predmetných   nehnuteľností,   ktorým   bolo   Uhorské   obyčajové   právo.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť   všeobecné   súdy   nesprávne   uplatnili   a   interpretovali   právo   pri   posudzovaní predmetnej   kúpnej   zmluvy,   čo   malo   za   následok   chybné   právne   posúdenie.   Nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v   ústavnom   a   zákonom   procesnom a hmotno-právnom rámci. Tohto sa týka princíp riadneho procesu, ktorý je súčasťou práva v právnom štáte a ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní. Takéto rozhodnutie musí byť zákonným spôsobom odôvodnené v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., z čoho musí vyplývať vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, sú v rozpore s právom na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného vyplýva, že zmluva ako právna listina vyhotovená 06. 02. 1948 nebola posudzovaná ako celok. (...)“

Sťažovateľky v 5. a 6. rade ďalej uviedli: „Vzhľadom na uvedený skutkový stav (...) došlo   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   k porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok a základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   práva na spravodlivý   proces   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ   v   7.   rade   v   sťažnosti   okrem   uvádzaných   skutočností   uviedol, že k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy došlo tým, že   mu   bolo   odňaté   jeho   vlastníctvo   k spoluvlastníckemu   podielu   vo veľkosti   5/16 k nehnuteľnosti   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   a najvyššieho   súdu   bez   toho,   aby   bol   účastníkom   konania. K porušeniu   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že   postupom   týchto   súdov   mu   bolo   znemožnené   byť   účastníkom   súdneho   konania, z ktorého   pochádza   rozsudok,   ktorý   ho   zbavil   vlastníckeho   práva,   v dôsledku   čoho   bol zbavený   možnosti   svoje   vlastnícke   právo   pred   súdom   chrániť,   zúčastniť   sa   súdneho prerokovania veci, ktorá sa ho týkala, bol zbavený všetkých procesných práv, nemohlo byť realizované   jeho   právo   na   súd,   právo   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom,   právo navrhovať dôkazy a navyše rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo vo vzťahu k nemu ani náležite odôvodnené, keď sa najvyšší súd s obsahom jeho podania žiadnym spôsobom ani len sčasti nevysporiadal, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu   sp. zn. 3 Cdo   3/2006   z 24.   mája 2007 bolo   porušené ich   základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal právnym zástupcom sťažovateľov náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 8/08-31 z 18. apríla 2008 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

«Námietky   sťažovateľov   nepovažujem   za   opodstatnené,   pretože   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s   doteraz   zaužívanou   praxou   najvyššieho   súdu.   Štruktúra   odôvodnenia   sťažnosťou napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku; skutkový stav a právne závery sú náležité a veľmi   podrobne   odôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   vyslovenými   závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, pretože dovolací súd na str. 9 svojho rozsudku výslovne uviedol, že „Podaním z 28. septembra 2005 obchodná spoločnosť Q., s. r. o. (...), zastúpená JUDr. B. N., advokátom (...), ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaných 2/ až 5/4 uviedla, že nadobudla   spoluvlastnícky   podiel   nehnuteľností   patriaci   predtým   žalovanej   41. Rozhodnutiami súdov jej bez toho, aby bola účastníčkou konania a mala možnosť vyjadriť sa   k   prejednávanej   veci,   bolo   fakticky   odňaté   spoluvlastníctvo,   a preto   sa   pripája k dovolaniu účastníkov, na strane ktorých vystupuje, a žiada, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie“. Jeho podaním sa teda dovolací súd zaoberal a v rámci rozhodnutia k nemu aj prihliadal. Keďže ide o vedľajšieho účastníka,   ktorý   sa   iba   pripojil   k   dovolaniu   účastníka   na   strane   ktorého   stál,   nebolo dôvodu, aby o tomto podaní bolo potrebné rozhodovať osobitným výrokom.»

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 18. apríla 2008, právny zástupca sťažovateľov v 1. až 4. rade v podaní z 12. mája 2008, právna zástupkyňa sťažovateliek v 5. a 6. rade v podaní z 2. mája 2008 a právny zástupca sťažovateľa v 7. rade v podaní z 9. mája 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s vecou   nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení   vyplývajúcich   aj   z   §   123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo   v tomto   čl. 20   ods.   1   ústavy   a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   a   nasl.   ústavy   (I. ÚS 23/01). Článok   20   ods.   1   ústavy zabezpečuje   každému   rovnaké   zákonné   predpoklady   a možnosti   nadobúdať   veci do vlastníctva   za   podmienok,   ktoré   sú   upravené   v ústave   alebo   v ďalších   zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl.   20   ods.   1   ústavy   nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať vec   do   svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla   a súčasne   aj   trvale   garantovala   právna   istota,   že vlastnícke   právo   k veci,   ktoré nadobudol   v súlade   s platnými   zákonmi,   nemôže   obmedziť   alebo   využiť   bez   právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,   aby sa   v jeho veci   rozhodovalo podľa   relevantnej právnej   normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   veci patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami, resp. s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   na   uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

V odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn.   3   Cdo   3/2006   z 24.   mája   2007 sa uvádza,   že   žalobou   z 18.   marca   1992   sa   žalobca   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb. o mimosúdnych   rehabilitáciách   (ďalej   len   „zákon   č.   87/1991   Zb.“)   domáhal, „aby   súd zaviazal žalovaných uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území   B.“.   Na   odôvodnenie   žaloby   uviedol,   že   ako   vlastník   nehnuteľností   uzatvoril 6. februára 1948 s J. B. a M. B., právnymi predchodcami žalovaných 2/ až 5/4 zmluvu o prevode nehnuteľností. Napriek tomu nedošlo k prevodu vlastníctva nehnuteľností, lebo kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol   schválený poručenským   súdom,   konal v tiesni,   kúpna cena mu   nebola vyplatená, prevod   bol   len   fiktívny,   aby   sa   predišlo   hroziacemu   znárodneniu).   Neskorší   prechod nehnuteľností na štát ich znárodnením znamenal majetkovú krivdu relevantnú podľa zákona č. 87/1991 Zb., ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy dopadala na jeho osobu (jeho vlastníctvo bolo odňaté), nie na J. B. a M. B. Štátny podnik P. M., š. p. v likvidácii, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. spravoval znárodnený objekt vo vlastníctve štátu, mal z týchto dôvodov nehnuteľnosti podľa uvedeného zákona vydať jemu. Pokiaľ ich napriek tomu dohodou zo 17. októbra 1991, ktorú registrovalo Štátne notárstvo v B. rozhodnutím zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/91, vydal M. B. a právnym nástupcom   jej   nebohého   manžela   J.   B.,   je   dohoda   o vydaní   nehnuteľností   neplatná a žalovaných zaťažuje povinnosť vydať mu nehnuteľnosti. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   z 26.   októbra   1992   č.   k.   20   C   80/92-41   žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že žalobca nebol oprávnenou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb., lebo v čase znárodnenia nehnuteľností nebol ich vlastníkom. Krajský súd v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   z 3.   júna   1993   sp.   zn.   14   Co   1474/93 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd nezistil dostatočne skutkový stav. Okresný súd v ďalšom konaní pripustil vzájomnú žalobu   žalovanej 1/   proti ostatným   žalovaným na   určenie   neplatnosti   dohody o vydaní veci   a na uloženie ich povinnosti   vydať nehnuteľnosti   žalovanej 1/ do   15 dní. Po doplňujúcom dokazovaní rozsudkom z 18. novembra 1993 č. k. 20 C 80/92-110 žalobu proti žalovanej 1/ zamietol a ostatným žalovaným uložil povinnosť vydať nehnuteľnosti do 3 dní žalobcovi. Zároveň určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Vzájomnú žalobu žalovanej 1/ vo zvyšku zamietol. Na odvolanie účastníkov na strane žalovaných krajský súd uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn. 14 Co 3617/94 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudkom z 19. novembra 2002 č. k. 20 C 80/92-368 okresný súd uložil žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 povinnosť vydať nehnuteľnosti   do   30   dní   žalobcovi.   Žalobu   proti   žalovanej   1/   a žalovanej   4/   zamietol. Určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Zároveň zamietol vzájomnú žalobu žalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní žalovaní boli zaviazaní súdom vydať jej nehnuteľnosti. Na odvolanie žalovaných krajský súd rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovaným 2/, 3/ a 5/1   až   5/4   uložená   povinnosť   vydať   nehnuteľnosti   žalobcovi   do   30   dní   tak,   že   túto povinnosť   uložil   aj žalovanej   4/.   Povinnosť   vydať   nehnuteľnosť   rozšíril   krajský   súd aj na žalovanú   4/,   i keď jej spoluvlastnícky   podiel   nadobudla   medzičasom   obchodná spoločnosť Q., s. r. o. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu proti žalovanej 1/, potvrdil a výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností, zmenil tak, že vzájomnú žalobu žalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   vzájomná   žaloba   žalovanej   1/ na uloženie povinnosti ostatným žalovaným vydať jej nehnuteľnosti. Opravným uznesením z 31. júla 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 krajský súd opravil svoj rozsudok z 22. mája 2003 tej istej spisovej značky tak, že ho doplnil o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie. Na   odôvodnenie   vyslovenia   prípustnosti   dovolania   odvolací   súd   uviedol,   že   za   otázku zásadného   právneho   významu   považoval   otázku   platnosti   právneho   úkonu   žalobcu (kúpnej zmluvy)   vo   vzťahu   k jeho   neplnoletosti   a úpravu   Rakúsko-Uhorského   práva, podľa ktorého sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dátumu vkladu domáhať obnovenia predošlého   pozemkovoknižného   stavu   len   žalobou   o výmaz.   Je   potrebné   zodpovedať, či jeho právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, že 32-ročnú lehotu podľa Uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa Uhorského práva možno považovať právny úkon žalobcu za platný. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že zo spisu vyplýva, že žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebol plnoletý. Vkladové povolenie tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy. To znamená, že aj toto povolenie urobila osoba neplnoletá. Podľa názoru najvyššieho súdu neplatným právnym úkonom   bola   kúpna   zmluva   vrátane   vkladového   povolenia.   Najvyšší   súd   dovolanie ako neopodstatnené zamietol.

Ako už bolo zdôraznené, ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je povinný skúmať, či boli, alebo neboli porušené základné práva a slobody účastníkov konania pred všeobecnými súdmi (III. ÚS 60/04).

Ústavný   súd   skúmal,   či   pri   rozhodovaní   najvyšším   súdom   v danej   veci   najmä rozhodnutie   sp.   zn.   3   Cdo   3/2006   spĺňa   procesné   záruky   spravodlivého   procesu obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ide najmä o právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyplýva z potreby transparentnosti   služby   spravodlivosti,   ktorá   je   esenciálnou   náležitosťou   každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Je výsadným právom strany konania prednášať návrhy a predkladať   argumenty   a ich   korelátom   je   preskúmateľná,   jasná   odpoveď   na   zásadné argumenty, ktorá je jadrom rozhodnutia a na ktorej je toto konštruované.

Opačný   postoj   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   v rozhodnutí   nedáva   odpoveď na základné otázky, na prednesené (predložené) v konaní, je arbitrárny (nepreskúmateľný), a nie   je   predpokladom   kontroly   výkonu   spravodlivosti   zo   strany   verejnosti,   pretože je nejasný, nejednoznačný a rozporuplný a nedáva odpoveď na zásadné otázky.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   o veci   Van   de   Hurk   c.   Holandsko   konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemôže sa chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Nie je úlohou Európskeho súdu pre ľudské práva a ani ústavného súdu skúmať, či bola daná na predloženú otázku správna odpoveď.

Táto   skutočnosť   vyplýva   z ústavného   systému   Slovenskej   republiky,   ktorý rozhodovanie o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach podľa čl. 142 ods. 1 ústavy zveruje do právomoci všeobecných súdov.

Otázku,   či   daný   všeobecný   súd   (v danom   prípade   najvyšší   súd)   si   splnil   svoju povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie   vyplývajúcu   z čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

V danom prípade sa ako rozhodujúca otázka javí posúdenie zmluvy z 2. februára 1948   a 6.   februára   1948.   Taktiež   prečo   sa   predávajúci   v lehote   32   rokov   nedovolával neplatného právneho úkonu. Skúmanie perzekúcie (aj za majetok) na strane jedného alebo oboch   účastníkov.   V neposlednom   rade   je   pre   potreby   konania   nevyhnutné   skúmať aj postavenie spoločnosti Q., spol. s r. o., B., v konaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná,   či a v akom   rozsahu sa   na jej   základe plnilo,   či   a aký   stupeň   perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal žalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu. Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala v rozhodnom období, prechod nehnuteľností   na štát, otázku, či   znárodnenie bolo, alebo nebolo   v súlade   s vtedajším   právnym   poriadkom,   či   nebol   prekročený   povolený   rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb.,   či   za   odňatie   mala   byť   vyplatená   náhrada   a aké   dôsledky   malo   jej   nevyplatenie, či znárodňovací   výmer   mal,   alebo   nemal   predpísané   náležitosti   a aké   boli   jeho   právne účinky, či tento výmer bol, alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám demokratickej spoločnosti, či žalobca je oprávnenou osobu a žalovaní povinnou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb., či štát a právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby nehnuteľností, ktorá mohla viesť k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola oprávnená a dobromyseľná, aký dôsledok mal zápis vlastníctva J. B. a M. B. do pozemkovej knihy, či žalobca prejavil pred zápisom do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom konkludentný   súhlas   s vykonaním   zápisu,   kto   bol   vlastníkom   nehnuteľností   v čase   ich prechodu   na   štát   znárodnením,   či   je   pre   platnosť   kúpnej   zmluvy   rozhodujúci   dátum podpísania zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu žalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho, či žalobca v čase urobenia právneho úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá plnoletosť žalobcu nielen v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho podpisu, resp. v čase rozhodnutia, resp.   právoplatnosti   uznesenia   súdu   povoľujúceho   zápis   do pozemkovej   knihy,   otázkou, či je   možné   považovať   kúpnu   zmluvu   za   neplatnú   a kto   bol   vlastníkom   predmetných nehnuteľností v čase znárodnenia, ak žalobca nepodal žalobu o výmaz neplatne vloženého vlastníckeho práva z pozemkovej knihy v stanovenej lehote a obnovenie pôvodného stavu podľa vtedajšieho Uhorského práva, otázkou, či sa mohol žalobca domáhať reštitučného nároku podľa zákona č. 87/1991 Zb., ak nebol v čase znárodnenia zapísaný v pozemkovej knihe a ani nepodal žalobu o výmaz vkladu podľa Uhorského práva. Osobitne sťažovateľovi v 7. rade bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže kúpnou zmluvou z 24. júla 2001 uzavretou s predávajúcou JUDr. V. V., správkyňou konkurznej podstaty, nadobudol podiel na predmetných   nehnuteľnostiach   (podiele   5/16),   vklad bol   povolený   13.   augusta   2001 a všeobecné súdy s ním nekonali ako s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok je   dôležité   z ústavného   hľadiska   na to,   aby   sa   odstránilo   porušenie   základných   práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môževrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátmi.

Právny zástupca sťažovateľov v 1. až 4. rade si v podaní z 12. mája 2008 uplatnil trovy   konania   v sume   20   432   Sk.   Právna   zástupkyňa   sťažovateliek   v 5.   a   6.   rade si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 11 666 Sk vrátane DPH. Právny zástupca sťažovateľa v 7. rade si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 63 646 Sk vrátane DPH.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľom v 1. až 4. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 20 432 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   znížené   o 20   %   podľa   § 13 ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   a režijný paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľkám v 5. až 6. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 11 666 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia dvoch sťažovateliek, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) znížené o 20 % podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky plus 19 % DPH a režijný paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi v 7. rade (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   v sume   7   425   Sk   z dôvodu   trov   právneho   zastúpenia, a to za dva úkony   právnej   služby   v   hodnote   po 2   970 Sk   (príprava   a prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   podľa   citovanej   vyhlášky   plus   19   %   DPH   a režijný paušál.

Ústavný   súd   podľa   citovanej   vyhlášky   priznal   právnym   zástupcom   sťažovateľov náhradu režijného paušálu v sume 178 Sk za každý úkon.

Ústavný súd vyslovil povinnosť najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnym zástupcom sťažovateľov.

Ústavný súd vo zvyšnej časti, v ktorej bolo namietané porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyhovel, pretože právni zástupcovia ničím nezdôvodnili porušenie týchto práv a ústavný súd ani takého porušenie nezistil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008