znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 303/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Vladimíra   Hajduka,   bytom   M.,   pre   namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Okresného súdu Michalovce vedeným pod sp. zn.   11   C   111/04,   ako   aj   konaním „všetkých   sudcov“ Okresného   súdu   Michalovce uvedených v uznesení Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 NcC 55/04-10 z 24. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   Vladimíra   Hajduka   o d m i e t   a   pre nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2004 doručená sťažnosť JUDr. Vladimíra   Hajduka, bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) konaním Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) vedeným pod sp.   zn.   11   C   111/04   ako   aj   konaním „všetkých   sudcov“ okresného   súdu   uvedených v uznesení   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 17 NcC 55/04-10 z 24. júna 2004. K svojej sťažnosti sťažovateľ pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   31.   mája   2004   na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti proti žalovanej sudkyni okresného súdu Mgr. D. P. (ďalej len „žalovaná“). Predmetná žaloba bola pridelená na prejednanie sudkyni JUDr. T. S., ktorá sa cítila byť vo veci zaujatá pre výroky sťažovateľa prednesené v inom konaní vedenom   na   okresnom   súde,   ako   aj   pre   priateľský   vzťah   k žalovanej.   Rovnako   ďalší sudcovia   okresného   súdu   vybavujúci   veci   oddelenia   „C“   okresného   súdu   sa   cítili   byť vo veci zaujatí, pretože žalovaná je ich kolegyňou, sú s ňou v priateľskom vzťahu, a preto nemôžu   vo   veci   rozhodnúť objektívne.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   NcC   55/04-10 z 24. júna 2004 rozhodol o vylúčení sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 111/04.

Sťažovateľove základné práva podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo podľa neho porušené „(...) iným zásahom, než je právoplatné rozhodnutie všeobecných súdov, a to konkrétne:

1.   konaním   v rozpore   s citovaným   objektívnym   právom   SR   a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná,

2.   vymyslenými   tvrdeniami,   ohováraním,   osobnými   pocitmi,   postojmi,   motívmi sudcami uvedenými v uznesení nadriadeného súdu v Košiciach. (...)“

V rámci svojej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd žiada:„1. Prikázať Okresnému súdu Michalovce vo veciach sťažovateľa od prijatia nálezu Ústavným súdom SR konať bez prieťahov citovaných v tejto sťažnosti.

2.   Zakázať   Okresnému   súdu   Michalovce   a všetkým   sudcom   tohoto   súdu   podľa uznesenia   nadriadeného   súdu,   aby   po   prijatí   nálezu   Ústavným   súdom   SR,   pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa citovaných v tejto sťažnosti postupom, ktorý im vytýka.

3. Priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy za citované porušenia jeho základných práv a slobôd v rozsahu finančnej   náhrady   z dôvodu   naplnenia   skutkovej   podstaty   trestného   činu   podľa   §   206 trestného zákona.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že   zásadne   nie   je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Prijatie   takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrenú v čl. 127 ods. 1 ústavy ako princíp subsidiarity (napr. II. ÚS 130/02).

Predmetom konania pred ústavným súdom je tvrdenie sťažovateľa, že tým, že sa sudcovia   okresného   súdu   vylúčili   z konania   v jeho   veci   vedenej   na   okresnom   súde sp. zn. 11 C 111/04,   o čom   sa   sťažovateľ   dozvedel   z uznesenia   krajského   súdu č. k. 17 NcC 55/04-10 z 24. júna 2004, mali sa výrokmi týchto sudcov, ktorými odôvodnili podané námietky zaujatosti, porušiť sťažovateľove práva podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy do právomoci všeobecných súdov patrí aj rozhodovanie o trestnoprávnych a občianskoprávnych veciach.

Ústavný súd už v rámci svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 275/04 konštatoval, že ak má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy, je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok právomoci.

Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   sťažovateľa   na   ochranu ústavnosti   bolo   už   potom   bezpredmetné   rozhodovať   o jeho   žiadosti   na ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 13. októbra 2004