znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 302/2014-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Tomášom   Rosinom,   Advokátska   kancelária, Kukučínova 20, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 a ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 42/2013 z 9. januára 2014 a jeho postupom v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, o rozšírenie dôvodov väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. februára 2014 doručená sťažnosť M. V., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1, 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Tost   42/2013   z 9.   januára   2014   a jeho postupom v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie   pre   zločin   neodvedenia   dane   a poistného   podľa   §   277   ods.   1   a   2   písm.   a) a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona, v rámci ktorého bol uznesením   Špecializovaného   Trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špecializovaný súd“)   sp.   zn.   Tp   39/2013   zo 7.   augusta   2013   v spojení   s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 26/2013 zo 6. decembra 2012 vzatý do väzby z dôvodov podľa   ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c)   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ   podal   19.   novembra   2013   prostredníctvom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) špecializovanému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol špecializovaný súd uznesením sp. zn. Tp 39/2013 z 11. decembra 2013, ktorým jeho žiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal ponúknutú peňažnú záruku,   podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal poskytnutý písomný sľub sťažovateľa a podľa § 80   ods. 1   písm.   c)   Trestného   poriadku   väzbu   sťažovateľa   nenahradil   dohľadom probačného   a mediačného   úradníka.   Zároveň   uvedeným   uznesením   špecializovaný   súd rozhodol   o návrhu   prokurátorky   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   generálnej   prokuratúry na rozšírenie väzobných dôvodov aj o dôvod väzby uvedený v § 71 ods. písm. b) Trestného poriadku   tak,   že   špecializovaný   súd   rozšíril   dôvody   väzby   aj   na   dôvod   podľa   §   71 ods. písm.   b)   Trestného   poriadku.   O sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   predmetnému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 42/2013 z 9. januára 2014 tak, že sťažnosť podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   samotný   spisový materiál bol doručený sudcovi pre prípravné konanie až 6. decembra 2013, teda 17 dní po podaní   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodol 11. decembra 2013.   Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   23.   decembra   2013   bol   súdny   spis „expedovaný“ na najvyšší súd, ktorý rozhodol až 9. januára 2014. Sťažovateľ ďalej tiež namietal   neúplnosť   spisového   materiálu   pri   rozhodovaní   o rozšírení   dôvodov   kolúznej väzby   na špecializovanom   súde.   V tejto   súvislosti   tvrdil,   že   špecializovaný   súd   svoje rozhodnutie oprel o svedeckú výpoveď svedkyne K. S., s ktorou nebol vôbec oboznámený. Uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   považuje   za   porušenie   požiadavky   urýchleného prerokovania väzobných vecí a zákonnosti väzby, teda porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 42/2013 zo dňa 09. januára 2014, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 42/2013 zo dňa 09. januára 2014, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 42/2013 zo dňa 09. januára 2014, porušené bolo.

4.   Právo   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 42/2013 zo dňa 09. januára 2014, porušené bolo.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. sp. zn. 2 Tost /42/2013 zo dňa 09. januára 2014 sa z r u š u j e a Najvyššiemu súdu sa vec vracia na ďalšie konanie s tým, že sa mu prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby.

6.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 331. 12 EUR, a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s   navrhnutým petitom sťažnosti, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný. Sťažovateľ vo všetkých častiach   petitu   ako   porušovateľa   označených   práv   považuje   najvyšší   súd,   pričom v súvislosti s porušením požiadavky urýchleného prejednávania väzobných vecí neoznačil postup najvyššieho súdu, ale výlučne len jeho uznesenie. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu celej   sťažnosti   a tam   použitej   argumentácie   preklenul   tento   nedostatok   petitu   sťažnosti a ustálil   predmet   tohto   konania   tak,   ako   je   uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia,   aj bez predchádzajúcej výzvy, a to z dôvodov procesnej ekonómie, prihliadajúc na požiadavku poskytovania materiálnej ochrany základných práv a slobôd.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru opierajúcu sa   o tvrdenie   porušenia   požiadavky   urýchleného   prerokovávania   väzobných   vecí,   keď najvyšší súd „akceptoval stav, že v čase jeho rozhodovania už uplynulo 51 dní“. Porušenie svojich   označených   základných   práv   zaručených   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva zaručeného čl. 5 ods. ods. 4 dohovoru sťažovateľ ďalej odôvodnil aj tvrdením o neúplnosti spisového materiálu pri rozhodovaní na súde prvého stupňa.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

1. K námietke sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného prerokovávania väzobných vecí v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 42/2013

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   smeruje   proti   postupu   najvyššieho   súdu,   preto argumentáciu   sťažovateľa   vzťahujúcu   sa   na   postup   generálnej   prokuratúry a špecializovaného súdu bral ústavný súd len ako súčasť právnej argumentácie.

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   v   zmysle   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (m.   m.   III. ÚS 255/03,   IV.   ÚS   253/05, III. ÚS 345/06).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   o   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie na slobodu (doručená generálnej prokuratúre 19. novembra 2013) rozhodol okresný súd uznesením z 11. decembra 2013. Písomné odôvodnenie podanej sťažnosti bolo doručené špecializovanému súdu 17. decembra 2013. Súdny spis spolu so sťažnosťou sťažovateľa bol doručený najvyššiemu súdu 23. decembra 2013. Najvyšší súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tost 42/2013 z 9. januára 2013, ktorý spolu aj so súdnym spisom doručil špecializovanému súdu 20. januára 2013.

Celková   doba   konania   najvyššieho   súdu   pripadajúca   na   označené   rozhodovanie a doručenie   označeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (druhostupňové   konanie) od doručenia   sťažnosti   najvyššiemu   súdu,   teda   od   23.   decembra   2013   do   doručenia uznesenia špecializovanému súdu, teda do 20. januára 2013, zodpovedá lehote 28 dní, ktorú ústavný súd hodnotí ako primeranú a ešte akceptovateľnú.

Dĺžka   druhostupňového   namietaného konania   najvyššieho   súdu   teda   neprekročila akceptovateľnú   dobu   jedného   mesiaca.   Vychádzajúc   z   jednoduchého   aritmetického ponímania   zistenie   ústavného   súdu   signalizuje   dodržanie   požiadavky   urýchleného rozhodovania   v   rámci   druhostupňového   konania   o   sťažnosti   uplatnenej proti prvostupňovému   uzneseniu   špecializovaného   súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť sťažovateľa   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   požiadavky   urýchleného rozhodovania väzobných vecí postupom najvyššieho súdu v označenom konaní kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K námietke   sťažovateľa   o neúplnosti   spisového   materiálu   pri   rozhodovaní o väzbe sťažovateľa na špecializovanom súde

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že sudca pre prípravné konanie opieral dôvod kolúznej väzby o svedeckú výpoveď svedkyne K. S., s ktorou nebol vôbec oboznámený. Podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd postupoval v rozpore s Trestným poriadkom, keď „rozobral aj dôkazy,   ktoré nevykonal“. V tejto súvislosti   uviedol,   že „nič na veci nemení   ani   to,   že   obhajca   potvrdil   existenciu   takéhoto   výsluchu“,   pretože „akékoľvek vyjadrenie obhajcu nemá čo nahrádzať povinnosť prokurátora dodať sudcovi pre prípravné konanie   kompletný   spisový   materiál   a takýmto   spôsobom   vlastne   obchádzať   jasne a zrozumiteľne zakotvený postup v zmysle ust. § 72 ods. 4 Tr. poriadku. Je preto na mieste otázka,   ako   môže   sudca   pre   prípravné   konanie   vôbec   rozanalyzovať   danú   svedeckú výpoveď, keď ju nemá vôbec k dispozícii? Najvyšší súd však takýto zjavný rozpor postupu s Trestným poriadkom akceptoval.“.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti prokurátorky   generálnej   prokuratúry   na   rozšírenie   dôvodov   väzby   vyhovené.   Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej   sťažnosti) vysporiadal   adekvátne   a preskúmateľne   a či   je   tak   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd v súčinnosti so špecializovaným súdom si zadovážil kópiu uznesenia špecializovaného súdu ako prvostupňového súdu, pričom po jeho preskúmaní konštatuje, že z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že   špecializovaný   súd   vychádzal   a svoje rozhodnutie o uvalení kolúznej väzby založil na základe výpovede obvineného H. a tiež svedkov S. a G., ako aj svedka D., pričom zároveň hodnotil a skúmal aj výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech sťažovateľa. Je pravdou, že v uznesení súdu prvého stupňa sa uvádza   aj   existencia   výpovede   svedkyne   K.   S.,   ktorá   mala   svedčiť   v neprospech sťažovateľa, avšak v tom kontexte, že ju súd ešte nemá k dispozícii, ale že existenciu jej výpovede   potvrdil   aj   obhajca   JUDr.   Rosina.   Vychádzajúc   z uvedeného   nemožno   dať za pravdu   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   rozhodnutie   je   opreté,   respektíve   stojí   na   výpovedi svedkyne K. S., s ktorou sa sťažovateľ údajne nemal možnosť oboznámiť, pretože nosnými dôvodmi   rozhodnutia   boli   už   uvedené   výpovede   svedkov.   Ani   sťažovateľom   tvrdená skutočnosť, že sa nemohol oboznámiť s obsahom výpovede tejto svedkyne oboznámiť, sa tiež   nezakladá   na   pravde,   pretože   vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa,   sa   uvádza,   že „napokon o tom, že konajúci súd správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy ako aj v ich súhrne svedčí aj výpoveď svedkyne K. S., ktorú už najvyšší súd mal k dispozícii a ktorá jednoznačne potvrdila   kolúzne   konanie   obvineného.   K námietke   obvineného,   že   konajúci   súd   túto výpoveď   k dispozícii   nemal,   najvyšší   súd   iba   poznamenáva,   že   obsah   jej   výpovede   bol obhajcovi známy (bol pri výsluchu) a bol dokonca predmetom dokazovania.

Podstatné je ale to, že obsahom spisu môžu byť v skutočnosti reálne len tie dôkazy, ktoré objektívne k dispozícii aj sú. Výpoveď tejto svedkyne a ďalších 6 (nie 8) svedkov však objektívne k dispozícii nebola, pretože išlo o výsluchy maďarských občanov v Maďarsku a potreba ich prekladu do slovenčiny si bezpochyby vyžaduje čas, ktorého dĺžku orgány činné v trestnom konaní môžu ovplyvniť len veľmi obmedzene.

V tejto súvislosti najvyšší súd zhodne so sudcom pre prípravné konanie pripomína, že obhajca obvineného preštudoval spis tesne pred termínom verejného zasadnutia (paradoxne teda   vyznieva   jeho   otázka,   aký   spis   mal   vlastne   sudca   k   dispozícii),   nenamietal   jeho neúplnosť, a ani na verejnom zasadnutí nenavrhoval vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu. Pritom je treba zdôrazniť, že tak ako je povinnosťou prokurátora predložiť celý objektívne možný spisový materiál, tak je zrkadlovou povinnosťou obhajoby uviesť všetky dôkazy, ktoré sú   jej   objektívne   známe   v   čase   vykonania   úkonu   a   môžu   mať   vplyv   na   rozhodnutie v prejednávanej veci a zvlášť pokiaľ majú byť v prospech obvineného (dokonca keď sa úkonov osobne zúčastnil a je mu známy ich obsah). Paradoxne potom vyznieva sťažnostná námietka   obvineného,   že   v   spise   nie   sú   zadokumentované   ani   výpovede   uvedených 6 svedkov,   ktorých   sa   obhajca   tiež   zúčastnil.   Najvyšší   súd   si   už   ich   mohol   zadovážiť vzhľadom na existenciu prekladu do slovenského jazyka, pričom po doplnení dokazovania ich prečítaním zistil, že k rozhodnutiu o väzobných dôvodoch obvineného nemajú bližší vzťah (čo bolo zrejme dôvodom, že obhajca nežiadal ich doplnenie do spisu na verejnom zasadnutí,   ale   napriek   tomu   v   sťažnostnom   konaní   túto   skutočnosť   namietal   a   preto nevznikol ani dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia).“.

Vychádzajúc z citovaného textu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte odôvodnenia uznesenia prvostupňového súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal   s vytýkanými   výhradami   obhajoby,   dal   na   námietky   sťažovateľa   ústavne konformné   odpovede,   pričom   tieto   odpovede   formuloval   zrozumiteľne   a logicky, rešpektujúc tak sťažovateľom označené práva, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   závery   bolo   o   sťažnosti   sťažovateľa   potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014