znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 302/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. G. H. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009. Sťažnosť bola doplnená právnym zástupcom sťažovateľky podaním z 26. októbra 2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, že syn sťažovateľky podal návrh na určenie výživného   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   6.   júla   2006. Po vykonaní dokazovania rozhodol okresný súd najprv rozsudkom z 10. mája 2007, ale krajský súd jeho rozhodnutie rozsudkom z 9. apríla 2008 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v novom konaní poukazovala na to, že nemôže užívať svoj byt, ktorý vlastní (pre správanie bývalého manžela), a že navrhovateľ sa k nej správa „v značnom rozpore   s   dobrými   mravmi“,   a   tým jej „vyživovacia   povinnosť   voči   synovi...“ pravdepodobne zanikla v zmysle § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Napriek tomu okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 19 C 122/06 z 24. novembra 2008   tak,   že   uložil   sťažovateľke   povinnosť   prispievať   od   6.   júla 2006   na   výživu   syna mesačne sumou 3 000 Sk a povolil jej splácať dlžné výživné za obdobie od 6. júla 2006 do 24. novembra 2008 vo výške 67 400 Sk v mesačných splátkach po 1 500 Sk.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „Okresný   súd   v   druhom   rozsudku   samotné odôvodnenie skoncentroval do jediného, štvrtého, odseku na str. 3, v ktorom však opäť len konštatuje, čo zistil, no prečo rozhodol tak, ako rozhodol, to už nezdôvodňuje. Okresný súd nijako nevysvetlil,   prečo je s ohľadom na moje nedobrovoľné vysoké mesačné výdavky (pričom   som   pre   protiprávne   vysťahovanie   otcom   navrhovateľa   z   vlastného   bytu   bola nútená nájsť si podnájom) adekvátna práve suma 3 000 Sk a nie suma nižšia. Okresný súd neuviedol,   aké   sú   potreby   navrhovateľa,   od   existencie   ktorých   opiera   nevyhnutnosť uhrádzať výživné. Okresný súd sa nijako nevysporiadal s mojimi početnými a podrobnými námietkami   týkajúcimi   sa   zániku   vyživovacej   povinnosti   v   dôsledku   rozporu   správania navrhovateľa s dobrými mravmi...

Proti   druhému   rozsudku   okresného   súdu   som   podala   odvolanie,   v   ktorom   som navrhla jeho zmenu tak, že návrh sa v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine zamieta. Proti druhému rozsudku podal odvolanie aj môj syn ako navrhovateľ a požadoval zmenu druhého rozsudku v intenciách svojho pôvodného návrhu z roku 2006. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom zo dňa 8. 4. 2009, sp. zn. 4 Co/77/2009-188... tak, že vo veci samej (týkajúcej sa výšky mesačnej platby výživného) druhý rozsudok nepatrne zmenil a v ostatnej časti druhý rozsudok okresného súdu potvrdil...

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s druhým rozsudkom okresného súdu v podstate stotožnil aj vo výroku aj v odôvodnení a mierne ho doplnil. Vo vzťahu k mojim námietkam týkajúcich sa rozporu s dobrými mravmi krajský súd stručne v jednej vete uviedol, že tieto námietky považuje krajský súd za nedôvodné, no prečo ich považuje za nedôvodné, to už neuviedol. Krajský súd mi tak vo svojom rozsudku neposkytol ani len odpovede na základné otázky, ktoré v konaní vyvstali a ktoré mohli mať vplyv na iné právne posúdenie   daných   skutkových   okolností,   predovšetkým   námietky   vo   vzťahu   k   správaniu môjho syna s dobrými mravmi. Krajský súd tak odôvodnil svoj rozsudok nedostatočne a veľmi stručne“.

Sťažovateľka súčasne tvrdí, že rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený v zmysle   § 157 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (odkazuje pritom na judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva), pretože rozhodnutie krajského súdu obsahuje len stručné odôvodnenie na strane 3 (tretí odsek) a podstatná časť odôvodnenia „je tvorená   rekapituláciou   podaní   a   vyjadrení   účastníkov   konania,   prípadne   vykonaných dôkazov“, ktoré uviedol aj okresný súd. „Takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria naň kladené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a judikatúrou k uvedeným ustanoveniam ústavy a dohovoru.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„I.   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. apríla 2009, sp. zn. 4 Co/77/2009-188, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. apríla 2009, sp. zn. 4Co/77/2009- 188, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III.   Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 euro, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   navrhovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009. Podstatou jej námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   z dôvodu,   že   všeobecné   súdy   pri   určovaní   výživného nebrali do úvahy aj iné okolnosti prípadu (napr. to, že bola nútená vysťahovať sa z vlastného bytu), ale tiež to, že sa nijako nevysporiadali s jej „početnými a podrobnými námietkami týkajúcimi sa zániku vyživovacej povinnosti v dôsledku rozporu správania navrhovateľa s dobrými mravmi…“ podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd (a predtým aj okresný súd) svoje rozhodnutia náležito neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutie krajského súdu obsahuje len stručné odôvodnenie na strane 3 (tretí odsek) a podstatná časť odôvodnenia „je tvorená rekapituláciou podaní a vyjadrení účastníkov konania, prípadne vykonaných dôkazov“, ktoré uviedol aj okresný súd. „Takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria naň kladené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a judikatúrou k uvedeným ustanoveniam ústavy a dohovoru.“

Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv sťažovateľky preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný, či mal oporu v zákone   a či   jeho   rozhodnutie   (v spojitosti   s rozhodnutím   okresného   súdu)   obsahuje dostatok skutkových záverov, na ktorých je založené.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že na základe návrhu syna sťažovateľky   na určenie   výživného   v sume   4   000   Sk   okresný   súd   rozsudkom sp.   zn. 19 C 122/2006 z 24. novembra 2008 rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal platiť mesačne výživné od 6. júla 2006 na výživu syna mesačne sumou 3 000 Sk a povolil jej splácať dlžné výživné v sume 67 400 Sk v mesačných splátkach po 1 500 Sk. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali účastníci konania odvolanie. Sťažovateľka vo svojom odvolaní   žiadala   rozsudok   okresného   súdu   zrušiť „z   dôvodu   nesprávneho   právneho posúdenia veci a nevykonania navrhnutých dôkazov pre náležité zistenie skutkového stavu. Poukázala na ust. § 75 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorého úlohou súdu je zhodnotiť, či priznanie   výživného   nie   je   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   pre   arogantné   správanie   sa navrhovateľa voči nej... Taktiež poukázala na to, že navrhovateľ svoje príjmy zamlčiaval a zamlčiava a tieto bolo možné zistiť len oboznámením sa s daňovým priznaním navrhovateľa, a tiež zistiť aj skutočný príjem otca navrhovateľa, čo má podstatný význam pre posúdenie odôvodnenosti   potreby   určiť   výživné   navrhovateľovi.   Považovala   rozsudok   súdu   prvého stupňa za nedostatočne odôvodnený, čoho dôsledkom je jeho nepreskúmateľnosť.“.

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   4   Co   77/09   z 8. apríla   2009   citoval podstatný   obsah   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   oprel   svoje   rozhodnutie o skutočnosť, že navrhovateľ je študentom 3. ročníka S. v B., ďalej vychádzal z čistého mesačného príjmu sťažovateľky v rozhodnom období, z jej vyživovacej povinnosti voči dcére v sume 3 000 Sk mesačne, ako aj z čistého príjmu otca navrhovateľa v rozhodnom období   a   tiež   jeho   vyživovacej   povinnosti   voči   dcére.   Prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že sťažovateľka   počas   štúdia   navrhovateľa   nepravidelne   prispievala   na   jeho   nevyhnutné výdavky. Okresný súd považoval za preukázané, že u navrhovateľa štúdiom na vysokej škole sa výdavky zvýšili a je odkázaný len na finančné prostriedky, ktoré mu poskytuje jeho otec. Zohľadnil aj výdavky sťažovateľky a jej ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči jej dcére. Príjmy navrhovateľa na základe dohody o výkone prác nepovažoval za príjmy trvalého charakteru.

Krajský   súd   jej   odvolanie   však   zamietol   ako   nedôvodné,   pričom   konštatoval (vychádzajúc z ustanovení § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, ako aj § 75 ods. 1 zákona o rodine), že okresný súd „vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a odvolací súd sa s jeho závermi, ako aj odôvodnením v podstate stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p. po novele účinnej od 15. 10. 2008). Pokiaľ ide o námietky odporkyne spočívajúce v tom, že nebol dostatočne zisťovaný príjem navrhovateľa a jeho otca, tieto neboli dôvodné, pretože samotná skutočnosť, že dieťa je   schopné   nejakej   zárobkovej   činnosti,   ktorú   prípadne   aj   príležitostne   vykonáva,   ešte neznamená, že nie je daná vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu a treba predovšetkým uprednostňovať záujem na tom, aby dieťa malo vytvorené podmienky pre vzdelávanie a aby nebolo nútené popri tom si privyrábať, aby si mohlo hradiť zvýšené náklady. Pokiaľ ide o námietku odporkyne, že príjem otca navrhovateľa nebol tiež náležité zistený, táto skutočnosť nie je pri určovaní jej vyživovacej povinnosti podstatná, pretože tak ako otec navrhovateľa aj   ona   ako   matka   má   voči   navrhovateľovi   vyživovaciu   povinnosť   a   výška   vyživovacej povinnosti povinného rodiča sa určuje vždy podľa jeho schopností, možností a majetkových pomerov   bez   ohľadu   na výšku   príjmu druhého   rodiča,   pretože aj keby tento   mal   vyšší príjem,   vyživovacej   povinnosti   voči   navrhovateľovi   by   ju   to   nezbavovalo.   Taktiež nepovažoval odvolací súd za dôvodnú námietku v zmysle § 75 ods. 2 Zák. o rodine, t. j. že by výživné nebolo možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi...“.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že hodnotenia dôkazov nevykazujú   žiadne   odchýlky   od   pravidiel   logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústili   do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi omylmi týchto súdov,   okrem   prípadu,   že   by   takéto   omyly   priamo   viedli   k porušeniu   práv   a slobôd chránených   dohovorom   (v poslednej   dobe   napríklad rozsudok   Dulaurans v.   Francúzsko z 21.   marca   2000).   Rovnako   ESĽP   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   (napríklad   rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa môže   meniť   podľa   povahy   veci,   a   preto   musí   byť   posudzovaný   osobitne   pre   každý posudzovaný prípad.

Podľa týchto úvah sa riadi aj ústavný súd. Z jeho konštantnej judikatúry vyplýva, že povinnosťou súdu však nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu (obdobne II. ÚS 106/05).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08).

Ústavný súd v prípadoch,   keď   sa   zaoberal   možným   porušením   základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (i   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   vyslovil,   že   právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a   je   náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   obsah   napádaného   postupu   krajského   súdu   opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   77/09 z 8. apríla 2009 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou (zákonom o rodine). Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.

Aj postup krajského súdu, ktorým odmietol námietku sťažovateľky na postup podľa ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine, ktoré zakotvuje možnosť nepriznať výživné pre manžela či manželku z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, ústavný súd hodnotí ako legálny a racionálny, a to s poukazom na okolnosti prípadu (v konaní nešlo „o určenie výživného pre   manžela   či   manželku“),   ako   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sama   v tejto   súvislosti uviedla len všeobecné dôvody, ktoré mali mať za následok porušenie dobrých mravov zo strany navrhovateľa (napr. jeho „arogantné správanie“), a konkrétne dôvody smerovali takmer   výlučne   len   k správaniu   jej   bývalého   manžela,   ktorý   nebol   účastníkom   tohto konania.

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry,   z obsahu   námietok   sťažovateľky,   ako   aj z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutý rozsudok   sp.   zn.   4   Co   77/09   z 8.   apríla   2009   je   potrebné   kvalifikovať   ako   ústavne konformný a zlučiteľný s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009