znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 302/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 329/05 a jeho rozsudkom   z 8. februára   2007   v časti,   v ktorej   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 28 Cb 96/02-442 z 24. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a.   s.,   odmieta   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovoru“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 329/05 a jeho rozsudkom   z 8.   februára   2007   v časti,   v ktorej   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 28 Cb 96/02-442 z 24. mája 2005.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 28 Cb 96/02-442 z 24. mája 2005 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke   z   titulu   primeraného   zadosťučinenia   3   000 000   Sk,   a to   do   3   dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu, v ktorom si uplatňovala nárok na náhradu škody v sume 26 400 000 Sk spolu s 18,5 % úrokom z omeškania od 16. októbra 2000 do zaplatenia, zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku   podali   v zákonom   ustanovenej   lehote   odvolanie   sťažovateľka   ako   žalobkyňa a žalovaný. Sťažovateľka podala odvolanie proti tej časti rozsudku, v ktorej krajský súd žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   o odvolaní   rozsudkom sp. zn. 6 Odo 329/05 z 8. februára 2007 tak, že rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej ho napadla   sťažovateľka   odvolaním,   potvrdil   ako   vecne   správny   a v časti,   ktorou   bolo rozhodnuté o primeranom zadosťučinení, zrušil a vrátil vec v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie krajskému súdu.

V sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla, že „Žalobca sa zákonným spôsobom domáhal   svojho   nároku   na   náhradu   škody   a na   priznanie   primeraného   zadosťučinenia v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného. Prvostupňový súd zamietol návrh v časti o priznanie   náhrady   škody,   pričom   dôvodil   neplatnosťou   a pochybnosťou   zmlúv i obchodného   partnera,   neplatným   dojednaním   zmluvnej   pokuty,   dojednaním   len jednostraného   záväzku   (kde   oprávneným   mal   byť   podľa   názoru   súdu   žalobca)   ako i porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa OZ. Odvolací súd potvrdil zamietavé rozhodnutie súdu prvého stupňa, avšak na základe úplne inej rozhodujúcej skutočnosti, a to, že   nárok   na   náhradu   škody   zanikol   uzavretím   Dohody   o vysporiadaní   záväzkov a pohľadávok z 15.11.2000.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „Postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu v tomto   prípade   bola   odňatá   žalobcovi   možnosť   konať   pred   odvolacím   súdom,   pretože odvolací   súd   rozhodoval   na   základe   nových   skutkových   zistení   a na   podklade   úplne odlišných právnych záverov, než súd prvého stupňa. Za odňatie možnosti konať pred súdom považujeme   skutočnosť,   že   sa   žalobca   nemohol   kvalifikovane   vyjadriť   k zmeneným dôvodom, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva. Rozhodnutiu musí predchádzať   zákonné   konanie,   v ktorom   je   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov.   Na   zabezpečenie   tejto   ochrany   účastníkovi   patria procesné   práva   ako   právo   vyjadrovať   sa   k tvrdeným   skutočnostiam,   právo   navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Napokon Občiansky súdny poriadok uplatňuje zásadu predvídateľnosti rozhodnutí, ktorá ukladá súdu sprístupniť účastníkom právnu kvalifikáciu skutku konkrétnym poučením o dôkaznej povinnosti, ak priebeh konania nasvedčuje tomu, že právny názor účastníka konania je iný než právny názor súdu (pozri Rozsudek Nejvyššího soudu ČR z 15.9.2005, sp. zn. 30 Cdo 749/2005 a publikovaný v Soudních rozhledech č. 1/2006, 12. ročník, str. 12). Uvedenými zásadami sa procesne konajúci súd v druhom stupni vôbec neriadil. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa žalobca dozvedel, odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver (pre potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol nárok na náhradu škody vo výške 26.400.000,-Sk) zo skutočností, ktoré prvostupňový súd nehodnotil. V tomto štádiu už nemal žalobca možnosť zaujímať k nim stanoviská, navrhovať dôkaz   na   ich   vyvrátenie   alebo   aspoň   spochybnenie   a vyjadrovať   sa   aj   k ich   právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu sporu.

Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom   nerešpektovania   ústavného   princípu   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho konania   odvolacím   súdom,   lebo   účastníkovi   konania   odopiera   možnosť   prieskumu správnosti nových, poprípade – z pohľadu súdu prvého stupňa doposiaľ bezvýznamných (z hľadiska   právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom   však   rozhodujúcich)   skutkových zistení (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 145/2004 a uverejnený v prílohe Justičnej revue č. 1/2007, ročník 59, str. 102; porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 93/2000).

Podľa vyjadrenia sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 329/05 a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho jej bola v tomto prípade odňatá „... možnosť konať pred odvolacím súdom, pretože odvolací súd rozhodol na základe nových skutkových zistení a na podklade úplne odlišných právnych záverov, než súd prvého stupňa.   Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   považujeme   skutočnosť,   že   sa   žalobca nemohol   kvalifikovane   vyjadriť   k zmeneným   dôvodom,   pre   ktoré   odvolací   súd   potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší   súd   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Obo   329/05   a rozsudkom z 8. februára 2007 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 28 Cb 96/02-442 z 24. mája 2005, porušil jej   základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označený rozsudok najvyššieho súdu v sťažovateľkou napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 7 424,60 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 329/05 a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 28 Cb 96/02-442 z 24. mája 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata   sťažovateľkiných   námietok   spočíva   v tom,   že   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol na základe nových skutkových zistení a na podklade úplne odlišných právnych záverov, k akým dospel prvostupňový krajský súd, pričom sťažovateľka nemala   možnosť   sa   k zmeneným   dôvodom,   na   základe   ktorých   najvyšší   súd   potvrdil rozsudok   krajského   súdu,   kvalifikovane   vyjadriť.   Keďže   odvolací   súd   dospel   k iným skutkovým zisteniam a rozhodujúcim dôvodom, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal, mal napadnutú časť rozsudku zrušiť a vec vrátiť v zrušenom rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie pre nedostatočne zistený skutkový stav. Keďže odvolací súd v prejednávanej veci takto nepostupoval a sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k právnemu posúdeniu skutkového stavu, odňal jej týmto možnosť konať pred odvolacím súdom.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo   zúčastniť   sa pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa   vykonaným   dôkazom i k právnej stránke veci   a pod). Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho   súdu   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   5   Cdo   102/01   z 27. septembra   2001   alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 6 Obo 329/05 a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP nie je taká absencia súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho   súdu.   Naopak,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   zásadná   časť   odôvodnenia sťažnosti   je   obsahovo   totožná   s dovolacím   dôvodom   vyplývajúcim   z citovaného ustanovenia § 237 písm. f) OSP a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol príslušný na meritórne prerokovanie námietok sťažovateľky a ktorý by o ich oprávnenosti v konečnom dôsledku rozhodol.

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti na najvyššom súde zistil (úradný záznam z 15. júla 2008), že sťažovateľka proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 329/05 z 8. februára 2007 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 28 Cb 96/02-442 z 24. mája 2005, nepodala dovolanie, a preto dospel k záveru, že posúdenie   námietky   sťažovateľky   ústavným   súdom   v   situácii,   keď   sa   sťažovateľka neobrátila na príslušný dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom   prerokovaní pre nedostatok právomoci   ústavného súdu   na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008