znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 302/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 v spojení s čl. 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného   súdu   Bardejov   sp.   zn.   4 C 968/1998   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 v spojení s čl. 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   4 C 968/1998   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že:„Právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom   Okresného   súdu   v Bardejove   pod č. k. 4 C 184/89-191 zo dňa 16. I. 1991 v spojení s konečným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 18 Co 25/91-224 zo dňa 19. VII. 1991, bolo súdom výslovne určené, že daná   mi   výpoveď   z pracovného   pomeru   mojím   bývalým   zamestnávateľom   – Okresným národným   výborom   v B.   s ním,   a to   jeho   listom   zo   dňa   14.   XI.   1988   (...) je neplatná! (...)

Okresnému súdu v Bardejove trvalo skoro 8 rokov, keď až dňa 10. 3. 06 vyhlásil rozsudok v mene republiky pod č. k. 4 C 968/98. (...)

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 235/06 zo dňa 2. III. 07, ktorým bol   mnou   napadnutý   rozsudok   bardejovského   súdu   vo   veci   samej   nielenže   potvrdený, ale nebola ním pripustená ani zmena môjho súdneho návrhu, spočívajúca najmä v prekážke ďalšieho vedenia tohto konania a tiež v nemožnosti využiť riadne dovolanie pred kasačným súdom pre totálnu nezákonnosť, napriek tomu, že v tomto spore ide o záležitosť nadmieru dôležitého   významu,   ktorá   si   zo   strany   súdov   zasluhuje   osobitnú   pozornosť,   nakoľko je statusového a existenčného charakteru! (...)

Dňa 27. II. 07 som odvolaciemu prešovskému súdu predložil svoj návrh na zmenu mojej žaloby, ktorú on neakceptoval, napriek tomu, že bola plne opodstatnená. V tomto návrhu   som   okrem   iného   dôvodil   tým,   že   pokiaľ   súdy   v tomto   konaní   zakladajú   svoje rozsudky   na konaní   pod č.   k.   4   C 194/92   a z ktorého   vychádzajú,   na   ňom lipnú   a ním aj končia, tak by mali vyčkať, ako sa skončí môj návrh na obnovu tohto konania, ktorý som podal už skôr, ale naše všeobecné súdy a nielen tie, len taktizujú a vyčkávajú, že celá vec sa môže vyriešiť aj sama od seba (...)“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ale najmä ods. 1 čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 a predovšetkým Dohovoru   MOP   čísl.   111/58   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a Okresného   súdu v Bardejove v kauze vedenej u neho pod č. k. 4 C 968/98 porušené boli.

2. Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 235/06 zo dňa 2. III. 07 v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu pod č. k. 4 C 968/98 zo dňa 10. III. 06.

3. Prikazuje Krajskému súdu v Prešove a Okresnému súdu v Bardejove vo veci znovu konať a o nej aj spravodlivo a bez excesov a hlavne v intencii Dohovoru MOP čís. 111/58 rozhodnúť.

4.   Zakazuje   Okresnému   súdu   v Bardejove   a Krajskému   súdu   v Prešove   latentnú a nepriamu diskrimináciu sťažovateľa, ktorá je dôsledkom ich svojvôle a neobjektívneho a tendenčného   postoja   k sťažovateľovej   žalobe   prekrúcaním   faktov   a ignorovaním   jeho predložených   dôkazov,   ktoré   sú   nezvratné   i platných   sa   na   vec   vzťahujúcich   zákonov, tiež ich obchádzaním a úmyselným neaplikovaním na daný súdny prípad.

5. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 300 tis. Sk (...), ktoré sú mu povinné Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Bardejove uhradiť spoločne a nerozdielne najneskôr do 2-och mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

6.   Ukladá   Krajskému   súdu   v Prešove   a Okresnému   súdu   v Bardejove   spoločne a nerozdielne   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania   na   označený   účet   právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčil len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané týmto   dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu   nezávisle   a nestranne vo   veci   konať tak,   aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej   kvalite, t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom   súdu,   dostať. Ďalej uviedol,   že   postup   súdov   v konaní   o veci   a jeho   kvalita   ustanovená   zákonom je vyjadrením   práva na súdnu   ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.   Nakoniec   zdôraznil,   že   ochranu   základným   právam   a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody   upravených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.   Ak   tento   výklad nie je arbitrárny   a je náležite zdôvodnený, ústavný súd   nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Zo záverov rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„Rozhodol   tak   o   žalobe žalobcu,   ktorou sa domáha,   aby súd   určil,   že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trval aj po 1. 8. 1991, trvá až doposiaľ a bude trvať až do skutočného   nástupu   do   zamestnania   žalobcu   u   právneho   nástupcu   po   bývalom Okresnom   národnom   výbore   v B.,   pričom   žalobcovi   patrí   z   tohto   titulu   práca   podľa pracovnej zmluvy alebo jej naviac zodpovedajúca, ako aj všetky pracovnoprávne nároky z tohto   právneho   vzťahu   vyplývajúce.   Žalobca   sa   domáhal   žalovaného   nároku   proti žalovanému z dôvodu, že Okresný úrad B. je právnym nástupcom zrušeného okresného národného výboru, ktorého žalobca bol zamestnancom. V konaní Okresného súdu Bardejov 4 C 184/1989 bolo určené, že výpoveď žalobcovi daná Okresným národným výborom B. zo 14. 11. 1988 je neplatná. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. 8. 1991, t. j. v čase, keď došlo k zrušeniu okresného národného výboru. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť odôvodňujúc, že žalobcovi nevznikol pracovnoprávny vzťah k Okresnému úradu B., ani k Slovenskej republike, zastúpenej krajským úradom. V čase právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bardejov 4 C 184/1989, pracovnoprávny vzťah žalobcu trval k okresnému národného výboru v likvidácií a nie k Okresnému úradu B. Tým, že mzdové nároky žalobcu boli uspokojené z prostriedkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom okresného   národného   výboru   v   likvidácií,   Slovenská   republika   nie   je   zamestnávateľom a nemá práva a povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k žalobcovi. (...)

V konaní pred Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. 4 C 184/1989 v spojení s konaním pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 18 Co 25/1991, žalobca viedol súdny spor o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru proti ONV v likvidácii podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce. Rozsudkom Okresného súdu v Bardejove z 16. januára 1991 č. k. 4 C 184/1989-191 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. 7. 1991 č. k. 18 Co 25/1991-224 bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná. Konanie bolo právoplatne skončené 2. 8. 1991.

Zamestnávateľ žalobcu ONV v B. bol zrušený zák. č. 369/1990 Zb., pričom tento zákon   výslovne   neupravil   spôsob   vyporiadania   práv   a   povinnosti   bývalých   národných výborov, vrátane práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. V zmysle uznesenia   vlády   SR   z   24.   11.   1990   boli   na   vyporiadanie   práv   a   povinností z pracovnoprávnych vzťahov, vymenovaní likvidátori, ktorí do 31. 7. 1991 mali ukončiť likvidáciu bývalých národných výborov.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   z 10.   januára   1995   č.   k.   4   C   194/92-182 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 6. marca 1996 č. k. 16 Co 136/95-223 bola žaloba žalobcu podaná na súde dňa 28. februára 1995, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia   neplatnosti   výpovede   danej   mu   Okresným   úradom   v B.,   listom   zo   dňa

27. augusta 1991 podľa § 46 ods. 1. písm. b) Zákonníka práce, a určenia, že pracovný pomer   trvá   a o mzdové   nároky   súvisiace   s   neplatným   rozviazaním   pracovného   pomeru zamietnutá.   V citovanom   rozhodnutí   krajský   súd   potvrdil   názor   súdu   prvého   stupňa, že dňom 31. júla 1991 sa likvidácia bývalých národných výborov skončila, avšak súdny spor medzi žalobcom a Okresným národným výborom v likvidácii v B. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, bol právoplatne skončený až ku dňu 2. augusta 1991, čiže po tejto lehote. V konaní bolo preukázané, že Ministerstvo vnútra SR v súčinnosti s Ministerstvom financií SR vydalo na riešenie nevysporiadaných pracovnoprávnych vzťahov po ukončení likvidácie národných výborov pokyny poskytnuté „V postupe likvidačných skupín národných výborov do ukončenia ich likvidácie číslo OVS 3/714/91“, v zmysle ktorých riešenie prešlo na okresné úrady. Preto uznesenie vlády SR z 24. novembra 1990, ako aj už označený postup likvidačných skupín národných výborov je treba považovať za rozhodnutie vydané v zmysle ustanovenia § 251 Zákonníka práce.   Pri   skutočnosti,   že žalobcovi   do   skončenia výpovednej lehoty (31. 12. 1991) bola vyplácaná mzda, ktorá bola vyčlenená z prostriedkov Ministerstva   vnútra   SR   pre   tento   účel,   táto   okolnosť   svedčí   o tom,   že   medzi   žalobcom a Okresným úradom v B. nevznikol pracovnoprávny vzťah. Preto v rozhodnutí Krajského súdu Košice zo 6. marca 1996 č. k. 16 Co 136/95-223, súd dospel k záveru, že žalobca sa nestal zamestnancom Okresného úradu v B. a výpoveď z pracovného pomeru žalobcovi bola daná v súlade s použitím § 46 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, platne.

Ak   sa   teda   žalobca   nestal   zamestnancom   okresného   úradu,   resp.   výpoveď zo zamestnania mu bola daná platne (§ 46 ods. 1 písm. b) Zák. práce), nemôže sa žalobca úspešne   vo   vzťahu   k   štátu,   zastúpenému   Krajským   úradom   v P.   domáhať   určenia, že pracovnoprávny   vzťah   medzi   žalobcom   a   žalovaným   trval   aj   po   1.   8.   1991   a   trvá až doposiaľ   a   bude   trvať   až   do   skutočného   nástupu   do   práce   u   právneho   nástupcu po bývalom ONV v B. a že žalobcovi patrí z tohto titulu práca podľa pracovnej zmluvy alebo jej naviac zodpovedajúca, ako prinavrátenia všetkých pracovnoprávnych nárokov z tohto právneho vzťahu vyplývajúcich.

K otázke pasívnej legitimácie účastníka konania odvolací súd dodáva: Slovenská republika zastúpená krajským úradom nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania, pretože   štát   nie   je   nositeľom   práv   a   povinností   zamestnávateľa   vyplývajúcich z pracovnoprávnych   vzťahov.   Krajský   úrad   v P.   ako   samostatná   rozpočtová   právnická osoba nemá oprávnenie zastupovať štát v pracovnoprávnych vzťahoch. Žalobca pasívnu legitimácia   účastníka   konania   odôvodňoval   zákonom   č.   515/2003   Zb.,   pričom   citovaný zákon neupravuje prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov z okresných úradov na štát. Zákonom č. 515/2003 Zb. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov boli okresné úrady zrušené a podľa ustanovenia   §   8   citovaného   zákona   práva   a   povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov zamestnancov okresných úradov, ktorí 31. 12. 2003 vykonávali verejnú službu alebo štátnu službu, prešli na krajský úrad podľa citovaného zákona. (...)

K odvolacej námietke žalobcu o úspechu žalobcu v spore vzniknutom na základe sťažnosti žalobcu č. 32106/96 proti Slovenskej republike podanej Európskej komisii pre ľudské práva žalobcom dňa 1. novembra 1995, odvolací súd poznamenáva, že rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade K. v. Slovensko súd rozhodol, že v konaní pred vnútroštátnymi súdmi rozhodujúcimi o žalobe sťažovateľa došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Z   vyššie   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   ESPĽP   videl   pochybenie   práva na prejednanie veci bez prieťahov, t. j. zistil len procesné prieťahy v konaní, a po vecnej stránke nezistil žiadne pochybenie slovenských súdov.

Keďže sa všetkými skutočnosťami, na ktoré poukázal žalobca sa prvostupňový súd vysporiadal a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, odvolací súd ho potvrdil (§ 219 O. s. p.)

K odvolaniu žalobcu odvolací súd zároveň uvádza, že toto považoval za nedôvodné. So všetkými skutočnosťami, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní sa už vysporiadal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   len   svojvoľný   výklad   zákonov a nerešpektovanie procesných   pravidiel   a procesných   záruk   spravodlivého   procesu   môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa.

Rozhodnutie krajského súdu takéto znaky nemalo, zodpovedalo na všetky otázky nastolené sťažovateľom v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Odvolací   súd   postupoval   podľa   ustanovenia   §   211   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku   a ústavný   súd   v jeho   postupe   nezistil   nerešpektovanie   procesných   pravidiel, čo by malo za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že ak všeobecné súdy neakceptujú návrh sťažovateľa a rozhodnú odlišne od jeho návrhu a priania, takýto postup neznamená automaticky porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Inak povedané, porušenie základných práv a slobôd nemožno automaticky spájať s neúspechom sťažovateľa v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu v postupe a rozhodnutí krajského súdu nebola zistená arbitrárnosť ani zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s poskytnutím súdnej ochrany a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 v spojení s čl. 13 a 14 dohovoru.

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne III. ÚS 344/06).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (21. mája 2007) bolo rozhodnutie krajského súdu právoplatné, a teda   najneskôr   26.   marca   2007,   keď   sťažovateľ   rozsudok   krajského   súdu   prevzal, došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Keďže vo veci bola nastolená právna istota, odpadol tak dôvod, ktorý možno spájať s porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (IV. ÚS 253/04).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   ústavou rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 968/1998 z 10. marca 2006.

V tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   využil   zákonnú   možnosť podať opravný prostriedok proti tomuto rozsudku krajskému súdu, ktorý o ňom aj rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007.

Ústavný   súd   sa   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou   subsidiarity   s tým, že jeho   právomoc   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov (II. ÚS 13/01).

V danom   prípade   voči   okresnému súdu   o opravnom   prostriedku   konal a rozhodol krajský   súd   a ústavný   súd   nemal   právomoc   toto   rozhodnutie   preskúmavať,   pretože mu v tom bránila zásada subsidiarity.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007