znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 302/05-93

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   29.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. E. V., PhD.,   B.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   domáhať   sa   svojich   práv   na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Ndob   57/2005 z 22. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo S., a. s., B., domáhať sa svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Ndob   57/2005   z   22. júla 2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 302/05-24 z 3. novembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť z 5. septembra 2005 obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu B., zastúpenej advokátom JUDr. E. V., PhD., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva domáhať   sa   svojich   práv   na   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   6   Ndob   57/2005   z 22. júla 2005   (ďalej   aj   „napádané   uznesenie   najvyššieho   súdu z 22. júla 2005“ alebo „napádané uznesenie z 22. júla 2005“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že medzi ním   (ako   odporcom)   a   obchodnou   spoločnosťou   S.,   Cyperská   republika,   (ďalej   aj „navrhovateľ“) prebieha sporové konanie o zaplatenie 350 000 000 Kč s prísl. zo zmeniek. Predmetný spor bol prejednávaný najvyšším súdom (sp. zn. M Obdo V 8/2002) na základe mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky. Najvyšší   súd   rozhodujúc   o   mimoriadnom   dovolaní   rozsudkom   z   19. júna 2003   zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu v predmetnej veci a vec vrátil prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Na   základe   uvedeného   rozhodnutia   bol   spis pridelený sudkyni Krajského súdu v B. (ďalej aj „krajský súd“) JUDr. K. S. a je vedený pod sp. zn. 37 Zm 415/99.

Sťažovateľ   podal   8.   októbra   2003   návrh   na   vylúčenie   sudkyne   JUDr.   K.   S. z prejednávania a rozhodovania v uvedenej právnej veci. Návrh odôvodnil pochybnosťami o nezaujatosti   sudkyne   JUDr.   K.   S.,   ktoré   boli   vyvolané   výrazne   odlišným   prístupom sudkyne   k   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   a   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa (ako odporcu v uvedenom konaní). V návrhu ďalej uviedol, že pochybnosti o nezaujatosti konajúcej   sudkyne   vznikli   u   neho   aj   s   ohľadom   na   pomer   sudkyne   k jeho   právnemu zástupcovi, a to z dôvodu, že tento vystupuje zároveň v právnej veci vedenej Okresným súdom   M.   (v   súčasnosti   Okresný   súd   B.)   pod   sp.   zn.   5   C   6/01   ako   právny   zástupca žalovaného Ing. J. L., ktorého JUDr. K. S. v pozícii žalobcu žaluje za výroky uvedené Ing. J. L. na margo sudkyne JUDr. K. S. v spore vedenom krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99.

Najvyšší   súd   uznesením   z   22. októbra 2003   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Ndob 512/03   rozhodol,   že   sudkyňa   krajského   súdu   JUDr. K.   S.   nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99.

Po vydaní predmetného uznesenia sa však právny zástupca sťažovateľa dozvedel novú skutočnosť odôvodňujúcu jeho pochybnosti o nestrannosti sudkyne JUDr. K. S. pri prejednávaní veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99. Na základe odvolania vo veci sp. zn. 5 C 6/01, ktoré mu bolo doručené 11. novembra 2003, sa právny zástupca sťažovateľa (a zároveň Ing. J. L. vo veci vedenej Okresným súdom B. pod sp. zn. 5 C 6/01) dozvedel, že žalobkyňa JUDr. K. S. podala odvolanie proti rozsudku Okresnému súdu M. č. k. 5 C 6/01-124, ktorým bola zamietnutá jej žaloba voči Ing. J. L. o ochranu osobnosti.

Na základe uvedenej skutočnosti podal 8. januára 2004 právny zástupca sťažovateľa (odporcu vo veci sp. zn. 37 Zm 415/99) návrh na vylúčenie sudkyne JUDr. K. S. Právny zástupca sťažovateľa zdôraznil, že hoci najvyšší súd o námietke zaujatosti voči JUDr. K. S. rozhodol už uznesením z 22. októbra 2003, nejde o opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu   (v   zmysle   § 15a   ods.   4 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OSP“) a nie je tým daná prekážka res iudicatae.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   5 Ndob/2/2004   z   28. januára 2004   rozhodol, že sudkyňa krajského súdu JUDr. K. S. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 37 Zm 415/99.

Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažnosť ústavnému súdu, ktorý nálezom sp. zn. III. ÚS 24/05 z 13. apríla 2005 sťažnosti vyhovel a rozhodol, že základné právo sťažovateľa domáhať sa svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004 porušené. Zároveň označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na základe predmetného nálezu ústavného súdu najvyšší súd vec opäť prejednal, pričom   uznesením   sp.   zn.   6   Ndob   57/2005   z   22. júla 2005   rozhodol   tak,   že   sudkyňa Krajského   súdu   v B.   JUDr.   K.   S.   nie   je vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania   veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Ndob   57/2005 z 22. júla 2005 opätovne porušil jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   porušenie   uvedených   práv   spočíva   v   ústavne nekonformnej interpretácii § 14 ods. 1 OSP najvyšším súdom pri posudzovaní námietky zaujatosti,   ktorý   nezohľadnil   ústavné   princípy   vyplývajúce   z   obsahu   základného   práva každého   domáhať   sa   svojho   práva   na nestrannom   súde   v   zmysle   označených   článkov ústavy, listiny a dohovoru. Najvyšší súd nepreskúmal v rámci konania o námietke zaujatosti dôvody na vylúčenie zákonného sudcu z objektívneho hľadiska a ústavne nekonformným spôsobom   aplikoval   zákonnú   normu,   t. j. vyložil   ju   v   rozpore   s ústavou,   aplikujúc   síce správnu právnu normu, avšak jej výklad nezodpovedá obsahu uvedeného základného práva.

Poukazujúc   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05   z 13.   apríla   2005 sťažovateľ   uvádza:   «„Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená   podľa   subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním,   či   sudca   poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť.“ (...) Podľa názoru sťažovateľa porušovateľ opätovne nerešpektoval pri prejednaní námietky zaujatosti princípy vyplývajúce z objektívnej stránky práva na nestranný súd, a teda neriadil sa   záväzným   právnym   názorom   vysloveným   v   odôvodnení   Ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2005, sp. zn.: III. ÚS 24/05. (...) pri objektívnom princípe nestrannosti je potrebné preskúmať, ako sa javí objektívne sudca v očiach strán, t. j. či existuje vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Oprávnenú pochybnosť už vyvoláva samotná skutočnosť, ktorá spochybňuje nezávislosť zákonného sudcu kvôli jeho vzťahu ku prejednávanej veci, stranám sporu, ich právnym zástupcom, a to aj z dôvodu jeho statusu (angažovanosti) sudcu v   inej   veci.   Porušovateľ   však   opätovne   nevyhodnotil,   či   status   sudkyne   JUDr.   K.   S. (žalobkyňa) voči žalovanému zastúpenému JUDr. E. V., PhD. v spore o ochranu osobnosti vedenom   na   Okresnom   súde   B.   (sp. zn.:   5 C 6/01)   spôsobuje   na   strane   sťažovateľa zastúpeného JUDr. E. V., PhD. oprávnenú pochybnosť, že sudkyňa v očiach sťažovateľa nie je   garanciou   nestranného   sudcu   vo   veci   vedenej   na Krajskom   súde   v B.   (sp.   zn.: 37 Zm 415/99). Skutočnosť, akým spôsobom sa sudkyňa v pozícii žalobkyne správala voči právnemu zástupcovi žalovaného je subjektívne posúdenie správania sa účastníkov v rámci konania,   čo   však   nie   je   predmetom   objektívneho   posúdenia   (týmto   je   samotný   status sudkyne).   Rovnako   irelevantná   pre   posúdenie   objektívnej   stránky   nezaujatosti   je   aj skutočnosť, koľkokrát sa účastníci stretli na pojednávaní a či právny zástupca žalovaného splnomocnil na zastupovanie svojho klienta advokáta - substitúta. (...) Sťažovateľ považuje za potrebné zdôrazniť, že na základe vyššie rozvedeného obsahu základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde vyplývajúceho z judikačnej činnosti Ústavného súdu SR a Európskeho súdu sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť spochybnená so zreteľom na jeho status, ktorý môže súvisieť s prejednávanou vecou. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Zároveň byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o dôveryhodnosť, ktorú v demokratickej spoločnosti musia súdy vzbudzovať vo verejnosti.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   22. 07. 2005,   sp.   zn.: 6 Ndob 57/2005,   ktorým   nevylúčil   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na Krajskom súde v B. pod sp. zn.: 37 Zm 415/99 sudkyňu Krajského súdu v B. JUDr. K. S. porušil základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu B., domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22. 07. 2005,   sp.   zn.: 6 Ndob 57/2005,   ktorým   nevylúčil   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej na Krajskom súde v B. pod sp. zn.: 37 Zm 415/99 sudkyňu Krajského súdu v B. JUDr. K. S. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý   vo   svojom   vyjadrení   z 2.   februára   2006   uviedol: „Po   predchádzajúcom   zrušení rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   januára   2004,   sp.   zn. 5 Ndob 2/2004,   sa   senát   podľa   pokynov   ústavného   súdu   oboznámil   s   obsahom   spisu Okresného súdu v M.. Zo skutočností vyplývajúcich zo spisu dospel k záveru, že vedenie sporu s osobou, ktorú v spore zastupuje rovnaký zástupca, ako sťažovateľa v predmetnej veci, vychádzajúc z konkrétnych okolností, nie je dôvodom pre pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti   sudkyne   Krajského   súdu   v B.   JUDr.   S.,   pre   ktoré   by   mala   byť   vylúčená z prejednania   veci.   Senát   v písomnom   vyhotovení   rozhodnutie   podrobne   v   dostatočnom rozsahu odôvodnil. Nie som povolaný hodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia príslušného senátu a nepovažujem to ani za potrebné. Súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od verejného ústneho pojednávania.“

Sťažovateľ   listom   20.   decembra   2005   prostredníctvom   svojho   splnomocneného právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Dňa 28. marca 2006 sa vo veci konalo ústne verejné zasadnutie za účasti právneho zástupcu   sťažovateľa,   na   ktorom   predniesol   návrhy   totožné   s písomným   podaním sťažovateľa z 5. septembra 2005 žiadajúc navyše, aby ústavný súd „... zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky na náhradu trov konania“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   poukázal   na   argumentáciu   uvedenú   v sťažnosti z 5. septembra 2005 s tým, že najvyšší súd podľa jeho názoru „... rezignoval na skutočné posúdenie   objektívnych   dôvodov   zaujatosti   pani   doktorky   S.   a k záveru   o neexistencii objektívnych hľadísk zaujatosti dospel z neprípustných dôvodov,   ktorými sa tieto otázky nemôžu   preukazovať...“, pretože   tieto   dôvody   sa   týkajú   subjektívneho   hľadiska posudzovania   nestrannosti   a nezaujatosti   sudcu.   Vo   vzťahu   k napádanému   uzneseniu najvyššieho súdu z 22. júla 2005 taktiež uviedol: „... na konci strany piatej a na začiatku strany šiestej najvyšší súd konštatuje alebo uvádza a poukazuje na časový horizont pre čas zastupovania   Ing.   L.   pánom   doktorom   E.   V.   a podanou   námietkou   zaujatosti.   Uvádza pritom, že Ing. L. udelil plnomocenstvo pánovi doktorovi E. V. dňa 26. februára 2003, pričom námietka zaujatosti bola podaná dňa 9. januára 2004, teda takmer rok po tom, čo namietateľ dospel k záveru, že zákonná sudkyňa nie je nestranná. Namietateľ, výslovne pán doktor E. V., pravdepodobne.

K tejto   veci   by   som   odkázal   na   úvodné   strany   našej   ústavnej   sťažnosti,   kde   je pomerne   podrobne   popísaná   chronológia   prípadu,   a z ktorej   vyplýva,   že   námietky najvyššieho súdu v tomto smere sú nedôvodné, nakoľko najsamprv dňa 19. 6. 2003 došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa vo veci 37 Zm 415/99 Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní a už dňa 8. 10. pán doktor E. V. zastupujúci Slovenský plynárensky priemysel podal prvú z námietok zaujatosti voči pani doktorke K. S. v právnej   veci   krajského   súdu   37   Zm   415/99.   To   znamená,   že   sťažovateľ   vo   veci spochybňovania nezaujatosti pani doktorky K. S. riadne konal a nevyčkával jeden rok, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom uznesení.“

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   na   verejnom   zasadnutí   senátu   nezúčastnil   napriek tomu, že o termíne jeho konania bol informovaný.

V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   6.   apríla   2006   vyčíslil   právny   zástupca sťažovateľa   požadovanú   výšku   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   sumou 14 583 Sk.

Predseda   najvyššieho   súdu   listom   z 3.   novembra   2006   č.   k.   KP   8/05-8   oznámil ústavnému súdu, že na verejnom ústnom pojednávaní, ktoré sa bude konať 29. novembra 2006, sa nezúčastní.

II.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vrátane jej príloh, z vyjadrenia najvyššieho súdu proti ktorému sťažnosť smeruje, ako aj z obsahu predložených listinných dôkazov obsiahnutých v spisoch týkajúcich sa konania vedeného Krajským súdom v B. pod sp. zn. 37 Zm 415/99, rozhodovania najvyššieho súdu o námietke zaujatosti pod sp. zn. 6 Ndob 57/2005 a konania vedeného Okresným súdom B. pod sp. zn. MA 5 C 6/01 (predtým Okresným súdom M. pod sp. zn. 5 C 6/01), zistil ústavný súd nasledovný skutkový stav, relevantný pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti :

1.   Ku   konaniu   vedenému   Krajským   súdom   v B.   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99 a k rozhodovaniu najvyššieho súdu o námietke zaujatosti pod sp. zn. 6 Ndob 57/2005

Konanie v predmetnej veci začalo 25. marca 1999. V uvedený deň U., a. s., Česká Republika   (ďalej   aj   „žalobca“),   podala   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu krajskému súdu návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, domáhajúc sa proti právnemu   predchodcovi   sťažovateľa   –   S.,   štátny   podnik,   B.   (ďalej   aj   „žalovaný“), zaplatenia 350 000 000 Kč s príslušenstvom. Návrh bol doplnený 31. marca 1999.

Podaním   z 27.   apríla   1999   doručeným   krajskému   súdu   30.   apríla   1999   oznámil advokát JUDr. E. V. prevzatie zastupovania žalovaného v uvedenej veci, o čom predložil plnomocenstvo a požiadal o doručovanie písomností určených žalovanému.

Krajský súd zmenkovým platobným rozkazom č. k. 37 Zm 415/99-41 zo 17. mája 1999 žalovanému uložil, aby do troch dní od jeho doručenia zaplatil žalobcovi uplatňovanú sumu   alebo   v tej   istej   lehote   podal   odôvodnené   námietky.   Námietky   žalovaného   proti zmenkovému platobnému rozkazu boli krajskému súdu doručené 2. júna 1999.

Na pojednávaní vo veci konanom 17. apríla 2000 vyhlásil krajský súd rozsudok, ktorým ponechal zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu v platnosti. Právny zástupca žalovaného podal hneď po vyhlásení rozsudku odvolanie. Spis bol predložený najvyššiemu súdu 21. júna 2000.

Na pojednávaní konanom 29. novembra 2001 najvyšší súd vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý   prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Proti   svojmu   rozhodnutiu pripustil   dovolanie.   Spis   bol   krajskému   súdu   vrátený   21.   decembra   2001.   Rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. januára 2002.

Žalovaný podal 21. januára 2002 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré doplnil podaním zo 7. februára 2002. Právny zástupca   žalobcu sa   vyjadril   k dovolaniu 15. februára 2002 a 18. februára 2002. Spis bol najvyššiemu súdu predložený 20. februára 2002.   Uznesením   sp.   zn.   Obdo   V 13/2002   z 30.   októbra   2002   najvyšší   súd   dovolanie žalovaného   odmietol.   Rozhodnutie   bolo   právnym   zástupcom   strán   sporu   doručené 6. decembra 2002.

Dňa   20.   decembra   2002   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   mimoriadne   dovolanie generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   krajského   súdu   zo   17.   apríla   2000   v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu z 29. novembra 2001 v uvedenej veci. Vec sa prejednávala pod sp. zn. M Obdo V 8/02.

Dňa   4.   júna   2003   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   podanie   právneho   zástupcu žalobcu, v ktorom oznámil, že na majetok žalobcu bol 29. mája 2003 vyhlásený konkurz a poukázal   na   §   14   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti žalovaný podaním doručeným najvyššiemu súdu 9. júna 2003 navrhol pokračovať v konaní s poukazom na § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Rozsudkom sp. zn. M Obdo V 8/2002 z 19. júna 2003 najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 30. júla 2003.

Dňa 9. októbra 2003 vzniesol žalovaný námietku zaujatosti sudkyne krajského súdu JUDr. K. S. argumentujúc okrem iného sporom o ochranu osobnosti tejto sudkyne s Ing. J. L.   ohľadne   jeho   výrokov   prednesených   v súvislosti   predmetnou   vecou,   v ktorom zastupuje   Ing.   J.   L.   právny   zástupca   žalovaného.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. Ndob 512/03 z 22. októbra 2003 námietku zaujatosti zamietol.

Krajský súd uznesením č. k. 37 Zm 415/99-948 z 8. decembra 2003 konanie vo veci prerušil.   Správkyňa   konkurznej   podstaty   žalobcu   podala   proti   tomuto   rozhodnutiu 30. decembra   2003   odvolanie   faxom   doplnené   nasledujúci   deň   písomným   vyhotovením podania.

Podaním   z 8.   januára   2004   doručeným   krajskému   súdu   9.   januára   2004   navrhol právny   zástupca   žalovaného   vo   vlastnom   mene   vylúčiť   sudkyňu   JUDr.   K.   S. z prejednávania predmetnej veci argumentujúc okolnosťami v konaní vedenom Okresným súdom M. (spor o ochranu osobnosti) pod sp. zn. 5 C 6/01.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 9/04 z 26. januára 2004 potvrdil uznesenie krajského súdu z 8. decembra 2003 o prerušení konania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Ndob 2/2004 z 28. januára 2004 zamietol námietku zaujatosti právneho zástupcu žalovaného z 8. januára 2004. Spis bol krajskému súdu vrátený 16. februára 2004.

Dňa   12.   júla   2004   navrhol   žalobca   pokračovať   v konaní.   Dňa   27.   júla   2004 a následne aj 9. augusta 2004 doručil žalobca krajskému súdu návrh na vyslovenie súhlasu so   vstupom   spoločnosti   S., Cyperská   republika,   do   konania namiesto   žalobcu   z dôvodu prevodu   zmeniek,   na základe   ktorých   bola   uplatňovaná   sporná   pohľadávka   na   túto spoločnosť. Krajský súd uznesením č. k. 37 Zm 415/99-1077 z 24. januára 2005 pripustil zámenu na strane žalobcu.

Na   základe   žiadosti   najvyššieho   súdu   z 11.   júla   2005   mu   bol   14.   júla   2005 predložený spisový materiál v predmetnej veci ku konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Ndob 57/2005. Dňa 21. júla 2005 bol najvyššiemu súdu v súvislosti s uvedeným konaním predložený spis Okresného súdu B. (predtým Okresného súdu M.) sp. zn. MA – 5 C 6/01.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Ndob 57/2005 z 22. júla 2005 rozhodol (po zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob 2/2004 z 28. januára 2004 nálezom ústavného súdu   č.   k.   III.   ÚS   24/05-90   z 13.   apríla   2005),   že   JUDr.   K.   S.   nie   je   vylúčená z prejednávania predmetnej veci. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. v spojitosti s ust. § 15a O. s. p., z ktorých treba vychádzať pri posudzovaní námietky zaujatosti predpokladá taký vzťah osobného záujmu sudcu vo veci, alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkovi konania, či ich zástupcom, ktorý by   odôvodnil   vznesenú   námietku   zaujatosti,   keďže   postup   sudcu   by   mohol   objektívne ovplyvniť prejednanie a rozhodnutie vo veci samej.

Pri   svojom   rozhodovaní   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vychádzal zo zapožičaného spisu bývalého Okresného súdu v M. sp. zn. 5 C 6/01, spisu vedeného na Krajskom súde v B. pod sp. zn. 37 Zm 415/99, písomného vyjadrenia namietanej zákonnej sudkyne.

Keďže   obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   danej   veci   bolo výsledkom   konania   nestranného   súdu,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   skúmal nestrannosť zo subjektívneho a objektívneho hľadiska. Subjektívne hľadisko nestrannosti Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zistil   z   osobného   presvedčenia   sudcu prejednávajúceho danú vec, vyjadreného v jeho písomnom vyjadrení, z ktorého vyplýva, že zákonná sudkyňa JUDr. K. S. sa vo veci necíti byť zaujatá.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či v predmetnej veci bola zachovaná aj objektívna nestrannosť, t. j. či sú poskytnuté dostatočné závery pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o objektívnej nestrannosti zákonnej sudkyne.

Teda   posúdenie   objektívnej   nestrannosti   posudzoval   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností   zisťovaním,   či   sudca   poskytuje dostatočné   záruky   na   nestranné   rozhodovanie   bez   akýchkoľvek   pochybností   o   jeho nestrannosti. Nedostatok nestrannosti sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.

Namietateľ - priamy zástupca žalovaného v podaní z 8. januára 2004 svoj návrh odôvodnil pochybnosťami o nezaujatosti zákonnej sudkyne odlišným správaním k právnemu zástupcovi žalovaného, ďalej poukázal, že pomer zákonnej sudkyne k právnemu zástupcovi žalovaného je negatívny i z dôvodu, že tento vystupuje zároveň ako právny zástupca Ing. L., ktorého   zákonná   sudkyňa   žaluje   v   právnej   veci   ochrany   osobnosti   za   výroky   Ing.   L. na margo postupu zákonnej sudkyne v spore sp. zn. 37 Zm 415/99.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil zo spisu sp. zn. 5 C 6/01 vedenom teraz na Okresnom súde B., že zákonná sudkyňa podala žalobu na ochranu osobnosti na okresný súd dňa 21. júna 2000.

Dňa 10. októbra 2001 vzala ako žalobkyňa žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 100 000,- Sk späť.

Namietateľ   sa   stal   právnym   zástupcom   žalovaného   Ing.   L.   26.   februára   2003. Pojednávania 3. marca 2003 sa nezúčastnila zákonná sudkyňa JUDr. S.

Na pojednávaní konanom dňa 10. apríla 2003 podala návrh na úpravu petitu žaloby, žalovaný   cestou   svojho   právneho   zástupcu   -   navrhovateľa   dal   súhlas   s   čiastočným späťvzatím žaloby. Vystupovanie žalobkyne JUDr. S., ako aj právneho zástupcu žalovaného JUDr.   E.   V.   bolo   korektné,   bez   osobných   invektív,   spočívajúce   v   prednese   právnych názorov, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania (č. l. 89). Žalovaný svoje výroky považoval za hodnotiaci úsudok a tie, ako uviedol, nemožno žalovať. Taktiež uviedol, že bolo podané trestné   oznámenie   na   zákonnú   sudkyňu.   Právny   zástupca   taktiež   uviedol,   že   žalobkyňa (zákonná sudkyňa) nebola stíhaná, ani disciplinárne potrestaná, je sudkyňou a súdi ďalej. (...) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   vyššie   uvedeného   vyvodil,   že   ako   zákonná sudkyňa, tak aj právny zástupca žalovaného - namietateľ vystupovali v spore bývalého Okresného súdu v M. vedenom pod sp.   zn. 5 C 6/01 korektne,   bez náznakov antipatie, pričom sa v tomto, konaní osobne stretli jeden raz.

Je síce pravdou, že rozsudkom bývalého Okresného súdu v M. zo 14. apríla 2003 č. k. 5 C 6/01-124 bola žaloba zákonnej sudkyne zamietnutá, ale odvolací súd uznesením z 31. marca 2004 č. k. 10 Co 309/03 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na   ďalšie   konanie.   Preto   neobstojí   tvrdenie   namietateľa   o   vytvorení   si   určitého subjektívneho vzťahu, resp. postoja zákonnej sudkyne k namietateľovi z dôvodu zamietnutia jej žaloby súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní objektívnej nestrannosti zákonnej sudkyne   vychádzal   aj   z   jej   vedenia   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v B.   pod   sp.   zn. 37 Zm 415/99.

Zákonná sudkyňa, keďže je zo zákona viazaná právnym názorom dovolacieho súdu, jeho   závery   vyjadrené   v   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu dovolacieho   z   19.   júna   2003   sp.   zn.   M   Obdo   V   8/2002   rešpektovala   a   konala   v   jeho intenciách (...).

(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje vo vzťahu na objektívnu nestrannosť namietanú namietateľom na časový horizont - prevzatie zastupovania Ing. L. namietateľom a podanou námietkou zaujatosti (plnomocenstvo od Ing. L. je z 26. februára 2003, námietku zaujatosti podal 9. januára 2004), teda takmer po roku, namietateľ dospel k názoru, že zákonná sudkyňa nie   je   nestranná,   čo odporuje   ust.   § 15a   ods.l O.   s.   p.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky ako vyplýva zo spisového materiálu spisu sp. zn. 37 Zm 415/99 zistil, že   namietateľovi   nebola   upieraná   možnosť   nahliadnuť   do   tohto   spisu,   robiť   si   výpisy a odpisy. (...)

Súhrnne   možno   konštatovať,   že   pri   novom   rozhodnutí   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky, v intenciách pokynu Ústavného súdu Slovenskej republiky, podrobne vyhodnotil dôvody   nevylúčenia   zákonnej   sudkyne   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej na Krajskom súde v B. pod sp. zn. 37 Zm 415/99. Súčasne zo spisu bývalého Okresného súdu M.   sp.   zn. 5 C 6/01 Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil a vyhodnotil, podľa pokynu   v   Náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   mieru   presnosti   sťažovateľom uvádzaných okolností v sťažnosti, ako aj podiel jeho účasti na konaní o ochranu osobnosti na bývalom Okresnom súde M. vedenom pod sp. zn. 5 C 6/01.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky   i   niektorých   rozhodnutí   Európskeho   súdu,   že   nepostačuje   iba   subjektívna nestrannosť sudcu, v konkrétnom prípade písomné prehlásenie sudkyne Krajského súdu v B., že sa vo veci necíti byť zaujatá.

Primárnou musí byť skutočnosť, či obava z absencie nestrannosti je v konkrétnom prípade objektívne podmienená.

S   poukazom   na   vyššie   horeuvedené   konkrétne   a   preukázateľné   okolnosti, ktoré vychádzajú zo spisu sp. zn. 5 C 6/01 bývalého Okresného súdu v M., ako i z okolností zistených v konaní o námietke zaujatosti, a taktiež okolnosti, že po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k zmene na strane žalobcu (právny zástupca žalobcu JUDr. A.   B.   dňom   24.   januára   2005,   nie   je   procesne   účastný   konania   vo   veci),   nevytvárajú kvalifikovanú pochybnosť o nestrannosti zákonnej sudkyne s poukazom na javovú stránku veci, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu namietateľa nevyhovel.“

Krajský súd následne uznesením č. k. 37 Zm 415/99-1153 z 13. septembra 2005 zamietol návrh žalobcu na pokračovanie v konaní.

2. Ku konaniu vedenému Okresným súdom B. pod sp. zn. MA 5 C 6/01

Konanie v predmetnej   veci   začalo 21.   júna 2000 pôvodne   na Okresnom   súde   B. V uvedený deň podala JUDr. K. S. (ďalej aj „žalobkyňa“) prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu na ochranu osobnosti (zo 16. júna 2000) proti Ing. J. L. za jeho výrok vyslovený   na   stretnutí   s novinármi   1.   júna   2000,   na   ktorom   uviedol,   že   po   zhliadnutí reportáže   S.   z   22.   mája   2000,   v ktorej   sa   okrem   iného   JUDr.   K.   S.   a právny   zástupca pôvodného žalobcu v konaním vedenom Krajským súdom v B. pod sp. zn. 37 Zm 415/99 vyjadrovali k postupu JUDr. K. S. ako zákonnej sudkyne v uvedenej veci (pred vynesením rozsudku zo 17. apríla 2000) v súvislosti so spochybnením jej nestrannosti, podal na JUDr. K. S. trestné oznámenie konštatujúc: „... v týchto kontroverzných výpovediach je dostatok dôkazov pre podozrenie z trestného činu prijatia úplatku...“.

Okresný   súd   B.   predložil   25.   septembra   2000   vec   Krajskému   súdu   v B.   na rozhodnutie o vylúčení sudcov Okresného súdu B., ktorí oznámili, že sa cítia byť vo veci zaujatí.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   Nc   26/00-15   z 27.   októbra   2000   vylúčil   sudcov Okresného súdu B. z konania a prikázal vec na prejednanie Okresnému súdu M. (ďalej len „okresný súd“).

Žalobkyňa zaplatila súdny poplatok 10. októbra 2001 (na základe výzvy okresného súdu z 24. septembra 2001) a v uvedený deň vzala žalobu späť v časti, ktorou sa domáhala proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy.

Ing.   J.   L.   splnomocnil   na   zastupovanie   svojej   osoby   v danej   veci   advokáta JUDr. E. V. 26. februára 2003, čo bolo okresnému súdu oznámené 28. februára 2003.

Pojednávanie vo veci bolo 3. marca 2003 odročené na 10. apríl 2003. Na pojednávaní 10. apríla 2003 okresný súd vypočul účastníkov konania. K veci sa vyjadrili taktiež ich právni zástupcovia. Pojednávanie bolo odročené na 14. apríl 2003 za účelom vyhlásenia rozsudku. Na pojednávaní 14. apríla 2003 vyhlásil okresný súd rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Žalobkyňa podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu 5. novembra 2003. V odvolaní navrhla delegovať vec inému krajskému súdu, keďže pôsobí ako sudkyňa na súde príslušnom rozhodovať o odvolaní.

Spis bol krajskému súdu predložený 26. novembra 2003. Krajský súd predložil vec 18. decembra 2003 najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci v zmysle § 12 ods. 2 a 3 OSP. Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 698/03 zo 6. februára 2004 návrhu na prikázanie veci nevyhovel. Spis bol krajskému súdu vrátený 19. februára 2004. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 309/03 z 31. marca 2004 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 6/01-124 zo 14. apríla 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 18. júna 2004.

Okresný súd pojednával vo veci 20. septembra 2005. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Sťažovateľ namietal porušenie   označených   práv podľa   ústavy, listiny   a dohovoru napádaným   uznesením   najvyššieho   súdu   z 22.   júla   2005   po   tom,   čo   najvyšší   súd predchádzajúcim uznesením sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004 rozhodol, že sudkyňa krajského súdu JUDr. K. S. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej krajským   súdom   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo   nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/05 z 13. apríla 2005 zrušené.

Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 24/05 z 13. apríla 2005 vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob/2/2004 z 28. januára 2004 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože z odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplývalo, či sa tento jednoznačne vysporiadal s dôvodmi uvádzanými sťažovateľom a či dôvody uvádzané právnym zástupcom v námietke zaujatosti boli náležite preskúmané.   V napadnutom   uznesení   neboli   dostatočne   podrobne   vyhodnotené   dôvody nevylúčenia zákonnej sudkyne z konania.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatoval: „Najvyšší   súd   sa   mal   podrobnejšie zaoberať otázkou objektívnej stránky zaujatosti zákonnej sudkyne, ako aj oboznámiť sa so spisom sp. zn. 5 C 6/01 a až po dôkladnom zistení skutkového stavu vyniesť rozhodnutie, či je zákonná sudkyňa vylúčená alebo nie, a toto rozhodnutie podrobne odôvodniť, pokiaľ ide   o dôvody   na   vylúčenie,   resp.   nevylúčenie   zákonnej   sudkyne   týkajúce   sa   objektívnej stránky zaujatosti, ktorá súvisí s okresným súdom prejednávanou vecou sp. zn. 5 C 6/01. (...) Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu opäť vec prejednať a rozhodnúť   o vylúčení,   resp.   nevylúčení   zákonnej   sudkyne,   náležite   zistiť   skutkový   stav a v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne jasne a podrobne uviesť dôvody na vylúčenie, resp. jej nevylúčenie.“

Tieto závery ústavného súdu je potrebné chápať a aplikovať v kontexte ústavných kritérií vyplývajúcich z práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v súlade s ich výkladom a interpretáciou v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),   na   ktorú   poukázal   ústavný   súd   v úvode   odôvodnenia   svojho   nálezu   sp.   zn. III. ÚS 24/05 z 13. apríla 2005 v danej veci.

V tomto rozhodnutí ústavný súd okrem iného zdôraznil, že existencia nestrannosti musí   byť   určená   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného presvedčenia   a správania   konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   a tiež   podľa   objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť   (III.   ÚS   16/00).   Rozhodujúcim   prvkom v otázke   rozhodovania   o zaujatosti   zákonného   sudcu   je   to,   či   obava   účastníka   konania je objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade,   či   povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,   ich   právnym   zástupcom,   svedkom   a pod.   Sudcom   je   uložená   povinnosť zachovávať   maximálnu   diskrétnosť,   ak   majú   súdiť   vec,   aby   sa   nenarušil   ich   obraz nestranných sudcov (Buscemi v. Taliansko – rozsudok ESĽP zo 16. septembra 1999).

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 22.   júla 2005, ako aj ďalších označených relevantných podkladov, dospel ústavný súd k záveru, že skutkové   zistenia   najvyššieho   súdu   uvedené   v tomto   rozhodnutí   nie   sú   arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 6 Ndob 57/2005 z 22. júla 2005 okrem   iného   uviedol: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   vo   vzťahu na objektívnu   nestrannosť   namietanú   namietateľom   na   časový   horizont   –   prevzatie zastupovania Ing. L. namietateľom a podanou námietkou zaujatosti (plnomocenstvo od Ing. L. je z 26. februára 2003, námietku zaujatosti podal 9. januára 2004), teda takmer po roku, namietateľ dospel k názoru, že zákonná sudkyňa nie je nestranná, čo odporuje ust. § 15 a ods. 1 O. s. p.“

V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99 bola sudkyňa JUDr. K. S. ako zákonný sudca činná do vynesenia prvostupňového rozsudku 17. apríla 2000. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bol spis predložený 21. júna 2000 najvyššiemu súdu, ktorý rozsudkom z 29. novembra 2001 prvostupňový rozsudok krajského súdu zo 17. apríla 2000 potvrdil, v dôsledku čoho tento nadobudol právoplatnosť 10. januára 2002.Advokát   JUDr.   E.   V.,   PhD.,   prijal   splnomocnenie   na   zastupovanie   Ing.   J.   L., žalovaného   v konaní vedenom   Okresným   súdom   B.   pod   sp.   zn.   MA   5   C   6/01,   dňa 26. februára 2003, teda po právoplatnom skončení konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Obdo V 8/2002 z 19. júna 2003 bol v konaní o   mimoriadnom   dovolaní   zrušený   odvolací   aj   prvostupňový   rozsudok   a   vec   vedená krajským   súdom   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99   sa   vrátila   na   opätovné   prerokovanie a rozhodnutie krajskému súdu 30. júla 2003. Až po tomto dátume sa sudkyňa JUDr. K. S. opäť ujala prípadu, pričom sťažovateľ podal prvú námietku zaujatosti proti tejto sudkyni už 9. októbra 2003. Po jej zamietnutí rozhodnutím najvyššieho súdu z 22. októbra 2003 vzniesol ďalšiu námietku zaujatosti (podaním z 8. januára 2004 doručeným krajskému súdu 9. januára 2004) právny zástupca sťažovateľa.

Z týchto   skutočností   vyplýva,   že   prípadné   vznesenie   námietky   zaujatosti   proti sudkyni JUDr. K. S. vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99 z dôvodov uvádzaných   sťažovateľom,   resp.   jeho   právnym   zástupcom   (dvojitý   status   sudkyne), prichádzalo do úvahy až po 30. júli 2003, keď sa JUDr. K. S. opäť ujala veci ako zákonný sudca.

V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99 bola sudkyňa JUDr. K. S. ako zákonný sudca činná od 25. marca 1999 do 17. apríla 2000, keď krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 37 Zm 415/99 (právoplatným od 10. januára 2002). Advokát JUDr. E. V., PhD., zastupuje od apríla 1999 v tomto konaní sťažovateľa, ktorý má procesné postavenie žalovaného.

Konanie vedené Okresným súdom M. pod sp. zn. 5 C 6/01 (v súčasnosti Okresným súdom B. pod sp. zn. MA 5 C 6/01) začalo neskôr, 21. júna 2000. Žalobcom je sudkyňa JUDr. K. S. Advokát JUDr. E. V., PhD., prijal splnomocnenie na zastupovanie Ing. J. L., žalovaného v tomto konaní, dňa 26. februára 2003, teda po právoplatnom skončení konania vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   37   Zm   415/99.   Konanie   vedené   v   súčasnosti Okresným súde B. pod sp. zn. MA 5 C 6/01 dosiaľ neskončilo.

Na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M Obdo V 8/2002 z 19. júna 2003, ktorým   bol   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom zrušený odvolací aj prvostupňový rozsudok, sa vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99 vracia na opätovné prerokovanie a rozhodnutie tomuto súdu (30. júla 2003) a sudkyňa JUDr. K. S. sa opäť ujíma prípadu. Toto konanie dosiaľ neskončilo.

V oboch označených konaniach vystupuje ten istý právny zástupca JUDr. E. V., PhD. Vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 37 Zm 415/99 zastupuje sťažovateľa (v konaní pred ústavným súdom) v procesnom postavení žalovaného a v konaní vedenom Okresným súdom B. pod sp. zn. MA 5 C 6/01 vystupuje ako právny zástupca žalovaného Ing. J. L.

Na dostatočne vystihnutú skutkovú situáciu v napádanom uznesení najvyššieho súdu z 22. júla 2005 nadväzujú aj tomu odpovedajúce právne úvahy.

Súčasťou základného práva na nestranného sudcu (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj požiadavka, aby riešenie problému nestrannosti v rozhodovaní   všeobecných   súdov   prelínal   princíp   právnej   istoty   (v   rovnakých   alebo analogických situáciách rovnako).

Pretože právo na nestranného sudcu (nestranný súd) je nie len základným právom zaručeným v ústave (resp. v listine), ale okrem iného aj právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru, rozhodnutie všeobecného súdu pri riešení problému nestrannosti sudcu v konkrétnom   prípade   musí   byť   v záujme   týchto   práv   a aj   právnej   istoty   v súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

V opačnom   prípade by totiž mohlo dochádzať k tomu,   že porovnateľné   skutkové okolnosti vyhodnocujú všeobecné súdy po právnej stránke rozdielne ako ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva.

Pretože najvyšší súd v súvislosti s napádaným uznesením z 22. júla 2005 v týchto intenciách   postupoval   a relevantné   skutkové   zistenia   (ktoré   napokon   náležite   vystihol) vyhodnotil v kontexte s konkrétnou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných prípadoch, neporušil sťažovateľovo základné právo domáhať sa svojich práv na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. l listiny,   ako   aj   jeho   právo   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (výrok nálezu).

Ústavný súd navyše uvádza, že zástupca   sťažovateľa v neposlednom   rade poznal alebo poznať mohol a ako profesionál i mal poznať rozvrh práce krajského súdu, a mohol si byť vedomý, že v čase prijatia poverenia vo veci Ing. J. L. (26. februára 2003) môže nastať sťažovateľom   namietaný   konflikt.   Jeho   postup   nebol   protiprávny,   ale   Slovenský plynárenský priemysel, a. s., nemôže namietať porušenie svojich práv stavom, ku ktorému podstatne prispel ním zvolený advokát.

Sťažovateľ žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorej   výšku   vyčíslil   právny   zástupca   sťažovateľa sumou   14 583   Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   právny   zástupca   sťažovateľa   bližšie špecifikoval ako odmenu za dva úkony právnej služby realizované v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti z 5. septembra 2005) a odmenu za jeden úkon   právnej   služby realizovaný v roku   2006   (účasť na ústnom   pojednávaní 28.   marca 2006)   vrátane   paušálnej   náhrady   výdavkov   a 19   %   DPH,   ako   aj   náhradu   cestovných výdavkov a náhradu za stratu času (v súvislosti s cestou na ústne pojednávanie z B. do K. a späť).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia a priznaním trov konania sa nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2006