znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 302/04-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   októbra   2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   J.,   Ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   D.   n.   V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 25/02 zo 7. marca 2003 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 291/03 zo 14. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bola   12.   marca 2004 doručená sťažnosť J. J., Ústav na výkon trestu odňatia slobody D. n. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 2. apríla 2004, 28. apríla 2004, 13. mája 2004 a 27. mája 2004, v ktorej namieta porušenie práv podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 25/02 zo 7. marca 2003 a uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   To   291/03 zo 14. januára 2004.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 25/02 zo 7. marca 2003 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 291/03 zo 14. januára 2004 boli porušené jeho práva v zmysle uvedených článkov ústavy a dohovoru, pretože v trestnom konaní nebola rešpektovaná zásada prezumpcie neviny, dôkazy neboli vykonané v súlade   s   príslušnými   právnymi   predpismi   a neboli   zohľadnené   skutočnosti   svedčiace v prospech sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd v predmetnom uznesení pochybil, pretože v čase jeho rozhodovania, t. j. 14. januára 2004, bol škodou veľkého rozsahu päťstonásobok minimálnej mzdy, ktorej výška podľa nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 400/2003 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy, od 1. októbra 2003 predstavovala sumu 6 080 Sk. V dôsledku zmeny výšky minimálnej mzdy krajský súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne   rozhodol,   pretože   nezohľadnil,   že   podľa   citovaného   nariadenia   nebola   ním spôsobená   škoda   škodou   veľkého   rozsahu,   ale   už   len   značná   škoda,   čo   by   malo   byť posúdené ako okolnosť svedčiaca v jeho prospech.

Sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil   porušenie   jeho   práv podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu zo 7.   marca 2003 sp. zn. 3 T 25/02 a uznesením krajského súdu zo 14. januára 2004 sp. zn. 2 To 291/03. Sťažovateľ ďalej požaduje zrušenie rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ktoré mu je povinný vyplatiť „... každý zo súdov v sume po 100 000 Sk“. V podaní doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2004 žiada sťažovateľ primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ktoré mu „... vyplatí Krajský súd v Banskej Bystrici...“. Zároveň sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v oznámení doručenom ústavnému súdu 6. septembra 2004   uviedla,   že   na   základe   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podanej   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Tz   27/2004   z 31.   augusta   2004   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   291/03 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 25/02 zo 7. marca 2003 a prikázal okresnému súdu vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   v   posudzovanej   veci   ešte   pred predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom a prikázal vec na ďalšie   konanie   okresnému   súdu,   čím   nastala   v zmysle   princípu   subsidiarity   právomoc všeobecného súdu, a tým je vylúčená právomoc ústavného súdu konať v uvedenej veci.

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004