znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 301/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou Mandzáka spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák,ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľačl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žilineč. k. 8 Co 481/13-854 z 30. júna 2014 vo výroku o náhrade trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 481/13-854 z 30. júna 2014 vo výroku o náhrade trovkonania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   v procesnom   postavení   odporcovúčastníkmi súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy k domu,ktorý užívala nezisková organizácia ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“). Okresnýsúd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 4 C/64/2008-735 z 15. augusta2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) určil, že výpoveď zo 7. mája 2007 z nájomnejzmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a ⬛⬛⬛⬛ 18. marca 2003 v znenídodatku č. 1 z 10. júna 2003 je neplatná. Na základe odvolania sťažovateľov a neskoršiehospäťvzatia   návrhu   na   začatie   konania   krajský   súd   uznesením   č. k.   8   Co   481/13-854z 30. júna   2014   pripustil   späťvzatie   návrhu,   rozsudok   okresného   súdu   zrušil,   konaniezastavil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že o náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa §224 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s prihliadnutím na § 150 ods. 1OSP vychádzajúc z názoru, že výsledok sporu bol i po podaní odvolania proti napadnutémurozsudku neistý, pričom zjavným dôvodom, ktorý napokon viedol navrhovateľa k späťvzatiunávrhu,   bol   požiar   predmetu   nájomnej   zmluvy   a nemožnosť   jeho   ďalšieho   užívania.V týchto   okolnostiach   videl   krajský   súd   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoréúčastníkom sporu náhradu trov konania nepriznal.

K prípustnosti   sťažnosti   sťažovatelia   uvádzajú,   že   napadnutý „výrok   uznesenia odvolacieho súdu o náhrade trov konania je z procesného hľadiska rozhodnutím o trovách konania, proti ktorému nie je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (§ 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku)“.

S poukazom na judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 371/2014),ustanovenia § 146 ods. 2 a § 150 OSP a z nich vyvodenú súdnu prax a názory prezentovanév odborných publikáciách sťažovateľ uvádza, že «úkonom, ktorý mal za následok zastavenie súdneho   konania,   bolo   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania   navrhovateľom   v celom rozsahu a bez uvedenia dôvodu, teda zavinenie, posudzované podľa procesného výsledku, je na strane navrhovateľa,   čo zároveň zakladá povinnosť   navrhovateľa nahradiť   vyčíslené trovy konania sťažovateľov ako odporcov...

Odvolací súd pred rozhodnutím o náhrade trov konania neoboznámil sťažovateľov s dôvodmi,   na   základe   ktorých   rozhodol   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania,   pričom aplikoval   nové   právne   argumenty,   ktoré   v   konaní   nepoužil   ani   okresný   súd   ani   ich nenavrhol žiaden z účastníkov konania. Sťažovatelia nemali možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v napadnutej časti ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré sa vždy považuje za rozhodnutie odnímajúce účastníkovi možnosť konať pred súdom (uvedené zakladá aj porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).

Krajský súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania účastníkom konania, a to ani sčasti, objektívnou skutočnosťou, ktorá viedla navrhovateľa k späťvzatiu návrhu, ktorou bol požiar a tým i strata možnosti užívať predmet nájmu podľa nájomnej zmluvy zo dňa 18.03.2003.   Pri   posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   však   krajský   súd žiadnym   spôsobom   neprihliadol   na   pomery   sťažovateľov   ako   odporcov   1/   a 2/,   keď poškodenie   nehnuteľnosti   požiarom   výrazne   negatívne   zasiahlo   majetkové   pomery odporcu 1/ ako vlastníka nehnuteľností, ani na postoj účastníkov v konaní, keď navrhovateľ neoznámil konajúcemu odvolaciemu súdu zmenu skutkového stavu (opustenie nehnuteľnosti dňa 01.10.2013). Obdobne krajský súd nevzal do úvahy správanie navrhovateľa po požiari, kedy napriek opakovaným výzvam navrhovateľ absolútne odmietal sprístupniť nehnuteľnosť po   jej   opustení,   pričom   zo   strany   odporcu   1/   bolo   nevyhnutné   vykonať   opatrenia na zabránenie vzniku ďalších značných škôd (prekrytie poškodenej a otvorenej strechy proti zatečeniu   v   prípade   dažďa),   ako   aj   vykonanie   ohliadky   za   účelom   riešenia   poistnej udalosti...

Sťažovatelia   namietajú,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   porušuje   ich základné právo na kontradiktórnosť v súdnom konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, rozsudok zo dňa 05.09.2013, v zmysle ktorej pred prijatím rozhodnutia o náhrade trov konania bol krajský súd povinný dať sťažovateľom možnosť zaujať stanovisko k zamýšľanému postupu o náhrade trov konania podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku…

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   nepostupoval   v   súlade s judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR a nevyzval účastníkov konania, aby vyjadrili svoje stanovisko k aplikácii ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku na rozhodnutie o trovách konania, čím porušil právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie...

Svojím postupom Krajský súd v Žiline zasiahol do majetkových práv sťažovateľov, keď   napriek   procesnému   zavineniu   navrhovateľa   na   zastavení   konania   nepriznal sťažovateľom   náhradu   trov   konania.   Týmto   postupom   odvolací   súd   zmenšil   majetok sťažovateľov, čo možno hodnotiť ako porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.».

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhujú   vysloviť,   že   ichzákladné právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy... a čl. 1 Dodatkového protokolu... uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k.: 8Co/481/2013-854, zo dňa 30.06.2014, v časti výroku o náhrade trov konania, ktorým bolo rozhodnuté tak, že účastníkom sa náhrada trov konania nepriznáva, porušené bolo“,označené   uznesenie   krajského   súdu   v napadnutej   časti   zrušiť   a vrátiť   krajskému   súduna ďalšie   konanie   a sťažovateľom   priznať   náhradu   trov   konania,   ktorú   je „Krajský   súd v Žiline   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniepred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.

Podľa § 239 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa alebo ak odvolací súd rozhodoval voveci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatiestanoviska.   Dovolanie   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   saodmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušeniekonania podľa § 109 ods. 1 písm. c).

Podľa § 239 ods. 2 OSP je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojompotvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnejstránke   zásadného   významu   alebo   ide   o   uznesenie   o   priznaní   (nepriznaní)   účinkovcudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 OSP ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenieo príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   súdnych   poplatkoch,   oslobodení   od   súdnychpoplatkov,   prerušení   alebo   neprerušení   konania,   poriadkovej   pokute,   o   znalcovskom,tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sapráva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciachupravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ústavný súdkonštatuje   nesprávnosť   výkladu   sťažovateľa,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravnýprostriedok   nie   je   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   prípustné,   pretožez dôvodov   uvedených   v ustanovení   §   237   OSP   možno   podať   dovolanie   proti   každémurozhodnutiu odvolacieho súdu. Odborná literatúra (napríklad Krajčo J. a kol. Občianskysúdny poriadok. Komentár. I. diel. Bratislava : Eurounion, spol. s r. o., 2006.) ako aj súdnaprax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa zhoduje v názore,že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je založená na princípe univerzality, čoznamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľaduna   povahu   predmetu   konania.   Táto   zásada   je   však   obmedzená   len   na   prípady,   akrozhodnutie   odvolacieho   súdu   trpí   niektorou   z vád   vymenovaných   v   §   237   ods.   1písm. a) až g) OSP a nejde o rozhodnutie vydané v exekučnom konaní podľa osobitnéhopredpisu   (§   237   ods.   2   OSP).   Neprípustnosť   dovolania   proti   niektorým   rozhodnutiamodvolacieho súdu z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 písm. f) OSP nemožno vyvodiť aniz § 239 ods. 3 OSP, pretože toto ustanovenie nepripúšťa dovolanie proti uzneseniu, lenv prípadoch, v ktorých je možné jeho prípustnosť odvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Z obsahu sťažovateľmi prezentovaných námietok vyplýva, že napadnuté rozhodnutiev otázke náhrady trov konania považujú sťažovatelia za „tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré sa   vždy   považuje   za   rozhodnutie   odnímajúce   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom“,pričom z toho dôvodu odvodzuje aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxenajvyššieho súdu sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorýmznemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdnyporiadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazya pod.).   K   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,ktorá rozhodnutiu   predchádza,   ale   aj   samotným   rozhodnutím.   S prihliadnutímna sťažovateľmi prezentovanú námietku o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia ústavnýsúd   poukazuje   na judikatúru najvyššieho   súdu   (napríklad   rozhodnutia   najvyššieho   súduvo veciach   sp. zn. 7 Cdo 102/2011,   2   Cdo   226/2011,   5   Cdo   46/2011,   2   Cdo   209/2014,7 Cdo 409/2014), podľa ktorej odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobenétzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, nastane vtedy, ak odvolací súd svojerozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričomúčastníkovi   bolo   odňaté   právo   namietať   správnosť   (novo   zaujatého)   právneho   názoruna inštančne vyššie nadriadenom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodilsvoj   (iný)   právny   záver   zo   skutočnosti,   ktoré   súd   prvého   stupňa   výslovne   právneneposudzoval, resp. nevyhodnotil, a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietaťa zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Na   základe   uvedeného   potom   možno   konštatovať,   že   z   hľadiska   argumentáciesťažovateľov mal krajský súd postupovať tak, že sťažovateľom odňal možnosť konať predsúdom.   Pri   takto   formulovanej   námietke   však   mali   sťažovatelia   právo   podať   protinapadnutému uzneseniu dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a to aj ak sa týkalo lenrozhodnutia o náhrade trov konania.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Svojuprávomoc na konanie môže ústavný súd založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osobanemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákono ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymiorgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavyjednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovi   dostupných   a   účinnýchprostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkomustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania dopytom na okresnom súde a najvyššom súde zistil,že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 481/13-854 z 30. júna 2014 2011sťažovatelia   dovolanie   nepodali.   Vzhľadom   na   uvedené   obstojí   záver,   že   sťažovatelianevyčerpali mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu nimi označenýchpráv účinne poskytoval a na ktorého použitie boli v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSPoprávnení, čo zakladá neprípustnosť ich sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde.   Dovolanie   z   uvedeného   dôvodu   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   právnyprostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy(m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ak by boli sťažovatelia dovolanie z tohto dôvoduúčinne podali, dovolací súd by bol oprávnený a povinný poskytnúť ochranu im právam,inými slovami, dovolací súd by bol tým „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorýby rozhodoval (prednostne) v tejto veci.

Sťažovatelia   pritom   nepreukázali,   že   dovolanie   nepodal   z   dôvodov   hodnýchosobitného   zreteľa,   a   ním   tvrdený   dôvod   o neprípustnosti   dovolania   proti   uzneseniuo trovách   konania   vyplýval   z nesprávneho   výkladu   príslušného   procesnoprávnehoustanovenia (§ 239 ods. 3 OSP). Zo strany ústavného súdu preto neprichádza do úvahy aniprípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdesťažnosť   odmietol   ako   neprípustnú   (napr.   III.   ÚS   183/2012,   III.   ÚS   321/2014,II. ÚS 6/2015). S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľovvo vzťahu k porušeniu nimi označených práv bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015