SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 301/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou Mandzáka spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák,ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľačl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žilineč. k. 8 Co 481/13-854 z 30. júna 2014 vo výroku o náhrade trov konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 481/13-854 z 30. júna 2014 vo výroku o náhrade trovkonania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení odporcovúčastníkmi súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy k domu,ktorý užívala nezisková organizácia ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“). Okresnýsúd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 4 C/64/2008-735 z 15. augusta2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) určil, že výpoveď zo 7. mája 2007 z nájomnejzmluvy uzavretej medzi navrhovateľom a ⬛⬛⬛⬛ 18. marca 2003 v znenídodatku č. 1 z 10. júna 2003 je neplatná. Na základe odvolania sťažovateľov a neskoršiehospäťvzatia návrhu na začatie konania krajský súd uznesením č. k. 8 Co 481/13-854z 30. júna 2014 pripustil späťvzatie návrhu, rozsudok okresného súdu zrušil, konaniezastavil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že o náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa §224 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s prihliadnutím na § 150 ods. 1OSP vychádzajúc z názoru, že výsledok sporu bol i po podaní odvolania proti napadnutémurozsudku neistý, pričom zjavným dôvodom, ktorý napokon viedol navrhovateľa k späťvzatiunávrhu, bol požiar predmetu nájomnej zmluvy a nemožnosť jeho ďalšieho užívania.V týchto okolnostiach videl krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoréúčastníkom sporu náhradu trov konania nepriznal.
K prípustnosti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že napadnutý „výrok uznesenia odvolacieho súdu o náhrade trov konania je z procesného hľadiska rozhodnutím o trovách konania, proti ktorému nie je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (§ 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku)“.
S poukazom na judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 371/2014),ustanovenia § 146 ods. 2 a § 150 OSP a z nich vyvodenú súdnu prax a názory prezentovanév odborných publikáciách sťažovateľ uvádza, že «úkonom, ktorý mal za následok zastavenie súdneho konania, bolo späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľom v celom rozsahu a bez uvedenia dôvodu, teda zavinenie, posudzované podľa procesného výsledku, je na strane navrhovateľa, čo zároveň zakladá povinnosť navrhovateľa nahradiť vyčíslené trovy konania sťažovateľov ako odporcov...
Odvolací súd pred rozhodnutím o náhrade trov konania neoboznámil sťažovateľov s dôvodmi, na základe ktorých rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania, pričom aplikoval nové právne argumenty, ktoré v konaní nepoužil ani okresný súd ani ich nenavrhol žiaden z účastníkov konania. Sťažovatelia nemali možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v napadnutej časti ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré sa vždy považuje za rozhodnutie odnímajúce účastníkovi možnosť konať pred súdom (uvedené zakladá aj porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).
Krajský súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania účastníkom konania, a to ani sčasti, objektívnou skutočnosťou, ktorá viedla navrhovateľa k späťvzatiu návrhu, ktorou bol požiar a tým i strata možnosti užívať predmet nájmu podľa nájomnej zmluvy zo dňa 18.03.2003. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa však krajský súd žiadnym spôsobom neprihliadol na pomery sťažovateľov ako odporcov 1/ a 2/, keď poškodenie nehnuteľnosti požiarom výrazne negatívne zasiahlo majetkové pomery odporcu 1/ ako vlastníka nehnuteľností, ani na postoj účastníkov v konaní, keď navrhovateľ neoznámil konajúcemu odvolaciemu súdu zmenu skutkového stavu (opustenie nehnuteľnosti dňa 01.10.2013). Obdobne krajský súd nevzal do úvahy správanie navrhovateľa po požiari, kedy napriek opakovaným výzvam navrhovateľ absolútne odmietal sprístupniť nehnuteľnosť po jej opustení, pričom zo strany odporcu 1/ bolo nevyhnutné vykonať opatrenia na zabránenie vzniku ďalších značných škôd (prekrytie poškodenej a otvorenej strechy proti zatečeniu v prípade dažďa), ako aj vykonanie ohliadky za účelom riešenia poistnej udalosti...
Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje ich základné právo na kontradiktórnosť v súdnom konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, rozsudok zo dňa 05.09.2013, v zmysle ktorej pred prijatím rozhodnutia o náhrade trov konania bol krajský súd povinný dať sťažovateľom možnosť zaujať stanovisko k zamýšľanému postupu o náhrade trov konania podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku…
Krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nepostupoval v súlade s judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR a nevyzval účastníkov konania, aby vyjadrili svoje stanovisko k aplikácii ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku na rozhodnutie o trovách konania, čím porušil právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie...
Svojím postupom Krajský súd v Žiline zasiahol do majetkových práv sťažovateľov, keď napriek procesnému zavineniu navrhovateľa na zastavení konania nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania. Týmto postupom odvolací súd zmenšil majetok sťažovateľov, čo možno hodnotiť ako porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.».
Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú vysloviť, že ichzákladné právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy... a čl. 1 Dodatkového protokolu... uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k.: 8Co/481/2013-854, zo dňa 30.06.2014, v časti výroku o náhrade trov konania, ktorým bolo rozhodnuté tak, že účastníkom sa náhrada trov konania nepriznáva, porušené bolo“,označené uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušiť a vrátiť krajskému súduna ďalšie konanie a sťažovateľom priznať náhradu trov konania, ktorú je „Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniepred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať predsúdom.
Podľa § 239 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa alebo ak odvolací súd rozhodoval voveci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatiestanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým saodmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušeniekonania podľa § 109 ods. 1 písm. c).
Podľa § 239 ods. 2 OSP je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojompotvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnejstránke zásadného významu alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkovcudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 OSP ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenieo príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnychpoplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalcovskom,tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sapráva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciachupravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ústavný súdkonštatuje nesprávnosť výkladu sťažovateľa, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je proti napadnutému uzneseniu krajského súdu prípustné, pretožez dôvodov uvedených v ustanovení § 237 OSP možno podať dovolanie proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu. Odborná literatúra (napríklad Krajčo J. a kol. Občianskysúdny poriadok. Komentár. I. diel. Bratislava : Eurounion, spol. s r. o., 2006.) ako aj súdnaprax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa zhoduje v názore,že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je založená na princípe univerzality, čoznamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľaduna povahu predmetu konania. Táto zásada je však obmedzená len na prípady, akrozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1písm. a) až g) OSP a nejde o rozhodnutie vydané v exekučnom konaní podľa osobitnéhopredpisu (§ 237 ods. 2 OSP). Neprípustnosť dovolania proti niektorým rozhodnutiamodvolacieho súdu z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 písm. f) OSP nemožno vyvodiť aniz § 239 ods. 3 OSP, pretože toto ustanovenie nepripúšťa dovolanie proti uzneseniu, lenv prípadoch, v ktorých je možné jeho prípustnosť odvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP.
Z obsahu sťažovateľmi prezentovaných námietok vyplýva, že napadnuté rozhodnutiev otázke náhrady trov konania považujú sťažovatelia za „tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré sa vždy považuje za rozhodnutie odnímajúce účastníkovi možnosť konať pred súdom“,pričom z toho dôvodu odvodzuje aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxenajvyššieho súdu sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorýmznemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdnyporiadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazya pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu,ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. S prihliadnutímna sťažovateľmi prezentovanú námietku o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia ústavnýsúd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu (napríklad rozhodnutia najvyššieho súduvo veciach sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011, 2 Cdo 209/2014,7 Cdo 409/2014), podľa ktorej odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobenétzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, nastane vtedy, ak odvolací súd svojerozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričomúčastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoruna inštančne vyššie nadriadenom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodilsvoj (iný) právny záver zo skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa výslovne právneneposudzoval, resp. nevyhodnotil, a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietaťa zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že z hľadiska argumentáciesťažovateľov mal krajský súd postupovať tak, že sťažovateľom odňal možnosť konať predsúdom. Pri takto formulovanej námietke však mali sťažovatelia právo podať protinapadnutému uzneseniu dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a to aj ak sa týkalo lenrozhodnutia o náhrade trov konania.
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Svojuprávomoc na konanie môže ústavný súd založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osobanemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákono ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymiorgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavyjednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkomustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania dopytom na okresnom súde a najvyššom súde zistil,že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 481/13-854 z 30. júna 2014 2011sťažovatelia dovolanie nepodali. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že sťažovatelianevyčerpali mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu nimi označenýchpráv účinne poskytoval a na ktorého použitie boli v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSPoprávnení, čo zakladá neprípustnosť ich sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde. Dovolanie z uvedeného dôvodu totiž ústavný súd považuje za účinný právnyprostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy(m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ak by boli sťažovatelia dovolanie z tohto dôvoduúčinne podali, dovolací súd by bol oprávnený a povinný poskytnúť ochranu im právam,inými slovami, dovolací súd by bol tým „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorýby rozhodoval (prednostne) v tejto veci.
Sťažovatelia pritom nepreukázali, že dovolanie nepodal z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa, a ním tvrdený dôvod o neprípustnosti dovolania proti uzneseniuo trovách konania vyplýval z nesprávneho výkladu príslušného procesnoprávnehoustanovenia (§ 239 ods. 3 OSP). Zo strany ústavného súdu preto neprichádza do úvahy aniprípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosť odmietol ako neprípustnú (napr. III. ÚS 183/2012, III. ÚS 321/2014,II. ÚS 6/2015). S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľovvo vzťahu k porušeniu nimi označených práv bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015