znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 301/2014-22

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti GEN MAN VENTURES AG, Euro Business   Center   1,   Blegistrasse   1,   6343   Rotkreuz/Zug,   Švajčiarsko,   zastúpenej spoločnosťou LAW FIRM Trenčín s. r. o., Mierové námestie 37, Trenčín, v mene ktorej koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Ing.   Michal   Žiaran,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   GEN   MAN   VENTURES   AG o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti GEN MAN VENTURES AG, Euro   Business   Center   1,   Blegistrasse   1,   6343   Rotkreuz/Zug,   Švajčiarsko   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   ako   majiteľka zmenky č. AS 3/98 návrhom z 21. februára 2003 podaným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhala   zaplatenia   zmenkovej   sumy   1 000 000 000   Kč s príslušenstvom   proti   obchodnej   spoločnosti   Slovenský   plynárenský   priemysel,   a.   s., Mlynské   nivy   44/a,   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaná“).   Krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 7 Cb 47/2003   z   19.   januára   2004   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší súd tak, že zrušil prvostupňový rozsudok z 19. januára 2004 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 žalobu sťažovateľky   opätovne   zamietol.   Sťažovateľka   5.   februára   2009   podala proti prvostupňovému rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Na   podnet   sťažovateľky   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podal   v zákonnej   lehote   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   7   Cb   47/2003   z   19.   decembra   2008   v   spojení   s napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozsudkom sp. zn. 1 MObdo V 4/2010   z   25.   augusta   2011   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora zamietol.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 MObdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012 z 13.   augusta   2013,   ktorým   sťažnosťou   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Generálna prokuratúra po vrátení veci najvyššiemu súdu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie veci doručila najvyššiemu   súdu   23.   septembra   2013   späťvzatie   mimoriadneho   dovolania,   o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 MObdo V 3/2013 z 24. októbra 2013 tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   vo   veci konajúce súdy, konkrétne najvyšší súd svojím napadnutým rozsudkom pochybil z dôvodov uvádzaných   v sťažnosti,   kde   predostrela   analýzu   na   vec   vzťahujúcich   sa   ustanovení zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov, pričom podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok je arbitrárny, ústavne neakceptovateľný, preto   je   sťažovateľka   presvedčená   o   tom,   že   napadnutým   rozsudkom   boli   porušené   jej označené práva.

Sťažovateľka   k včasnosti   podania   svojej   sťažnosti   uviedla,   že „druhostupňový rozsudok je právoplatný, nie je možné voči nemu sa odvolať a/alebo podať dovolanie – či už riadne   a/alebo   mimoriadne,   resp.   platí   že   sťažovateľ   využil   všetky   dostupné   opravné prostriedky   (riadne   a aj   mimoriadne)   voči   druhostupňovému   rozsudku,   pričom sťažovateľovi   z hľadiska   postupnosti   a hierarchie   opravných   prostriedkov   v právnom poriadku   Slovenskej   republiky   zostal   ako   posledný   –   nevyčerpaný   opravný   prostriedok, (len) sťažnosť na ústavnom súde Slovenskej republiky. Druhostupňový rozsudok je teda rozhodnutím, proti ktorému smeruje táto sťažnosť.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti GEN MAN VENTURES AG, so sídlom: Euro Business Center 1, Blegistrasse 1, 6343 Rotkreuz/Zug, Švajčiarsko, na súdnu ochranu zaručené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. apríla 2009 č.k. 2 Obo 17/2009-1193 porušené bolo.

2.   Právo   obchodnej   spoločnosti   GEN   MAN   VENTURES   AG,   so   sídlom:   Euro Business Center 1, Blegistrasse 1, 6343 Rotkreuz/Zug, Švajčiarsko, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.   apríla   2009   č.k.   2   Obo 17/2009-1193 porušené bolo.

3.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.   apríla   2009   č.k. 2 Obo 17/2009-1193 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti GEN MAN   VENTURES   AG,   so   sídlom:   Euro   Business   Center   1,   Blegistrasse   1,   6343 Rotkreuz/Zug, Švajčiarsko, trovy konania v sume 284,08 € na účet jej právneho zástupcu JUDr.   Ing.   Michala   Žiarana,   advokáta,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03). Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol právoplatnosť   11.   mája   2009.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená 27. januára 2014, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

Pozornosti   ústavného   súdu   však   neušlo,   že   z odôvodnenia   sťažnosti   minimálne implicitne vyplýva názor sťažovateľky, že v jej prípade je potrebné lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   počítať   od   doručenia   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 MObdo V   3/2013   z 24.   októbra   2013,   ktorým   najvyšší   súd   zastavil   konanie o mimoriadnom dovolaní z dôvodu jeho späťvzatia. Sťažovateľka tak považuje sťažnosť za podanú včas.

Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia uznesenia najvyššieho   súdu sp.   zn. 1   MObdo   V 3/2013   z 24.   októbra   2013 nie   je dňom,   keď sa sťažovateľka mohla o údajnom zásahu do jej označených práv dozvedieť. Svedčí o tom aj podanie   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   prostredníctvom   sťažovateľkinho   právneho zástupcu (22. február 2010), keďže samotný tento fakt dokazuje, že o zásahu do jej práv už najneskôr v tom čase sťažovateľka musela vedieť.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho vlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu je v prípadoch   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   považovaná   za   zachovanú, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09).

Je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   uvedená   rozhodovacia   prax   sa   týka   výlučne tzv. riadneho   dovolacieho   konania   na   základe   dovolania   podaného   účastníkom   konania. Z viacerých   dôvodov   však nemožno tento postup aplikovať na konanie o mimoriadnom dovolaní. V prvom rade samotný mechanizmus uplatnenia mimoriadneho dovolania, ktorý je   zákonom   exkluzívne   zverený   iba   generálnemu   prokurátorovi,   je   celkom   odlišný od dovolania, ktoré je v dispozičnej sfére účastníka konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I. ÚS 19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04,   II. ÚS 144/05,   I.   ÚS   43/07, III. ÚS 342/2010).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   je potrebné chápať vo vzájomnej súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach,   ktorými   sa   sťažovatelia domáhajú ochrany (iba) svojich práv,   celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde)   vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení   títo   sťažovatelia.   V uvedených   súvislostiach,   berúc   do   úvahy   účel   tu aplikovaných   zákonných   ustanovení,   ústavný   súd   konštatuje,   že   mimoriadne   dovolanie v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   zákonom   účinne   poskytnutý   prostriedok sťažovateľke na nápravu údajne porušených jej práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie   predmetnej   sťažnosti   z dôvodu   realizácie   podnetu   na podanie   mimoriadneho dovolania,   respektíve   procesného   rozhodnutia   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní neprichádza   do   úvahy.   Inak   povedané,   sťažovateľka   pri   náležitej   starostlivosti   mohla v záujme zachovania svojich práv podať sťažnosť v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia alebo sama iniciovať dovolacie konanie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná oneskorene, v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014