znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 301/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na   rovnosť   medzi   manželmi   podľa   čl.   5   Protokolu   č.   7 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 435/2011 z 24. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť P. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného   práva   na   starostlivosť   o deti   a ich   výchovu   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva   na   rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8 ods. 1   dohovoru   a práva   na   rovnosť   medzi   manželmi   podľa   čl.   5   Protokolu   č.   7 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   7“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 435/2011 z 24. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako otec účastníkom konania vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 38 P 148/2010 o návrhu na úpravu práv a povinností rodičov na čas do rozvodu manželstva, ktorý podala jeho manželka. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 38 P 148/2010 z 29. septembra 2011   zveril   maloleté   deti   (S.  ...   a S.  ...)   na   čas   do   rozvodu   manželstva   do   osobnej starostlivosti   matke   a zaviazal   sťažovateľa   prispievať   na výživu   maloletého   S.   200   € mesačne   a maloletej   S.   150   €   mesačne.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 38 P 148/2010 z 29. septembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že „Odvolací   súd   ako   prvoradé   považuje za potrebné poznamenať, že konanie starostlivosti súdu o maloletých je osobitným druhom občianskeho   súdneho   konania,   ktorého   základnou   prioritou   je   zabezpečenie   záujmov maloletých   detí   tak,   aby   bolo   zaručené   ich   právo   na pokojný   a   nerušený   vývin. V prejednávanom prípade, odvolací súd, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a z výsledkov vykonaného dokazovania je toho názoru, že rozhodnutie súdu zveriť obe maloleté deti – S. a S. do osobnej starostlivosti matky bez zatiaľ striktne určeného rozsahu styku otca s deťmi je vecne správne a zohľadňujúce osobitné okolnosti tohto prípadu. Rozhodnutie súdu je správne i v tom, že do času rozvodu rodičov maloletých detí nerozhodoval ani o tom, ktorý z rodičov bude deti zastupovať a spravovať ich majetok, keď úpravu v tomto smere nežiadal v priebehu konania ani jeden z rodičov a z ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine nie je možné vyvodiť,   že   v   konaniach   o   úprave   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   rodičov maloletých   detí,   ktorí   spolu   nežijú,   má   súd   povinnosť   rozhodovať o   zastupovaní detí a spravovaní majetku.

V súvislosti s uvedeným poznamenáva, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti šesť rokov, obe deti počas tohto obdobia žili a aj naďalej žijú v spoločnej domácnosti s matkou a pravidelne realizujú styk s otcom - spravidla každý druhý víkend a aj počas prázdnin. Berúc v úvahu tento viacročne zaužívaný spôsob starostlivosti o deti (vrátane realizácie styku otca s deťmi), pri zohľadnení názoru oboch detí prezentovaného v priebehu ich vypočutia pred súdom prvého stupňa, kde obe deti v súvislosti s otcom vznesenou požiadavkou na zverenie detí do osobnej, starostlivosti   oboch   rodičov   uviedli,   že   si   želajú   ponechať   doterajší   model starostlivosti s tým, že ony samé chcú tak ako doposiaľ rozhodovať o tom, kedy budú tráviť čas s otcom, je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom v otázke starostlivosti o maloletých   do   rozhodnutia   o   rozvode   manželstva   rodičov   deklaroval   doterajší   stav, správne.

K danej veci je treba uviesť, že prvoradou prioritou a záujmom rodičov maloletých detí by malo byť to, aby nezhody vyplývajúce z ich partnerského vzťahu nemali akýkoľvek vplyv na ich vzťah s maloletými deťmi, keďže iba pri splnení takéhoto predpokladu si môžu deti vytvárať harmonický a nerušený vzťah k obom rodičom. Obaja rodičia by mali dokázať preniesť sa cez partnerské vzťahové problémy a aspoň sa pokúsiť doposiaľ zaužívaný model starostlivosti o maloleté deti prispôsobiť nielen záujmom detí s prirodzeným rešpektovaním ich vôle, ale aj záujmom rodičov. V tejto súvislosti je treba uviesť, že prioritou vo vzťahu k zabezpečeniu starostlivosti o obe maloleté deti (tak, ako vo všetkých konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté deti ) je, aby sa rodičia aspoň pokúsili o dohodu v tomto smere, keďže oni sami najlepšie poznajú záujmy a potreby svojich detí. Aj odvolací súd apeluje   na   oboch   rodičov,   aby   otázku   zverenia   detí   a   rozsahu   styku   detí   s   otcom   bez súhlasnej vôle oboch detí, ktoré sú vo veku, v ktorom dokážu samostatne vyjadriť svoj názor (S. je vo veku blízkom dosiahnutia plnoletosti), neriešili spôsobom idúcim proti záujmom maloletých detí, ktorý môže byť v konečnom dôsledku kontraproduktívny.

Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   o   výške   vyživovacej   povinnosti   otca   na   maloleté   deti odvolací súd dopĺňa, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie   (schopnosti)   tejto   osoby,   spôsob   prípravy   na   jej   budúce   povolanie   a   pod. V zmysle   vyššie   uvedených   zákonných   ustanovení,   základom   pre   hodnotenie   schopností a možnosti rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, je zistenie ich skutočných príjmov ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá   ich   telesným   a   duševným   schopnostiam,   skúsenostiam   v   plnení   pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle...

V prejednávanom prípade je výška výživného v sume 200 euro na maloletého S. a suma   150   euro   na   mal.   S.   primeraná   jednak   v   konaní   matkou   deklarovanými a z vykonaného   dokazovania   zistenými   potrebami   detí   so   zohľadnením   nákladov   detí vynakladanými na zabezpečenie ich bývania, stravy a uspokojovania ich školských a aj mimoškolských   aktivít.   Súd   prvého   stupňa   pri   určovaní   výživného   správne   prihliadol na v konaní preukázané náklady maloletých detí – S. bol v čase rozhodovania súdu prvého stupňa študentom 1. ročníka Gymnázia..., je členom kadetského a juniorského družstva vodného póla S.,   S.   bola   žiačkou   2.   ročníka   ZŠ  ...,   v   mimoškolskej   činnosti   sa   venuje synchronizovanému plávaniu, ako i na výšku príjmu otca (cca 1.200 euro netto mesačne), ktorú otec v priebehu konania deklaroval. Pri určení výšky výživného správne zohľadnil fakt,   že   otec   maloletým   deťom   prispieva   na   ich   náklady   i   nad   rámec   plnení,   ktoré do rozhodnutia súdu uhrádzal vo výške cca 280 euro mesačne.

Pokiaľ ide o námietky otca uvedené v odvolaní týkajúceho sa procesného postupu súdu treba uviesť, že z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa pri prejednaní veci postupoval   v   rozpore   s   procesnými   predpismi.   Odvolací   súd   poznamenáva,   že   žiaden procesný predpis neurčuje, že v prípade prejednania veci v neprítomnosti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu (§ 101 ods.2 O.s.p.) nemôže súd vec prejednať a rozhodnúť – v tomto smere poukazuje na to, že neprítomnosť na pojednávaní súdu nariadeného na deň 22.9.2011   právny   zástupca   otca   sám   neospravedlnil   a   ani   nepožiadal   o   odročenie pojednávania   z   vážnych   dôvodov   týkajúcich   sa   jeho   osoby,   ale   o   jeho   ospravedlnenie požiadal otec priamo pred začatím pojednávania s tým, že súhlasil s prejednaním veci v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd naviac poznamenáva,   že   v   priebehu   pojednávania   nariadeného   na   deň   22.9.2011   nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa poskytovať otcovi poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach z dôvodu, že tento bol v konaní zastúpený advokátom (§ 5 ods. 1, 2 O.s.p.). Rovnako odvolací súd neprihliadol k námietke týkajúcej sa riadneho nevykonania dôkazov v priebehu   pojednávania   nariadeného   na   deň   22.9.2011,   keď   z   obsahu   zápisnice z pojednávania vyplýva, že súdom boli oboznamované listinné doklady tvoriace súčasť spisu a proti protokolácii súdu nevzniesol námietky žiaden z prítomných účastníkov.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že „základ   arbitrárnosti   rozsudkov   všeobecných súdov v tejto veci“ spočíva v tom, že krajský súd ignoroval podstatné skutkové a právne okolnosti prípadu. Sťažovateľ v tomto smere tvrdí, že z jeho písomných vyjadrení, ako aj z jeho prejavov na pojednávaniach vyplynulo, že nesúhlasí s modelom styku s deťmi, ktorý mu mala vnútiť ich matka, a že žiadal model podľa presných pravidiel určených súdom. Tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý jeho návrhu na určenie striedavej osobnej starostlivosti nevyhovel a neupravil styk podľa presných   pravidiel,   pričom   nezdôvodnil,   prečo   tak urobil,   porušil   jeho   označené práva. Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   tvrdí,   že   krajský   súd   „nerešpektoval   požiadavku rovnoprávnosti oboch rodičov vo vzťahu k výchove ich detí (napr. čl. 12 ods. 1, čl. 41 ods. 4 ústavy   a čl.   5   protokolu   7   dohovoru)“.   Sťažovateľ   taktiež   v sťažnosti   spochybňoval a polemizoval   s názorom   jeho   detí,   ktoré   sa   v rámci   konania   k jeho   návrhu   vyjadrili negatívne, a krajskému súdu vytýkal, že sa stotožnil s názorom jeho detí, ktorý považoval za ovplyvnený matkou, nezrelý, bez potrebných skúseností a pod.

Sťažovateľ je toho názoru, že v posudzovanej veci bol napadnutým rozsudkom „bez vážnych dôvodov obmedzený, alebo znevýhodnený v uplatnení svojich rodičovských práv“. Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že napadnutým rozsudkom bolo porušené aj jeho právo podľa   § 24 ods.   4 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rodine“)   na   udržiavanie pravidelného,   rovnocenného   a rovnoprávneho   osobného   styku   s obidvoma   rodičmi. Krajskému súdu napokon vytýkal aj to, že „rozhodol bez pojednávania, účastníci sa nemali možnosť osobne vyjadriť pred odvolacím senátom“. Tým malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a rovnosti účastníkov, „a teda aj porušenie zásady rovnosti zbraní“ podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd „odobril“ spôsob, akým   okresný   súd   vykonal   pojednávanie   22.   septembra   2011,   ktorého   sa   sťažovateľ zúčastnil „bez svojho   advokáta,   ktorého   ospravedlnil zo   zdravotných dôvodov.   Nechcel navrhnúť odročiť pojednávanie a vzbudiť dojem že zdržuje priebeh konania a aj preto, lebo mali byť vypočuté jeho maloleté deti. Nepredpokladal však, že bude vynesený rozsudok, keďže jeho advokát chcel dokončiť kladenie otázok a myslel si aj, že mu súd umožní poradu s advokátom po tak dôležitom pojednávaní.“. Sťažovateľ v tom, že krajský súd vyniesol rozsudok v neprítomnosti jeho advokáta (ktorého neprítomnosť zo zdravotných dôvodov ospravedlnil sťažovateľ priamo na pojednávaní, pričom nežiadal o odročenie pojednávania) a nepoučil ho o jeho procesných právach, videl porušenie rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd Nitra svojím rozsudok zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308 porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   v   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd;   základné   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v   čl. 11 Listiny základných práv a slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 323,50 € voči Krajskému súdu Nitra.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa čl. 19 ods.   2   ústavy, na starostlivosť o deti a ich   výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   a práva   na rovnosť   medzi   manželmi podľa   čl.   5 protokolu č. 7 napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny, založený na nesprávne   a nedostatočne   posúdených   dôkazoch, čím   podľa   jeho   názoru   došlo k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy, dohovoru a protokolu č. 7.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1.   Ústavný   súd   v prvom   rade   pristúpil   k preskúmaniu   napadnutého   rozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa podľa názoru ústavného súdu vysporiadal   s relevantnými   námietkami   sťažovateľa,   pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere   nemôže   nič   zmeniť   okolnosť,   že   sťažovateľ   má   na   celú   vec   odlišný   názor a s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o konkrétne námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   že   krajský   súd   neodôvodnil,   prečo   potvrdil   prvostupňový rozsudok okresného súdu, ktorý nestanovil presné podmienky styku, ústavný súd poukazuje na   tú   časť   odôvodnenia,   v ktorej   krajský   súd   vychádzajúc   z obsahu   súdneho   spisu a z výsledkov   vykonaného dokazovania konštatuje, že „rozhodnutie zveriť obe maloleté deti...   do   osobnej   starostlivosti   matky   bez   zatiaľ   striktne   určeného   rozsahu   styku   otca s deťmi   je   vecne   správne   a zohľadňujúce   osobitné   okolnosti   prípadu...   z výsledkov vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   rodičia   maloletých   detí   nežijú   v spoločnej domácnosti   šesť   rokov,   obe   deti   počas   tohto   obdobia   žili   a aj   naďalej   žijú   v spoločnej domácnosti s matkou a pravidelne realizujú styk s otcom... Berúc v úvahu tento viacročne zaužívaný spôsob starostlivosti o deti, pri zohľadnení názoru oboch detí... ktoré uviedli, že si želajú ponechať doterajší model starostlivosti s tým, že ony samé chcú tak ako doposiaľ rozhodovať o tom, kedy budú tráviť čas s otcom, je potom rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom v otázke starostlivosti o maloletých do rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov deklaroval doterajší stav, správne.“.

Podľa názoru ústavného súdu v žiadnom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno   objektívne   považovať   za   arbitrárne,   jednostranné,   prípadne   nemajúce   podklad vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom uvedené, majúc na pamäti druh konania, ktorého prioritou je zabezpečenie záujmov maloletých detí, dočasnosť úpravy styku (do rozvodu manželstva), je len prirodzené, že okresný súd, ako aj krajský súd rešpektoval a vychádzal najmä   z   názoru   detí,   ktoré   sa   v konaní   jednoznačne   vyjadrili.   Nesúhlas   sťažovateľa s názorom   detí   a   spochybňovanie   úsudku   detí,   ktoré   sa   rozhodli   v jeho   neprospech,   je prirodzená   reakcia,   avšak   z pohľadu   účelu   konania,   ktorým   je   predovšetkým   ochrana záujmu   maloletých   detí,   ktoré   v čase   výsluchu   už   dosiahli   pomerne   vysoký   vek (17 a 9 rokov),   v okolnostiach   prípadu   právne   irelevantná.   Ústavný   súd   konštatuje,   že námietky sťažovateľa sú neopodstatnené a napadnutý rozsudok krajského súdu je v súlade s limitmi   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Ďalšia   námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   namietaného   porušenia   rovnosti účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   skutkovo   a   argumentačne   súvisí s namietaným   porušením   základného   práva   na   právnu   pomoc   čl.   47   ods.   2   ústavy. Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazoval   na   okolnosti,   za   ktorých   došlo   na   pojednávaní k vyhláseniu prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa v tomto smere poukazuje opäť na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa k tejto procesnej námietke vyjadril: „... z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa   pri   prejednaní   veci   postupoval   v rozpore   s procesnými   predpismi.   Odvolací   súd poznamenáva,   že   žiaden   procesný   predpis   neurčuje,   že   v prípade   prejednania   veci v neprítomnosti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu (§ 101 ods. 2 O.s.p.) nemôže súd vec   prejednať   a rozhodnúť   –   v tomto   smere   poukazuje   na   to,   že   neprítomnosť na pojednávaní   súdu   nariadeného   na   deň   22.9.2011   právny   zástupca   otca   sám neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania z vážnych dôvodov týkajúcich sa jeho osoby, ale o jeho ospravedlnenie požiadal otec priamo pred začatím pojednávania s tým, že súhlasil s prejednaním veci v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd naviac poznamenáva, že v priebehu pojednávania nariadeného na   deň   22.9.2011   nebolo   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   poskytovať   otcovi   poučenie o jeho   procesných   právach   a povinnostiach   z dôvodu,   že   tento   bol   v konaní   zastúpený advokátom (§ 5 ods. 1, 2 O.s.p.).“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že procesný postup okresného súdu bol v súlade s procesným právom, interpretácia príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v okolnostiach veci je v súlade so   základným   právom   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy,   pričom   táto interpretácia   rešpektuje   jeho   zmysel   a účel,   a preto   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní z dôvodov uvádzaných sťažovateľom. Preto   ak   krajský   súd   považoval   tieto   procesné   námietky   sťažovateľa   proti   postupu okresného súdu na označenom pojednávaní za nedôvodné, postupoval v súlade s právom a napadnutým rozsudkom neporušil základné právo sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   v procesnom   postupe   krajského   súdu,   ktorý   v rámci   odvolacieho konania jeho odvolanie prerokoval a vec rozhodol bez nariadenia pojednávania, teda bez toho, aby sa sťažovateľ ako účastník konania mohol vyjadriť pred odvolacím senátom, videl porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd považoval aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú a poukazuje opäť na odôvodnenie napadnutého rozsudku   krajského súdu,   ktorý   konštatoval, že hoci „nebol viazaný rozsahom odvolania“, vec prerokoval a rozhodol, pretože „sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie   vo   veciach   porušenia   zásady   rovnakého   zaobchádzania   a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem“. Tento postup krajského súdu v okolnostiach prípadu, keď sťažovateľ v sťažnosti relevantne nespochybnil citované závery krajského   súdu   uvedené   v napadnutom   rozsudku,   ústavný   súd   považuje   za   legitímny a závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku za súladné so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto konštatuje, že krajský súd rešpektoval označené základné právo garantované ústavou a označený článok dohovoru.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   považoval   námietky   sťažovateľa za nedôvodné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní v tejto časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   a   práva na rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru ústavný   súd   poukazuje na tú   skutočnosť,   že   ústavný   súd   pri   vymedzení   obsahu   pojmu „súkromný a rodinný život“ prihliada aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 dohovoru. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústava chápe obsah tohto termínu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 1 dohovoru, a preto v obsahu základného práva na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadný rozdiel.

Podľa judikatúry ústavného súdu pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na   podstatu   a   zmysel   obmedzovaného   základného   práva   a slobody   alebo   nie   je nevyhnutným   a neprimeraným   opatrením   na   dosiahnutie   ustanoveného   cieľa.   Výsledok posúdenia   vzťahu   primeranosti   medzi   namietaným   zásahom   a sledovanými   legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch (I. ÚS 13/2000).

V súlade   s uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nepredostrel   žiadny relevantný   argument,   ktorý   by   spochybnil   oprávnenosť   zásahu   napadnutým   rozsudkom do jeho   označeného   práva   a vzhľadom   na   už   uvedené   závery   o súladnosti   napadnutého rozsudku   krajského súdu   so základnými právami podľa   čl.   46   až čl. 48 ústavy, ako aj s právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu rešpektuje zákonnú úpravu, vychádza z relevantných skutkových zistení, a preto zásah do označeného práva sťažovateľa, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu vyvolal,   nemožno   považovať   ani   za   neoprávnený,   ani   za   taký,   ktorý   by   nesledoval ustanovený cieľ. Taktiež podľa názoru ústavného súdu nemožno konštatovať, že by tento zásah nerešpektoval podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva, prípadne že by bol neprimeraným. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný   súd   vychádzajúc   z   úpravy   predmetného   článku   konštatuje,   že   toto   právo sťažovateľa možno obmedziť aj proti jeho vôli, a to na základe rozhodnutia súdu na základe zákona. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé   vyvolať   pochybnosť   o tom,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   by   bol protizákonný,   respektíve   v rozpore   so   zákonom.   Napokon   ani   sťažovateľ   v   sťažnosti nepredostrel žiaden dôkaz a ani z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť,   že   by   sťažovateľ   bol   obmedzený   pri udržiavaní   pravidelného,   rovnocenného a rovnoprávneho   osobného   styku   s obidvoma   rodičmi,   tak   ako   v sťažnosti   namietal (porušenie práva podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

6.   Sťažovateľ   napokon   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   na   rovnosť   medzi manželmi podľa čl. 5 protokolu č. 7, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý deklaruje rovnosť v dôstojnosti a v právach ľudí (čl. 12 ods. 1 ústavy) a stanovuje všeobecný zákaz diskriminácie.

Podľa čl. 5 protokolu č. 7 pri uzavieraní manželstva, za jeho trvania a pri rozvode majú   manželia   rovnaké   práva   a povinnosti   občianskoprávnej   povahy   medzi   sebou a vo vzťahu   ku   svojim   deťom.   Tento   článok   nebráni   štátom   prijať   opatrenia,   ktoré   sú nevyhnutné v záujme detí.

Vychádzajúc   zo   znenia   citovaného   článku   protokolu   č.   7,   ako   aj   z   označených článkov   ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanej   veci   rozhodol   krajský   súd v rámci svojej právomoci na základe príslušných právnych predpisov, a vzhľadom na už uvedené   závery   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti ostatných   častí   sťažnosti konštatuje, že v napadnutom rozsudku nenašiel nič konkrétne, čo by vyvolalo pochybnosť o nerešpektovaní   označených   práv   sťažovateľa.   Ani   sťažovateľ   v tomto   smere   nič relevantné   nenamietal.   Z   namietanej   skutočnosti,   že   všeobecný   súd   nevyhovel   návrhu sťažovateľa na úpravu styku „podľa presných pravidiel“ s maloletými deťmi do rozvodu manželstva,   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodiť   porušenie   označeného   práva   sťažovateľa, pretože, ako už bolo konštatované, krajský súd konal a rozhodol v rámci svojej právomoci a toto svoje rozhodnutie v napadnutom rozsudku náležite a ústavne konformne odôvodnil. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012