znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 301/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   L.   G.   a   maloletých   K.   G.   a K.   G.,   zastúpených zákonnou   zástupkyňou   Mgr.   L.   G.,   všetci   bytom   Ľ.,   právne   zastúpených   advokátkou JUDr.   V.   B.,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   na   ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 22/2011 z 21. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. G. a mal. K. G. a K. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011 doručená   sťažnosť   Mgr.   L.   G.   a   mal.   K.   G.   a K.   G.   (ďalej   len   „sťažovatelia“   alebo „sťažovateľka v prvom rade“ a „sťažovatelia v druhom a treťom rade“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 22/2011 z 21. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pred Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. 4 C 97/2010 vedené konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   C   97/2010   z   30.   novembra   2010   manželstvo účastníkov konania rozviedol, zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal prispievať na ich výživu spolu v sume 190 €. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z potrieb   maloletých   detí   a   priemerného   mesačného   zárobku   otca   765,43   €   a   tiež   aj z príjmov matky maloletých detí, ktorá je konateľkou obchodnej spoločnosti a výška vkladu sťažovateľky v prvom rade v tejto obchodnej spoločnosti predstavuje 2 500 €.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   proti   výroku   o   určení vyživovacej povinnosti a proti výroku o úprave styku odvolanie a tvrdila, že okresný súd nezohľadnil   všetky   potreby   maloletých   detí,   a   to   náklady   na   stravu,   navštevovanie folklórneho súboru a hudobného krúžku a absolútne nezohľadnil potreby a tiež náklady na dojčenskú stravu, plienky a to, že zákonná zástupkyňa maloletých detí bola nútená začať pracovať,   pretože   navrhovateľ   prestal   prispievať   na   domácnosť   a   uhrádzať   akékoľvek náklady   spojené   s   bývaním,   a   preto   sa   počas   jej   neprítomnosti   o   ročného   syna   stará opatrovateľka, ktorej platí 200 € mesačne.

Podľa sťažovateľky okresný súd nezobral tiež do úvahy, že „má mesačný príjem 265,50   eur,   pričom   iba   za   bývanie   pre   ňu   a   dvoch   maloletých   synov   platí   400,-   eur mesačne, čo po rozpočítaní na jednu osobu vychádza 133,- eur mesačne...

...   súd   dospel   k   nesprávnemu   záveru,   ktorý   ani   nevyplýval   z   vykonaného dokazovania, že sťažovateľka v 1. rade je na materskej dovolenke, pričom nepožiadala o poberanie materského príspevku. Sťažovateľka v 1. rade od 13. 11. 2009 do 13. 05. 2010 bola na materskej dovolenke a poberala materskú dávku, od 14. 05. 2010 do 05. 09. 2010 bola   na   rodičovskej   dovolenke   a   poberala   rodičovský   príspevok   a   od   06.   09.   2010   je zamestnaná na čiastočný pracovný úväzok s čistým príjmom 265,50 eur.

... súd nezohľadnil, že v čase rozhodovania navrhovateľ býval u svojich rodičov, a preto jeho mesačné výdavky boli minimálne

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 16 Co 22/2011 zo dňa 21. 03. 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Kežmarku č. k. 4 C 97/2010 zo dňa 30. 11. 2010...

Sťažovateľka v 1. rade rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 16 Co 22/2011 zo dňa   21.   03.   2011   vytýka   to,   že   sa   s   jej   odvolacími   námietkami   absolútne   nezaoberal. Krajský súd napadnutý výrok o výške výživného potvrdil napriek tomu, že sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že súd vzal do úvahy náklady na záujmovú činnosť mal. K. v inej výške ako je ich skutočná výška a dokonca bez ohľadu na to, aby tieto náklady vyplývali z vykonaného dokazovania. Sťažovateľka v 1. rade v odvolaní poukázala i na odôvodnené potreby mal. K., s ktorými sa prvostupňový súd absolútne nevyporiadal. Z rozsudku súdu prvého stupňa totiž nebolo možné zistiť, čo považoval prvostupňový súd za odôvodnené potreby u mal. K.

Z rozsudku Krajského súdu v Prešove ani z rozsudku Okresného súdu v Kežmarku sťažovateľka v 1. rade nedokáže zistiť ako vzali súdy pri stanovení výšky výživného do úvahy súčasné možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov, ako aj ich celkovú životnú úroveň.

Konštatovanie krajského súdu, že predmetom konania nebolo výživné na rozvedenú manželku,   nie   je   možné   akceptovať,   nakoľko   v   odvolaní   sťažovateľka   v   1.   rade   jasne poukázala na výdavky svojich mal. detí, ich výšku, ktorú prvostupňový súd nevzal vôbec do úvahy. Je bežnou praxou, že obaja rodičia uvádzajú v konaní svoje príjmy, výdavky, vrátane výdavkov na maloleté deti, preto je vyššie označený argument krajského súdu potrebné považovať za neprijateľný.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 16 Co 22/2011 zo dňa 21. 03. 2011 je z dôvodu   absencie   argumentov,   ktorými   by   sa   vysporiadal   s   podstatnými   odvolacími námietkami   sťažovateľky   v   1.   rade   nepreskúmateľný,   nejasný,   nezrozumiteľný   a   preto nezákonný.

Sťažovateľka   v   1.   rade   je   tiež   názoru,   že   súd   jej   deťom   ako   sťažovateľom   v   2. a 3. rade neposkytol náležitú ochranu a uprednostnil navrhovateľa pred týmito maloletými deťmi. Sťažovateľke   v   1.   rade   sa   žiada   uviesť,   že   navrhovateľ   podal   návrh   na   rozvod manželstva v čase, keď ich spoločný maloletý syn K. nemal ani 9 mesiacov a bol odkázaný na 24 hodinovú starostlivosť sťažovateľky v 1.rade. Zo spoločnej domácnosti sa odsťahoval a prestal hradiť náklady spojené s bývaním. Jediným príjmom sťažovateľky bol rodičovský príspevok a tak sa sťažovateľka v 1. rade s maloletými deťmi ocitla na hranici biedy, musela si   požičiavať,   musela   začať   pracovať,   aby   zabezpečila   dennodennú   starostlivosť   o domácnosť, o svoje deti a uhradila náklady spojené s bývaním. Navrhovateľ má v zmysle rozsudku Okresného súdu v Kežmarku, č. k. 4 C 97/2010 zo dňa 30. 11. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 16 Co 22/2011 zo dňa 21. 03. 2011 prispievať na výživu mal. K. a mal. K. spolu sumou 190,- eur, ktorá ani zďaleka nepokrýva náklady spojené   so   zabezpečovaním   plnohodnotnej   stravy   pre   deti,   bývanie,   štúdium   a   záujmy maloletých detí. Po odpočítaní výživného z čistého príjmu navrhovateľovi ostáva mesačne suma 570,- eur, s ktorou môže navrhovateľ svojvoľne disponovať, nakoľko nemá žiadne iné vyživovacie povinnosti, býva u svojich rodičov /nie je pravdou, že býva v prenajatom byte ako uviedol vo vyjadrení k odvolaniu/ a jeho výdavky tak predstavujú iba náklady na stravu a ošatenie. Sťažovateľka v 1. rade má za to, že jej deti majú právo na zachovanie rovnakej životnej úrovne, akú mali pred rozvodom manželstva. Stanovením vyživovacej povinnosti pre navrhovateľa vo výške 190,- eur sa však životná úroveň maloletých detí sťažovateľky v 1. rade znížila a naopak životná úroveň navrhovateľa sa zvýšila. Pokiaľ chce sťažovateľka v 1. rade zachovať životnú úroveň svojich detí, na ktorú boli od narodenia zvyknuté, musí vynaložiť omnoho väčšie úsilie, musí pracovať omnoho viac na úkor času stráveného so svojimi deťmi ako aj na úkor svojho zdravia, čo považuje za nespravodlivé.

Na   základe   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľka   v   1.   rade   za   to,   že   rozhodnutie Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   16   Co   22/2011   zo   dňa   21.   03.   2011   je   svojvoľné   a arbitrárne, čím porušuje práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy SR a spravodlivý súdny proces podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Súdy neposkytli sťažovateľom v 2. a 3. rade ochranu v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy SR...“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľky Mgr. L. G. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 16 Co 22/2011 zo dňa 21. 03. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľov mal. K. G., nar... a mal. K. G., nar... garantované čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 16 Co 22/2001 zo dňa 21. 03. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 261,82   eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej zástupkyne vedený v TATRABANKA a. s...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky v prvom rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 22/2011 z 21. marca 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Jadro sťažnostných námietok v tomto smere predstavujú úvahy sťažovateľky o tom, že krajský súd rozhodol podľa nej arbitrárne, keď neprihliadol pri určení výšky výživného nielen   na   všetky   potreby   maloletých   detí,   ktoré   požadovala   sťažovateľka,   ale   tiež nezohľadnil ani iné náklady spojené s bývaním, ktoré musí hradiť sťažovateľka, ako aj nezobral do úvahy reálny príjem otca detí, ktorý nemá iné životné náklady. V tomto smere poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav veci zo strany okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a ani za taký, ktorým by bol popretý účel a význam tých ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré boli právnym základom rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov... a súčasne podľa § 62 ods. 3 tohto zákona každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného   minima na nezaopatrené neplnoleté   dieťa   alebo na nezaopatrené dieťa   podľa osobitného   zákona [§ 2 písm.   a ) a c)   zákona   č.   601/2003   Z.   z.   o   životnom   minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 372/2004 Z. z.].

Rozhodnutie krajského súdu   je síce   pomerne   stručné   a krajský   súd   naozaj nedal sťažovateľke odpoveď na všetky jej argumenty prednesené v jej odvolaní, ale určenú výšku výživného pre maloleté deti   považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľnú. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že by všeobecné súdy mali určiť vyššiu sumu výživného, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08).

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   a   s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení zákona o rodine, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že krajský súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľky v prvom rade, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Súčasne z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že predmetom tohto konania nebolo výživné na rozvedenú manželku (ktoré je upravené v § 72 zákona o rodine), ale výživné na maloleté deti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   v   tomto   smere   nezistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľky rozsudkom   krajského   súdu,   ktorého   reálnosť   by   mohol   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08), a preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia v druhom rade a treťom rade namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na rozhodnutie (petitom), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom   (III.   ÚS   334/09, III. ÚS 305/2010).

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy v sťažnosti však nie je vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí obsahovať odôvodnenie), a sťažovateľka len v tejto súvislosti uviedla, že „jej deti majú právo na zachovanie rovnakej životnej úrovne“ a že „súdy neposkytli sťažovateľom v 2. a 3. rade ochranu v zmysle čl. 41 ods. 1 ústavy“.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 ústavy,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov odmietol ich sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011